Chmelár o hystérii progresívnych politických aktivistov v rezorte kultúry a preháňaní hercov-revolucionárov kvôli odvolávaniu riadiacich pracovníkov ministerkou kultúry…

„Vážený pán Ondrík, a nepreplo vám takto náhodou? Akú váhu majú politické výzvy Stankeho, Fialovej alebo Pauhofovej a ich vyjadrenia ku všetkému? Koho zastupujú? Hysterické reči o návrate gestapa, ŠtB a temnej totality, spochybňujú váš zdravý úsudok“

Kroky súčasnej ministerky kultúry sa obhajujú veľmi ťažko a do značnej miery si za to môže Martina Šimkovičová sama. Pretože v tejto funkcii vari nič nie je dôležitejšie ako spôsob komunikácie a ak je niekto arogantný a nepoučiteľný, mal by si to vyžrať sám, konštatuje na druhej strane vo svojom článku politický analytik, publicista, historik a poradca predsedu vlády SR Eduard Chmelár, ktorý zároveň dodáva, že nič to však nemení na tom, že správanie aktivistických hercov považuje za nenáležité a politicky účelové. 

V prostredí, kde jedna časť spoločnosti je hysterická a druhá cynická, je veľmi ťažké vysvetľovať veci triezvo a pokúšať sa o racionálny dialóg. Ale práve to potrebuje zdravá demokracia (namiesto štvavých kampaní) najviac. Kroky súčasnej ministerky kultúry sa obhajujú veľmi ťažko a do značnej miery si za to môže Martina Šimkovičová sama. Pretože v tejto funkcii vari nič nie je dôležitejšie ako spôsob komunikácie a ak je niekto arogantný a nepoučiteľný, mal by si to vyžrať sám. Imidž pani ministerky už teda nezlepšíme a ani to nie je naším cieľom – toto má v rukách len ona sama.

Niečo iné sú však fakty, ktoré dostávajú v aktuálnom spore poriadne na frak. V prvom rade ma zaráža, že nikto sa nepýta na názor členov operného alebo baletného súboru. Tvorí vari Slovenské národné divadlo len zopár aktivistických hercov? Prepáčte, ale prečo by ma malo zaujímať, čo neustále požaduje Stanke, Fialová alebo Pauhofová? Akú váhu majú ich politické výzvy a vyjadrenia ku všetkému? Koho zastupujú? Je to obyčajné zneužívanie známych tvárí. Tým skôr, že hanebne mlčali, keď predchádzajúca neviditeľná ministerka skutočne likvidovala slovenskú kultúru a nijako im nevadilo, že pre svoj rezort nedokázala z Plánu obnovy presadiť ani jediné euro!

Ministerka kultúry môže svojimi vyjadreniami i praktickými krokmi prekážať mnohým. A je to úplne v poriadku. Ale hysterčiť, že odvolanie niekoľkých ľudí je koniec demokracie a likvidácia kultúry, stavať sa do pozície bojovníkov apokalypsy a porovnávať súčasné obdobie s totalitou je (eufemisficky povedané) extrémne neprimerané. V prvom rade sa tu zabúda na to, že odvolanie vedúcich pracovníkov v rezorte je výsostnou právomocou každého ministra, a to bez udania dôvodu. Robili tak aj tí predošlí a nikto nevolal ľudí do ulíc.

Keď pred šiestimi rokmi odvolali generálneho riaditeľa SND Mariána Chudovského, herci reagovali neporovnateľne triezvejšie. Člen Činohry SND Milan Ondrík sa vtedy vyjadril takto: „Každý má nejakú funkciu, za ktorú si zodpovedá. Ja som herec, ja sa zaujímam o to, aby som podal dobrý herecký výkon. Ak niečo nefunguje, niekto za to musí niesť zodpovednosť.“

Zarážajúca ľahostajnosť, s akou okomentoval odvolanie vtedajšieho šéfa národného divadla, ostro kontrastuje s jeho dnešným vyjadrením. Pred uvedením svojho nového filmu o mafiánskom bossovi Mikulášovi Černákovi označil súčasné obdobie za „dobu temna“, ktorá mu je natoľko odporná, že aktuálnych predstaviteľov moci by už nehral…

Prepáčte, ale to chce vážne prirovnávať divoké deväťdesiate roky s mafiánskymi vraždami na dennom poriadku k súčasnosti??? To mu je milšie hrať mnohonásobného vraha ako súčasného premiéra? Vážený pán Ondrík, a nepreplo vám takto náhodou? Možno vás ospravedlňuje to, že ste boli vtedy príliš mladý na to, aby ste dokázali posudzovať politickú realitu, ale v tom prípade to prenechajte kompetentným a kvalifikovaným ľuďom a nehrajte sa na insitného historika.

Žiaľ, takto sa správa väčšina hercov jeho generácie. Tomáš Maštalír pred uvedením filmu o statočných novinároch, ktorí v minulom režime vzdorovali totalite, prirovnal súčasnú dobu k normalizácii. Už to znie ako povinná jazda, akoby si mysleli, že toto plané politizovanie je najlepšie promo ich práce, ale nemali by sme mlčať, keď sa robia takéto nehorázne paralely. Pán Maštalír, čo vy viete o komunistickom režime, keď ste vtedy ešte ťahali káčera? Chcete celkom vážne tvrdiť, že aj dnes máme politických väzňov, polícia rozháňa demonštrácie obuškami a vodnými delami a novinári nemôžu slobodne písať? V akom paralelnom vesmíre to žijete? A nediali sa tieto veci skôr za éry Matoviča, Naďa a Lipšica, keď ste vy nehanebne čušali?

Preto sú také zúfalo falošné reči Zuzany Čaputovej na vašu obranu – vraj ste svedomím spoločnosti citlivým na nespravodlivosť! Svatá prostoto!!!

Povedzte mi jeden jediný príklad, kedy ste sa zastali ľudí vyhadzovaných z práce za politické názory, kedy vás pobúrilo zatváranie ľudí, ktoré sa ukázalo ako protiprávne, kedy ste sa zastali nejakého média, ktoré zakázala matovičovská junta. Namiesto toho ste tlieskali brachiálnej moci, ktorá svoje represívne opatrenia zdôvodňovala akousi „ochranou demokracie“. Ochranou pred kým? Pred ľuďmi? Čím je demokracia iba s jediným povoleným názorom? Ako sa opovažujete pyšne sa nazývať demokratmi, keď nemáte k demokratickým pravidlám ani štipku úcty a z vašich úst znie demokracia s prívlastkom liberálna asi tak presvedčivo ako „socialistická demokracia“ z úst komunistických papalášov?

Ale späť k podstate problému. Necítim sa byť oprávnený k tomu, aby som posúdil, kto má v tomto spore pravdu. Ale kladiem si otázky, ktoré mali v prvom rade klásť novinári, keby si poctivo robili svoju prácu. Prečo sa nerozprávajú aj s inými umelcami ako s aktivistickými hercami. Ja som sa s nimi rozprával a tvrdia mi, že Matej Drlička klame. Je v záujme samého ministerstva kultúry, aby lepšie formulovalo svoje dôvody. Vyhadzovať mu na oči nemiestny vtip v Budapešti je trápne už len preto, že za tento „prešľap“ Matej Drlička už raz rezignoval a v novom výberovom konaní opätovne získal dôveru. Za vážnejšie obvinenia považujem tie, ktoré sa týkajú ekonomiky divadla, ale toto najpresvedčivejšie dokáže finančný audit, nie dojmy pani ministerky.

Pripomínam, že keď Matej Drlička odvolával renomovanú šéfku baletu Ninu Polákovú, aktivistickí herci sa nebúrili, hoci sa jej zastal aj Ivan Korčok. A keď Matej Drlička odvolal z funkcie riaditeľa Opery SND popredného dirigenta Rastislava Štúra (áno, hlavu slávneho štúrovského rodu), ako to, že nikto nenamietal, že národné divadlo stráca špičkového umelca, ktorý si okamžite našiel uplatnenie v zahraničí? Prečo sa dnes nepýtajú na názor jeho? Prečo sa nespýtajú na názor povedzme Božidary Turzonovovej, ktorá v tom divadle už niečo zažila?

Niečo tu smrdí. Priznám sa, že aj moju dôveru v Mateja Drličku nahlodali veľmi protichodné informácie, ktoré na jeho adresu povedali ľudia, ktorí s ním pracovali. Nedám na klebety, ale ak médiá ešte robia žurnalistiku, a nielen politickú propagandu, mali by ich preveriť. Mňa zarazilo už len to, ako Matej Drlička (dez)interpretoval doručenie odvolávacieho dekrétu. Tvrdil, že úradníčka ministerstva kultúry prišla s dvoma stokilovými gorilami. Nehovoril pravdu. Boli to dvaja zamestnanci Právneho oddelenia MK SR a mal by sa im ospravedlniť. Môžeme polemizovať o spôsobe, akým ministerka odvolala Mateja Drličku, ale ak bol opakovane PN a po doručení dekrétu zázračne vyzdravel, že bol schopný robiť tlačovky a navštevovať televízie… no tak si to sám vypýtal.

Nevolám po ničom inom ako po triezvom posudzovaní vecí. S ministerkou kultúry môžeme v mnohých veciach nesúhlasiť, ale nemali by sme škandalizovať štandardné manažérske rozhodnutia. Ona za ne ponesie politickú zodpovednosť, ona na ne dostala mandát a ona má aj právo obklopiť sa ľuďmi, ktorým dôveruje. Cimrmanovsky povedané, môžeme s tým nesúhlasiť, ale to je asi tak všetko, čo s tým môžeme robiť. Ak sme autentickí demokrati (dodávam ja).

Bez ohľadu na to, čo si myslím o správaní časti kultúrnej obce, nový poverený generálny riaditeľ Slovenskej národnej galérie Anton Bittner nezačal dobre. Okamžité zrušenie bezplatného vstupu do vybraných prevádzok SNG ide proti samotnému zmyslu propagácie slovenskej národnej kultúry (a žiadnej inej, samozrejme). Ak sa pánovi riaditeľovi zdá takéto rozhodnutie predchádzajúceho vedenia absurdné, nech sa ide pozrieť napríklad do slávnej londýnskej National Gallery, kde je bezplatný vstup už celé desaťročia a funguje to. Van Goghove Slnečnice si tak môže vychutnať rovnako dobre princ i žobrák. Rovnako je v Spojenom kráľovstve bezplatný vstup do knižníc. Táto demokratizácia kultúry, na ktorú si nedovolila siahnuť ani Margaret Thatcherová, sa nazýva „verejné služby“ a ak nie SNS, tak aspoň Smer a Hlas hlásiace sa k sociálnej demokracii by mali chápať, o čo ide.

Ale ak pán Bittner zahlási, že nerozumie umeniu, ale rozumie financiám, tak sa nemáme o čom baviť. Lebo kultúrne inštitúcie nemôžu byť riadené ako banky alebo hutnícke fabriky. Rozumieť umeniu na takej pozícii je nevyhnutné. Ak pán riaditeľ tvrdí, že pre neho má „každé dielo rovnakú hodnotu“, tak nevie, o čom hovorí. Ak nevie rozoznať Brunovského od Fullu a Benku od mazanice okresného formátu, ako chce napĺňať deklarované zámery ministerstva, aby boli v Slovenskej národnej galérii vystavované tie najkvalitnejšie a najreprezentatívnejšie diela našich výtvarníkov? Čo je toto za amaterizmus? Mrzí ma to, ale ak už robí ministerstvo kultúry personálne výmeny v rezorte, malo by to mať vopred premyslené, v opačnom prípade diskredituje samotný zmysel zmien.

Nič to však nemení na tom, že správanie aktivistických hercov považujem za nenáležité a politicky účelové. Hysterické reči o návrate gestapa, ŠtB a temnej totality, spochybňujú ich zdravý úsudok. Zaznamenal som dokonca výkrik nejakej učiteľky základnej školy, že takto sa vraj začala „normalizácia v päťdesiatych rokoch“. Ako môže učiť naše deti niekto, kto nevie, že normalizácia je výraz pre sedemdesiate roky a porovnávať neporovnateľné? Zrejme ďalšia osoba, ktorá sa rozumie len financiám.

Našťastie, niektorí umelci už nabrali odvahu a začali sa ozývať aj oni. Chcel by som dať do vašej pozornosti vyjadrenie 90-ročného Olda Hlaváčka, ktorý pre týždenník Plus 7 dní povedal o svojich kolegoch v Slovenskom národnom divadle okrem iného toto:

„Hrdý názov ostal, no keď som tam bol naposledy, myslel som si, že som na predstavení nejakého ochotníckeho divadla. Takéto výkony na javisku našej prvej scény nemajú čo robiť… Ja som bol v SND, ktoré bolo vtedy skutočne národné, vyše polstoročnicu. Stál som na javisku s hercami, ktorí pre divadlo žili a tvorili naozajstné umenie a dejiny. A teraz žiadna úcta, vychovanie, nič… V takom divadle by mali pracovať vzoroví ľudkovia, naše zlato. Ale toto neviem, čo je. Či je to nevychovanosť alebo im stúpla seriálová sláva do hlavy… Veľká väčšina z nich si prenáša zlozvyky aj do divadla, zle artikulujú, nie je im rozumieť. Mali by sa sústrediť, vzdelávať, a nie hrať sa na veľké hviezdy… Zbavili sa ako psov Machatu, Kronera, Kvietika a iných. A to bol ozajstný výkvet. Keď si títo mladí myslia, že horekovaním niečo zmenia, tak by im mali postaviť detskú izbu.“

O tomto to presne je. Ďakujem, pán Hlaváček, že ste sa ozvali a želám ešte veľa zdravia, síl a chuti do života.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna