Chmelár o eldoráde pokrytectva, hystérie a bezškrupulózneho politického zneužívania vraždy pred LGBT barom v Bratislave

Som presvedčený, že väčšina konzervatívne založených ľudí necíti voči LGBTI komunite nijakú nenávisť. Ale frustruje ich, keď sa z ich postavenia robí v médiách problém číslo jeden a keď sa ignorujú ich každodenné problémy o prežitie, píše vo svojom článku publicista, politický analytik a vysokoškolský pedagóg Eduard Chmelár.

Jedinou cestou k potlačeniu nenávisti je obnova dialógu

Som hlboko znechutený z toho, na aké eldorádo pokrytectva, hystérie a bezškrupulózneho politického zneužívania sa zvrhlo úprimné zdesenie z vraždy dvoch mladých ľudí v Bratislave. Nepredpokladám, že v atmosfére vybičovaných emócií niekoho presvedčím o tom, aby korigoval svoje extrémne postoje – to sa v stave studenej občianskej vojny, kde jeden druhého už dávno nepočúvame, ani nedá. Cítim však povinnosť po jednoznačnom odsúdení tohto neospravedlniteľného zločinu zaujať principiálny postoj k tomu, čo sa v slovenskej spoločnosti deje, ako dôrazné varovanie pred tým, kam smerujeme.

Nikto ma nemôže obviňovať z nepriateľského postoja voči LGBTI komunite. Dokázal som to nielen slovami, ale aj skutkami, keď som sa ako jeden z mála prezidentských kandidátov jednoznačne a jasne postavil za zrovnoprávnenie tejto menšiny, úplne otvorene som podporil registrované partnerstvá aj v parlamentných voľbách a napokon – nie je žiadnym tajomstvom, že šéfom mojej volebnej kampane za prezidenta republiky bol jeden zo zakladateľov Inakosti a bývalý predseda jej správnej rady Július Kolenič: nie preto, že je gay, ale preto, že je schopný manažér. Ale práve preto, že chcem tejto komunite pomôcť, a nie sa na ich problémoch politicky priživovať, dôrazne odmietam to, čo tu vyvádzajú vládni politici a novinári hlavného prúdu už niekoľko dní.

Konštatujem, že niektorí politici zneužili pietnu spomienku na zavraždených na liberálny míting pred komunálnymi a regionálnymi voľbami. Vyjasnime si jednu vec: to, čo potrebuje táto komunita, nie je objímať pozostalých pred fotoaparátmi, roniť krokodílie slzy do kamery alebo ukázať sa tam („Psst, urob mi fotku!“ – však, pani poslankyňa Kozelová). Im naozaj nepomôže, keď politici ich nešťastie bez štipky zahanbenia zneužívajú na vlastné PR aktivity a novinári im pri tom dojato asistujú. Oni potrebujú úplne praktické, účinné a okamžité kroky na ich ochranu. To najdôležitejšie nie je „hlasno sa ozvať“, pán primátor Bratislavy. Prvé, čo ste mali okamžite urobiť aj so starostkou Starého Mesta, nie je emotívny príhovor na námestí, ale postaviť pred Tepláreň policajnú hliadku. Nie prázdnymi rečami, ale týmto skutkom by ste vyslali LGBTI komunite jasný signál, že sa nemusia báť o svoju bezpečnosť, že ich ochránime a že odpoveďou na tento teroristický čin nie je zatvorenie baru, ale naopak odkaz, že v tomto meste sa násiliu ustupovať nebude.

Z rovnakého dôvodu nepotrebujeme politikov na to, aby opäť (po zastrelení Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej) pokrytecky zneužívali dvojnásobnú vraždu na svoje odporné mocenské ciele, aby účelovo až demagogicky obviňovali všetkých naokolo. Teraz, v tejto chvíli, potrebujeme celospoločenskú dohodu na presadení ich základných práv, ako sú registrované partnerstvá. To je jediná možná odpoveď na ich úpenlivé volanie po akceptácii a rovnoprávnosti. V symbolickej rovine sa to ukázalo aj v nedeľných politických diskusiách. Moderátor verejnoprávnej relácie O päť minút dvanásť Marek Makara dosiahol oveľa viac, keď v pokojnej diskusii primäl predsedu parlamentu Borisa Kollára a opozičného lídra Petra Pellegriniho, aby podporili registrované partnerstvá – ako agresívny a manipulatívny Rasťo Iliev na TA3, ktorý si pomýlil úlohu moderátora s aktivistom, extrémne neprofesionálnym spôsobom urážal hostí a vedenie debaty zmenil na exhibíciu vlastných postojov.

