Chmelár o protivládnom proteste v bašte Progresívneho Slovenska: „Toto nie je ušľachtilý zápas za demokraciu, ale špinavý mocenský boj. Žoldnieri cudzích záujmov nezodpovedne ničia povesť Slovenska v zahraničí.

Toto vedomé poškodzovanie Slovenskej republiky hraničí s vlastizradou“. Situácia je vážna. Opozícii nejde ani o dialóg, ani o vylepšenie nášho justičného systému, ani o demokraciu. Ide jej len o zvrhnutie vlády. Pri honbe za mocou sa neštíti ničoho, je jej jedno, či parlament stihne schváliť štátny rozpočet, nezaujíma ju, ako a z čoho budú ľudia žiť.

„Toto je dôležitejšie,“ hovoria svorne lídri KDH, SaS a PS. Pridáva sa k nim celé panoptikum skrachovaných postavičiek od Matoviča cez Naďa až po Dzurindu. A to hovorí za všetko, konštatuje vo svojom článku publicista, politický analytik a vysokoškolský pedagóg Eduard Chmelár.

Ani zaplnené námestie v bašte Progresívneho Slovenska by vás nemalo pomýliť, že opozícii nejde o právny štát a že v jej pokrivenom chápaní hodnôt existuje demokracia len vtedy, keď je ona pri moci. Súčasné demonštrácie totiž stratili všetok étos protestov Za Slušné Slovensko. Slušnosť bleskurýchle odhodili ako nepotrebnú pózu. Na proteste v Bratislave sa skandovalo, že podpredseda parlamentu Ľuboš Blaha je „ruská filcka“ (ale, ale, vy falošní moralizátori, „americká agentka“ u vás vyvoláva pohoršenie, a tomuto tlieskate?). Nenamáhajú sa už ani predstierať, že ide o nejakú „nezávislú iniciatívu“. Opozícia to už neriadi z pozadia, otvorene prevzala organizáciu, a moderátorku podujatia, herečku Kristínu Tormovú, by už nikto nemal nazývať „nezávislou aktivistkou“. Špeciálne by ma zaujímala reakcia Konferencie biskupov Slovenska na vystúpenie arcibiskupa Róberta Bezáka. Bolo to totiž po prvýkrát od čias Jozefa Tisa, čo sa vysoký cirkevný hodnostár tak otvorene a jednostranne zapojil do politiky, čo celá RKC na čele s Vatikánom v dôsledku negatívnych skúseností z druhej svetovej vojny nevidí rada. No a napokon predseda Progresívneho Slovenska Michal Šimečka úplne a bez zábran prevzal demagogický matovičovský slovník o „promafiánskom balíčku vlády“ a iné nezmysly. Matovič tam ani nemusí stáť na tribúne, jeho zlý duch sa vznáša nad námestím a krochká spokojnosťou, že lídri opozície sa správajú ako jeho učenliví žiaci.

Práve náhly odklon Progresívneho Slovenska od konštruktívnej opozície – po tom, čo mu pohrozili určité mocenské kruhy (nie vládne, ale vyššie), že nič nerobia, teda že sú málo agresívni – stojí za pozornosť. Opozícia totiž neoponuje, ale bojuje, obišla štandardnú politickú komunikáciu s vládou, ignorovala možnosti dohody a namiesto toho okamžite začala mobilizovať zahraničie. A to až takým deštruktívnym spôsobom, že klame o reálnej situácii na Slovensku, žiada pozastavenie hlasovacích práv pre Slovensko a dokonca odobratie eurofondov. Musíme pochopiť, s čím tu máme dočinenia. Nemám rád silné slová, ale toto vedomé poškodzovanie Slovenskej republiky už naozaj hraničí s vlastizradou. Úlohou opozície v parlamentnej demokracii nie je iba kontrolovať moc. Jej efektívnosť sa hodnotí podľa toho, čo v rámci svojich možností dokáže presadiť. Keď vidíme, že retroaktivite v novele trestného zákona dokázala zabrániť racionálna námietka generálneho prokurátora, a nie hysterické vykrikovanie opozície, nemôžeme povedať, že jej kŕčovité snaženie je úspešné. Nedosiahne ním vôbec nič. Dokáže len pošpiniť meno Slovenska v zahraničí.

Časť občanov ešte stále nerozumie tomu, čo sa deje. Zdôrazňujem, že nejde o nijaký ušľachtilý zápas za demokraciu a právny štát. Je to mocenský zápas, ktorý sa nebude viesť v rukavičkách a nedá sa od neho čakať nič pekného. Štvrté vládnutie Roberta Fica je skutočne v niečom odlišné. Premiér je naozaj iný, mocensky oveľa efektívnejší. To, čo ho inšpiruje, však nie je pomsta, ale skúsenosť, že ak neurobí zásadné zmeny teraz, neskôr sa mu už nemusia podariť a že je to hra o čas. Doslova o to, či vládna koalícia dokáže včas odstrániť choré prvky z nášho justičného systému alebo budú zneužité na politický boj proti vláde. Otvorene povedané, či zvyšky „zločineckého prostredia“ na špeciálnej prokuratúre (ako sa o tom vyjadril už aj dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského Eduard Burda) stihnú pozatvárať ľudí, ktorí ich môžu ohroziť. Ak totiž niečo demontuje právny štát, tak sú to vyjadrenia exministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej na adresu dekana Burdu, že je „hanbou akademickej obce“ a vyhrážky špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica, že jeho vyjadrenia bude riešiť s akademickými orgánmi univerzity. Ľudia, ktorým záleží na právnom štáte, by mali kategoricky protestovať proti takejto neprípustnej politizácii akademického prostredia. Jeho nedotknuteľnosť spolu s akademickými slobodami sme si vybojovali počas Nežnej revolúcie a útokmi na jeho nezávislosť opozícia iba preukazuje svoju neúctu k princípom demokracie. Ako si toto dovoľuje povedať na adresu jedného z najuznávanejších právnych expertov jedna skrachovaná politička, ktorá sa podľa vyjadrení väčšiny relevantných odborníkov nikdy nemala stať ministerkou spravodlivosti? Kto iný má poukazovať na neodbornosť a nekompetentnosť prokurátorov, ak nie dekan právnickej fakulty? Kedy by nebol podľa Kolíkovej „hanbou akademickej obce“? Keby nevyslovoval slobodne svoj odborný postoj a poslušne by sa postavil na stranu opozície?

Situácia je vážna. Opozícii nejde ani o dialóg, ani o vylepšenie nášho justičného systému, ani o demokraciu. Ide jej len o zvrhnutie vlády. Pri honbe za mocou sa neštíti ničoho, je jej jedno, či parlament stihne schváliť štátny rozpočet, nezaujíma ju, ako a z čoho budú ľudia žiť. „Toto je dôležitejšie,“ hovoria svorne lídri KDH, SaS a PS. Pridáva sa k nim celé panoptikum skrachovaných postavičiek od Matoviča cez Naďa až po Dzurindu. A to hovorí za všetko. Vytváranie chaosu je pre nich dôležitejšie ako čokoľvek iné. Štátne financie už počas svojho vládnutia rozvrátili, tak prečo by im malo záležať na tom, čo bude s ľuďmi, všakáno. Keďže špeciálna prokuratúra neexistuje prakticky nikde v právne vyspelej Európskej únii, spájať ju s predstavou demokracie a právneho štátu je priam groteskné.

Stále verím, že vládna koalícia sa usiluje situáciu v konečnom dôsledku upokojiť. Tým, že zagarantovala ceny energie a plynu, aké nám môžu v Česku či Poľsku závidieť, že zahojila dôchodcov, že zabezpečila bonifikáciu hypoték a že sa usiluje konsolidovať verejné financie sociálne citlivým spôsobom, preukazuje väčšiu starostlivosť o občanov, než ktorýkoľvek z tých krikľúňov na dnešných tribúnach. Ale toto nestačí. Je evidentné, že sme sa ocitli vo vrcholnej fáze studenej občianskej vojny s veľmi nebezpečnými vyhliadkami pre budúcnosť. Som presvedčený, že vládna koalícia musí prejsť do protiofenzívy tak doma, ako aj v zahraničí. Nielen preto, aby vyvrátila Šimečkove ničím nepodložené chvastúnstva, že ľudia stoja za nimi, ale najmä preto, aby zachránila povesť Slovenskej republiky v zahraničí, ktorú títo žoldnieri cudzích záujmov tak nezodpovedne ničia. Práve teraz musí robiť vláda aktívnejšiu zahraničnú politiku.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna