Bývalý šéf SIS Pčolinský o zadržaní, väzbe, kajúcnikovi Makóovi a jeho exspolužiakovi Čurillovi, Lipšicovi, Žilinkovi, paragrafe 363 a boji medzi NAKA a policajnou inšpekciou

Exriaditeľ Slovenskej informačnej služby Vladimír Pčolinský poskytol rozhovor portálu Pluska.

Bývalý riaditeľ SIS Vladimír Pčolinský (43) strávil vo väzbe 175 dní. Oveľa horšie to však podľa neho znášala jeho rodina. Bývalý šéf SIS vraj voči osobe, ktorá proti nemu vypovedala, necíti negatívne emócie. Má ale obavu, čo môže vykonať najznámejší kajúcnik Ľudovít Makó (44).

V rozhovore sa dočítate:

• Ako prežívala Pčolinského zadržanie a obvinenie rodina,
• Čo si bývalý šéf SIS myslí o možných ďalších krokoch Ľudovíta Makóa,
• Zábavnú historku z väzby,
• O stretnutí vo väzbe s Marianom Kočnerom a Jurajom „Piťo“ Ondrejčákom,
• Ktoré veci počas prípravného konania neboli podľa Pčolinského v poriadku.

Začnime aktualitou z minulého týždňa, ktorá sa vás osobne dotýka. V piatok prepustili z väzby vyšetrovateľov NAKA z tímu Očistec, čo si o tom myslíte?

– To je vždy vec posúdenia súdu, ako vyhodnotí to, čo je v spise. To sa dá ťažko nejakým spôsobom komentovať. Nepoznám spis, neviem, aké sú tam dôkazy, neviem, čo hovoril prokurátor, neviem, čo vypovedali oni, tak sa mi ťažko k tomu nejakým spôsobom vyjadruje. Treba to rešpektovať. Čo sa týka rozhodnutia, môže mať človek akýkoľvek pohľad, ale pokiaľ nepozná objektívne obsah vyšetrovacieho spisu, tak myslím si, že nikto nevie byť objektívny.

Pri vašom zadržaní bol aj jeden z týchto vyšetrovateľov – Ján Čurilla. Teraz ste slobodný a on obvinený. Máte nejaký pocit zadosťučinenia?

– Vôbec nie. Ono je vždy smutné, keď človek ide do väzby. Obzvlášť, keď je to policajt, pretože to o niečom svedčí.

Čurilla bol podľa verejne dostupných zdrojov Makóov spolužiak na policajnej akadémii. Nemohla ich dlhoročná známosť prispieť k tomu, že Makó sa stal kajúcnikom a za to mohol dať Čurilla Makóovi pokoj? Niečo na spôsob „ty pomôžeš mne a ja tebe“…

– Istotne nie. Skôr tam mám inú vec, že či Čurilla nebol zaujatý vo vzťahu k Makóovi. Keďže boli spolužiaci, mohli si buď pomáhať, alebo vybavovať účty z minulosti.

Mám dokonca informáciu, že Makó bol na Kriminálnom úrade Finančnej správy nadriadeným Čurillovho brata a že sa k nemu nesprával práve najlepšie…

– Mám informáciu od Makóa, že mali hádky medzi sebou. Ale neviem, o čo presne išlo, či mal pravdu Makó, alebo Čurillov brat. Ale viem, že si tam liezli po krku… Čurilla to potom možno uchopil z inej stránky, myslím Makóov krk.

Obvineniu ste však čelili aj vy. Bolo založené na výpovedi exnámestníka SIS Borisa Beňu, že ste za úplatok 20-tisíc eur zabezpečili zhodenie nasadenia odpočúvania proti podnikateľovi Zoroslavovi Kollárovi. Z uznesenia o zrušení vášho obvinenia je však zrejmé, že práve Beňa zhodil ITP (odpočúvanie, pozn. red.) proti Kollárovi. Prečo by to urobil?

– Jemu hrozil pomerne vysoký trest a aby sa z neho vykúpil, tak musel ponúknuť nejakú väčšiu rybu, ako je on sám. Hrozil mu vysoký trest a na to, aby získal benefity vo vlastnom trestnom stíhaní, ma zasadil do skutkového deja, v ktorom som čiastočne aj bol, ten prípad sa riešil, aj niektoré veci, ktoré hovoril, sa stali, ale niektoré nie alebo inak. On potom dostal namiesto vysokého trestu, ktorý mu hrozil, podmienku a finančný trest. Paradoxom toho je, že prípad kajúcnika sa spravidla uzavrie skôr, ako sa uzavrie prípad toho, proti komu svedčí. To znamená, že on dostal podmienku a ja som nebol odsúdený. Tam je potom otázka, že aký užitočný bol Beňa pre OČTK v mojej veci.

Ako teraz vnímate Beňu? Poznáte sa dlhé roky…

– Necítim k nemu žiadnu emóciu, ani negatívnu, ani pozitívnu. V tomto sa treba odosobniť, ak chcete konať racionálne. V auguste som podal niekoľko trestných oznámení a jedno z nich bolo aj na neho za krivú výpoveď, krivé obvinenie, poškodzovanie cudzích práv a ohováranie. S tým sa už musí vyrovnať prokuratúra, keď bude konfrontovať jeho výpovede s dôkazmi, ktoré boli v tom spise, teda s výpoveďami iných svedkov, so znaleckými posudkami a s ďalšími vecami.

V Beňovom prípade figuruje aj Ľudovít Makó. Ten mal podľa vlastných slov doniesť Beňovi od Kollára obálku, v ktorej nevedel čo je. Beňa tvrdil, že v obálke boli peniaze, z ktorých vám polovičku dal. Podľa vás sú Makóove výpovede nepravdivé?

– Napríklad v mojej veci by normálne kajúcnik fungoval tak, že príde sám a povie polícii, čo urobil. On začal rozprávať až potom, ako ho zadržali. V mojej veci začal rozprávať, až keď bol zadržaný, prepustený, niekoľko mesiacov na slobode, stretol sa so mnou a ja som mu povedal jednu konkrétnu a nepríjemnú vec.

Viete ju konkretizovať?

– Nie. Ale nie som si istý, či by Makó postupoval vo všetkých veciach tak, ako postupoval, keby vedel, že z toho nevyviazne bez trestu a predpokladám, že pod tých 12 rokov nedostane napriek tomu, že spolupracuje. Pretože rozsah trestnej činnosti je obrovský. Obávam sa, že buď si on niečo urobí, alebo ujde.

Nemá polícia takúto osobu stále pod drobnohľadom?

– Dnes nie je nijakým spôsobom limitovaný. Nemá zadržaný pas. Jeho prepustil prokurátor z väzby, nie súd, a nedali mu žiadne obmedzenia.

Boli ste však obvinený aj v ďalšej veci. Mali ste dať úplatok 10-tisíc eur expríslušníkovi NAKA Mariánovi Kučerkovi za to, aby neriešil podozrenia proti nadnárodnej stavebnej spoločnosti.

– Prvotne dokonca hovoril, že štyri firmy som mal akože chcieť. On za mnou chodil a riešil nejaké pracovné veci, na ktoré bol splnomocnený a nejaký prípad sme ako SIS s NAKA riešili spolu. Tým, že chodil, vedel, ako vyzerá kancelária a vypovedal až niekedy v marci, to znamená potom, ako bol štyri mesiace v kolúznej väzbe izolovaný. Bol izolovaný od rodiny, od všetkého, mal veľké psychické problémy, bol hospitalizovaný vo väzenskej nemocnici v Trenčíne. Tým, že sme ho mali v prípade, tak sme mali aj nejakú lekársku správu, z ktorej vyplývalo, že trpí konfúziou bludov a živých snov a berie veľmi silné psychiatrické lieky. On, samozrejme, mal dosť káuz. Mal aj legalizáciu príjmu z trestnej činnosti. Od Tigra (Peter Petrov, obvinený z krivej výpovede, pozn. red.) mali dôjsť peniaze jeho otcovi, ten ich mal poslať jeho manželke a ona si ich mala uviesť ako dar ako prokurátorka.