Ale vyjasnime si aj inú vec: nemáte právo s penou na ústach vyháňať konzervatívnych ľudí z verejného života a urážať ich. Demokracia je demokraciou len dovtedy, ak v nej vládne pluralita názorov, rôznorodosť záujmov a rešpekt k iným postojom. Je scestné domnievať sa, že dejiny sú priamočiarou cestou k naplneniu progresívnych cieľov a že ostatní sú povinní sa tomu podriadiť. Chcel by som pripomenúť, že odpor k vyveseniu dúhovej vlajky na štátnej budove nemusí byť prejavom nenávisti k LGBTI komunite. Jednoducho časť ľudí má prirodzené právo myslieť si, že znaky skupinovej identity na verejné budovy nepatria. Vy si môžete myslieť, že je to symbol solidarity, oni majú právo myslieť si, že je to skôr prejav ideológie. V opačnom prípade by ste mi museli vysvetliť, prečo na štátne budovy nevyvesíte rómsku vlajku, odborársku zástavu alebo symbol moslimského náboženstva. Naučme sa už veci konečne reálne riešiť namiesto teatrálneho demonštrovania postojov. Viem, že progresívci majú radi selektívne vybrané vlajočky v profilovkách, pripnutie si stužky, vyvesenie vlajky a rôzne ďalšie symbolické gestá, ale prestaňme robiť terče z tých, ktorí to odmietajú. To nemá nič spoločné so zápasom za rovnoprávnosť, to sa najviac podobá na normalizačnú zvrhlosť, keď angažovaní straníci kontrolovali, či zdobíte okná a balkóny – najčastejšie sovietskymi vlajkami – a podľa toho vám prideľovali body. V slobodnej spoločnosti toto nemá miesto.

Švajčiarsky spisovateľ Max Frisch varoval pred pokrytcami vytvárajúcimi strašiaka verejnej mienky, ktorú formulujú nositelia moci. Verejná mienka nie je výsledkom vlastného uvedomenia, ale sociálneho tlaku, pričom podráždene reaguje na každé iné uvedomenie. Práve preto sa pokrytci, ktorí sa ocitnú vo väčšine, stávajú kolektívne agresívni a zneužívajú na to médiá, školy i cirkev. LGBTI nie sú písmenká, sú to konkrétni rôznorodí ľudia, nie homogénna komunita. Pochybujem, že za nich môže niekto hovoriť jednotným hlasom. Väčšina z nich nikdy nebola na Dúhovom pochode, pretože neznášajú exhibicionizmus a čo je dôležité povedať – akokoľvek paradoxne to znie, nie sú medzi nimi iba liberáli. Problém, ktorý sa v slovenskej spoločnosti obnažil po 12. októbri 2022 sa preto netýka len sexuálnych menšín. Mali by sme si v prvom rade uvedomiť to, čo som napísal bezprostredne po masakri na Zámockej ulici, že kým voláme po odstránení nenávisti a naďalej zúrivo útočíme na svojich oponentov v bohorovnom presvedčení, že my sme to dobro a oni sú to zlo, nič sme nepochopili. Tolerancia a rešpekt sú nám cudzie – aj v radoch tých, ktorí ich hlásajú.

Progresívci sa správajú do značnej miery ako náboženská sekta, ktorá je presvedčená, že tí, ktorí neveria, raz uveria – a ani si nepripúšťajú možnosť, že tu bude stále časť spoločnosti, ktorá bude myslieť inak ako oni, mať iné hodnoty ako oni a že aj ich postoje musia byť rešpektované. Progresívci sa neusilujú viesť s oponentmi dialóg, ale eliminovať ich z verejného priestoru. Keď si prečítame manifest vraha zo Zámockej ulice, ľahko si poskladáme jeho mentálny profil. „Zničte ideologických nepriateľov!“ hlása v ňom. To je predsa rovnaké myslenie, aké nachádzame u nás u mnohých centristov. Z textu ďalej vyplýva, že najviac nenávidí židov a homosexuálov, ale aj marxistov, komunistov či antifašistov. A teraz pozor: fandí ukrajinským nacionalistom a nenávidí Rusov. Za svoj vzor považuje masových vrahov z USA a Nového Zélandu, ako aj nórskeho neonacistu Andersa Breivika. Toto naozaj nie je profil človeka, ktorého by ovplyvnili slovenskí konzervatívci.

Neunáhlime sa preto v obviňovaní iných. Ak niekto nedokáže rozlíšiť medzi tým, keď chce politik zavesiť gayovi na nohy mlynské koleso a hodiť ho do vody (čo je navádzanie na trestný čin) a tým, keď odmieta vyvesenie dúhovej vlajky na Prezidentskom paláci (čo je legitímny názor), je to nielen hlúpe, ale aj nebezpečné. Ak prezidentka namiesto zrovnoprávnenia párov rovnakého pohlavia navrhne obmedzenie slobody prejavu, mali by biť na poplach všetci demokrati. Ak niekto hystericky obviňuje tých, ktorí vyjadria podporu konzervatívnym politikom, že majú krv na rukách, je to podobný nezmysel, ako keby sme vyvodili z toho, že Zuzana Čaputová podporovala migrantov, že má krv na rukách, lebo niektorí z nich spáchali v Európe teroristické útoky. A čo chcem zdôrazniť zo všetkého najviac: neschopnosť rozlišovať medzi útokom na svojho obľúbeného politika a jeho vecnou kritikou je taká rozšírená, až je to pre demokraciu zhubné.

Hoci je strach LGBTI komunity úplne pochopiteľný, oprávnený a v plnej miere ich bolesť zdieľam, je dôležité uvedomiť si, že problém nemajú len oni. Bolo by hlúpe domnievať sa, že nenávisť je vlastná len jednej ideologickej skupine. Korene nenávisti sú oveľa hlbšie a spočívajú v totálnej absencii dialógu, ktorý sa vytratil z našich médií i z verejnej diskusie. Varoval som pred týmto trendom, keď si liberáli ako víťazi hlavného prúdu monopolizovali mediálny a vôbec verejný priestor, do ktorého sú ochotní púšťať čoraz menší okruh ľudí. Neviem, ako si generálny riaditeľ verejnoprávnej televízie platenej z daní všetkých občanov môže dovoliť otvorene vyhlásiť, že niektorých ľudí do RTVS nepustí.

To, že z médií sa vytratila pluralita, má na rast nenávisti a vôbec konfliktu v spoločnosti oveľa väčší vplyv, ako si väčšina myslí. Strácajú sa názorové prieniky, mizne polemika a úsilie o vzájomné vysvetľovanie si pozícií nahrádzajú hádky, urážky a nátlakové kampane v uzavretých ideologických bublinách. Napätie na Slovensku je také vysoké, že nikde nie je napísané, že budúcimi obeťami spoločenskej nenávisti sa musia nevyhnutne stať gayovia a lesby. Členovia LGBTI komunity sa sťažovali na časté vyhrážky a urážky. Musím skonštatovať, že jednou z najatakovanejších skupín u nás sú pacifisti. Len málokto si v týchto mesiacoch vypočul toľko vulgárnych nadávok, vyhrážok obesením a iných prejavov kyberšikany ako práve ľudia požadujúci mier, pričom polícia sa ich podnetom vysmieva. A to nie sú vyhrážky od konzervatívcov a nacionalistov, ale od tých, ktorí sa vyhlasujú za liberálov a progresívcov. Ako ďaleko je od tohto podceňovania situácie k skutočnej tragédii? Médiá sú v týchto dňoch plné obvinení na adresu politikov. Prosím vás, prečo sa nikto nespýta novinárov, kedy si urobia poriadok v prvom rade vo svojich radoch a odsúdia vulgárne útoky Petra Schutza, Michala Havrana alebo Arpáda Soltésza, ktorý vyzýval na lynč voči mojej osobe? Kde berú takíto grázli odvahu moralizovať o slušnosti, ktorá sa o nich ani neobtrela?

Premiér Eduard Heger mal na tlačovej konferencii pravdu (aj keď ju pod novinárskym tlakom neudržal), keď povedal, že každý musí začať sám od seba. Spoločenské napätie sa nám nepodarí znížiť tak, keď budeme obviňovať druhých, ale keď budeme napomínať vlastných. Už viackrát som upozorňoval na to, že keď Zuzana Čaputová vzdychá po slušnosti, ale za chrbtom jej stojí Michal Havran a Nikita Slovák, nikto (okrem jej progresívnej bublinky) jej neuverí, že to myslí vážne, že je to niečo viac ako póza. Nikdy sa nezastala nespravodlivo osočovaného človeka z druhého tábora a na svojej FB stránke necháva svoje úderky tak oplzlo nadávať jej oponentom, až je to nechutné. Preto upozorňujem svojich prívržencov, že nestrpím žiadne urážky kohokoľvek – môžeme zmeniť len tých, ktorých môžeme ovplyvniť. Všetko ostatné je len falošná póza.

Som presvedčený, že väčšina konzervatívne založených ľudí necíti voči LGBTI komunite nijakú nenávisť. Ale frustruje ich, keď sa z ich postavenia robí v médiách problém číslo jeden a keď sa ignorujú ich každodenné problémy o prežitie. Keď som videl dnešnú demonštráciu, na ktorej zaznieval nenávistný hnev a vulgárne nadávky z tribúny, a ktorá sa tak veľmi líšila od predchádzajúcej pietnej manifestácie, povedal som si, že tadeto cesta nevedie. Verím, že aj táto komunita vygeneruje racionálnych lídrov, ktorí majú nadhľad a pochopenie pre celospoločenský zmier, ktorí dokážu nájsť balans medzi oprávnenými požiadavkami na rovnoprávnosť a extrémnymi náhľadmi na desiatky pohlaví, záchodov a podobne, ktoré spoločnosť zbytočne iritujú. Cieľom je predsa občianska rovnoprávnosť, nie verejná šikana väčšiny menšinou za spoločensky irelevantné veci. Až z tohto nepochopenia a z tohto odmietania vzájomnej komunikácie vzniká nenávisť. Vyriešme tieto otázky rýchlo a nedráždime spoločnosť tým, že toto je hlavný problém tejto spoločnosti. Zmysel pre mieru je aj v tomto prípade kľúčom k úspechu a k zníženiu spoločenského napätia.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna