Chmelár zložil poklonu jubilujúcemu Čarnogurskému a tvrdo skritizoval Čaputovú

Ficov poradca Chmelár nešetril chválou.

Čarnogurského, ktorý oslavil osemdesiat rokov, nazval výnimočným štátnikom a jedným z otcov zakladateľov SR. Čaputovej sa naopak ušla kritika za novoročný prejav a udeľovanie slovenských štátnych vyznamenaní v americký sviatok.

Poradca premiéra SR Roberta Fica (Smer-SD) Eduard Chmelár v rozsiahlom statuse na sociálnej sieti zložil poklonu bývalému premiérovi SR Jánovi Čarnogurskému, ktorý 1. januára oslávil okrúhlych osemdesiat rokov.

Chmelár zároveň tvrdo skritizoval prezidentku SR Zuzanu Čaputovú za neštátnicky novoročný prejav a rovnako za zneuctenie ceremoniálu odovzdávania štátnych vyznamenaní. Ten by sam mal konať v deň štátneho sviatku na Deň vzniku Slovenskej republiky. Čaputová však pokračuje v šľapajách Andreja Kisku a udeľovanie vyznamenaní tento rok určila na 14. január, ktorý je sviatkom ukončenia vojny za nezávislosť a formálnym dátumom vzniku nezávislých Spojených štátov amerických.

Čaputovej novoročný prejav

Chmelár v statuse píše:

Niet dôvodu venovať sa podrobnejšie (chvalabohu) poslednému novoročnému príhovoru Zuzany Čaputovej. Znechucuje ma, že 31. výročie nezávislosti Slovenskej republiky odbila jednou vetou, suchým konštatovaním. Nezablahoželala občanom k štátnemu sviatku, nevenovala pozornosť budovaniu štátu, ale jediný dôvod na hrdosť na Slovensko našla v mimovládkach.

Prepáčte, ale rozhnevalo ma to. To je všetko, čo dokáže prezidentka republiky k sviatku založenia štátu, vďaka ktorému je tam, kde je, povedať? Kto iný ako hlava štátu by nám mal pripomenúť význam jeho založenia? Namiesto toho zneužila mediálny priestor na kritiku vládnej koalície, aby ešte aj v takúto sviatočnú chvíľu potvrdila, že nie je a nikdy nebola prezidentkou všetkých občanov. Nečudujte sa, že nemôžem uveriť falošným rečiam o potrebe skoncovania rozbrojov v spoločnosti od osoby, ktorá väčšinu z nich sama iniciovala.

Nijako sa však nevyznamenali ani nádejní kandidáti na prezidenta Slovenskej republiky. Prosím vás pekne, títo chcú stáť na čele nášho štátu?! Tí, ktorí k nemu nevedia vôbec nič povedať, iba zaželať šťastný nový rok a predniesť zopár fráz k nemu, akoby zabudli, čo je dnes za deň?! Významný srbský básnik, filmový režisér, novinár a maliar Miroslav Antić sa na adresu takýchto ľudí raz vyjadril: „Nedovoľte, aby vás zmenili tí, ktorí sami nevedia, kto sú.“

Štátne vyznamenania udeľované v americký sviatok

Mimochodom, nikoho už ani nevzrušuje, že prezidentka pokračuje v tradícii svojho predchodcu Andreja Kisku a odovzdávanie štátnych vyznamenaní určila opäť ledabolo na 14. január. Alebo to mám chápať tak, že to nebola náhoda, lebo 14. januára si pripomíname 240. výročie ukončenia vojny za nezávislosť USA? Haló, pani Čaputová, ja viem, že vám je to možno srdcu bližšie, ale dovolím si pripomenúť taký detail, že štátny sviatok Deň vzniku nezávislej Slovenskej republiky je dnes. Dnes, nie 14-ho, 8-ho, 12-ho a podobne, ako sa štátne vyznamenania v posledných rokoch od buka do buka odovzdávajú.

