Chmelár o ukážkovom spôsobe robenia „suverénnej“ zahraničnej politiky, ktorý má slúžiť ako budíček pre nie len slovenskú diplomaciu

Alebo o maďarskom modeli, v ktorom sa namiesto vojny a sankcií uprednostňuje mier, spolupráca a prospešné ekonomické vzťahy: „Viktor Orbán nie je ďaleko od pravdy, keď často opakuje, že Maďarsko je dnes jediným štátom Európskej únie, ktorý vie hovoriť s každým“.

Politický analytik, publicista, historik a poradca predsedu vlády SR Eduard Chmelár vo svojom článku poukázal na to, že minulotýždňová cesta maďarského premiéra Viktora Orbána do Moskvy na stretnutie s ruským lídrom Vladimirom Putinom sledovala predovšetkým dva ciele.

Rozhorčenie bruselských elít, že maďarský premiér Viktor Orbán nemal na návštevu Moskvy žiaden mandát EÚ, je tak trochu smiešne a tak trochu trápne. Predseda vlády suverénneho štátu si nepotrebuje pýtať mandát od niekoho iného, kam môže a kam nemôže chodiť – tak ako si ho nepýtal ani v prípade návštevy Kyjeva, voči ktorej európski lídri neprotestovali. Prečo by nikým nevolení bruselskí byrokrati mali určovať nejakému demokraticky zvolenému premiérovi, ako má vykonávať zahraničnú politiku svojej krajiny? Oveľa dôležitejšie je však neustále opakovať otázku, prečo doteraz žiadnu diplomatickú iniciatívu nevyvinula „nositeľka Nobelovej ceny za mier“ Európska únia sama a najvyšší predstavitelia tohto údajne „mierového projektu“.

Výhovorky šéfky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej, že ústupky Vladimíra Putina nezastavia, sú v kontexte toho, o čo ide, úplne absurdné. Je to niečo podobné, ako keby Richard Holbrooke, chýrny americký diplomat a architekt Daytonskej mierovej zmluvy, ktorá ukončila vojnu v Bosne a Hercegovine, povedal, že ústupky Slobodana Miloševiča nezastavia a odmietol s ním rokovať. Namiesto toho si zvolil cestu obsahovo i časovo náročných politických rokovaní, ktoré zachránili státisíce ľudských životov. Presne o to isté (ba možno o niečo viac – o záchranu sveta pred globálnou katastrofou) ide aj v tomto prípade. My si nevyberáme medzi dobrým a ideálnym riešením. My máme už len možnosť vybrať si to najlepšie zo zlých riešení.

Z rovnakého súdka ako Ursuline alibistické reči je aj pomerne primitívny výsmech poľského premiéra Donalda Tuska, ktorý sa spýtal, či sa po rozhovore Viktora Orbána s Vladimírom Putinom cíti niekto bezpečnejšie. Ak by som musel vysvetľovať bežným ľuďom, prečo je dôležitá diplomacia, prečo je to náročný proces na dlhé trate a prečo je lepšia ako eskalácia napätia alebo otvorený vojenský konflikt, tak prosím. Ale ak to musím vysvetľovať lídrovi jednej z najväčších európskych krajín, tak ma z toho mrazí. Lebo práve tí ľudia, ktorých sme si zvolili, ktorí do nás neustále tlačia propagandu, aké máme voči našim spojencom „záväzky“, by mali vedieť, že tie „záväzky“ sa netýkajú iba zbrojenia (čo je iba politický záväzok), ale aj mierového riešenia sporov (čo je medzinárodnoprávny záväzok, a má teda vyššiu silu a vymožiteľnosť). A keďže sa v našich končinách z propagandistických dôvodov zdôrazňuje iba článok 5, nezaškodí, keď si odcitujeme hneď prvý a celý článok 1 Severoatlantickej zmluvy: „Zmluvné strany sa zaväzujú, ako je uvedené v Charte Spojených národov, riešiť akékoľvek medzinárodné spory, do ktorých môžu byť zapojené, mierovými prostriedkami tak, aby nebol ohrozený medzinárodný mier, bezpečnosť a spravodlivosť a zdržia sa vo svojich medzinárodných vzťahoch hrozby silou alebo použitia sily akýmkoľvek spôsobom nezlučiteľným s cieľmi Spojených národov.“ Sami si odpovedzte na otázku, do akej miery členské štáty NATO dodržiavajú toto svoje základné ustanovenie, a prečo nás média tlačia iba do plnenia vágneho politického prísľubu zvyšovania zbrojenia, a nie do plnenia medzinárodnoprávneho záväzku riešiť spory diplomaciou.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že „mierová misia“ Viktora Orbána nebola úspešná. Jeho návrh na okamžité prímerie odmietli tak Volodymyr Zelenskyj, ako aj Vladimír Putin. Ruský prezident hovoril po skončení rokovaní o „skutočne užitočnom, úprimnom rozhovore“, čo v diplomatickom jazyku znamená, že sa nezhodli. Ale len naivný človek mohol čakať od Orbána, že vyjedná mier. To sa bez zapojenia tých najsilnejších hráčov ani nedá. Cesta maďarského premiéra sledovala predovšetkým dva ciele. Ten prvý bol upozorniť svetových lídrov, že hovoriť treba s každým, že bez komunikácie sa nikam nepohneme. Zároveň tak získal cenné poznatky o uvažovaní ruského prezidenta, ktoré môže tlmočiť svojim spojencom už o niekoľko dní na summite NATO. Druhá dimenzia jeho návštevy je z pohľadu záujmov Maďarska ešte dôležitejšia. Orbán ju vysvetlil na sociálnej sieti: „Vzorec je jednoduchý. Ak chceme zvyšovať mzdy, ak chceme rozvíjať rodiny, potrebujeme rozsiahle ekonomické vzťahy. Namiesto vojny a sankcií uprednostňujeme mier a spoluprácu. To je maďarský model.“

V tejto veci maďarský premiér neblafuje. Jeho kritici sa mýlia alebo zámerne klamú, keď ho nálepkujú, že je proruský. Viktor Orbán by neváhal obetovať vzťahy s Putinom, ak by boli v rozpore s maďarskými národno-štátnymi záujmami. Ale on vie, že Maďari Rusko potrebujú, prinajmenšom z ekonomických dôvodov, a robí všetko preto, aby Budapešť z týchto vzťahov ťažila. A robí to úspešne. V eufórii nad odvážnou politikou nášho južného suseda často zabúdame, že Maďarsko je nielen náš spojenec, ale aj geopolitický rival. Orbán si už dnes vytvoril spomedzi všetkých európskych politikov najlepšie vzťahy s pravdepodobne budúcim americkým prezidentom Donaldom Trumpom. S Putinom medzi štyrmi očami evidentne hovoria aj o citlivých otázkach povojnového usporiadania a ruský prezident sa netají tým, že má pochopenie pre Orbánovu nostalgiu za územiami, ktorých odtrhnutie Maďari dodnes považujú za krivdu. Maďarsko je zároveň jediným členským štátom EÚ, ktorý je zapojený do čínskeho globálneho hospodárskeho projektu Jeden pás, jedna cesta. A rovnako je jedinou európskou krajinou, ktorá je pozorovateľom v ekonomicky významnej Organizácii turkických štátov (na jej summit letel hneď z Moskvy). Preto Viktor Orbán nie je ďaleko od pravdy, keď často opakuje, že Maďarskou je dnes jediným štátom Európskej únie, ktorý vie hovoriť s každým. A vie hovoriť veľmi efektívne. Napokon, na rozdiel od iných krajín, ústami Viktora Orbána „Maďarsko dospelo k dôležitej dohode s NATO, ktorá uznáva našu zásadnú úlohu v aliancii a zároveň nás oslobodzuje od priameho úsilia o podporu Ukrajiny, či už vojenského alebo finančného“. Takto ďaleko nedokázalo zájsť ani Slovensko.

Čo to pre nás znamená? Predovšetkým budíček pre slovenskú diplomaciu. Dnes už nestačí „podporovať mierové úsilie Viktora Orbána“. Stratili sme v tomto smere komparatívnu výhodu, naša „politika na štyri svetové strany“ je stále viac marketingové heslo ako politická doktrína, iniciatívu prebrali Maďari a žiadne „pekné druhé miesto“ sa v tejto disciplíne nepočíta. Ak nebudeme aktívnejší, ak budeme aj v strednej Európe iba v závoze maďarskej iniciatívy, budeme nevyhnutne strácať na medzinárodnej scéne vplyv a do budúcnosti to pre nás môže byť aj nebezpečné.

Orbánova základná filozofia – „Mier sa nevytvára v Bruseli. Mier nepríde sám od seba, treba pre neho niečo urobiť.“ – je v princípe správna. Maďarský premiér však musí vedieť, že zástupná vojna sa nedá vyriešiť rozhovormi Rusov a Ukrajincov. Ukrajina je dnes klientským štátom USA a Rusko je do značnej miery závislé od postoja svojich silných spojencov, preto sa táto vec nedá uzavrieť bez krajín, ktorí majú na vývoj tamojších dramatických udalostí vplyv. To znamená, že sa to nedá robiť bez zapojenia Spojených štátov, Európskej únie a Číny, prípadne aj Nemecka, Francúzska, Poľska, Turecka a Iránu. Samozrejme, po švajčiarskom fiasku už hádam všetci pochopili, že bez Ruska nemá zmysel na mier ani len pomýšľať. Azda si je toho Orbán vedomý, pretože už avizoval, že na budúci týždeň pokračuje v ďalších cestách svojej mierovej misie.

Samozrejme, zaujímavý je aj obsah rozhovorov maďarského premiéra v Kyjeve a Moskve. Jeden z jeho záverov nie je pre tých, ktorí sa tejto problematike venujú, vôbec prekvapujúci. Volodymyr Zelenskyj podmieňuje začiatok rozhovorov stiahnutím ruskej armády z územia Ukrajiny a Vladimír Putin si dal ako podmienku uznanie území, ktoré doteraz dobyl, za ruské. Obe strany si zjavne nedôverujú v tom, že by súper zneužil prímerie na posilnenie svojich pozícií. Keďže obe ultimáta sú nereálne, úlohou svetových hráčov je donútiť znepriatelené štáty sadnúť si za rokovací stôl bez podmienok. Samozrejme, že to bude ťažké, ale politikov si neplatíme na to, aby horekovali, aké je to zbytočné, ale aby dosiahli aj nemožné. O tom je diplomacia.

Z hľadiska poznania uvažovania ruskej politickej elity je zaujímavý aj plán, ktorý predstavil Vladimír Putin vo štvrtok na summite Šanghajskej organizácie spolupráce. Navrhol novú eurázijskú bezpečnostnú architektúru, ktorej by dominovalo užšie partnerstvo s Čínou a ktoré by vytvorilo alternatívu voči usporiadaniu Európy po skončení studenej vojny, ktorému dominuje USA. Putin naznačil, že by do navrhovanej bezpečnostnej dohody mohli byť zahrnuté európske krajiny vrátane členských štátov NATO, pričom zdôraznil potrebu „nedeliteľnej bezpečnosti a rozvoja“, ktorá by nahradila euroatlantické a eurocentristické modely. Toto sa určite nestretne s pochopením, aj keď na potrebu dohody o novej európskej bezpečnostnej architektúre, do ktorej by bolo zapojené aj Rusko, sme v našej mierovej iniciatíve (ktorú vypracovalo slovenské združenie Zjednotení za mier a česká partnerská organizácia Mír a spravedlnost) upozorňovali tiež. Na vyriešenie tohto globálneho konfliktu nestačí dohoda Ukrajiny a Ruska. Potrebujeme nájsť odpovede na oveľa širší problém. A téza, že bezpečnosť je nedeliteľná, je tým správnym filozofickým východiskom k hľadaniu riešenia.

Okrem Putina sa však pripravuje na zásadné zmeny aj Donald Trump. Dobre informovaný bruselský časopis Politico zverejnil článok o stratégii, ktorú pripravuje jeho tím. Podľa nej má Donald Trump v pláne Severoatlantickú alianciu nie zničiť, ale prebudovať a posilniť tým spôsobom, že donúti Európanov viac platiť a prenechá im pozemné sily pod kontrolou. Okrem toho sa chce dohodnúť s Ruskom, že NATO sa ďalej nebude rozširovať, že konkrétne Ukrajina a Gruzínsko sa nestanú členmi Severoatlantickej aliancie a s Putinom chce uzavrieť dohodu o tom, aké veľké územie Ukrajiny si môže Moskva ponechať. Podľa jedného z expertov, bývalého hlavného poradcu Bieleho domu Dana Cadwella, Spojené štáty ani nemajú veľmi na výber: rastúci americký dlh, úpadok priemyslu a čoraz silnejšia Čína ich donútia uzavrieť aspoň dočasne tento front. V každom prípade, svet sa na oboch stranách pripravuje na obrovské zmeny a je len na nás, či ich dokážeme riadiť politicky alebo na seba tieto koncepcie narazia vojensky. Zotrvávať v pozícii, že s Putinom sa nevyjednáva, je mimoriadne hlúpe a nezodpovedné.

Diplomacia si vyžaduje pochopenie toho, ako ostatné krajiny vnímajú svet, a nie toho, ako by Západ chcel, aby ho videli. Samoľúby naratív Západu sa opiera o mylnú predstavu, že celá zemeguľa musí zdieľať náš hodnotový poriadok, ktorý je všeobecne zrozumiteľný. Západ dosiaľ nepochopil, že dlhodobo stráca morálnu prevahu a príde o ňu definitívne, ak sa ukáže, že je ochotnejší riskovať jadrovú vojnu než vytvoriť rámec, ktorý uznáva oprávnenosť obáv vychádzajúcich z rôznych politických systémov. Realistické riešenie súčasných konfliktov si vyžaduje uznanie rozmanitosti spoločenských a politických systémov, ak chceme, aby boli požadované ciele dosiahnuté mierovými, a nie vojnovými prostriedkami. Západní lídri však stále nemajú odvahu prekonať svoje blokové myslenie, ktoré patrí do minulosti, a ktoré nás vždy (aj pred 110 rokmi) priviedlo ku globálnej konfrontácii.

O princípe nedeliteľnosti kolektívnej bezpečnosti som písal vo svojej knihe Rozprava o zjednotení ľudstva už pred 23 rokmi, ale tento princíp bol základom európskej bezpečnosti už od polovice sedemdesiatych rokov minulého storočia, no Západ na neho po skončení studenej vojny (cítiac sa ako jej víťaz) pyšne zabudol. Teraz sa nám dôsledky tejto fatálnej chyby, keď sme posilňovali ideologickú a civilizačnú hegemóniu na úkor všeobecného porozumenia a spolupráce, vracajú ako bumerang. Preto podpisujem tieto slová Roberta Fica, ktoré predniesol predvčerom na Devíne, kde presne pred 1160 rokmi, v lete 864, knieža Rastislav odvrátil útok najmocnejšej armády vtedajšieho sveta a múdro zabránil krviprelievaniu: „Mier sa nedá dosiahnuť žiadnymi ultimátami, ani kladením nerealistických podmienok. Mierové rokovania budú mimoriadne náročné, ale pre celý svet bude najlepšie, ak by sa nasledujúce mesiace, možno roky vzájomného zabíjania nahradili mesiacmi ťažkých rokovaní, ktoré by viedli k spravodlivému mieru.“ Je najvyšší čas, aby k tomuto mierovému riešeniu aktívne prispelo aj Slovensko.

(Edit: Viktor Orbán dnes – 8. júla 2024 o jednej hodine v noci nášho času – pristál v Pekingu. )

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna