Chmelár o Pellegriniho podpore dodávok zbraní Ukrajine s cieľom vybudovať progresívnu Európu a jeho falošnej strane

Tá ich politická reklama je ako zatuchnutá navoňaná zdochlina, necítiť z nej nič autentické, nič úprimné, je to sterilný účelovo vymyslený marketing, nič viac, konštatuje publicista, politický analytik a vysokoškolský pedagóg Eduard Chmelár o predvolebnej kampani Pellegriniho strany Hlas, ktorá podľa neho pripomína skôr marketingovú továreň na sny ako politické posolstvo.

Slniečko nám praží a podaktorým už evidentne ublížilo. Inak si neviem vysvetliť tú novú vlnu útokov proti Smeru zo strany Hlasu v posledných dňoch. Predseda nemeckej SPD Lars Klingbeil prišiel podporiť vo volebnej kampani Petra Pellegriniho, ktorý sa v eufórii z tejto návštevy pustil do Roberta Fica kritizujúc jeho údajne „proruské postoje“ a populizmus. Pri tejto príležitosti líder Hlasu vyjadril podporu dodávkam zbraní na Ukrajinu a vyzval na posilnenie domáceho zbrojárskeho priemyslu. Jeho nemecký kolega mu túto ústretovosť oplatil a povedal, že sa teší, že spolu vybudujú „progresívnu Európu“. Na pomoc mu prišiel aj predseda ich straníckeho Inštitútu sociálnej demokracie Peter Weiss, ktorý vyhlásil, že „pre Hlas by bola vláda so Smerom prihlásením sa ku korupčnej minulosti Smeru“. No iste, lebo s trestne stíhaným Petrom Žigom na poprednom mieste kandidátky to Hlasu nehrozí. Kto ich financuje? Pellegriniho sestra?

Prepáčte, ale tentoraz si servítku pred ústa dávať nebudem. Niekedy to totiž vyzerá tak, akoby hlavným súperom Hlasu nebola vládnuca pravica, ale ľavicová opozícia. V prvom rade si nalejme čistého vína: Hlas-SD nie je žiadna „pravá sociálna demokracia“. Oni ani nevedia, čo to je. Politicky nevyrástli s autentickými ľavičiarmi v sociálnych zápasoch na uliciach, nikdy som ich nevidel na našich demonštráciách za bezplatné školstvo, vyššie mzdy alebo mier. No nikdy neboli ani len kaviarenskými ľavičiarmi, ktorí by koncepčne premýšľali o ľavicových riešeniach. Sú to technokrati pozbieraní sponzormi, ktorým povedali, že teraz budú sociálnymi demokratmi bez toho, aby títo nešťastníci tušili, čo to vôbec je. V skutočnosti sú to typickí oportunisti, ktorým ide o jediné: byť za každých okolností v jadre moci.

Strašne to cítiť z ich vyjadrení. Tá ich politická reklama je ako zatuchnutá navoňaná zdochlina, necítiť z nej nič autentické, nič úprimné, je to sterilný účelovo vymyslený marketing, nič viac. Môžete dať politikom do úst akékoľvek ľúbivé heslá, ak si ich s nimi neviete prirodzene spojiť, nefunguje to. Počuť politikov Hlasu hovoriť o silnom štáte je asi také presvedčivé, akoby o tom začal kázať Ivan Mikloš. Naplno sa to odráža v ich posolstvách. Pellegriniho bilbord „Chcete lacnejšie potraviny?“ pripomína otázku „Chcete omladnúť?“ Ktože by nechcel. Ibaže po preštudovaní ich navrhovaných riešení ľahko zistíte, že je to len lacný marketingový trik zakrývajúci ako figový list totálnu programovú bezradnosť. Hlas sa správa ako predavač snov, ktoré nevie splniť.