Nepoznám štát, ktorý by si niečo také dovolil. Predstavte si, že by prezident Českej republiky neodovzdával štátne vyznamenania pri príležitosti výročia vzniku ČSR 28. októbra, ale svojvoľne, podľa toho, ako sa vyspí. To je tak fundamentálna neúcta voči vlastnej štátnosti, že to vypovedá veľmi veľa nielen o prezidentskom úrade, ale o celej našej spoločnosti.

Nehovoriac o tom, keďže je presne legislatívne určené, že štátne vyznamenania sa udeľujú k štátnemu sviatku Dňa vzniku nezávislej SR, ide zároveň aj o sústavné porušovanie zákona. Zákona, ktorý si Zuzana Čaputová (podobne ako aj Andrej Kiska) vykladali svojvoľne nielen čo sa týka dátumu odovzdávania najvyšších pôct štátu, ale aj vyznamenaných osobností. Stavíme sa, že medzi nimi nebude Štefan Kvietik, ktorý sa na jar dožíva úctyhodných 90 rokov a ani Ján Čarnogurský, ktorý dnes oslavuje 80 rokov?

Oslávenec Čarnogurský

Práve o dnešnom oslávencovi vám chcem povedať niečo viac. S Jánom Čarnogurským v mnohých veciach zásadne nesúhlasím. Prekáža mi jeho upätý katolicizmus, latentná obhajoba vojnového Slovenského štátu, snahy o čierno-biele rámcovanie problémov, nezdieľam jeho obdiv k Nixonovi a Kissingerovi, mám výhrady k celkovej politike KDH pod jeho vedením a mnoho iných vecí.

Trochu zhovievavejší som k všeobecne známemu obvineniu, že zničil družstvá a slovenské poľnohospodárstvo vôbec. Rozklad poľnohospodárstva sa začal hneď po Nežnej revolúcii. Viacerí jej protagonisti verejne vyhlasovali, že nepotrebujeme všetky potraviny vyrábať doma, že viaceré výrobky môžeme lacnejšie doviezť zo zahraničia. Vinu teda nemôžeme pripísať iba jednému človeku. Okrem toho medzi ľuďmi vtedy panovala veľmi silná antipatia voči družstevníctvu, ktoré nesprávne chápali ako socialistický prežitok. Mnohí cítili krivdu za násilné odoberanie majetkov.

A tak keď Čarnogurského vláda prijala transformačný zákon, ktorý dal ľuďom slobodu a priznal im nárok na vrátenie majetku, v tej eufórii si veľa ľudí zobralo všetko späť. Ján Čarnogurský sa často bráni, že za jeho vlády nezaniklo ani jeho družstvo. To je síce pravda, ale v dôsledku transformačného zákona, ktorý bol na danú situáciu príliš revolučný, k rozpadu družstevníctva naozaj prišlo. A hoci má na tom Čarnogurský svoj politický podiel, tento vývoj, ktorý prebiehal v celej strednej a východnej Európe, by sotva dokázal zvrátiť.

Štátnik Čarnogurský

Napriek všetkému, čo som povedal, považujem Jána Čarnogurského za jedného z mála štátnikov v našich moderných dejinách, vážim si jeho pevný charakter a morálnu zásadovosť, akú som nepostrehol u žiadneho ponovembrového politika, snáď s výnimkou Milana Ftáčnika, a nikdy nebudem zapierať naše dlhodobé priateľstvo. Zoznámil nás pred takmer 22 rokmi publicista Roman Kaliský. Bola to zvláštna zhoda okolností.

V Slovenskej televízii vtedy vysielali takú polemickú diskusnú reláciu, ktorá sa volala Ring. Moderátorka Anka Ghannamová zháňala do diskusie o členstve v NATO nejakého kultivovaného politika, ktorý by bol proti. Lenže takého nenašla a keby aj áno, nikto nemal odvahu hovoriť o tom nahlas. Nepamätám sa, kto jej poradil práve mňa (bol som vtedy absolútne neznámy mladý odborný asistent na FF UKF v Nitre), ale faktom je, že proti mne sa postavil ostrieľaný politik Peter Weiss.

V argumentačnom súboji na tri kolá a v diváckom hlasovaní som rozdrvil svojho súpera 3 : 0 a ako pamiatku na svoje prvé mediálne vystúpenie som získal pekný pohár. Mám pocit, že Peter Weiss mi tento debakel a verejné poníženie nikdy neodpustil, čo je škoda, lebo ja som politiku nikdy nebral osobne a za úlohu, ktorú zohral pri rozdelení republiky, si ho dodnes vážim. V každom prípade, moje víťazstvo malo nečakaný veľký ohlas. Monika Beňová v nejakom rozhovore prezradila, že keď to videl Fedor Flašík, nadšený zvolal, že odkiaľ sa, dočerta, zobral ten chlap, že on mu založí politickú stranu (k čomu, našťastie, nedošlo).

Zoznámenie s Čarnogurským

Dôležitejšie bolo, že na základe tejto relácie sa mi ozval Roman Kaliský, s ktorým som sa poznal ešte z čias Literárneho týždenníka a povedal, že ma musí zoznámiť s Jánom Čarnogurským. A hoci som v tej relácii Ring vyslovil názor, že o členstve v NATO by sa malo konať referendum, s tou myšlienkou ako prvý vystúpil práve Roman Kaliský, ktorý v Literárnom týždenníku uverejnil článok, v ktorom apeloval, že ak nám vezmú rozhodovanie o takejto dôležitej otázke, vezmú nám aj oveľa dôležitejšie veci a naša suverenita zostane iba na papieri. Preto sa pýtal, kto sa tejto výzvy ujme.

Stretli sme sa v kaviarni Metropol 6. decembra 2002. Práve tam padlo rozhodnutie o zorganizovaní referenda o vstupe Slovenska do NATO. Roman Kaliský navrhol, aby som petičný výbor viedol ja. Ján Čarnogurský súhlasil. Petičný výbor sme neskôr doplnili o generála Emila Vestenického a sociologičku Zuzanu Kusú. O tejto schôdzke sa nejako dozvedel Peter Weiss, ktorý to na druhý deň vytrúbil do denníka Sme s patričným strašením, že ohrozujeme naše zahraničnopolitické ukotvenie.

Po tejto skúsenosti začal byť Ján Čarnogurský opatrnejší a na ďalšie schôdzky zvolil konšpiračnú taktiku, ktorú si priniesol z disentu. Stretli sme sa napríklad večer pri Rolandovej fontáne a až tam sme sa dozvedeli, kam pôjdeme. Mne to bolo smiešne a trochu mi to pripomenulo príhodu, ako sa mladý Gustáv Husák zabával na tom, keď sa s ním Karol Šmidke stretol po prvý raz v auguste 1943 na Mlynských Nivách v prestrojení a s falošnými fúzmi. Ale s odstupom času som uznal, že toto bezpečnostné opatrenie proti odpočúvaniu i sledovaniu malo svoj význam, keďže táto dovtedy najrozsiahlejšia občianska akcia doplatila na to, že sa do jej radov infiltrovali ľudia, ktorí nemali a že záujem prekaziť ju presahoval rámec jedného štátu.

Zbližovanie s Čarnogurským

S Jánom Čarnogurským sme sa odvtedy čoraz viac zbližovali najmä v zahraničnopolitických postojoch, pripomínali si spolu rôzne historické výročia (nezabudnuteľný bol pre mňa spoločný výlet k pamätníku prvého protitureckého víťazstva na našom území vo Veľkých Vozokanoch), zúčastňovali sme sa na rôznych panelových diskusiách, ale aj vášnivo spolu polemizovali (naposledy pred Vianocami v Inštitúte ASA, kde sme si vysvetľovali rozdielne názory pravice a ľavice na ľudské práva). No vždy to boli polemiky vedené s rešpektom k pravde a vo vzájomnej úcte.

Akokoľvek môžete s týmto človekom nesúhlasiť, jeho bližšie spoznanie vás naučí, že je to človek mimoriadne pevných zásad, ktorými sa riadi bez ohľadu na režim. Vždy som obdivoval jeho vnútornú silu a odhodlanie kráčať po ceste, ktorú považoval za správnu, bez ohľadu na vonkajšie okolnosti, väzenie, stratu zamestnania či spoločenskú ostrakizáciu. Jeho kritici mu preto väčšinou nesiahajú ani po päty, lebo nechápu, že tohto výnimočného muža nemôžu školiť z odvahy, vernosti, principiálnosti hraničiacej s tvrdohlavosťou, ale aj nefalšovanej ľudskosti, ktorá sa nedáva na obdiv, že ho nemôžu potrestať takým primitívnym spôsobom, že mu zakážu vystupovať v televízii.

Tento chladnokrvný muž bez emócií málokomu otvorí svoje srdce, ale ono sa prejaví vždy, keď to najmenej čakáte a keď vás až zahanbí lekciou zo žitého kresťanstva, ktoré ho bezpochyby motivuje v jeho nezištnej pomoci slabým, núdznym a utláčaným. A že o tom verejnosť nič nevie, že sa s tým nikde nechvastá, iba potvrdzuje, že na vás nič nehrá.

Otec zakladateľ Čarnogurský

Chcel som však hovoriť najmä o tom, prečo považujem Jána Čarnogurského za jedného z mála slovenských štátnikov. Ba dokonca – a teraz mnohých prekvapím – za jedného z otcov zakladateľov modernej slovenskej štátnosti. U nás sa s pojmom „štátnik“ vždy plytvalo a väčšina ľudí si pod ním predstavuje politika, ktorý má štátnu funkciu. Ale to rozhodne nestačí. Štátnik je ten, kto dovidí za horizont budúcich volieb a určuje dobu v širšom a dlhšom rámci.

Z hľadiska funkcií Ján Čarnogurský nebol veľmi úspešným politikom. Premiérom bol len krátko, väčšinu svojej politickej kariéry prežil v opozícii a nikdy nebol veľmi populárny. Nedokázal oslovovať masy tak ako jeho úhlavný nepriateľ Vladimír Mečiar (ktorý si ho však zároveň vážil ako jediného zo svojich protivníkov). V prezidentských voľbách získal iba 0,6 % hlasov. No v slovenskej politike zanechal takú hlbokú stopu, že sa už prakticky nedá vymazať. Mnohí budú prvoplánovo namietať, že aký to bol „otec zakladateľ“, keď bol proti nezávislosti Slovenska. To však celkom nie je pravda.

Otázku rovnoprávnosti a samostatnosti Slovenska medzi európskymi národmi otvoril práve Ján Čarnogurský už pred rokom 1989 v českom časopise Alternativa. Po vypuknutí Nežnej revolúcie, keď ho pustili z väzenia, sa však tejto témy zľakol. Argumentoval tým, že problémom bol tieň vojnového Slovenského štátu, ktorý mu (aj vzhľadom na politickú angažovanosť jeho otca v HSĽS) neustále oplieskavali o hlavu. Vtedy vraj pochopil, že katolíci nesmú byť na čele zápasu o samostatnosť Slovenska a uvedomoval si vraj aj to, že vtedajší európsky mainstream nezávislosť Slovenskej republiky nepodporoval. To je však tak trochu zavádzanie.

Čarnogurského omyl

Po prvé, rok 1992 bol jedinečný práve v tom, že veľmoci boli zamestnané úplne inými starosťami (predovšetkým konfliktom v Juhoslávii) a do vývoja Česko-Slovenska prakticky nezasahovali. Mečiar s Klausom tak dostali jedinečnú príležitosť vyriešiť si všetky problémy sami. Taká šanca by sa viac nezopakovala, v dnešných podmienkach by nezávislá Slovenská republika jednoducho nemohla vzniknúť. Toto uznal neskôr do istej miery aj Čarnogurský, keď pred Mečiarom sňal pomyselný klobúk za to, že neustúpil pred Klausovým vydieraním a namiesto centralizovanej federácie si zvolil radšej samostatnosť.

S tými katolíkmi je to ešte horšie. Časť HZDS mala neoľudácke reminiscencie a boli napríklad proti uzákoneniu výročia SNP za štátny sviatok. KDH k nim malo mentálne bližšie ako k liberálnej opozícii. V minulosti som v súkromných rozhovoroch Jána Čarnogurského často konfrontoval s myšlienkou, že je zrkadlovým obrazom Karola Sidora. Túto metaforu som nemyslel tak, že Sidor bol jeho krstným otcom. Oveľa dôležitejšie je, že v roku 1939 Karol Sidor odmietol Hitlerovu ponuku na vyhlásenie nezávislosti Slovenska, lebo neveril, že sa taký oklieštený vazalský štátik, ktorý nebol ničím iným ako súčasťou nacistických vojnových plánov, udrží. A nemýlil sa.

V roku 1992 Ján Čarnogurský odmietol nezávislosť Slovenska, lebo neveril, že štát v dobových podmienkach prežije. A mýlil sa. Toto Ján Čarnogurský odmietal a dlho si to nevedel priznať. Potešilo ma preto, že tento svoj tvrdohlavý postoj začal v poslednom rozhovore pre denník Štandard opatrne korigovať. Naďalej síce trvá na tom, že jeho rozhodnutie nehlasovať za Deklaráciu o zvrchovanosti SR a za Ústavu SR bolo správne, ale spätne sa mu vraj zdá, že „naši poslanci vo Federálnom zhromaždení možno mali hlasovať za rozdelenie“.

Čarnogurského dieťa

Bolo by múdre, keby tento svoj nezmyselne zanovitý postoj zmenil a priznal, že sa mýlil. Nezávislá Slovenská republika je aj jeho dieťa. On bol predsa prvý z ponovembrových politikov, kto o nej sníval, kto jej prezieravo určil geopolitické ukotvenie „samostatnej stoličky a hviezdičky“ v čase, keď o členstve v európskych štruktúrach ešte nikto nehovoril a kto dnes (opäť prezieravo) považuje za najväčšiu výzvu Slovenska zmenu globálnej bezpečnostnej architektúry.

Nepoznám takého slovenského politika, ktorý by dokázal takto štátnicky a vizionársky uvažovať o našej republike. Spomedzi otcov zakladateľov Spojených štátov sa vyníma jeden, ktorý spočiatku nebol jednoznačne prijatý. Alexander Hamilton protirečil v podstate všetkému, čo hlásali a presadili Thomas Jefferson, James Madison, Benjamin Franklin alebo John Adams. Odlišne interpretoval ústavu, presadzoval využívanie federálnej vlády na vybudovanie silnej armády, mal veľmi zlú povesť a tak Jefferson, ako aj Adams ho považovali za bezzásadového a nebezpečne aristokratického.

Keď sa však stal jeho nacionalistický štýl v americkej politike dominantným, okolo roku 1900 Theodore Roosevelt oživil jeho reputáciu a priznali mu zásluhy ako jednému z otcov zakladateľov USA. Som presvedčený o tom, že Jána Čarnogurského bude história posudzovať podobným spôsobom. Najprv však musia odísť zo scény jeho úzkoprsí súputníci, plní závisti, hnevu a neschopnosti pokúsiť sa o akýkoľvek nadhľad.

ereport.sk