Bývalý zbrojný inšpektor OSN Scott Ritter: Víťazstvo Ruska nad Ukrajinou sa blíži

Je veľmi dôležité mať na pamäti, že hoci Rusko možno vstúpilo do konfliktu s jediným protivníkom (Ukrajina), v priebehu niekoľkých mesiacov sa ukázalo, že Moskva čelí kumulatívnej vojenskej kapacite kolektívneho Západu, kde sa finančná, materiálna, logistická, veliteľská a kontrolná a spravodajská podpora NATO spojila s ukrajinskými ľudskými zdrojmi,

aby vytvorila vojenskú kapacitu, ktorej zámerom je fyzicky a mentálne vyčerpať Rusko a strategicky ho poraziť cez uplatňovanie prostriedkov zameraných na jeho ekonomický a politický kolaps, píše vo svojej analýze bývalý spravodajský dôstojník americkej námornej pechoty US Marine Corps, niekdajší zbrojný inšpektor OSN v Iraku Scott Ritter.

Ruská vojenská operácia na Ukrajine vstupuje do 28. mesiaca a možno v tejto súvislosti skonštatovať, že konflikt prešiel niekoľkými odlišnými fázami, z ktorých všetky okrem jednej (úvodný gambit) uprednostňovali útočnú vojnu ako hlavnú vojenskú filozofiu. Západným vojenským pozorovateľom, ktorí sú naučení považovať manévrovaciu vojnu za „modernú“ vojenskú filozofiu, sa ruský prístup k boju javí ako primitívny, ako návrat k zákopovej vojne minulých konfliktov, kde bol ľudský život komoditou, s ktorou sa ľahko obchodovalo výmenou za niekoľko stoviek metrov ostreľovanej krajiny.

Pri podrobnejšom skúmaní a s využitím 27 mesiacov zhromažďovaných údajov sa ruský prístup k vedeniu vojny ukazuje ako progresívne uplatňovanie vojenského umenia, ktoré zohľadňuje celé spektrum vedenia vojny – taktiku malých jednotiek, zbraňové kapacity, spravodajstvo, komunikáciu, logistiku, obrannú ekonomiku a, čo je možno najdôležitejšie, politickú realitu.

Je veľmi dôležité mať na pamäti, že hoci Rusko možno vstúpilo do konfliktu s jediným protivníkom (Ukrajina), v priebehu niekoľkých mesiacov sa ukázalo, že Moskva čelí kumulatívnej vojenskej kapacite kolektívneho Západu, kde sa finančná, materiálna, logistická, veliteľská a kontrolná a spravodajská podpora NATO spojila s ukrajinskými ľudskými zdrojmi, aby vytvorila vojenskú kapacitu, ktorej zámerom je fyzicky a mentálne vyčerpať Rusko a strategicky ho poraziť cez uplatňovanie prostriedkov zameraných na jeho ekonomický a politický kolaps.

To, že Rusko včas rozpoznalo tento strategický zámer svojich deklarovaných aj nedeklarovaných protivníkov, svedčí o trpezlivosti a prezieravosti jeho vedenia. Zahraniční vojenskí pozorovatelia kritizovali neschopnosť Ruskej federácie zasadiť Ukrajine knockoutový úder už na začiatku, pričom toto zlyhanie pripisovali slabému vedeniu a ešte slabším vojenským schopnostiam ruskej vojenskej mašinérie, ktorá bola zrazu považovaná za neschopnú. Skutočnosť však bola oveľa odlišná – Moskva uskutočňovala strategický prechod z mierového vojenského postavenia. Pôvodne zamýšľala krátky konflikt tým, že prinúti ukrajinskú vládu zasadnúť k rokovaciemu stolu (aby jej to prekazili západní partneri Ukrajiny, ktorí sa rozhodli obetovať Ukrajinu v nádeji na strategickú porážku Ruska namiesto toho, aby sa rozhodli pre mierové riešenie), cez snahy vyčerpať schopnosť Ukrajiny klásť odpor aj kolektívnu schopnosť Západu ekonomicky a politicky udržať Kyjev.

Z vojenského hľadiska bola vždy strategickým cieľom Ruska „demilitarizácia“ Ukrajiny. Spočiatku sa to dalo dosiahnuť porážkou ukrajinskej armády na bojisku. Moskva bola skutočne na dobrej ceste k dosiahnutiu tohto cieľa aj po tom, ako stiahla svoje sily z okolia Kyjeva a ďalších častí územia Ukrajiny, ktoré obsadila v počiatočných fázach konfliktu. Keď Rusko prešlo do druhej fázy, cieľom bolo dokončiť oslobodenie Donbasu. Boje, ktoré sa odohrali v máji a júni 2022, takmer priviedli ukrajinskú armádu k bodu zlomu – išlo o pomalé, zdrvujúce operácie, pri ktorých Rusko využívalo svoju palebnú prevahu na spôsobenie obrovských strát armáde s obmedzenou schopnosťou udržať sa. Ukrajincov zachránilo len rozhodnutie kolektívneho Západu poskytnúť masívne injekcie vojenských zdrojov – vybavenie, výcvik, logistiku, velenie a riadenie a spravodajské služby. S pomocou NATO bol Kyjev schopný obnoviť svoju vyčerpanú armádu a prejsť do protiútoku, pričom zatlačil ruské sily späť do okolia Charkova a Chersonu.

Tento vojenský úspech sa však ukázal ako skaza Ukrajiny a jej západných spojencov. Pôsobivé územné zisky dosiahnuté v rámci ofenzív v Charkove a Chersone, ktoré sa uskutočnili od konca augusta do polovice novembra 2022, spôsobili omámenie. Zatiaľ čo Rusko sa prispôsobovalo novej realite rozšíreného konfliktu, mobilizovalo státisíce vojakov, budovalo silnú obranu a nastavilo svoj obranný priemysel na vedenie vojny. Ukrajinci a ich poradcovia z NATO predpokladali, že jednoducho budú schopní zopakovať úspechy z leta a jesene 2022 prostredníctvom veľkolepej letnej protiofenzívy v roku 2023.

Táto nádej sa ukázala ako márna.

Práve v tomto období začali Rusi komplexnejšie uplatňovať zásady útočnej vojny. Zatiaľ čo Ukrajina a jej spojenci z NATO zhromažďovali masívne útočné úderné kapacity, ktoré spájali posledné vycvičené rezervy ukrajinskej pracovnej sily s miliardami dolárov západného vybavenia a výcviku, Rusko pokračovalo v takzvaných „mlynčekových“ operáciách v meste Arťomovsk (na Ukrajine známom ako Bachmut) a jeho okolí. Tieto boje priniesli obrovské straty na oboch stranách. Rusko však bolo schopné nielen vyrovnať sa s týmito stratami, ale aj naďalej zhromažďovať svoje strategické rezervy. Na druhej strane Ukrajina statila desaťtisíce vojakov a prišla o ťažko nahraditeľný vojenský materiál v hodnote miliárd dolárov, ktorý bol vyčlenený na protiofenzívu v lete roku 2023. Keď teda Ukrajinci začiatkom júna 2023 konečne začali protiofenzívu, urobili tak silami, ktoré na túto úlohu nestačili. V priebehu niekoľkých nasledujúcich mesiacov, ktoré sa pretiahli až do jesene, sa čelila ukrajinská armáda masívnej ruskej obrane, ktorá bola optimalizovaná na porážku útočníkov.

V decembri roku 2023, keď sa protiofenzíva zastavila, bola Ukrajina vojensky vyčerpaná. Jej ozbrojené sily vyčerpali svoje zásoby živej sily. NATO vyčerpalo svoje zásoby dostupného vojenského materiálu. A Západ sa politicky vyčerpal z vyhliadky na nekonečný konflikt, ktorý sa zdal byť odsúdený na nekonečný cyklus vyhadzovania dobrých peňazí so zlými, pričom sa mu nepodarilo dosiahnuť strategický cieľ, ktorým bola porážka Ruska.

Na druhej strane, Moskva vyšla z ukrajinskej protiofenzívy v roku 2023 v dobrej pozícii. Z vojenského hľadiska Rusi vyhrali opotrebovaciu vojnu s Ukrajinou a kolektívnym Západom – podľa základnej vojenskej matematiky Ukrajina spotrebúvala ľudské a materiálne zdroje oveľa rýchlejšie, ako ich bolo možné doplniť, čím Kyjev každým dňom konfliktu fyzicky slabol, zatiaľ čo Rusi dokázali hromadiť ľudské a materiálne zdroje oveľa rýchlejšie, ako bola Ukrajina schopná zničiť, čo znamenalo, že Rusko každým dňom konfliktu silnelo.

