Bývalý sudca Lindtner: Sudcovia Špecializovaného trestného súdu sú v dôsledku vzájomného konfliktu Generálneho prokurátora Slovenskej republiky a Špeciálneho prokurátora postavení do nezastupiteľnej role …

… subsidiárneho ochrancu práv obvinených osôb v prípravnom konaní, pretože vybraní prokurátori ÚŠP aktívne sťažujú a maria výkon kontrolnej funkcie Generálneho prokurátora SR prostredníctvom paragrafu 363.

Bývalý sudca David Lindtner, ktorý v súčasnosti pôsobí ako advokát, vo svojom článku o odmietnutí obžaloby v rozhodovacej činnosti Špecializovaného trestného súdu poukazuje na významnú úlohu sudcov Špecializovaného trestného súdu (ŠTS) ako garantov zachovania práva obvinených osôb na spravodlivý proces od jeho počiatku.

Odmietnutie obžaloby v rozhodovacej činnosti Špecializovaného trestného súdu

V ostatnom období sa odborná verejnosť konfrontuje s masívnym porušovaním procesných práv obvinených v prípravnom konaní konaním špecializovaných trestných zložiek, predovšetkým Trestnému poriadku a Ústave Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) hrubo odporujúcimi procesnými postupmi Úradu špeciálnej prokuratúry (ďalej len „ÚŠP“).

Osobitnú pozornosť si v tomto smere v súčasných podmienkach uplatňovania „revolučného práva“ a doslova až právnej anarchie nepochybne zaslúži v ostatnom období mimoriadne frekventované obchádzanie inštitútu verejnosti známeho ako „paragraf 363“ vybranými prokurátormi ÚŠP, čím dochádza nielen k mareniu dôležitej ústavnej úlohy Generálneho prokurátora Slovenskej republiky zabezpečovať ochranu práv a zákonom chránených záujmov obvinených osôb v prípravnom konaní, ale v nie menšej miere ku zbavovaniu obvinených ich práv na nielen formálnu, ale predovšetkým materiálnu dostupnosť opravných prostriedkov.

Za ostatné obdobie za totiž stal už zaužívanou praxou vybraných prokurátorov ÚŠP, a to predovšetkým v politicky exponovaných a medializovaných kauzách taký procesný postup, kedy zámerne ignorujú využitie mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 363 Tr. por. obvinenými osobami a v obave z konštatovania porušenia hmotnoprávnych ako aj procesnoprávnych trestných noriem v prípravnom konaní a zrušenia ich nezákonných rozhodnutí Generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, podajú obžalobu na súd ešte pred tým, ako Generálny prokurátor Slovenskej republiky o návrhu podľa § 363 Tr. por. rozhodne (viď napr. trestná vec bývalého riaditeľa SIS Ing. Vladimíra Pčolinského, či aktuálne trestná vec JUDr. Roberta Kaliňáka).

Táto, reálny výkon práva obvinených na obhajobu úmyselne a zámerne porušujúca prax vybraných prokurátorov ÚŠP v konkrétnych prípadoch, nadobudla až takú extrémnu podobu, že prokurátor ÚŠP svojim postupom dokonca úplne zmaril možnosť obvineného na uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 363 Tr. por. takým flagrantným Trestnému poriadku odporujúcim spôsobom, že obžaloba na obvineného bola podaná ešte pred tým, ako uznesenie o vznesení obvinenia nadobudlo právoplatnosť, pretože obvinený pri záverečnom preštudovaní spisu podľa § 208 Tr. por. nemal možnosť oboznámiť sa s rozhodnutím dozorového prokurátora o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, nakoľko toto uznesenie v čase záverečného preštudovania nebolo (v rozpore s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 618/2005 Z. z. o tvorbe spisu orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi) súčasťou spisu (sic!) a obhajobe obvineného bolo doručené až potom, ako bola podaná obžaloba (trestná vec Ing. Miroslava Výboha).

V tejto súvislosti je pre pochopenie podstaty problému potrebné doplniť, že takáto prax u prokurátorov všeobecných prokuratúr (okresné a krajské prokuratúry) zásadne neexistuje a nikdy neexistovala, pretože okrem toho, že z princípu všeobecnej spravodlivosti odporuje právu obvinených osôb na reálnu možnosť uplatnenia všetkých dostupných právnych prostriedkov nápravy (vrátane tých mimoriadnych akým je aj opravný prostriedok podľa § 363 Tr. por.), navyše priamo odporovala aj v rozhodnom čase platnému (a teda pre podriadených prokurátorov záväznému) príkazu Generálneho prokurátora Slovenskej republiky zo dňa 19.12.2022 č. 14/2022 o postupe prokurátorov v trestnom konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, v zmysle čl. 7 ods. 4 ktorého v čase konania podľa § 363 Tr. por. prokurátor nesmel skončiť prípravné konanie podaním obžaloby pred týmto rozhodnutím.

Mantinely vnútorných vzťahov a hierarchickú štruktúru usporiadania prokuratúry ako monokratického štátneho orgánu, a teda aj vzájomné vzťahy Generálneho prokurátora Slovenskej republiky a Špeciálneho prokurátora vnútroštátna úprava nevymedzuje vágne a preto neposkytuje priestor pre polemiku samozvaných vykladačov práva o ich zákonných kompetenciách, ale sú upravené kogentnými právnymi normami, predovšetkým čl. 150 ústavy (Na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky), ako aj zákonom č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v ustanovení § 2 (Prokuratúra je samostatná hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti), v ustanovení § 7 ods. 1 (Generálny prokurátor má postavenie vedúceho ústredného štátneho orgánu) a v ustanovení § 55d ods. 1 (na čele ÚŠP je špeciálny prokurátor, prostredníctvom ktorého generálny prokurátor riadi činnosť ÚŠP. Špeciálny prokurátor je námestníkom generálneho prokurátora).

Citované právne normy preto nepripúšťajú iný právny záver ako ten, že prokurátori ÚŠP sú prokurátormi podriadenými Špeciálnemu prokurátorovi a Špeciálny prokurátor je ako námestník Generálneho prokurátora Slovenskej republiky jeho podriadeným prokurátorom.

Princíp monokracie prokuratúry vyjadril z iného uhla pohľadu (z hľadiska stanovenia mantinelov povinnosti zdržanlivosti vyjadrovania prokurátora) aj disciplinárny senát Najvyššieho správneho súdu (ďalej len „NSS“) v rozhodnutísp. zn. 32D/20/2021 zo dňa 20.05.2022, ktorým uznal za vinného Špeciálneho prokurátora JUDr. Daniela Lipšica z disciplinárneho previnenia. Disciplinárny senát NSS v súvislosti s podriadeným vzťahom Špeciálneho prokurátora voči Generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky uviedol, že „…pri názorovej polemike sa uplatní ten záver, ktorý vyplýva z právneho aktu nadriadeného prokurátora“…Vzhľadom na to, že v čele sústavy orgánov prokuratúry stojí generálny prokurátor, budú to jeho právne akty v konkrétnych veciach, resp. riadiace akty vo všeobecnosti, ktoré konečným, prípadne aj záväzným spôsobom upravia príslušné otázky“.