Koľko to bolo?

– 350-tisíc eur. Na základe toho si potom kúpili dom. To znamená, že tam má zaistený majetok on a jeho otec a hrozí mu vysoký trest. Potom mal ďalšie prijímanie úplatkov a zneužívanie právomocí verejného činiteľa v súvislosti, ak sa nemýlim, s vyšetrovaním Štefana Žigu. To si mal s Makóom a Bernardom Slobodníkom deliť nejakých 200-tisíc eur. Tieto veci mám vo svojom spise. Takže on opäť veril v benefity vo vlastnom stíhaní. Viete, tým, že sa s niekým stretávate, tak ho viete posadiť do akéhokoľvek skutkového deja.

Prečo by v tomto prípade vsúval práve vás?

– Pretože som bol zaujímavý cieľ.

Pre koho?

– Pre OČTK.

Nemohli byť vaše obvinenia len nejakou politickou hrou?

– To si nemyslím. Môj prípad však potom využívali politici z oboch strán nejakým spôsobom. Niektorým išlo o riešenia a hľadanie pravdy, iní ho využívali na svoje účely. Myslím si však, že oba prístupy sú legitímne a v politike bežné.

Keď ste sa dozvedeli, že ste obvinený z prijatia úplatku, čo ste si pomysleli?

– Keď som si prečítal uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré som dostal o piatej ráno, tak som sa v prvom momente pousmial. Uznesenie totiž obsahovalo obrovskú znôšku nezmyslov, veci, ktoré sa nemohli stať. Nato mi vyšetrovateľ Čurilla povedal, že na začiatku sa smejú všetci, ale potom ich to prejde. Mňa zatiaľ jemný úsmev neprešiel, neviem, ako jeho…

Do toho je tu aj spor medzi generálnym prokurátorom Marošom Žilinkom a špeciálnym prokurátorom Danielom Lipšicom. Vy ste boli všetci kamaráti vrátane ministra práce Milana Krajniaka. Teraz napríklad Lipšicov Úrad špeciálnej prokuratúry obvinil vás…

– To nie je osobná záležitosť, veď Lipšic sa z toho vylúčil. V mojej veci vypovedal ako svedok. Vypovedal tak, ako sa tie veci udiali. Jeho výpoveď zásadným spôsobom potvrdzovala to, čo hovorím od začiatku a zároveň vyvracala niektoré tvrdenia kajúcnikov, ktorí povedali, že niečo sa udialo, ale z tej výpovede logicky vyplývalo, že to nebolo možné.

Ste s Lipšicom v kontakte?

– Naposledy som s ním komunikoval služobne začiatkom marca. Odvtedy s ním nie som v žiadnom kontakte.

Keď ste nastúpili do funkcie, boli ste v kontakte?

– Jasné. Buď sme si písali, alebo zavolali, alebo sme sa stretli raz za čas.

Boli to súkromné alebo pracovné veci?

– Ja som s ním nemal veľmi aké pracovné veci riešiť, lebo on bol v tom čase advokát a ja riaditeľ SIS. Ale keď sa stal špeciálnym prokurátorom, tak sme komunikovali aj o pracovných veciach.

Námestník generálneho prokurátora Jozef Kandera obe vaše obvinenia zrušil na základe paragrafu 363. Vznikla z toho veľká politická diskusia za zrušenie 363.

– Je to mimoriadny opravný prostriedok, ktorý sa používa v prípravnom konaní. Podľa štatistiky, ktorú zverejnila prokuratúra, tak ročne využíva 363-ku asi 500 ľudí a zhruba 90 sa vyhovie. Buď idú von z väzby, alebo sa im dokonca zruší obvinenie, kvôli nezákonnému postupu orgánov prípravného konania. Myslím si, že 90 ľudí je dosť veľké číslo na to, aby tento inštitút ostal zachovaný a aby sa mohli ľudia domôcť spravodlivosti už v prípravnom konaní.