Z tohto hľadiska je hrozným sklamaním „Pellegriniho“ knižka (tie úvodzovky sú tam preto, lebo ju zjavne nepísal on, ale jeho marketingový tím). Iste, každú takúto predvolebnú literatúru treba brať s rezervou. Ale aj tak vás zarazí tá vysoká miera obsahovej prázdnoty, ktorá sa skrýva za reklamnými heslami. Po vcelku presnom opise situácie na Slovensku, ktorú všetci aj tak poznajú, nasledujú už len neuveriteľné bláboly typu „vždy som bol presvedčený, že centrom pozornosti každej politickej strany musí byť človek“. V dnešnej dobe musíte byť radi, že to nie je medveď, no i tak zaráža tá sterilná bezobsažnosť ako z reklamy na pracie prášky. Ak sa prehryznete záplavou ďalších fráz typu „záujem ľudí musí byť na prvom mieste“ alebo „zodpovednosť za ľudí musí byť hnacím motorom vlády“, môžete si gratulovať, hoci ak máte IQ vyššie ako je hodnota izbovej teploty, musí vás až urážať, ako tých ľudí takýmito floskulami hlboko podceňujú. Ale ktovie, možno nie som cieľovka a na niekoho tie kecy skutočne zaberú. Ak ma niečo na tomto elaboráte prekvapilo, tak je to Pellegriniho obdiv k bývalému britskému premiérovi Tonymu Blairovi, ku ktorému sa dnes už nehlási ani Brigita Schmögnerová. Je na smiech, že v ňom vidí úspešného politika, pretože jeho neoliberalizmus maskovaný za „tretiu cestu“ skrachoval a jeho hanebná aktívna účasť na vojenských agresiách v bývalej Juhoslávii a Iraku mu nielen v Británii vyniesli povesť vojnového zločinca. Na druhej strane, ak je toto vzor Petra Pellegriniho, zodpovedá to obrazu, aký si začína vytvárať na Slovensku.

Naozaj ma rozhneval Pellegriniho radikálny militarizmus, aký len tak ľahko nevidieť ani na pravej časti politického spektra. Jeho apel na posilnenie zbrojárskeho priemyslu na Slovensku považujem za zvrátený. Viete, skutočný ľavičiar by volal po obnove sklárskeho, textilného či hutníckeho priemyslu, po obnove našich družstiev, kúpeľov, kultúrnych domov, ale tí „praví sociálni demokrati“ chcú zbrojiť o stošesť a túžbu po mieri nazývajú „populisticky zbabelou“. Podľa Pellegriniho snažiť sa o diplomatické vyriešenie vojny na Ukrajine „nie je ani zodpovedné, ani štátnické“. Priznám sa, že v tomto momente som zlomil nad Hlasom ako potenciálnou ľavicovou stranou palicu. Niežeby bol Smer autenticky ľavicový. Ale sú v ňom aspoň nejakí ľavičiari, ktorí aspoň inštinktívne chápu, aké sú hlavné problémy širokých vrstiev slovenského ľudu. A čo je dôležité, ľavica sa dnes zjednocuje na platforme Smeru, a nie na platforme Hlasu, ktorý sa dokázal spojiť iba s pravicovými liberálmi z Dobrej voľby.

Keď sa líder Hlasu obul do Artura Bekmatova, že „takýto človek by v Hlase určite byť nemohol“ a zdôvodnil to akýmisi odlišnými hodnotami, musím sa spýtať, kto to vlastne reprezentuje „hodnoty“ Hlasu? Trestne stíhaní ľudia, kšeftári a pravičiari, ktorými sa jeho kandidátka len tak hemží? Aby som bol správne pochopený – mám veľké výhrady k tomu, akým spôsobom došlo k účasti Socialistov.sk na kandidátke Smeru, hoci som túto spoluprácu sám navrhol a presadzoval. Ak v dôsledku tohto zbabraného postupu dôjde k rozpadu hnutia, a tým pádom aj zániku ľavicovej alternatívy (čím by to všetko stratilo zmysel), bude za to niesť zodpovednosť vedenie hnutia. Napriek tomu takéto poznámky na adresu lídra Socialistov.sk považujem za nehorázne. Pán Pellegrini, Artur Bekmatov na rozdiel od vašich nominantov nič neukradol a do ničoho sa nenamočil. Jeho odpor voči militarizmu je nielen legitímny, ale keby ste mali aspoň šajnu o vývoji ľavice na Západe, tak by ste vedeli, že je integrálnou súčasťou sociálnej demokracie vo všetkých veľkých ľavicových stranách, počnúc Labour Party a končiac SPD. Lebo nie, NATO a zbrojenie nie je hodnotovou značkou sociálnej demokracie. Ak vy takýchto ľudí vyháňate z politického spektra demokratickej ľavice (nie že by sa k vám tlačili), iba tým dokazujete, že nie ste sociálny demokrat, ale v tom lepšom prípade iba sociálny liberál. Napokon, kde sú tí autentickí sociálni demokrati na vašej kandidátke? Ukážte mi aspoň jedného so silným ľavicovým príbehom! Namiesto toho tam vidím pravicových liberálov, ktorí sú pre vás prijateľnejší ako skutoční socialisti. Tí socialisti, ktorí sú pri ochrane ľudských práv dôslednejší a „sociálnodemokratickejší“ ako celý váš Hlas, ale napriek tomu vám hodnotovo nesedia, lebo u vás je na prvom mieste vojna, zbrojenie a NATO. Ďakujem, pochopil som.

Napokon, naozaj ma zaráža (ak nechcem povedať, že znepokojuje), že ste sa takto ostro, ako sa vyhraňujete voči Smeru a Socialistom, nevymedzili voči pravicovým stranám. Ešte ani raz som z vašich úst nepočul odsúdenie škandalózneho návrhu Mikuláša Dzurindu, aby budúci dôchodcovia, ktorí celý svoj produktívny život splácali hypotéku na svoj byt, dostávali dôchodky z ďalšej hypotéky na ten istý byt, ktorý po ich smrti prepadne banke. To je tá najnechutnejšia zlodejina, ktorá kedy vyšla od Dzurindu, a že ich bolo neúrekom, o tom by sme mohli napísať samostatný text. Namiesto toho mu v dnešnej relácii TA3 vaša podpredsedníčka Denisa Saková vyjadrila úctu (!!!) ako bývalému premiérovi. Na jednej strane sa ostro navážate do Smeru, na druhej strane ste láskavý k neoliberálom. A to má byť čo? Možno ešte niekoho opijete rožkom, ale ja vás mám týmto pádom prečítaného. Balamutíte ľudí „silným štátom“, hoci nemáte nijakú kompetentnú predstavu, ako ho presadiť, a hoci pritom odmietate spoluprácu so svojím najprirodzenejším partnerom. A s kým ho chcete vybudovať? So Šimečkom, Sulíkom, Majerským a Hegerom? Nebuďte smiešny.

Je vaším legitímnym právom nájsť si vlastnú identitu a odlišovať sa od svojich partnerov. Ale prirodzeným partnerom sociálnych demokratov sú strany naľavo od stredu. Či už sú umiernené alebo radikálne, či už sú sociálnoliberálne alebo sociálnokonzervatívne, ale sú to stále partneri, nie nepriatelia. Vy nás dennodenne presviedčate, že vašimi partnermi sú strany nekompatibilné so silnou sociálnou a mierovou politikou. Podpora nemeckej SPD nie je dôkazom, že ste úspešne zvládli svoju sociálnodemokratickú transformáciu, všetci vieme, že výhoda týchto vnútorne extrémne rôznorodých spolkov je len v tom, že vám mocensky držia chrbát. Čiže ak vás Smer porazí, nebudete pre nich takí zaujímaví rovnako ako kritika Roberta Fica z Bruselu ustala, keď získal vo voľbách vyše 40 percent. Preto je pozoruhodné, že vám nevadí napríklad staromódna grécka ľavica v Strane európskych socialistov, do ktorej sa chcete dostať, ale prekážajú vám moderní Socialisti.sk. Nuž tak veľa šťastia. Viem, že pre vás je výhodné balamutiť ľudí čaputovsky slušnou politikou, pod pláštikom ktorej sa neskrýva nič iné ako poslušnosť voči záujmom veľmocí a zbrojárskych koncernov. Ale toto nie je tá „vlastná cesta“, ktorú Slovensko potrebuje.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna