Chmelár: Ukrajina nie je demokratický štát. Zelenskyj je ukrajinský Matovič

Tento článok nebude o tom, či je Rusko agresor a či je Ukrajina v práve, keď sa bráni napadnutiu, lebo túto základnú schému nikto príčetný neodmieta, píše v úvode komentára analytik Eduard Chmelár. Pôvodne ho zverejnil na sociálnej sieti, dovoľujeme si vám ho priniesť bez úprav a zásahov, v plnom znení.

Fakt, že niekto neustále potrebuje spochybňovať stanoviská mierumilovných ľudí, ktorí požadujú namiesto vojny diplomaciu (najnovšie sa k týmto hlasom žiadajúcim priame rozhovory Spojených štátov s Ruskom pridalo 30 demokratických členov Kongresu USA) svedčí skôr o nekalých zámeroch a nečestných praktikách tých, ktorí prekrúcajú zmysel našich jednoznačných slov. Nasledujúca analýza sa preto bude týkať skôr podstaty súčasného režimu na Ukrajine, o ktorom západné elity nechcú vedieť nič alebo o ňom vedia až príliš veľa, a preto mlčia, aby sa im ich primitívne propagandistická schéma „o dobrej Ukrajine a zlom Rusku“ nerozpadla ako domček z karát. Pre Európu však môže mať ignorovanie vnútropolitického vývoja na Ukrajine fatálne následky.

Likvidácia opozície

Udelenie Sacharovovej ceny ZA SLOBODU MYSLENIA (náročky zvýrazňujem) „statočnému ukrajinskému ľudu reprezentovanému Volodymyrom Zelenským“ je ako úder päsťou do tváre všetkým, ktorí sledujú, čo sa na Ukrajine deje. Len pár dní predtým ukrajinské súdy definitívne zakázali činnosť 11 opozičných strán, ktoré označili za „proruské“. Ukrajinský sociológ Volodymyr Iščenko pôsobiaci v Inštitúte východoeurópskych štúdií v Berlíne upozornil, že to tak nie je a že tento termín sa začal po Majdane zneužívať na diskreditáciu všetkých politických síl, ktoré sú buď za neutralitu a suverenitu Ukrajiny alebo tých, ktoré sú na Západe označované ako ľavicové. Všetky zakázané strany kritizovali prozápadné, neoliberálne, ale aj nacionalistické smerovanie Ukrajiny, ktoré dominuje tamojšej politike od prevratu v roku 2014, no v skutočnosti neodráža rôznorodosť ukrajinskej spoločnosti.

Iščenko upozorňuje, že prepojenia týchto strán na Rusko nielenže nikdy neboli vyšetrené a dokázané, ale čo je absurdnejšie – viacerí ich lídri sú sami vystavení ruským sankciám. Niektoré z týchto strán sú úplne marginálne, iné však majú značnú podporu verejnosti v oblastiach obývaných ruskou menšinou. Tri zo zakázaných strán získali v posledných parlamentných voľbách v roku 2019 dohromady asi 2,7 milióna hlasov (18,3 %), pričom pred ruskou inváziou dosahovali v prieskumoch až 20 percent. To, že zastávali záujmy obyvateľov východných regiónov, neznamená, že ich ovládala Moskva – zdroje ich príjmov, ale aj ich autonómne politické záujmy majú ukrajinský pôvod.

Prenasledovanie ľavice

Ostatné zakázané strany na Zelenského zozname sú ľavicovo orientované. Ukrajina už v roku 2015 zakázala činnosť komunistických strán – vtedy to ešte kritizovala Benátska komisia. Dnes sú ľavicové strany obviňované z nedostatku vlastenectva, hoci každý ich líder a každý ich sponzor nielenže odsúdil ruskú inváziu, ale dokázateľne prispieva k obrane Ukrajiny. Nezávislí ukrajinskí analytici (ktorí sa dnes väčšinou nachádzajú v exile – aj to o niečom svedčí) preto konštatujú, že zákaz opozičných strán nesúvisí s objektívnymi bezpečnostnými opatreniami, ale skôr s tým, ako sa po Majdane zužuje priestor pre tolerovateľné názory v krajine. Inými slovami, likvidácia opozície nemá nič spoločné s vlastenectvom (tejto propagande môže uveriť len človek mdlého ducha), ale s posilňovaním politickej moci samotného Volodymyra Zelenského, ktorá sa začala dávno pred ruskou inváziou. Ukrajinská vláda uvaľuje sankcie na opozičné médiá už dva roky, pričom ani raz neposkytla presvedčivé dôkazy o ich previnení či protištátnej činnosti. Alebo si zoberme samotného Viktora Medvedčuka – jeho strana bola zakázaná až potom, čo prieskumy začali ukazovať, že má väčšiu podporu verejnosti ako Zelenského „Sluha ľudu“ a že by mohla vyhrať nasledujúce parlamentné voľby.

Zelenského praktiky vládnych sankcií voči opozičným stranám, politikom i médiám sú na Ukrajine už dávno kritizované. Tieto sankcie navrhuje úzka skupina osôb, ktoré sa zúčastňujú na zasadnutiach ukrajinskej Rady pre bezpečnosť a obranu. Sú zavádzané bez serióznej demokratickej diskusie a stoja na veľmi pochybných právnych základoch. Kritici poukazujú na to, že slúžia na upevnenie skorumpovaných záujmov Zelenského junty. Nič z tejto kritiky však neprenikne do západných mainstreamových médií. Ako príklad uvádzam nielen analýzy ukrajinských exilových vedcov, ale aj vyjadrenie Niny Potarskej, koordinátorke Medzinárodnej ženskej ligy za mier a slobodu, ktorá tvrdí, že opozícia na Ukrajine je zlikvidovaná. Pred mesiacom sme ju dostali do Bratislavy, no napriek ponuke o exkluzívny rozhovor s ňou neprejavilo záujem žiadne médium.

Čím je Zelenskyj silnejší, tým viac sa podobá na diktátora

Chápeme, že Ukrajina dnes čelí existenčnej hrozbe. Zelenského praktiky však robia krajinu slabšou, nie silnejšou a v konečnom dôsledku slúžia skôr Putinovým zámerom, lebo až takáto demontáž demokratických prvkov môže dotlačiť niektorých Ukrajincov k tomu, aby kolaborovali s Ruskom – tým skôr, ak budú politicky prenasledovaní a nadobudnú presvedčenie, že na Ukrajine nemajú politickú budúcnosť. To, že Spojené štáty a krajiny Európskej únie tolerujú nedemokratické praktiky Zelenského režimu, sa im môže v budúcnosti vrátiť ako bumerang. Čím je Zelenskyj silnejší, tým viac sa podobá na diktátora. Keď zakázal činnosť hlavných opozičných síl na Ukrajine, zároveň oznámil zlúčenie všetkých televíznych kanálov do monopolnej štátnej televízie a vyhlásil „jednotnú informačnú politiku“. Jeho zdôvodnenie, že odhalili „podlosť osobných ambícií tých, ktorí sa snažia postaviť svoje ambície, vlastnú stranu alebo kariéru nad záujmy štátu, záujmy ľudu“, jeho vyhrážky „všetkým politikom z akéhokoľvek tábora“, ktorí vraj budú čeliť „tvrdej odozve“, až mrazivo pripomína rok 1938, kedy predseda autonómnej vlády Jozef Tiso oznamoval zákaz politických strán a opozičnej tlače. Preto sa ešte raz pýtam tých, ktorí rozhodujú o laureátoch Sacharovovej ceny, či si robia srandu, keď prestížne ocenenie za slobodu myslenia odovzdajú mužovi, ktorý na Ukrajine likviduje demokraciu.ň

Mlčanie západu

Pripomínam, že ani jeden západný predstaviteľ neodsúdil tieto nedemokratické kroky. Ani jeden sa nezastal ukrajinskej demokratickej opozície. Je šialené, že hoci ukrajinskí liberáli sú dnes v tvrdej opozícii voči Zelenského vláde, naši progresívci a s nimi aj všetci západoeurópski liberáli podporujú namiesto nich ultranacionalistický ukrajinský režim. Keď konzervatívny poľský premiér Mateusz Morawiecki na dnešnej konferencii o povojnovej obnove Ukrajiny v Berlíne vyhlásil, že tí, čo nepodporujú Ukrajinu v boji proti ruským silám, buď zradili hodnoty západnej civilizácie, alebo im Rusko vymylo mozgy – tak sa pýtam, čo vymylo mozgy Európanom, keď zabudli, ako ešte nedávno obviňovali poľskú vládu z deficitov demokracie a dnes spolu s ňou tlieskajú nedemokratickému režimu na Ukrajine. Lebo o tom, že Zelenského vláda nie je demokratická, niet podľa objektívnych ukazovateľov pochýb – Index of democracy ju zaraďuje medzi hybridné režimy napriek tomu, že naši progresívni politici klamú verejnosť, že v Kyjeve je štandardná demokracia. O čom im teda ide?

Po Majdane nezosilnena demokracia, ale ultrapravica a oligarchia

Zákaz a štátna likvidácia opozičných strán odhaľuje lož, že „Ukrajina je baštou demokracie“, ktorú treba brániť „v spravodlivej vojne proti totalitnému Rusku“. Ukrajinu v skutočnosti ovláda tá istá oligarchia, ktorá vzišla zo zničenia Sovietskeho zväzu a ktorá si pre udržanie svojej moci zvolila otvorené spojenectvo s NATO. Po Majdane nezosilnela demokracia, ale ultrapravica a oligarchickí rivali zosadeného prezidenta Janukovyča. Porošenko pred voľbami sľuboval, že rýchlo nastolí mier. Po zvolení však v priebehu niekoľkých týždňov urobil obrat a namiesto toho, aby začal rokovania s povstalcami, vrhol sa na nich plnou vojenskou silou. Táto stratégia utrpela po nepriamom zásahu Moskvy v auguste 2014 fiasko, a tak sa začal minský proces – najprv v septembri 2014 a následne vo februári 2015 – po ďalšej eskalácii konfliktu a porážke ukrajinských vojenských síl. Minské dohody špecifikovali podmienky prímeria, ukrajinské uznanie volieb v oblastiach kontrolovaných povstalcami, odovzdanie kontroly nad hranicami ukrajinskej vláde a osobitný štatút autonómie pre Donbas v rámci Ukrajiny.

Najväčší Zelenského rival – zakázaná Opozičná platforma za život – počas celej svojej existencie podporovala implementáciu Minských dohôd. Napriek tomu, že Zelenskyj vyhral voľby práve na tom, že dosiahne s povstalcami mierovú dohodu, po nástupe k moci sa staval k vykonávaniu Minských dohôd vyslovene nepriateľsky. Zdôvodňoval to tým, že realizácia zmluvy Minsk I a Minsk II by bola pre Ukrajinu katastrofou, že by znamenala občiansku vojnu, lebo ukrajinská spoločnosť by nikdy neprijala takúto (podľa neho) kapituláciu. Na tejto argumentácii bolo zrnko pravdy v tom, ako sa k dohodám stavala extrémna pravica. Tá sa vláde otvorene vyhrážala násilím, ak sa pokúsi dohody realizovať. Všetci si pamätajú rok 2015, keď parlament hlasoval o osobitnom štatúte pre Doneck a Lugansk (ako to požadoval Minsk I), pričom prívrženec ukrajinskej fašistickej strany Sloboda hodil medzi policajtov granát – výsledkom boli štyria mŕtvi a desiatky zranených.

Tu treba vysvetliť, že na Ukrajine znamená „európanstvo“ niečo iné ako v štátoch EÚ. Proeurópski ľudia v západnej Európe si držia odstup od krajnej pravice. Na Ukrajine však vidíme absurdnú zmes ultranacionalizmu, neoliberalizmu a atlanticizmu ako koalíciu proeurópskych postojov. Opozíciu netvorí „proruský tábor“ – ten bol po Majdane v skutočnosti marginalizovaný – ale prívrženci suverenity a neutrality Ukrajiny. Pred voľbami roku 2019, keď sa Porošenkova popularita rútila ku dnu, začal vtedajší ukrajinský prezident čoraz viac presadzovať nacionalistickú agendu (niektorí dokonca poukazujú na to, že robil kampaň podobným spôsobom ako extrémna pravica pred Majdanom). Zelenskyj dokázal zjednotiť proti Porošenkovým nacionalistickým predstavám obrovskú väčšinu spoločnosti, volila ho aj časť ľavice, ktorá si myslela, že pod jeho vedením sa im bude ľahšie dýchať. Už čoskoro sa však ukázalo, že Zelenskyj nielenže nemá skutočnú stranu, ale ani skutočný tím, ktorý by bol schopný presadzovať odborne a hodnotovo konzistentnú politiku.

Zelenskyj je ukrajinský Matovič

Jeho prvá vláda trvala asi pol roka. Potom odvolal šéfa svojho kabinetu a na ministerských postoch sa diali neustále výmeny. Absencia seriózneho tímu spôsobila, že Zelenskyj sa pomerne skoro chytil do rovnakej pasce ako Porošenko: stal sa korisťou najmocnejších skupín v ukrajinskej politike: oligarchických klanov, radikálnych nacionalistov, liberálnych think-tankov a západných vlád, ktorí všetci presadzovali svoje vlastné agendy a prehnané očakávania o radikálnych zmenách. V tejto pasci sa Zelenskyj spočiatku snažil vybudovať svoju vlastnú vertikálu moci, typickú pre postsovietske elity: bol to istý druh slabého bonapartizmu alebo cézarizmu, keď zvolený útočí na ľavicu, útočí na pravicu, útočí na nacionalistov, útočí na ruskú menšinu, čím sa pokúša odstrániť rozpory spoločnosti a koncentrovať vo svojich rukách moc.

No toto sa mu nedarilo, robil to dosť nevyspytateľne, a skončilo sa to takým chaosom, že koncom roku 2021 mu hrozil nový Majdan – od ktorého ho zachránila iba vojna. Treba si uvedomiť, že pred ruskou agresiou Zelenskyj zlyhal vo všetkom, ešte aj Porošenko bol schopný odolať tlaku Medzinárodného menového fondu na trhové ceny plynu lepšie ako on a nepreženiem to príliš, keď poviem, že to bol taký ukrajinský Matovič – komediant bez konkrétneho plánu. Pred vojnou to s ním vôbec nevyzeralo dobre, vytvoril si toľko nepriateľov, že hrozilo, že sa zjednotia, aby sa ho zbavili. Nepriali mu ani prieskumy, v ktorých prehrával s Porošenkom. Chcel z toho uniknúť diskusiami o oslabení právomocí prezidenta a o premene funkcie na prevažne ceremoniálnu úlohu – v tom si veril, presnejšie: dôveroval svojim hereckým schopnostiam. Ale vojna všetko zmenila a zo Zelenského sa stal najpopulárnejší vodca, ktorý začal uzurpovať čoraz viac moci vo svoj prospech.

Dnes je Ukrajina jedným z mála štátov sveta, ktoré nedokázali dosiahnuť životnú úroveň z roka 1990. Na jednom by sme sa mali zhodnúť. Nech už má Ukrajina po Majdane akékoľvek problémy – a má ich obrovské množstvo, od dravej oligachie a prehlbujúcej sa závislosti od západných mocností cez radikalizáciu nacionalistických síl až po nárast represií voči opozícii a zužovanie priestoru pre politický pluralizmus – všetko sú to problémy, ktoré si Ukrajina môže a má vyriešiť sama: bez ruských tankov a rakiet, ale aj bez západného neokoloniálneho zasahovania. Ukrajina nepotrebuje násilne prevychovať z banderovskej identity na maloruskú, no nepotrebuje ani nechať sa drancovať západnými záujmami. Potrebuje suverenitu a nezávislosť. No ak ju budeme iba zneužívať na protiruské ťaženie, ak Brusel nebude nič požadovať od Kyjeva, ale len Kyjev od Bruselu, potom nebudeme posilňovať nezávislosť Ukrajiny, ale len moc jednej oligarchickej junty, ktorá sa európskym kritériám čoraz viac vzďaľuje. Ak chceme Ukrajine pomôcť, požadujme od nej rovnaké demokratizačné štandardy, aké musel dosiahnuť každý, kto chcel do spoločnej rodiny európskych štátov vstúpiť. V opačnom prípade kŕmime monštrum, ktoré nám rýchlo prerastie cez hlavu

hlavnespravy.sk