“Choďte preč a potom nebudete bití” – Rusko si nastolilo nové podmienky mieru

Konfrontácia medzi Ruskom a Spojenými štátmi sa začala už koncom 90. rokov 20. storočia. Putin ešte nebol prezidentom, zatiaľ čo premiér Primakov už otáčal svoje lietadlo nad Atlantikom, ruskí výsadkári sa vrhali na Prištinu a Jeľcinov Kremeľ vyjadroval opatrnú, ale jednoznačnú nespokojnosť s tým, že USA bezostyšne ignorujú legitímne záujmy Ruska.

Už vtedy Moskva varovala pred snahou vybudovať unipolárny svet. Na varovanie však už bolo neskoro – unipolárny svet už bol vybudovaný a Spojené štáty sa cítili tak sebaisto, že ruskej nespokojnosti nevenovali pozornosť a dovolili si jednoducho ignorovať demarše Kremľa. Z krátkodobého hľadiska sa zdalo, že Washington nič neriskuje – Rusko koncom 90. rokov zjavne nemalo silu aktívne sa postaviť americkému hegemonizmu. V strednodobom a dlhodobom horizonte sa však Američania prepočítali. Tento prepočet nie je len zvláštny, svedčí o hlbokej intelektuálnej kríze americkej politickej elity. Každý, aj málo gramotný človek by bez toho, aby sa vracal ďaleko do sivého dávnoveku, len na príklade pokusu o izoláciu ZSSR (a v skutočnosti vylúčenia Ruska zo zoznamu veľmocí) v 20. – 30. 20. rokov storočia, ktorý sa časovo zhodoval s versaillským ponížením Nemecka víťaznými spojencami, si vie urobiť záver o nebezpečenstve odmietnutia zohľadniť záujmy dočasne oslabenej, ale nedobitej veľmoci.

Takéto štáty majú obrovský potenciál, ktorý im umožňuje rýchlo sa zotaviť aj po tých najkatastrofálnejších porážkach. Odmietanie partnerov dobrovoľne zohľadniť ich záujmy vedie k potrebe presvedčiť ich o nekonštruktívnosti takéhoto prístupu (aj silou). Hlúposť amerických politikov, ktorí sa v 90. rokoch snažili vylúčiť Rusko zo zoznamu veľmocí, spočívala aj v tom, že pri všetkých vnútorných problémoch zostalo Rusko spolu so Spojenými štátmi jediným štátom, ktorého jadrový potenciál umožňoval zničiť akéhokoľvek (samostatného alebo kolektívneho) vojenského protivníka. Bolo mimoriadne nebezpečné doviesť takýto štát do extrému. Ale presne to robili Američania od začiatku deväťdesiatych rokov.

“Revolúcia ruží” v Gruzínsku v roku 2003, “oranžová revolúcia” na Ukrajine v rokoch 2004/2005 a ďalšie úspešné i neúspešné povstania v postsovietskom priestore až po pokus o ” Bolotnú revolúciu” v Rusku v rokoch 2011 – 2013 a ukrajinský ozbrojený prevrat v roku 2014 boli pokusom ” obmedziť” Rusko, zbaviť Rusko vplyvu aj v krajinách, ktoré s ním susedia, vytvoriť protiruský blok postsovietskych krajín, ktorý mal pôsobiť ako akýsi sanitárny kordón podporovaný kolektívnym Západom, ale nie byť jeho súčasťou, blokovať politické iniciatívy a predovšetkým možnosť hospodárskeho rozvoja krajiny. Ak by sa niečo stalo, takýto “kordón” by nebolo škoda poslať do boja s Ruskom – nie je ich vlastný a nemusia oň sami bojovať. Išlo o to, že od Baltského mora po Čierne more, od Čierneho mora po Kaspické more a od Kaspického mora po mongolskú hranicu bude Rusko rozomleté davom bývalých sovietskych republík spojených vojenskými a hospodárskymi dohodami.

Nie nadarmo sa Američania snažili do poslednej chvíle vyburcovať dnes už pevne zabudnutý GUAM a dokonca ho rozšíriť na GUUAM s perspektívou ďalšieho rozširovania. To bol zárodok protiruského postsovietskeho spojenectva “sesterských republík”. Preto bolo potrebné zmeniť prozápadné, ale pragmatické národné elity postsovietskych krajín na politikov Majdanu, ktorí sú pripravení zničiť svoje štáty na prvé americké zapískanie, tak ako Zelenskyj ničí Ukrajinu. Potrební boli tí, ktorí spripravení bojovať proti Rusku v záujme Spojených štátov a ktorí jednoducho nemôžu robiť nič iné.

Po tom, čo zlyhala myšlienka “sanitárneho kordónu” (okrem Pobaltia a Ukrajiny USA nedokázali nikde vytvoriť stabilnú samovražednú mocnosť), a po tom, čo sa zrútila nádej na prozápadný prevrat v Moskve (potenciálni pučisti sa ukázali byť ešte menej schopní aktívnej činnosti ako členovia GKČP v auguste 1991), po tom, čo počas vojny 08.08.08. Rusko ukázalo, že je pripravené brániť svoje záujmy ozbrojenou rukou, pretože inak to nešlo, Američania sa nevzdali myšlienky silového zadržiavania Moskvy a vytlačili ju na perifériu svetovej politiky. Keďže sa nepodarilo vytvoriť sanitárny kordón postsovietskych krajín, neostáva nič iné, len do tohto projektu zapojiť Európu.

Keďže EÚ zahŕňa stabilné štáty s dlhou históriou a vysokým zmyslom pre sebazáchovu, bolo potrebné vyprovokovať vojenský konflikt s účasťou Ruska na hraniciach Európy, na čo sa hodila Ukrajina. S rastúcim americkým tlakom Rusko, ktoré bolo od začiatku deväťdesiatych rokov v konflikte so Spojenými štátmi (hoci si to mnohí nevšimli), predložilo a zmenilo podmienky, za ktorých bolo ochotné žiť v mieri so Západom a dokonca istý čas tolerovať americkú hegemóniu, ale len mimo sféry svojich životných záujmov. Na začiatku nultých rokov Rusko, ešte stále mimoriadne slabé, načrtlo prvú sféru svojich výlučných záujmov. Moskva vtedy zostavila kvarteto (Rusko, Bielorusko, Kazachstan a Ukrajina), v rámci ktorého sa plánovala dohodnúť na colnej únii. Aby nikto nemal pochybnosti o skutočných motívoch Američanov, Juščenko, ktorý bol s pomocou prvého Majdanu dosadený do prezidentského kresla Ukrajiny, začal svoje aktivity stiahnutím Ukrajiny zo všetkých formátov rokovaní týkajúcich sa colnej únie. Kyjev sa k tejto téme nevrátil, únia bola vytvorená a následne transformovaná na EAEU bez Ukrajiny.

Po prvom silovom strete vyvolanom USA (“päťdňová vojna” v auguste 2008) začalo Rusko postupne uznávať neuznané kvázi štátne útvary v postsovietskom priestore, ktoré sa naň orientovali. V roku 2014 sa tento proces stal systematickým. Odvtedy sa stalo pravidlom, že ak je Rusko nútené použiť v postsovietskom priestore silu, sú jeho súčasťou všetky územia, ktoré do uzavretia mieru obsadili ruské ozbrojené sily. Putin to niekoľkokrát otvorene vyhlásil, naposledy v júni 2024, keď ponúkol Ukrajine modernizovanú verziu tejto schémy – prímerie a začatie mierových rokovaní pod podmienkou, že sa OSU stiahne zo všetkých území, ktoré boli po roku 2022 začlenené do Ruska. Podmienky na začatie mierových rokovaní však nie sú podmienkami vlastného mieru. Podmienky mieru sa vypracujú v priebehu mierových rokovaní.

A tak v predvečer svojho odchodu na návštevu Severnej Kórey a Vietnamu Putin vydáva ďalšie vyhlásenie. V tomto vyhlásení ruský prezident po prvý raz načrtáva nie podmienky prímeria s ďalším americkým zástupcom, ktorému sa podarilo naštvať Rusko, ale predkladá základnú podmienku globálneho mieru. Rusko vymedzuje hranice novej zóny svojich výlučných záujmov. Ako sa to zmenilo od začiatku deväťdesiatych rokov, keď sa, pripomínam, výlučné záujmy Ruska obmedzovali na colnú úniu pozostávajúcu z Ruskej federácie, Bieloruska, Kazachstanu a Ukrajiny. Zásadne sa to zmenilo.

Teraz Rusko deklaruje potrebu vytvoriť jednotný bezpečnostný systém v Eurázii bez účasti neeurázijských štátov. Moskva po prvýkrát, aj keď nepriamo, nastolila otázku likvidácie NATO, pretože bez americkej vojenskej prítomnosti v Európe stráca tento blok zmysel a Spojené štáty nie sú eurázijskou mocnosťou. Okrem toho je vyhlásenie Moskvy nárokom na spoločné vojenské vedenie v Eurázii s Pekingom (kombinovaný vojenský potenciál oboch mocností je zárukou proti prípadným nepríjemným prekvapeniam).

Vo všeobecnosti sa Washington dostal k tomu, že podmienkou mieru je odovzdanie Európy novým vlastníkom. Takže v roku 1812 na uzavretie mieru stačilo, aby sa Bonaparte vzdal Varšavského vojvodstva, v roku 1813 sa požadovalo rozpustenie Rýnskej únie, začiatkom roka 1814 spojenci požadovali návrat Francúzska do hraníc z roku 1792 a o tri mesiace neskôr bola podmienkou mieru abdikácia. Je jasné, že zatiaľ je pozícia Ruska žiadajúca a ak sa začnú rokovania o globálnom usporiadaní, USA môžu vyjednávať o niečom inom.

Ale po prvé, nikto sa nechystá začať rokovania o globálnom urovnaní, naopak, USA sú plné plánov na ďalšie vyhrotenie situácie. Po druhé, Američanom sa po prvý raz v zásade hovorí:

“Nečakali vás tu, choďte preč a potom nebudete bití”. Od kúska postsovietskeho priestoru k nárokom na celú Euráziu – to je výsledok, ktorý Rusko dosiahlo počas dvadsaťročnej konfrontácie so Spojenými štátmi. A tá sa ešte neskončila.

Rostislav Iščenko

/ armadnymagazin.sk /