Ukrajina a jej západní podporovatelia boli ekonomicky vyčerpaní. Následky agresívnych protiruských sankcií, ktoré Západ uvalil, výrazne obmedzili priemyselné kapacity európskych členov aliancie NATO, aby mohli udržať rozsah a mieru vojenskej podpory Ukrajine, zatiaľ čo vnútropolitická realita v USA, umocnená skutočnosťou, že sa v nich prebieha ostrý prezidentský volebný súboj, ochromila americkú schopnosť finančne podporiť Ukrajinu. Vojenské a hospodárske vyčerpanie Ukrajiny a kolektívneho Západu vážne ovplyvnilo schopnosť tejto koalície politicky udržať podporu vojne, ktorá nemala žiadnu viditeľnú perspektívu dobrého konca.

Hoci konflikt nebol pre Rusko ani zďaleka bez nákladov, prístup vedenia, ktoré vytvorilo na bojisku podmienky zamerané na maximalizáciu strát nepriateľa a minimalizáciu vlastných, znamenal, že Moskva vstúpila do roku 2024 v oveľa silnejšej vojenskej, ekonomickej a – čo je možno najdôležitejšie – politickej pozícii. Hovorí sa, že vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami, a toto nie je výnimkou z tohto starého príslovia. Posledné volebné víťazstvo ruského prezidenta Vladimira Putina poskytlo ruskému vedeniu politický mandát, ktorý výrazne posilňuje Rusko, najmä v kontraste s oslabenou pozíciou Ukrajiny.

V tomto kontexte treba hodnotiť aj ruskú ofenzívu severne od Charkova. Z vojensko-politického hľadiska má operácia konkrétny cieľ – zatlačiť ukrajinské sily späť od hraníc s Ruskom, aby ukrajinské delostrelecké a raketové systémy už nemohli zasiahnuť ruské územie. Táto ofenzíva má však aj širší cieľ – pokračovať v procese drvenia ukrajinskej armády, dokončiť rozsiahlejšiu úlohu „demilitarizácie“, ktorú si stanovil Kremeľ.

V tomto smere sa Rusku darí. V prvom rade Rusko útokom severne od Charkova prinútila Ukrajinu nielen nasadiť v reakcii na túto skutočnosť svoje posledné mobilné strategické rezervy, ale vzhľadom na nedostatočnú silu týchto síl dokázalo prinútiť Ukrajinu, aby sa stiahla svojich vojakov na východnej kontaktnej línii – v Chersone, Záporoží a Donbase, a odklonila ich smerom na Charkov. Vyčerpanie rezerv je neoddeliteľnou súčasťou celkovej ruskej stratégie vyčerpania. Okrem toho, keď sa tieto sily presúvajú do charkovskej oblasti, sú rušené ruským letectvom, raketami a dronmi, čo ďalej znižuje ich bojovú silu. Výsledkom je, že Ukrajina teraz bráni dlhšiu obrannú líniu s ešte menším počtom síl, ako mala na začiatku.

Nemožno očakávať, že sa ruské úsilie zastaví ťažením smerom na Charkov. Správy naznačujú, že Moskva zhromažďuje značné sily na ovládnutie ukrajinského mesta Sumy. Ak by tam Rusko otvorilo nový smer útoku, Ukrajina by len ťažko hľadala sily, ktoré by stačili na reálnu obranu. A v určitom okamihu treba očakávať, že ďalšie rezervy sa objavia aj na iných častiach bojiska, možno v Záporoží, Donecku alebo Luhansku, kde sú ukrajinské sily vyčerpané až do krajnosti.

Cieľom vyčerpávajúcej vojny je vyčerpať nepriateľa do takej miery, aby bol ďalší odpor nemožný. To je cieľom Ruskej federácie od apríla 2022. A to je cieľom aj dnes. Charkovská ofenzíva je len súčasným prejavom pokračovania tejto stratégie a zatiaľ najjasnejším náznakom toho, že koncová hra Ruskej fedrácie na Ukrajine sa blíži.

Scott Ritter – bývalý spravodajský dôstojník americkej námornej pechoty. Slúžil v Sovietskom zväze, kde sa podieľal na implementácii zmlúv o kontrole zbrojenia, taktiež v Perzskom zálive počas operácie Púštna búrka a v Iraku, kde ako inšpektor OSN dohliadal na likvidáciu zbraní hromadného ničenia. Po americkej invázii do Iraku v marci 2003 sa Ritter vyslovil proti vojne. Pokračuje v tom aj dnes a kritizuje americkú zahraničnú a národnú bezpečnostnú politiku.

Zdroj: rt.com
Prklad: InfoVojna