Dag Daniš: Djoković ukázal dve veci. Silu a česť

Austrálska vláda svoj zápas za očkovaciu povinnosť prepálila. Nakoniec právo vyhralo nad politikou. A hystériou médií, píše vo svojom článku komentátor Denníka Postoj Dag Daniš.

„Sila a česť“ (virtus et honor) bol starý rímsky pozdrav. Pozdrav mužov. Treba uznať, že pekný. Virtus je niečo ako vnútorná, morálna sila, zdatnosť vo význame cnosti, honor znamená česť a rešpekt. Dnes význam týchto slov oprášil Novak Djoković.

Djoković pri zrážke s austrálskou vládou preukázal odolnosť. Po problémoch s imigračnými úradníkmi odmietol letieť domov. Nechal sa zavrieť do karanténneho „lágra“. A trval na súde. Oplatilo sa. Súd uznal, že bol v práve a jeho víza sú platné.

Okrem toho Srb preukázal aj zmysel pre česť. Austrálsky štát Viktória a organizátor turnaja vyžadoval pre hráčov očkovanie. Možnosť testovania a karantény, ako je to bežné na iných turnajoch, nepripustil. Väčšina tenistov napriek výhradám prikývla, hoci očkovanie mladých športovcov, ktorí prekonali kovid a sú prirodzene imunizovaní, je ukážkový nezmysel.

Djoković neprikývol. Aj s rizikom, že to ohrozí jeho účasť na turnaji. Nikdy sa netajil tým, že program pravidelného očkovania proti virózam odmieta. Dlho nebolo jasné, či sa Australian Open otvorí aj pre hráčov, ktorí nemajú najnovšie vydanie očkovacích dokladov.

Nakoniec si mohol uplatniť – v súlade s pravidlami – medicínsku výnimku. Využil to.

Do hry však pod tlakom médií vstúpila federálna vláda. A urobila hrubú chybu. Z malého problému sa stala kauza s globálnym dosahom. Djoković mal v tomto spore širokú podporu ľudí – bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú očkovaní. Tu predsa išlo o viac. O princíp.

Djoković zvíťazil. A hneď na troch frontoch. Po rozhodnutí súdu to platí bez ohľadu na to, ako sa nakoniec skončí úradné naťahovanie a skúmanie jeho prípadu.

Právo

Tým prvým frontom je právo a zákon. Súd po štyroch dňoch šikanovania Djokovića rozhodol, že do Austrálie pricestoval v súlade so zákonmi štátu – a problémy s formalitami a so spormi o povolenia boli na austrálskej strane.

Bolo to zrejmé už od začiatku. Organizátor turnaja musel mať pravidlá pre hráčov v súlade so zákonmi štátu Viktória. A štát Viktória musel mať pravidlá v súlade s tými federálnymi.

Mimochodom, bol to práve austrálsky premiér Scott Morrison, kto kritizoval progresívnu vládu štátu Viktória za príliš drsné pravidlá pre Australian Open. Navrhoval, aby mohli prísť aj nezaočkovaní hráči, ak prejdú napríklad testami a karanténou… O pár mesiacov nato ten istý Morrison napínal svaly, že Djokovića otočí na letisku.

Iste, stále je tu otázka, či si Djoković výnimku len uplatnil alebo skôr „vybavil“. Médiá tvrdia, že Djoković bol údajne v deň testovania na verejnej akcii. Zrejme v čase, keď ešte nemusel mať výsledky testovania (za začiatok ochorenia sa považuje deň vykonania testu, nie deň oznámenia o jeho výsledku).

Tieto polemiky však môžeme prenechať folkloristom z facebookov.

Pre úrady a pre súd musia byť rozhodujúce fakty a dôkazy. Nie emócie a pokrik sociálnych sietí.
Fakty sú celý čas jasné. Djokovićovu žiadosť o medicínsku výnimku posudzovali dve nezávislé komisie. V anonymizovanom režime (nevedeli, koho posudzujú).

Obe komisie dospeli k záveru, že žiadateľ spĺňa štátne pandemické podmienky.

V tejto fáze sa mal prípad skončiť. Nie začať.

Politika

O obrat sa postarala politika. Propagandistická tlač bola pobúrená, že medzi hráčmi bude – len si predstavte tú hrôzu – aj nezaočkovaný tenista. Federálna vláda bola pod tlakom, aby zakročila.

Zvyšok nemal nič spoločné s právom. Bola to politická razia. Djokovića začali po prílete šikanovať nezmyselnými formalitami. Zavreli ho v hoteli pre ilgálnych migrantov. A naliehali, aby sa pratal domov.

Ešte horšie narazila česká tenistka Voráčová. Najkôr ju úrady pustili na turnaj. Po týždni jej odobrali víza a strčili ju do rovnakého lágra (stráženého detenčného hotela) ako Djokovića. Voráčová sa previnila tým, že síce bola imunizovaná po prekonaní kovidu, no nebola imunizovaná aj vakcinačne. Ako je to dnes v móde.

Česká tenistka na rozdiel od Djokovića nebojovala za svoje práva súdnou cestou.

Škoda.

Súd by mohol len ťažko dospieť k iným záverom ako v prípade Djokovića.

Rebélia a súdne víťazstvo Djokovića má mimoriadne silný odkaz s celosvetovým dosahom.

Obnažuje absurdnosť očkovacej hystérie. A demonštruje silu tých, ktorí sa pandemickému režimu dokážu postaviť. Ukázalo sa, že spojencom Djokovića je verejná mienka. V medzinárodnom rozmere.

Aj časť tých, ktorí stoja v rade na štvrtú dávku, sa zastáva Djokovića. Pochopili, že je predsa aj v ich bytostnom záujme, aby očkovanie ostalo dostupné ako možnosť. Ponuka. Nie ako surovo vynucovaná povinnosť, ktorej sa nebudú môcť vyhnúť ani v prípade, že im lekár po vyšetrení neodporučí deviatu dávku…

Medicína

Týmto sa dostávame k tretiemu a kľúčovému frontu, na ktorom sa to začína lámať v smere zdravého rozumu. Pandemický režim dospel do štádia, keď je v rozpore s vedou a medicínou.

Totiž: na očkovanie mladých zdravých športovcov neexistujú nijaké epidemické ani medicínske dôvody. Naopak, mnohí po vakcínach hlásia problémy so zápalmi srdcového svalu, s neurologickými poruchami či hlbokou žilovou trombózou. Hoci po prekonaní kovidu podobné problémy nemali.

Očkovanie pritom neposkytuje verejnú ochranu, resp. ochranu tretích osôb. Vyžadovať očkovanie z týchto dôvodov je dávno prekonané a vrcholne zvrátené.

Toto pravidlo platí stonásobne pri mladých ľuďoch, ktorí prekonali kovid a sú imunizovaní prirodzenou cestou. Medzinárodné štúdie potvrdzujú, že prekonanie ochorenia poskytuje spoľahlivejšiu a dlhodobejšiu ochranu ako nové vakcíny proti kovidu (ktorých účinnosť a bezpečnosť sa stále skúma).

Naliehať na ľudí, ktorí prekonali kovid (Djoković), aby sa dali zaočkovať, je v rozpore s vedou a poznaním.

Imunológovia žiadajú vlády, aby už očkovanie nemierili na mladých alebo na tých, ktorí kovid prekonali, a aby sa sústredili na ohrozené skupiny. Žiaľ, politický prístup k programu masového očkovania prevažuje nad expertným.

Prípady rebélií ako tá Djokovićova pomáhajú svetu prehodnocovať aspoň tie najabsurdnejšie pravidlá. A ukazovať, že politické autority sa môžu v zápale pandemického boja mýliť. V práve, v politike aj v plošne predpisovanej medicíne.

Austrálska vláda chcela na prípade Djokovića ukázať tvrdú ruku a platnosť pravidiel pre každého. Napokon sa dopracovala k opačnému efektu. Po pondelku vidíme, že problém s rešpektovaním práva majú práve „autority“.

Jednoducho, austrálsky premiér napol svaly – a vyfučal. Zrejme nebude jediný, kto takto v roku 2022 narazí. Dôvod: novému pandemickému režimu, ktorý naberá znaky pandemického absolutizmu, chýba pár veľmi dôležitých cností. Napríklad sila a česť.

Autor: Dag Daniš

Zdroj: postoj.sk