Teda nielen z ústavy a zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, ale aj z kontextu aktuálneho výkladu disciplinárneho senátu NSS v konkrétnej veci je nutné vyvodiť, že v materiálnom právnom štáte je neprípustné, aby bola občianska spoločnosť vystavená právnej neistote a absolútnej nepredvídateľnosti a rozpornosti v uplatňovaní práva Generálnym prokurátorom Slovenskej republiky na jednej a Špeciálnym prokurátorom na strane druhej. O to viac občan – obvinený, nemôže byť v demokratickom štátnom usporiadaní rukojemníkom vnútorného konfliktu dvoch zložiek prokuratúry ako monokratickej inštitúcie, ktorý v súčasnosti nadobúda až podobu štátneho prevratu.

Predmetom tohto článku však nie je výpočet Trestnému poriadku odporujúcich alebo ho obchádzajúcich (a preto nezákonných) procesných postupov vybraných prokurátorov ÚŠP, ale významná úloha sudcov Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „ŠTS“) ako garantov zachovania práva obvinených osôb na spravodlivý proces od jeho počiatku (prípravné konanie nevynímajúc) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

Sú to totiž práve sudcovia ŠTS, ktorí sú v dôsledku (v demokratických štátoch Európskeho spoločenstva nevídaného) vzájomného konfliktu Generálneho prokurátora Slovenskej republiky a Špeciálneho prokurátora,založenom na zásadne odlišnej aplikácii a výklade trestných noriem (predovšetkým inštitútu spolupracujúcich obvinených, ktorý je jediným osamoteným nástrojom, na ktorom v súčasnosti „stojí a padá“ mimoriadne kontroverzne a ústavne pochybný proces dokazovania nadužívaný špecializovanými trestnými zložkami), postavení do nezastupiteľnej role subsidiárneho ochrancu práv obvinených osôb v prípravnom konaní, keďže výkon tejto kontrolnej funkcie Generálneho prokurátora Slovenskej republiky prostredníctvom ustanovenia § 363 Tr. por. vybraní prokurátori ÚŠP aktívne sťažujú alebo dokonca maria. Povedané aj inak, v dôsledku sabotáže práva obvinených na uplatnenie postupu podľa § 363 Tr. por. sa stáva kontrolná funkcia Generálneho prokurátora Slovenskej republiky obsolétnou a preto nastupuje v materiálnom právnom štáte poistka v podobe subsidiárnej funkcie súdu aplikáciou inštitútu odmietnutia obžaloby podľa § 241 ods. 1 písm. f) Tr. por.

Snaha vybraných prokurátorov ÚŠP zabrániť Generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky preskúmať zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) prostredníctvom ustanovenia § 363 Tr. por. expresným podávaním obžalôb vedie nielen k porušeniu ustanovení § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. por. (náležité zisťovanie skutkového stavu, nezávislé hodnotenie dôkazov založené na starostlivom uvážení všetkých relevantných okolností prípadu) a práva na obhajobu obvineného (marenie efektívneho využitia opravného prostriedku), ale v konečnom v dôsledku v rozpore s ustanovením § 234 ods. 1 Tr. por.aj k podávaniu „rýchlokvasených“ obžalôb, ktoré nespĺňajú obligatórne formálne a materiálne náležitosti obžaloby tak, ako to predpokladá ustanovenie § 235 písm. d) Tr. por.

Postup prokurátora podľa § 234 ods. 1 Tr. por. totiž predpokladá dostatočné objasnenie veci minimálne v takom rozsahu, aby z neho bolo zrejmé, že sa skutok stal, skutok vykazuje všetky znaky skutkovej podstaty obžalovaného trestného činu a existuje spoľahlivý záver, že obžalovaný skutok spáchal obvinený. Tieto podmienky tvoria nevyhnutný základ pre posúdenie, či výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd. Ak nie je splnená čo i len jedna z nich, oprávnene a opodstatnene prichádza do úvahy postup súdu podľa § 241 ods. 1 písm. f) Tr. por., resp. § 244 ods. 1 písm. h) Tr. por., pretože nie je prípustné, aby prokurátor prenášal svoje povinnosti na súd, zbavoval sa svojej zodpovednosti za rozhodnutie (v štýle „veď už nejako rozhodne súd“) a očakával, že súd bude konať aj o obžalobe, ktorej predchádzalo masívne porušovanie práv obvineného na obhajobu, resp. o obžalobe, ktorá nespĺňa obligatórne náležitosti.

Úlohou OČTK v prípravnom konaní nesmie byť obviniť konkrétnu osobu „za každú cenu“, realizovať procesné úkony výlučne v neprospech obvineného, bez odôvodnenia odmietnuť vykonanie dôkazov navrhnutých obvineným, dôkazy vyhodnotiť účelovo v neprospech obvineného a zbaviť sa zodpovednosti za rozhodnutie tým, že prokurátor podá obžalobu na súd aj napriek absolútnej dôkaznej núdzi a obvinený sa má následne brániť až v konaní pred súdom. Takýto výklad je popretím úlohy OČTK v prípravnom konaní a hrubým porušením ustanovení Trestného poriadku s dôsledkami porušenia práva na obhajobu.

Rovnaký záver vyplýva aj z aktuálneho rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“)sp. zn. 1Tdo/6/2021 zo dňa 04.07.2022, ktorý v tomto smere uviedol, že „Prokurátor je povinný preskúmať, či výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd. Tento myšlienkový proces v sebe imanentne poníma jednak prieskum zákonnosti a správnosti postupu policajta v rámci vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania, no predovšetkým skúmanie toho, či je skutkový stav veci zistený bez dôvodných pochybností dostatočne v rozsahu potrebnom na rozhodnutie suigeneris, ktorým je podanie obžaloby.Prokurátor však nemôže vyvodzovať náležité zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. len z domnienok a hypotéz a ani z laických úvah, pretože takýto stav vyvoláva vážne pochybnosti o náležitom zistení skutkového stavu veci a v žiadnom prípade nemôže byť dôvodom pre prípadné úvahy prokurátora o tom, že by obvinený mal byť dôvodne postavený pred súd. Záver prokurátora o náležitom zistení skutkového stavu veci, vyjadrený podaním obžaloby musí mať oporu v zhromaždených dôkazoch. Preto je nevyhnutné už v prípravnom konaní objasňovať skutočnosti tak subjektívnej, ako aj objektívnej povahy, ktoré sú významné pre vyslovenie záveru o tom, že sa žalovaného skutku dopustil práve obvinený. Ak v prípravnom konaní nie sú náležite zistené a dôkazne podložené aj tieto skutočnosti, nemôže prokurátor právne udržateľným spôsobom argumentovať, že výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd“.

Svojvôľa prokurátora pri podaní obžaloby bez toho, aby boli na takýto postup splnené zákonné podmienky, teda jeho arbitrárna úvaha o tom, či obvinený bude v procesnom postavení obvineného alebo dôjde ku zhoršeniu tohto postavenia na procesné postavenie obžalovaného, je neprípustná a má aj ústavnoprávny rozmer. V tomto smere je potrebné poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) zo dňa 25.05.2011, sp. zn. IV. ÚS 49/2011, v zmysle ktorého „Rozlišovanie medzi právnym postavením fyzickej osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie (v danom prípade sťažovateľa) z hľadiska toho, či je „iba“ v postavení obvineného alebo už bola po podaní obžaloby postavená pred súd a stala sa obžalovaným, má podľa názoru ústavného súdu ústavnoprávnu relevanciu.Zásadný rozdiel v postavení obvineného a v postavení obžalovaného, teda toho, proti komu bola podaná obžaloba, na základe ktorej súd nariadil hlavné pojednávanie (§ 10 ods. 13 Trestného poriadku), spočíva v stupni pravdepodobnosti (intenzity) podozrenia, že trestný čin spáchala určitá konkrétna osoba. Pre vznesenie obvinenia stačí vyšší stupeň pravdepodobnosti podozrenia, ktorý však musí byť konkrétne zistenými skutočnosťami dostatočne odôvodnený. V prípade postavenia obvineného pred súd v dôsledku podanej obžaloby sa už vyžaduje, aby trestná činnosť bola relatívne spoľahlivo preukázaná.Nestačí všeobecné podozrenie z trestnej činnosti, ktoré nie je konkrétne doložené. So zvýšením miery (stupňa) podozrenia je spojené určité oslabenie pôsobenia zásady prezumpcie neviny, keďže sa zvyšuje možnosť (pravdepodobnosť) odsúdenia stíhanej osoby. To dáva rozhodovaniu o predbežnom prejednaní obžaloby ústavnoprávny rozmer“.

Rovnaký právny záver zaujal vo svojom stanovisku sudca Ústavného súdu SR JUDr. Peter Straka, ktorý vyslovil k výroku a odôvodneniu uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 467/2022 zo dňa 04.08.2022, keď uviedol, že „Účelom trestného konania a úlohou orgánov činných v trestnom konaní nie je „dostať“ páchateľa trestného činu za akúkoľvek cenu, ale dosiahnuť jeho odsúdenie zákonným a nestranným uplatňovaním prostriedkov trestného práva, plne berúc do úvahy jeho ústavné práva. Každé trestné stíhanie a vznesenie obvinenia je určite pre akéhokoľvek človeka nepríjemnou situáciou. Podanie obžaloby a tomu priliehajúca procesná gradácia (z neverejnej fázy sa proces dostáva do fázy verejnej) je niečo, čo uvedený diskomfort len posilňuje. Aj napriek tomu, že princípy verejnej kontroly a transparentnosti považujem za jedny z najdôležitejších v rámci verejných procesov vedených v Slovenskej republike, beriem do úvahy aj kontext princípu prezumpcie neviny a to, že vznesenie obvinenia je založené na „dôvodnom predpoklade“, a nie istote viny. Pokiaľ existujú dôkazy spochybňujúce alebo dokonca vyvracajúce vinu obvineného, je potrebné vždy starostlivo zvažovať aj samotné ďalšie vedenie procesu a jeho gradáciu. Na uvedené nie je možné nahliadať izolovane tak, že nepodaním obžaloby sa len bráni transparentnosti verejného procesu, ale je potrebné vidieť aj záujem štátu predchádzať vedeniu procesov, o ktorých sú už od úvodu pochybnosti a už samotné ich vedenie je vážnym zásahom do práv konkrétnej osoby“.

Z vyššie citovaného stanoviska sudcu Ústavného súdu SR je nutné vyvodiť, že prokurátor pri podaní obžaloby na konkrétneho obvineného nesmie rezignovať na splnenie obligatórnej podmienky pre podanie obžaloby, teda aby „bola trestná činnosť relatívne spoľahlivo preukázaná“. Pokiaľ ku podaniu obžaloby dôjde aj napriek nesplneniu tejto zásadnej podmienky, takýto postup potom nie je len v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku, ale tento postup je protiústavný, pretože porušuje právo obvineného (a zároveň povinnosť OČTK) byť od počiatku stíhaný len zo zákonných dôvodov podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.Obvinený má totiž iba v prípravnom konaní možnosť zabrániť tomu, aby vôbec došlo k podaniu obžaloby a nariadeniu hlavného pojednávania, čím sa zásadne negatívne zhoršuje postavenie obvineného zmenou v procesnom postavení na obžalovaného.

Na tomto mieste je potrebné uviesť, že vrátenie veci prokurátorovi (odmietnutie obžaloby) nie je možné pre akékoľvek vady prípravného konania, ale len pre závažné vady týkajúce sa procesnýchpochybení orgánovprípravného konania, ktoré majú zvlášť vplyv na uplatnenie obhajobnýchprávobvineného a nemožno ich v konaní pred súdom sanovať.

Ako k tomu uvádza Najvyšší súd SR, „porušenie povinnosti zistiť skutkový stav bez dôvodných pochybností a na to nadväzujúcich povinností orgánovčinných v trestnom konaní ustanovených v § 2 ods. 10 Tr. por. nie je procesnou chybou v zmysle § 244 ods. 1 písm. h) Tr. por. a nie je sankcionované rozhodnutím o odmietnutí obžaloby a vrátení veci prokurátorovipodľaoznačeného ustanovenia, pričom sankciu v tomto prípade predstavuje neunesenie dôkazného bremena prokurátorom v súdnomkonaní, čomuzodpovedá výroksúdupodľa § 285 písm. a) alebo písm. c) Tr. por.“ (primerane napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.02.2018,sp. zn. 2Tost/39/2017).

Uvedený záver však nemožno aplikovať bezvýhradne, čo zdôraznil aj Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí keď uviedol, že „vrátenie veci prokurátorovi je opodstatnené len vtedy, keď súd nemá vzhľadom na priebeh a výsledky prípravného konania dostatočný a spoľahlivý podklad na riešenie základnej otázky, či je obvinený postavený pred súd dôvodne“.

Za takýchto okolností potom nemožno aplikovať právny názor, že „porušenie povinnosti zistiť skutkový stav bez dôvodných pochybností a nedôvodné postavenie obvineného pred súd nie je sankcionované rozhodnutím o odmietnutí obžaloby a vrátení veci prokurátorovi, ale sankciu v tomto prípade predstavuje neunesenie dôkazného bremena prokurátorom v súdnomkonaní a následné oslobodenie spod obžaloby“, pretože v prípade dôsledného rešpektovania ustanovenia § 234 ods. 1 Tr. por., keď výsledky vyšetrovania dostatočne neodôvodňujú postavenie obvineného pred súd, môže dospieť prokurátor ku inému rozhodnutiu (napr. zastavenie trestného stíhania obvineného), ako podať obžalobu. Pokiaľ teda dôjde k podaniu obžaloby napriek tomu, že výsledky vyšetrovania dostatočne neodôvodňujú postavenie obvineného pred súd, jedná sa o pred súdom neodstrániteľné procesné pochybenie, pretože aj pokiaľ by súd rozhodol o oslobodení obvineného spod obžaloby, takýto procesný postup súdu nie je spôsobilý odstrániť v prípravnom konaní vzniknuté porušenie práva obvineného na spravodlivý proces, ktorého súčasťou nie je len právo byť stíhaný iba zo zákonných dôvodov, ale rovnako aj právo nebyť obžalovaný inak, ako na podklade výsledkov vyšetrovania dostatočne odôvodňujúcich postavenie obvineného pred súd.

Obvinený má teda v zmysle § 2 ods. 1 Tr. por., čl. 17 ods. 2 ústavy ako aj čl 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru právo na to, aby sa jeho trestná vec nedostala pred súd, pokiaľ na to nie sú splnené formálne a materiálne náležitosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 234 ods. 1 Tr. por. a rovnako tak ustanovenie § 235 písm. d) Tr. por. upravujúce obsahové náležitosti odôvodnenia obžaloby (opísanie skutkového deja s uvedením dôkazov, ktoré odôvodňujú podanie obžaloby, uvedenie obhajobných argumentov obvineného a stanovisko prokurátora k nim a uvedenie právnych úvah, ktorými sa prokurátor spravoval). Porušenie práva obvineného na „nepodanie obžaloby“ v prípade neexistencie skutočností dostatočne odôvodňujúcich postavenie obvineného pred súd, teda neodôvodnené postavenie obvineného pred súd,je porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru, ktoré nie je možné odstrániť na hlavnom pojednávaní, ale iba aplikáciou inštitútu odmietnutia obžaloby súdom.

Súdny dvor Európskej únie vo veci C-704/18 aproboval odmietnutie obžaloby a vrátenie veci do prípravného konania ako efektívny a účinný nástroj na nápravu procesných pochybení prípravného konania predovšetkým preto, lebo súd nie je stranou trestného konania a nie je pomocníkom prokurátora pri suplovaní jeho úlohy garanta zákonnosti prípravného konania sanovaním vád prípravného konania (o to viac, pokiaľ sú tieto vady neodstrániteľné).

Na tomto mieste teda možno uzatvoriť, že nerešpektovanie zásady náležitého zistenia skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por., následný absolútne arbitrárny postup prokurátora v rozpore s § 234 ods. 1 Tr. por. podaním obžaloby s formalistickým odôvodnením nespĺňajúcim náležitosti, ktoré na jej obsahovú kvalitu kladie ustanovenie § 235 písm. d) Tr. por., predstavujú závažné pochybenia v procesnom postupe OČTK porušujúcom právo obvineného na obhajobu, ktoré je možné konvalidovať iba odmietnutím obžaloby podľa § 241 ods. 1 písm. f) Tr. por., resp. § 244 ods. 1 písm. h) Tr. por.

Napriek tomu, že stabilita základných právnych pilierov Slovenskej republiky ako (ešte stále) právneho štátu je v dôsledku svojvôle procesných postupov niektorých predstaviteľov špecializovaných trestných zložiek výrazne narušená, štruktúra systému inštitucionálnych prvkov ochrany práva v trestnom konaní, na konci ktorého stoja súdy (vrátane ŠTS) zaručuje, že kriminalizácia obvinených špecializovanými trestnými zložkami inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje Trestný zákon tak, ako to zakazuje ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. por. a čl. 17 ods. 2 ústavy, má svoje hranice a to aj v podobe inštitútu odmietnutia obžaloby súdom podľa § 241 ods. 1 písm. f) Tr. por., resp. § 244 ods. 1 písm. h) Tr. por.

V právnom štáte k vysoko želanému stavu, ktorým je ochrana práv obvinených v prípravnom konaní, významne prispieva aj aplikácia inštitútu odmietnutia obžaloby a jej vráteniaprokurátorovi vysoko kvalifikovanými rozhodnutiami niektorých sudcov ŠTS, ktorí si dôsledne plnia svoje ústavné povinnosti a odmietajú odvracať zrak od nezákonných a práva obvinených hrubo porušujúcich procesných postupov vybraných prokurátorov ÚŠP.

V kontexte načrtnutej problematiky preto považujem za dôležité oboznámiť odbornú verejnosť s tromi konkrétnymi rozhodnutiami ŠTS a vybranými právnymi vetami z nich, ktoré korešpondujú s vyššie uvedenými právnymi závermi najvyšších súdnych inštancií a ktoré možno označiť za „crème de la crème“ zákonného a spravodlivého rozhodovania napĺňajúceho požiadavky absolútneho rešpektu k bezpodmienečnému zachovaniu práv obvinených osôb v prípravnom konaní.

Jedná sa o rozhodnutie ŠTS v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Hrubalu a sudcov JUDr. Jozefa Šutku a JUDr. Jána Giertliho zo dňa 11.02.2015, sp. zn. 3T/46/2014 a zo dňa 18.07.2018, sp. zn. 3T/22/2018 a rozhodnutie samosudcu ŠTS JUDr. Rastislava Stieranku zo dňa 30.12.2021, sp. zn. 12T/6/2021.

ŠTS v rozhodnutí zo dňa 11.02.2015, sp. zn. 3T/46/2014 odmietol obžalobu a vrátil vec prokurátorovi ÚŠP z dôvodu zistenia závažných procesných chýb, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby. Súd v citovanom rozhodnutí stanovil rámec predpokladov, ktorých splnenie zakladá dôvod pre postup súdu podľa ustanovenia § 241 ods. 1 písm. f) Tr. por, resp. § 244 ods. 1 písm. h) Tr. por., najmä v súvislosti s absenciou odôvodnenia obžaloby:

– Vrátenie veci prokurátorovi je opodstatnené vždy len vtedy, keď súd nemá vzhľadom na priebeh a výsledky prípravného konania dostatočný a spoľahlivý podklad na riešenie základnej otázky, či je obvinený postavený pred súd dôvodne.

– Štátna moc definuje veľmi presne aj obžalobu ako základný písomný akt prokurátora, ktorým stavia obvinenú osobu pred súd.

– Nie menej dôležité je ustanovenie § 235, v ktorom sú uvedené obligatórne náležitosti obžaloby.

– Obžaloba nemôže byť len konštatačným sumárom spisu s prerozprávaním toho, čo je jeho obsahom.

– Argumentačná a analytická časť obžaloby by mala byť o to sofistikovanejšia, pokiaľ spis obsahuje rôzne podania obhajcov, ktorými vyvracajú tvrdenia OČTK.

– Pri tak závažnom formálnom pochybení, ako je v podstate neexistujúce odôvodnenie obžaloby, sú porušené i práva jednotlivých obvinených na obhajobu. Ak totiž títo nevedia z obžaloby zistiť, ako prokurátor uvažuje a ako sa vysporadúva s nimi koncipovanými úvahami a podaniami (resp. ak prokurátor bez bližšieho vysvetlenia len odmieta návrhy obhajoby), obhajobu nemôžu vykonávať efektívne – inak povedané, nemôžu reagovať na intelektový a zdôvodnený počin prokurátora, nakoľko tento neexistuje.

– Pri zložitejších veciach, kde sa vykonáva vyšetrovanie, zákonodarca jednoznačne pre žalobcu stanovil prísnejšie pravidlá, zaviazal ho obžalobu odôvodniť, pričom pred odôvodnením obžaloby, obdobne ako u odôvodnenia rozsudku, je potrebné rozumieť nielen štatistický, ale aj intelektuálny (rozumový) rozbor dôkaznej situácie. Ak napríklad prokurátor navrhuje vo veci prečítať listinné dôkazy, musí tieto listiny nielen konkrétne menovať, ale musí aj uviesť, z akého dôvodu tieto listiny majú relevanciu vo vzťahu k prejednávanej veci a čo majú dokazovať. Samozrejme, môže to urobiť stručne, ale túto svoju povinnosť nemôže opomenúť.

– Súd v zásade nemá právo hodnotiť odôvodnenie obžaloby prokurátorom, pokiaľ toto odôvodnenie existuje a obsahuje náležitosti opísané v § 235 písm. d) Trestného poriadku. Pokiaľ však toto odôvodnenie napriek reprodukcii časti spisu v podstate neexistuje, takéto pochybenieje aj porušením práva na obhajobu jednotlivých obvinených, ktorým nebolo predostreté odôvodnenie obžalobného návrhu, a teda nemusí byť pre nich zrejmé, čo z úvah prokurátora majú vyvrátiť, s čím sa môžu stotožniť a podobne.

– Zákonodarca v type kontradiktórneho procesu, ktorý zaviedla Slovenská republika chce, aby mal súd k dispozícii nielen spisový materiál (v zásade zachytávajúci len dôkazné prostriedky, ktoré majú k prejednávanému prípadu vzťah), ale aby mal k dispozícii aj obžalobu, z ktorej mu je jasné, prečo prokurátor považuje za dôležité tie ktoré dôkazy a nie iné, prečo verí jednej skupine osôb a druhej neverí a podobne.

– Súd musí mať právo podrobnejšie sa oboznámiť s argumentačnou výbavou prokurátora už v obžalobe a toto právo nie je možné upierať ani obvineným – ak im je totiž upreté, nevedia na čo majú reagovať a voči akým argumentom sa brániť.

– Odôvodnenie obžaloby nemôže vyzerať spôsobom „ten povedal to, ten zase tamto, v spise sa nachádzajú také a také listiny, nahrávky… a toto všetko (bez akejkoľvek analýzy) obvinených usvedčuje…„ Zákonodarca chcel, aby obžalobný návrh obsahoval odôvodnenie s istými náležitosťami, pričom odôvodnenie musí spĺňať aspoň základné atribúty intelektuálneho výkonu a súd i strany v konaní musia mať nárok na takéto odôvodnenie. Inak je obžaloba neodôvodnená, čo napr. za situácie, ak by úplne chýbal odôvodňujúci text, resp. kolónka „odôvodnenie“ by ostala prázdna, nepochybne viedlo k odmietnutiu obžaloby. Ak však text za nadpisom „odôvodnenie“ je len sumárom vyššie uvedených skutočností, ide o identický prípad – obžaloba odôvodnenie neobsahuje, čo je typ formálnej chyby, ktorú zmieňuje aj vyššie spomenuté rozhodnutie R 118/2014.

– Pripustenie nemožnosti stanovovania deliacej čiary, za ktorou je možné konštatovať nesplnenie povinnosti obsiahnuť v obžalobe všetky predpísané náležitosti jej odôvodnenia (povinnosť súdu akceptovať akýkoľvek text obžalobného návrhu resp. jeho odôvodnenia) by znamenalo nielen absurdný typ záťaže pre súd, ale hlavne by odobralo právo obhajoby čeliť úvahám prokurátora – keďže tieto úvahy jej nie sú známe.

– Ak by sa judikatúra uberala k akceptácii akéhokoľvek obžalobného textu s odôvodnením typu „… však prípadné lapsusy reparuje súd…„, nepochybne by to bolo v rozpore s autentickým výkladom Trestného poriadku platného v Slovenskej republike. Jej zákonodarca totiž stanovil nielen (s niekoľko málo výnimkami) povinnosť predpísaným spôsobom odôvodňovať rozsudky a uznesenia súdov, ale aj predpísaným spôsobom zdôvodňovať obžaloby, ak sa vo veci konalo vyšetrovanie. Určite to neurobil s úmyslom, aby sa ako súčasť individuálneho právneho prostredia toho ktorého jedinca bez ďalšieho akceptovala akákoľvek písomnosť meniaca kvalitu života. Nič nenasvedčuje tomu, že by ustanovenie § 235 písm. d) Trestného poriadku bolo možné považovať za obsolétne, prípadne by sa v zákone nachádzalo „len tak“ – bez možnosti kontroly dodržania jeho obsahu a bez možnosti nesenia následkov pre toho, pre koho toto pravidlo správania sa platí, teda prokurátora. Naopak, ide o ustanovenie, ktoré má svoj relatívne rigidný obsah a niet dôvodu v príslušnom štádiu trestného stíhania netrvať na plnení jeho obsahu. Samozrejme, rigidná aplikácia tejto normy správania sa predpisujúcej úlohy prokurátorovi prichádza do úvahy naozaj len v hraničných prípadoch a súd nie je mentorom prokurátora naprávajúcim každý jeho nedostatok.

Nad rámec uvedených právnych viet súd v citovanom rozhodnutí podrobil postup prokurátora ÚŠP pri tvorbe obžaloby tvrdej kritike nasledovnými vyjadreniami:

– Nie je úlohou súdu polemizovať s tým, ako sa prokurátor predbežne vysporiadal s dôkaznou situáciou, ako reagoval na obhajobu obvineného, prečo nevykonal aj ďalšie dôkazy a podobne. V zásade úvahy prokurátora nemôže kritizovať ani z hľadiska ich kvantity a, jednoducho povedané, ak prokurátor dôkazné bremeno v rámci konania neunesie, nepredloží dostatok dôkazov, resp. tieto dôkazy nebudú „v dostatočnej kvalite“ na uznanie viny, osobu postavenú pred súd oslobodí.

– To všetko však platí len za situácie, pokiaľ súd zaznamená aspoň pokus o zadosťučinenie pravidlám, ktoré sú obligatórne stanovené v § 234 a najmä § 235 Trestného poriadku. V tomto prípade má však súd dočinenia nielen že s nekvalitne napísanou obžalobou, ale nezaznamenáva ani pokus prokurátora, aby obžaloba spĺňala najmä náležitosti uvedené v § 235 písm. d) Trestného poriadku.

– Obžaloba prokurátora má v tomto prípade 91 strán, pričom stať nazvaná ako odôvodnenieobžaloby je púhym prerozprávaním obsahu výpovedí jednotlivých zainteresovaných osôb, resp. rekapitulácia spisu.Priam bizarne vyznieva tá časť obžaloby, kde prokurátor si nedal ani tú námahu, aby parafrázoval výpovede vypovedajúcich osôb a ich výpovede do obžaloby, ako to píše obhajca obvineného G., úkonom Ctrl+c, Ctrl+v na klávesnici počítača priamo do obžaloby kopíruje.

– Za niečo, čo trochu pripomína (ale naozaj len pripomína) právne úvahy, ktorými sa prokurátor spravoval pri podaní obžaloby, možno označiť prostredné dva odseky na strane 86 obžaloby.

– Pre ktorúkoľvek stranu v konaní sú doslovné citácie efektívnym nástrojom k tomu, aby úspešne vysvetlili svoj postoj k veci, napríklad, prečo použitie takých alebo onakých viet obvineného usvedčuje, prípadne neusvedčuje. Toto však nie je prípad tejto obžaloby – tu je jednoducho výpoveď skopírovaná celá a naozaj jednoducho je konštatované, že predmetná výpoveď obvineného usvedčuje bez akéhokoľvek čo len pokusu vysporiadať sa so stanoviskom protistrany, v tomto prípade obhajoby, ktorá viaceré tieto výpovede rôznym spôsobom napáda a spochybňuje.

– Pokiaľ ide o „záznam telekomunikačnej prevádzky“, ktorý má obvinených usvedčovať, tu naopak, prerozprávanie ich obsahu chýba. Prokurátor záznamy odpočutých telefonických hovorov bez akokoľvek vysvetlenej selekcie jednoducho navrhuje prehrať, pričom vôbec nie je zrejmé, čo majú navrhované dôkazy dosvedčovať, resp. prečo práve tieto odposluchy sú pre prokurátora dôležité.

– Obžaloba náležitosti uvedené v § 235 písm. d) Trestného poriadku neobsahuje a kritériá kladené na tak dôležitú súčasť spisu, akou je obžaloba, nespĺňa.

ŠTS v rozhodnutí zo dňa 18.07.2018, sp. zn. 3T/22/2018 odmietol obžalobu a vrátil vec prokurátorovi ÚŠP z dôvodu zistenia závažných procesných chýb, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby predovšetkým z dôvodu absencie odôvodnenia obžaloby. Súd v citovanom rozhodnutí nadviazal na svoje predchádzajúce rozhodnutie sp. zn. 3T/46/2014 a konštatoval nasledovné:

– Jediné, čo pri rozhodovaní súdu o odmietnutí obžaloby podstatnú úlohu musí hrať, je posúdenie dodržania formálnych náležitostí postupu a úkonov v prípravnom konaní tak, ako to zdôrazňuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (1Tost 18/2014).

– Do kategórie „formálnych náležitostí postupu a úkonov v prípravnom konaní„ je jednoznačne potrebné zaradiť aj dodržanie tých ustanovení Trestného poriadku, ktoré opisujú náležitosti jednotlivých úkonov v rámci prípravného konania vrátane náležitostí, ktoré sa týkajú formálnych a obsahových postupov predpísaných konaní a predpísaných znakov jednotlivých rozhodnutí v prípravnom konaní.

– Ak je v ustanovení § 206 ods. 3 Trestného poriadku uvedené, že uznesenie o vznesení obvinenia musí obsahovať označenie osoby, voči ktorej sa vznáša obvinenie, opis skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za ktorých k nemu došlo, aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom, zákonné pomenovanie trestného činu, o ktorý v tomto skutku ide a to aj s uvedením príslušného ustanovenia Trestného zákona a skutočností, ktoré odôvodňujú vznesenie obvinenia, pričom uznesenie o vznesení obvinenia tieto náležitosti nespĺňa, ide o podstatnú chybu prípravného konania, ktorá jednoznačne môže byť dôvodom na odmietnutie obžaloby a vrátenie veci do prípravného konania z dôvodu napravenia predmetnej chyby.

– Náležitosti jednotlivých rozhodnutí, ktoré upravuje Trestný poriadok, sú totiž v zákone uvedené aj z toho dôvodu, aby bolo zrejmé, v akej veci sa koná a ako ten ktorý orgán štátu uvažuje, pokiaľ zasahuje do práv občanov – napríklad ich vystavením trestnému stíhaniu. Bez akýchkoľvek pochybností štát takéto právo má, ak to však učiní, musí to urobiť tak, aby každému obvinenému boli dané na známosť dostatočne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých je trestne stíhaný. Len tak totiž obvinená osoba môže dôsledne uplatňovať svoje právo na obhajobu, ktoré je garantované sústavou vnútroštátnych i medzinárodných normatívnych aktov.

– Nielen akékoľvek rozhodnutie súdu, ale aj akékoľvek rozhodnutie ktoréhokoľvek OČTK (obžaloba je rozhodnutím suigeneris s predpísanými náležitosťami a i keď nie je proti nej prípustný „klasický„ opravný prostriedok, podlieha prieskumu súdu, podobne ako návrh na podanie obžaloby podľa § 209 ods. 1 Trestného poriadku podlieha prieskumu prokurátora) musí spĺňať podmienky primerane intelektuálneho výkonu, ktorého obsah sa musí premietnuť do formulácií, ktoré spĺňajú zákonom predpísané náležitosti. Inak povedané, obžaloba vo veci, v ktorej sa konalo vyšetrovanie, nemôže byť len konštatačným sumárom spisu s prerozprávaním toho, čo je jeho obsahom.

– Súd tým nechce povedať, že obžaloba nemá byť aj sumarizáciou doteraz vykonaných úkonov, v každom prípade však musí obsahovať aspoň náznak úvah, ktoré prokurátora viedli k tak závažnému počinu ako je podanie obžaloby voči spolu trom obvineným.

– Argumentačná a analytická časť obžaloby by mala byť o to sofistikovanejšia, že v tomto prípade sa obvinení voči obvineniam bránia.

– Ak štátny orgán zastupujúci obžalobu pochybí pri plnení si svojich povinností súvisiacich s nedodržaním ustanovení zákona predpisujúcich náležitosti ním vydaných rozhodnutí, ide o pochybenie, ktoré je formálneho charakteru a v konečnom dôsledku znamená závažnú procesnú chybu, neumožňujúcu v takomto prípade súdne konanie ani začať.

– Obžaloba ako akt štátu nenapadnuteľný priamo subjektom ochrany práva z hľadiska predpísanej argumentácie musí spĺňať minimálne také štandardy, ako odôvodnenia „klasických“ rozhodnutí orgánov prípravného konania. Ako už bolo uvedené, tieto štandardy sú síce nižšie ako štandardy vzťahujúce sa na odôvodnenia súdnych rozhodnutí, na existenciu odôvodnenia, ak je raz predpísané, však nemožno rezignovať úplne.

Nad rámec uvedených právnych viet súd aj v tomto citovanom rozhodnutí podrobil postup prokurátorky ÚŠP kritike nasledovnými vyjadreniami:

– Súd má dočinenia nielen že s nekvalitne napísanou obžalobou, ale nezaznamenáva ani len pokus prokurátorky, aby obžaloba spĺňala najmä náležitosti uvedené v § 235 písm. d) Trestného poriadku.

– Stať nazvaná ako odôvodnenie obžaloby je púhym prerozprávaním obsahu výpovedí jednotlivých zainteresovaných osôb, resp. rekapitulácia spisu bez akýchkoľvek hodnotiacich úsudkov (analýz) týkajúcich sa jednotlivých výpovedí svedkov. Prokurátorka nijak neanalyzuje ani „listinné dôkazy“ (medzi ktoré zaraďuje aj „prepisy hovorov“) a doslova uvádza len ich výpočet.

– Prokurátorka končí „odôvodnenie obžaloby“ vetou „Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti považujem podanie obžaloby za dôvodné.“ a nasleduje výpočet dôkazov, ktoré prokurátorka na hlavnom pojednávaní navrhuje vykonať.

– Súd prokurátorke vytýka kvalitu textu nazvaného ako „odôvodnenie“, nakoľko text v tejto kolónke za odôvodnenie považovať nemožno.

ŠTS v rozhodnutí zo dňa 30.12.2021, sp. zn. 12T/6/2021 odmietol obžalobu a vrátil vec prokurátorovi ÚŠP z dôvodu zistenia závažných procesných chýb, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby predovšetkým z dôvodu absencie odôvodnenia obžaloby ako aj porušenia ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por. Súd v citovanom rozhodnutí ako dôvod pre odmietnutie obžaloby uviedol, že:

– Obvinený do podania obžaloby ani následne nevedel či a či vôbec sa prokurátor vysporiadal s podanou žiadosťou obvineného o preskúmanie postupu vyšetrovateľa podľa § 210 Tr. por. a s tam uvádzanými jednotlivými námietkami obvineného.

– Napriek preukázateľnej obhajobnej aktivite obvinených, resp. ich obhajcov v priebehu vyšetrovaniasa prokurátor v odôvodnení obžaloby o existencii týchto obhajobných argumentov ani len slovom nezmienil, a teda k nim v obžalobe ani nezaujal žiadne stanovisko. Písomné podania a obhajobné argumentácie obhajcov obvinených teda zostali úplne opomenuté.

– V obžalobe absentoval riadny opis vlastných právnych úvah, ktorými sa prokurátor pred podaním obžaloby riadil. V obžalobe bola použitá len všeobecná formulácia v znení: „Vyhodnotením dôkazov jednotlivo a v ich súhrne v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. som dospel k záveru, že obvinení spáchali skutky tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti obžaloby.“ Takáto nekonkrétna formulácia „právnych úvah“ vonkoncom nemôže naplniť požiadavku na riadne odôvodnenie obžaloby podľa jeho obligatórnych (zákonom určených) náležitostí.

– Prokurátor takýmto postupom ponecháva obvinených v obhajobnej neistote, a tak im zásadným spôsobom sťažuje efektívnu prípravu a postup v ich obhajobe, t. j. v riadnom výkone jedného zo základných práv obvineného (§ 34, § 44 Tr. por.).

– Vzhľadom k tomu, že vyšetrovateľ zamietol všetky návrhy obvineného na doplnenie dokazovania a predovšetkým odmietol preveriť vierohodnosť svedkov svedčiacich v neprospech obvineného, mohol sa postup OČTK obvinenému dôvodne javiť ako tendenčný, bez snahy o objektívne vyšetrenie tejto trestnej veci, t. j. v rozpore s ustanovením § 2 ods. 10 štvrtá veta Tr. por.

Súd si ďalej v citovanom rozhodnutí osvojil nasledovné závery:

– Stanovisko prokurátora k obhajobe obvinených nemusí byť v odôvodnení obžaloby vyjadrené v takých parametroch, ako je tomu pri odsudzujúcom rozsudku. Postačí, keď prokurátor aspoň rámcovo uvedie, prečo nepovažuje obhajobu obvinených za skutkovo alebo právne dôvodnú (uzn. NS SR sp. zn. 2Tost/35/2015).

– Opísanie skutkového deja má byť bez rozporov a musí zodpovedať zistenému skutkovému stavu, aj s uvedením motívu konania obvineného. Uvedú sa v ňom dôkazy, o ktoré sa odôvodnenie opiera a ich vyhodnotenie, či už svedčia v neprospech obvineného alebo v jeho prospech. Pokiaľ ide o obhajobu obvineného, prokurátor musí uviesť, čím túto obhajobu vyvracia a prečo ju považuje za irelevantnú (O… a kol.: „Komentár k Trestnému poriadku“; IuraEdition 2006; s. 612).

– Prokurátor v odôvodnení obžaloby vyhodnocuje dôkazy svedčiace v neprospech aj v prospech obvineného, pričom závery vyplývajúce z tohto vyhodnotenia musia byť logické a presvedčivé. Prokurátor je povinný sa vysporiadať s obhajobou obvineného; ak tento tvrdí, že je nevinný, prokurátor musí uviesť, prečo nevidí dôvod na zastavenie trestného stíhania. Odôvodnenie ďalej pokračuje právnymi úvahami prokurátora, prokurátor vysvetľuje jednotlivé znaky skutkovej podstaty trestného činu a uvádza ich aplikáciu v danom prípade s poukazom na skutkové zistenia. V prípade obhajoby obvineného, vyjadrenie prokurátora musí smerovať k tomu, prečo ju považuje za irelevantnú a prečo ju vyvracia (T., G., S., N. a kol.: „Trestný poriadok II. – komentár“; C.H.N. 2021; str. 304).

– Obhajobou obvineného je potrebné sa zaoberať v celom rozsahu a najmä uviesť, čím je konkrétne vyvrátená, príp. prečo nie je rozhodná (F., V.. a kol.: „Trestní řád<http://www.beck-online.cz/bo/ document-view.seam?documentId=onrf6mjzgyyv6mjuge> – komentář“, I. diel, Panoráma, Praha 1981, s. 453).

– Ustanovením o náležitostiach obžaloby sa o. i. realizuje garancia podľa čl. 6 ods. 3 Smernice č. 2012/13/EÚ z 22.05.2012 o práve na informácie v trestnom konaní, že najneskôr pri podaní obžaloby je súd podrobne informovaný o obvinení, vrátane povahy a právnej kvalifikácie predmetného skutku, ako aj povahy predpokladanej účasti obvinenej osoby na spáchaní tohto skutku (T., G., S., N. a kol.: „Trestný poriadok II. – komentár“; Y..H.N. 2021; str. 303).

– Hoci obžaloba nie je rozhodnutím súdu, nemožno pri jej odôvodňovaní prehliadať jej zákonom určenú obligatórnu štruktúru. Ústavný súd SR opakovane konštatoval, že všetky orgány verejnej moci sú povinné interpretovať a aplikovať právo predovšetkým z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou a medzinárodnými zmluvami garantovaných základných práv a slobôd. Obdobne Ústavný súd SR konštatoval porušenie práv obvineného zo strany prokurátora, ktorý zamietol sťažnosť obvineného voči uzneseniu o vznesení obvinenia, pričom svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil (nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 2/2009 – publ. č. 26/2009).

– Procesnou chybou podľa § 241 ods. 1 písm. f) Tr. por. sa rozumie nedodržanie závažných formálnych náležitostí postupu a úkonov v prípravnom konaní. Úprava práv obhajoby, ktorej porušenie je zákonom demonštratívne uvedené ako procesná chyba, sa odvíja od ustanovení § 34 ods. 1 Tr. por. a § 44 ods. 2 Tr. por. (Rt-118/2014).

– Riadne odôvodnenie obžaloby sa týka takého práva obvinených, ktoré spolu s ďalšími právami napĺňa obsah jedného zo základných procesných práv každého obvineného – práva na jeho riadnu obhajobu. V zmysle § 235 písm. d) Tr. por. má totiž každý obvinený právo už z podanej obžaloby sa dozvedieť, ako boli jeho obhajobné argumenty prokurátorom vyhodnotené, či neboli opomenuté a aké kontra-úvahy napokon viedli prokurátora k podaniu obžaloby. Podľa toho potom obvinený môže zvoliť a pripraviť si svoju ďalšiu obhajobnú stratégiu v konaní pred súdom.

– Prokurátor (na rozdiel od obhajcu) nemá právo „tajiť“ svoju argumentačnú stratégiu a taktizovať ohľadom okamihu, kedy (a či vôbec) procesným spôsobom oznámi „druhej strane“ svoj pohľad na vec. Zákonodarca jasne uvádza, že súbežne s podaním obžaloby prokurátor musí v jej odôvodnení uviesť aj svoje stanovisko k obhajobe obvineného a opísať právne úvahy, ktorými sa pri podaní obžaloby spravoval (§ 235 Tr. por.).

– Obdobne aj v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2012/13/EÚ z 22.05.2012 o práve na informácie v trestnom konaní platí, že osobám obvineným zo spáchania trestného činu by sa mali poskytnúť všetky informácie o obvinení, ktoré sú potrebné na prípravu ich obhajoby, ako aj na zaručenie spravodlivého konania (27. odsek Preambuly Smernice č. 2012/13/EÚ). Najneskôr pri podaní obžaloby je potrebné poskytnúť podrobné informácie o obvinení, vrátane povahy a právnej kvalifikácie predmetného trestného činu, ako aj povahy predpokladanej účasti obvinenej osoby na spáchaní tohto činu (čl. 6 ods. 3 Smernice č. 2012/13/EÚ).

Namiesto záveru:

Svojvôľu špecializovaných trestných zložiek v procese rozhodovania o obvinených v prípravnom konaní, ktorá sa prejavuje právnou anarchiou spočívajúcou v aplikácii práva v rozpore so zákonom, ústavou a v demokratickej spoločnosti ustálenými právnymi princípmi a zásadami, nemôže legitimizovať ani dynamický spoločenský vývoj v štáte, ktorý na Slovensku v ostatnom období nadobudol až podobu revolúcie, likvidujúcej nosné piliere právneho štátu. Nerešpektovanie vzťahov nadriadenosti a podriadenosti hierarchickej štruktúry prokuratúry ako monokratického štátneho orgánu, sabotáž dôležitej úlohy Generálneho prokurátora Slovenskej republiky pri zabezpečovaní zákonnosti prípravného konania prostredníctvom inštitútu zrušenia nezákonných rozhodnutí podľa § 363 Tr. por. a marenie reálneho uplatňovania práv obvinených v celom rozsahu predpokladanom Trestným poriadkom (vrátane mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 363 Tr. por.) tak, ako sme toho svedkami po zmene politickej mapy po februári 2020 na Slovensku prakticky denne, je cestou návratu k totalite.

Predpokladom fungovania materiálneho právneho štátu totiž nie je stav právnej anarchie, kedy majú OČTK „ruky rozviazané“ a postupujú svojvoľne, ale taký právny stav, v ktorom majú OČTK „ruky zviazané“ zákonom, ústavou a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná a pri realizácii svojich právomocí v mantineloch čl. 2 ods. 2 ústavy rešpektujú zákon, ústavu, Dohovor, trestno-právne zásady, ústavné princípy a medzinárodné štandardy, ktoré zabraňujú zneužívaniu trestnej represie a stíhania obvinených osôb z iných ako zákonných dôvodov a inak ako zákonne tak, ako je toho v niektorých prípadoch verejnosť svedkom v súčasnosti.

Vyššie citované vysoko ústavne konformné rozhodnutia niektorých sudcov ŠTS naznačujú, že na Slovensku napriek „svojvoľnej jazde“ vybraných vyšetrovateľov a vybraných prokurátorov ÚŠP stále existujú inštitucionálne brzdy v podobe súdov, ktoré ako silná imunita zabraňujú prerastať choroboplodným bunkám procesnej svojvôle týchto špecializovaných trestných zložiek do ďalších častí zdravého organizmu trestného konania. Je preto výzvou pre súdy (predovšetkým ŠTS), aby nepoľavili v zdravej životospráve a chorý organizmus právneho štátu vyviedli z najväčšieho právneho marazmu v dejinách novodobej slovenskej štátnosti.

Autor: JUDr. David Lindtner – advokát

Zdroj: pravnelisty.sk