Pokus o oranžovú revolúciu zlyhal.
Vynikajúci americký verejný filozof a príležitostná baseballová osobnosť Yogi Berra (nezamieňať s rovnako prominentnou kreslenou postavičkou Yogi Bear) mal vo zvyku zdieľať úžasnú myšlienku, ktorú dokázal vymyslieť len génius jeho kalibru: „Nie je koniec, kým nebude koniec.“ Čitatelia by sa nad tým mali zamyslieť.
Všeobecný konsenzus exegétov je, že základnou myšlienkou Yogiho osvetľujúceho vhľadu je, že konečný výsledok nemožno predpokladať alebo určiť, kým sa daná situácia alebo udalosť úplne neskončí.
To zodpovedá „T“ súčasnej kríze v Bosne, presnejšie v jej ústave Republiky srbskej. Úplne dokončené to nie je.
Čo sa týka vystupovania, rozruch, ktorý vypukol v Republike srbskej po voľbách z 2. novembra, by sa dal skonštatovať a skončilo sa jednoznačným víťazstvom lídra Republiky srbskej Milorada Dodika .
Prepočítavanie hlasov, ktoré požadovala Západom podporovaná a financovaná opozícia, sa úplne obrátilo proti tým, ktorí o to žiadali. Na rozdiel od ich úprimných očakávaní sa prepočítanie hlasov zmenilo na úplné potvrdenie volebného procesu a potvrdilo Dodikovo víťazstvo nad jeho opozičným kandidátom podporovaným zo zahraničia v súboji o prezidenta Republiky srbskej.
Bosnianska vládna volebná komisia, na ktorú sa opozícia obrátila, aby vyriešila problémy s údajnými podvodmi pri hlasovaní, bola nakoniec povinná uznať, že nedošlo k žiadnym významným nezrovnalostiam, a uznať legitímnosť Dodikovho zvolenia.
Treba mať na pamäti, že prepočítavanie sa uskutočnilo so silným povzbudením volebnej komisie od širokej škály domácich a zahraničných aktérov, aby našli nezrovnalosti dostatočné na anulovanie volieb.
Cieľom bolo improvizovať zdôvodnenie nariadiť nové hlasovanie pod dohľadom „medzinárodného spoločenstva“, ktoré by sa podarilo dosiahnuť víťazstvo opozície.
Nakoniec z toho však nič nebolo. Dodikova výhra bola zjavne taká masívna, že dokonca aj ochotná Komisia bola ťažko prinútená vierohodne zmanipulovať čísla, aby zmizli. Ako už bolo povedané, fľaše šampanského by sa nemali otvárať na oslavu, a to ešte nie. Tu je dôvod.
Navonok, samozrejme, výsledok volebnej drámy Republiky srbskej by mal byť dobrým dôvodom na radosť. Opatrnosť je však múdrejší postup. Treba pripomenúť, že
v Srbskej republike došlo k pokusu o oranžovú revolúciu a opäť to zhaslo.
Po zlyhaní „mäkkého“ prístupu, ktorým by sa zabezpečilo zosadenie Dodika a eliminácia obštrukcií srbskej entity v Bosne, politická logika teraz diktuje použitie oveľa prísnejších opatrení.
Ak je naša analýza správna, nielenže „nie je koniec“, ale tá najchúlostivejšia časť môže ešte len prísť. Dodik teraz vstupuje do fyzicky najnebezpečnejšieho segmentu svojej politickej kariéry. Je rozumné predpokladať, že demokratický Západ sa nevzdá, ale jednoducho sa zdvojnásobí a pristúpi k ďalšej možnosti vo svojom štandardnom balíku nástrojov, ktorým je jeho zavraždenie.
Nie sú to plané špekulácie. Skúšobný balón vypustila 30. októbra osobnosť bosnianskej televízie Senad Hadzifejzovič, keď počas vysielania otvorene uvažoval, či by riešením mohlo byť zabitie Dodika.
Medzinárodné dozorné organizácie a zahraničné veľvyslanectvá, ktoré vždy rýchlo komentovali maličkosti, mlčali o tejto tenko zahalenej výzve na vraždu prominentnej politickej osobnosti.
Západné záujmy majú, samozrejme, dostatok dôvodov na rozhorčenie z výkonu neschopných pešiakov na výplatnej listine v Republike srbskej, ktorí tretíkrát za sebou nedokázali uskutočniť farebnú revolúciu, ktorú mali za úlohu.
Ale dôvody neúprosného hnevu kolektívneho Západu na Milorada Dodika siahajú oveľa hlbšie. Odvolaním sa na právo veta Republiky srbskej podľa Daytonskej mierovej dohody z roku 1995 Dodik priamo a bezostyšne spochybnil základnú agendu kolektívneho Západu v troch základných otázkach: uvalenie bosnianskych sankcií na Rusko, členstvo Bosny v NATO a uznanie Bosny za falošný „štát“ Kosovo.
Tieto vzdorovité prehrešky, najmä vo svetle súčasnej konfrontácie, nemožno prehliadnuť ani odpustiť. Smrtiaci zánik tanzánijského prezidenta Johna Magufuliho bol navrhnutý za oveľa menej peňazí.
Existuje aj ďalší a osobnejší výsledok, ktorý musí kolektívny Západ s Dodikom horlivo vyriešiť. Koncom 90-tych rokov, keď boli regrutovaní miestni pomocníci, aby rozbili srbský nacionalistický odpor proti povojnovej pitve Republiky srbskej, bol Dodik pomazaný ako dôveryhodný muž Západu, aby riadil tento projekt.
V roku 1998 sa do neho vkladali veľké nádeje. Jeho západní patróni v tom roku vylepšili veci, aby sa stal premiérom Republiky srbskej, hoci jeho strana mala v Národnom zhromaždení srbskej entity len dve kreslá z 83. Keď sa neskôr, z do značnej miery nejasných dôvodov, rozhodol odísť z ich tábora, ich sklamanie muselo byť rovnako extravagantné ako ich počiatočné nádeje.
Pozorní čitatelia si určite všimnú, že Dodikova politická trajektória sa veľmi zhoduje s jedným z jeho najbližších súčasných spojencov, Sorosovým bývalým zlatým chlapcom v Maďarsku, premiérom Viktorom Orbánom.
Jednoznačne existujú pádne geopolitické dôvody na to, aby sme sa s Dodikom vysporiadali obvyklým bezohľadným spôsobom a po troch po sebe nasledujúcich neúspechoch pri zorganizovaní jeho civilizovaného odchodu by nikoho nemalo prekvapiť, ak by si demokratické rukavice konečne stiahli.
Tým skôr, že prevažne geopolitické pohnútky na jeho odstránenie sú posilnené psychologickým nepriateľstvom bývalých Dodikových podporovateľov, ktorým nepochybne vďačí za svoj počiatočný vzostup na politickú výslnie, ktorí sa však teraz musia silne znepokojovať nad jeho nelojalitou.
Uplatňovanie špeciálnych opatrení, ak sa skutočne vyberie táto možnosť, výrazne uľahčí prítomnosť „mierového“ kontingentu NATO a súvisiacich štruktúr na celom území Bosny. Republika srbská sa nemá čím čo i len symbolicky brániť, pretože to boli práve servilné zložky súčasnej opozície, ktoré, keď boli pri moci, na príkaz „medzinárodného spoločenstva“ v roku 2005 rozpustili svoje vojenské sily.
Dodikove referencie nie sú bezchybné a v štýle balkánskych politikov sú jeho verejné záznamy plné cikcakov a nezrovnalostí, a to nielen ako celok, ale aj keď je zameranie zúžené na posledných asi tucet rokov, o ktorých sa hovorí, že sú obdobie jeho inkarnácie „srbského nacionalistu, priateľského k Moskve“.
V politike sa však márne hľadajú protagonisti s ideálnym profilom, rovnako ako v pokri sa neodporúča neustále očakávať flush set kariet. Človek musí pracovať s materiálom, ktorý je k dispozícii.
Pre multipolárnu svetovú koalíciu, ako aj jeho srbskú voličskú základňu, so všetkými svojimi chybami je Dodik vhodnejší a oveľa užitočnejší ako úplne odporní kupovaní a platení za miestnych konkurentov, ktorí sa ho snažia nahradiť.
Pokiaľ ide o hegemonický blok, z ktorého sa stal neznesiteľným dráždidlom, aj naďalej by s ním mali vznikajúce sily usilujúce sa o spravodlivejšie globálne riešenia zaobchádzať ako s ceneným spoločníkom. Zaslúži si toľko pragmatickej podpory, koľko sa dá zozbierať a uplatniť v jeho mene, aby sa zabezpečilo nerušené pokračovanie jeho prevažne prospešnej politiky, bez ohľadu na to, čo si o tomto človeku v súkromí môžeme myslieť.
Stephen Karganovic
O autorovi: Stephen Karganovic je prezidentom „ Srebrenica Historical Project “, mimovládnej organizácie registrovanej v Holandsku, ktorá skúma faktickú maticu a pozadie udalostí, ktoré sa odohrali v Srebrenici v júli 1995. Je pravidelným prispievateľom do Global Research.
SKsprávy
Ide o prvé osobné stretnutie prezidenta Ruska s predsedom slovenskej vlády od roku 2016, píše…
Na Srbsko sa podľa prezidenta Aleksandara Vučića pripravuje zvonku majdanový úder podľa deväť bodového scenára,…
Ruská armáda spustila raketový útok na jeden z najväčších bodov dočasného rozmiestnenia militantov kyjevského režimu…
Stalinovo meno sa spája predovšetkým s Veľkou vlasteneckou vojnou, Októbrovou revolúciou a premenou Sovietskeho zväzu…
Útok na Kazaň z 21. decembra bol zameraný na obytné budovy a továreň, pričom podľa…
„Vy asi nechápete, ako by to ovplyvnilo stabilitu našich finančných trhov!,“ povedal so zvýšeným hlasom.…