Čo je v skutočnosti EÚ?

Európsku úniu (EÚ) oficiálne charakterizuje cieľavedomá difúzia politickej autority medzi nadnárodné a medzivládne inštitúcie. Založená na myšlienke (kvázi)zdieľaného vedenia sa formálne opiera o jemnú inštitucionálnu rovnováhu strážiacu deklarovanú rovnosť medzi jej čoraz rozmanitejšími členmi a zvládanie potenciálneho a skutočného napätia medzi viac a menej obývanými a rozvinutými štátmi. 

 Takéto napätie je prítomné v akejkoľvek federálnej konštrukcii a je kľúčovým problémom odkedy „pôvodná šestka“ (EÚ6) v roku 1951 založila (Západoeurópske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO) (Benelux, Západné Nemecko, Francúzsko a Taliansko). 

Formálne fakty a oficiálna propaganda EÚ o sebe je niečo, čo všetci vieme a súhlasíme s tým, že je to obdivuhodný a úžasný koncept, že všetci títo rôzni ľudia (dnes 27 členských štátov) z takých farebných národov sa rozhodli žiť spolu s hlavným cieľom mať veľkú a zjednotenú komunitu so snahou žiť v mieri a pohodlí a využívať rozvinuté medicínske a vzdelávacie systémy.

Je to všetko, čo vždy čítame v tlači a vidíme v televízii, ale

neboli zverejnené žiadne verejné správy o jedinom nesprávnom alebo pochybnom rozhodnutí alebo opatrení, ktoré prijala EÚ.

Čo je teda teraz zaujímavé: pozrime sa na niekoľko rôznych názorov. Nechcem písať o „realite“, pretože realita je taká subjektívna a otázna oblasť, ale rád by som upozornil na kritický prístup k štúdiám o EÚ a európskej integrácii v rámci ekonomicko-politického zastrešenia EÚ.

Všetci teoretici európskeho zjednotenia v rámci povojnových (Západo)európskych spoločenstiev (dnes EÚ) zdôraznia štyri kľúčové body dôležitosti tohto procesu:

1. Ukončí tisícročnú vojnu medzi hlavnými európskymi mocnosťami.
2. Zjednotená Európa svojou ekonomickou a technologickou silou a kultúrnym a politickým vplyvom (pravdepodobne spolu so vznikom tichomorských štátov) ukotví svetový mocenský systém do polycentrickej štruktúry.
3. Vylúči to existenciu akejkoľvek hegemónnej superveľmoci, napriek pokračujúcej vojenskej a technologickej prevahe USA.
4. Európske zjednotenie je významné ako zdroj inštitucionálnych inovácií, ktoré môžu priniesť určité odpovede na krízu národného štátu.[i]

V skutočnosti európske zjednotenie po 2. svetovej vojne vyrástlo z konvergencie alternatívnych vízií, protichodných záujmov medzi národnými štátmi a medzi rôznymi ekonomickými a sociálnymi aktérmi.

Samotné poňatie Európy, založenej na (kvázi) spoločnej identite, je však veľmi otázne. 

Identita vždy „proti tým druhým“

Napriek tomu bola európska identita historicky rasovo konštruovaná proti „tým druhým“, „barbarom“ rôzneho druhu a rôzneho pôvodu (Arabom, moslimom, Turkom a dnes Rusom) a súčasný proces zjednocovania sa v tomto nelíši.

Zjednotenie sa uskutočnilo na základe sledu obranných politických projektov okolo niektorých verených spoločných záujmov (napríklad ruská „hrozba“ po studenej vojne 1.0 a najmä krymská kríza v roku 2014, po ktorej nasledovala ruská humanitárna intervencia na východnej Ukrajine v roku 2022) medzi zúčastnenými. národné štáty.

Proces zjednotenia bol teda zameraný na obranu zúčastnených krajín pred vnímanými „hrozbami“ vo všetkých týchto prípadoch, konečný cieľ bol však primárne politický, no prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa boli najmä ekonomické opatrenia. Ďalšou skutočnosťou je, že NATO od samého začiatku procesu európskeho zjednocovania po 2. svetovej vojne poskytovalo potrebný vojenský dáždnik.

Historicky bola európska diskusia o konkurenčných víziách integračného procesu po druhej svetovej vojne trojitá:

1. Technokrati, ktorí vytvorili plán zjednotenej Európy (najmä francúzsky Jean Monnet), snívali o federatívnom štáte, čo v podstate znamenalo nahromadenie značného vplyvu a moci v rukách európskej centrálnej byrokracie v Bruseli, Štrasburgu a Luxemburgu.
2. Prezident Ch. De Gaulle (1958-1969) zdôraznil, že názor týkajúci sa presunu suverenity bude známy ako medzivládny, a preto zveruje celoeurópske rozhodnutia do rúk Rady vedúcich predstaviteľov výkonnej moci z každého členského štátu. De Gaulle sa snažil presadiť európsku nezávislosť voči USA, a preto Francúzsko v rokoch 1963 a 1967 dvakrát vetovalo britskú žiadosť o vstup do EHS vzhľadom na to, že úzke väzby Spojeného kráľovstva s USA by ohrozili európske autonómne iniciatívy.
3. Spojené kráľovstvo skutočne predstavovalo tretiu víziu európskej integrácie so zameraním na rozvoj zóny voľného obchodu bez priznania akejkoľvek významnej politickej suverenity. Keď Veľká Británia vstúpila do ES (spolu s Írskom a Dánskom) v roku 1973, po de Gaullovom odchode, táto ekonomická vízia európskej integrácie (v skutočnosti EZVO) sa stala na približne desaťročie dominantnou.

Pôvodným víťazným plánom Jeana Monneta však od samého začiatku bolo vytvorenie federálneho európskeho nadnárodného štátu – Spojených štátov európskych

do ktorého sa zlúči väčšina európskych národov vrátane po celý čas extrémne euroskeptickej Veľkej Británie, ktorá napokon opustila EÚ 1. januára 2022 (brexit).

Sprisahanie elít: vízia superštátu

 Tento nový superštát, ľudovo nazývaný Zjednotená Európa, bude mať jeden parlament, jeden Súdny dvor, jednotnú menu (euro), jednu vládu (dnes známu ako Európska rada so svojím „politbyrom“ Európskou komisiou), jednotné občianstvo a jednu vlajku ako vonkajší atribút štátnosti.

To bolo po celý čas v pláne. Tí, ktorí ho podporujú, však dobre vedeli, že drvivá väčšina ľudí z Európy by európske zjednotenie v takejto podobe nikdy úprimne neprijala.

Nikdy by sa dobrovoľne nevzdali svojich slobôd a národnej identity, aby sa stali len provinciou európskeho superštátu, čo je v skutočnosti geopolitický projekt pôvodne navrhnutý proti Sovietskemu zväzu a jeho východoeurópskym satelitným štátom počas studenej vojny 1.0.

Čo teda urobili proeurópski politici, aby realizovali svoj geopolitický plán? Jednoducho sa sprisahali, aby utajili pravdu pred ľuďmi. Ústrednou otázkou sa teraz stala: Aká je skutočná pravda za Európskou úniou?

Potreba zjednotiť Európu pochopiteľne vyrástla z devastácie, ktorá tu zostala po dvoch katastrofických svetových vojnách. V samotných po sebe nasledujúcich európskych zmluvách, ako aj vo vyhláseniach budúcich tvorcov Európy existujú jasné dôkazy, že

Európska únia bola od začiatku zamýšľaná ako gigantický trik dôvery, ktorý nakoniec privedie európske národy do hospodárskej a sociálnej sféry, politickej a náboženskej únie, či sa im to páči alebo nie. 

Skutočná povaha konečného cieľa – federálneho superštátu ako Spojené štáty európske – bola zámerne zatajená a skreslená. Mal sa uvoľňovať v malých dávkach, aby podmienil tých, ktorí by to nikdy neprijali, kým nebude príliš neskoro na to, aby sa celý proces zvrátil alebo zásadne zmenil.

Dr. Vladislav B. Sotirović

O autorovi: Dr. Vladislav B. Sotirović je bývalý univerzitný profesor vo Vilniuse v Litve. Je vedeckým pracovníkom v Centre geostrategických štúdií. Je pravidelným prispievateľom do Global Research.

Poznámka[i] Featherstone K., Radaelli CM, Politika europeizácie , NY: Oxford University Press, 2003; Cini M., European Union Politics , NY: Oxford University Press, 2004.

skspravy