Prečo by o spravodlivosti nemali rozhodovať až súdy?

– Pretože v prípravnom konaní súdy, keď rozhodujú o väzbe, nejdú do hĺbky a neskúmajú dôkazy, dokonca ani procesnú použiteľnosť dôkazov. Skúmajú len, či môže existovať podozrenie, že skutok spáchal obvinený a či existujú nejaké predpoklady, že by bolo potrebné na neho uvaliť väzbu, či už útekovú, preventívnu, alebo kolúznu. Trikrát napíšu do uznesenia, že my neskúmame s konečnou platnosťou dôkazy a nehodnotíme, či je človek vinný, lebo to je úlohou až hlavného pojednávania, ak ten prípad na hlavné pojednávanie príde.

Paragraf 363 bol tŕňom v oku viacerých koaličných partnerov. Čo hovoríte na to, že niektorí to chcú zrušiť, alebo obmedziť?

– Viete, vždy si treba pri 363-ke spomenúť na tých 90 ľudí ročne. To sú konkrétni ľudia s konkrétnymi osudmi. Nie sú to exponované osoby, ako som bol ja. To môžu byť úplne obyčajní ľudia, ktorí sa v podstate nevedeli domôcť pravdy a Generálna prokuratúra nakoniec povedala, že tie veci ktoré sa okolo toho diali voči nim zo strany OČTK, boli porušením zákona.

Myslíte si, že kvôli tomu strana Sme rodina, v ktorej je vaša manželka aj brat, odíde z koalície?

– Tam môže byť viacero scenárov. Možno Sme rodina bude vyhodená z koalície. Keď sú v stave, že hovoria, že vedia vládnuť aj bez Sme rodina, tak už nech robia ako vedia.

Pri vašom zadržaní bol aj vyšetrovateľ Čurilla. Teraz ste slobodný a on obvinený. Máte nejaký pocit zadosťučinenia?

– Vôbec nie. Ono je vždy smutné, keď človek ide do väzby. Obzvlášť keď je to policajt, pretože to o niečom svedčí.

Popri rôznych obvineniach začal boj medzi Úradom inšpekčnej služby (ÚIS) a NAKA. Čo z toho podľa vás vplýva? Je nezákonnosti pri vyšetrovaní prípadov tak veľa, alebo čo za tým hľadať?

– Skôr si myslím, že je to prejav vybavovania si účtov z minulosti. Nedá sa to ani tak zjednodušiť, že ÚIS verzus NAKA, lebo tam sú dve časti inšpekcie. Jeden je ten tím, ktorý prešetroval podozrenia, druhé je vedenie inšpekcie kde je Scholtz a spol. Aj na NAKA to je tak, že sú ľudia ktorí krútia hlavami nad tým, čo sa deje. Mám nejaké signály odtiaľ. Oni si prostriedkami trestného konania medzi sebou vybavujú účty.

Dalo by sa povedať, že aj na jednej aj na druhej strane sú čestní a nečestní?

– Nerád moralizujem, čiže posudzovať kto je čestný a kto nečestný nebudem. Samozrejme platí, že kto ste bez viny, tak prvý hoďte kameňom. Skôr by som to zjednodušil na to vybavovanie si účtov.

Nemohlo byť vaše obvinenie, len nejaká politická hra?

– To si nemyslím. Môj prípad ale potom využívali politici z oboch strán nejakým spôsobom. Niektorým išlo o riešenia a hľadanie pravdy, iní ho využívali na svoje účely. Myslím si ale, že oba prístupy sú legitímne a v politike bežné.

Prečo ste dávali námietku zaujatosti voči dozorujúcemu prokurátorovi Petrovi Kyselovi?

V mojej veci konal s prieťahmi, čo konštatoval aj najvyšší súd. Túto vec som dal aj ako podnet na Generálnu prokuratúru a keď mal Žilinka rozhodnúť o tom, či Kysel bude alebo nebude zástupcom špeciálneho prokurátora, tak hlavným dôvodom prečo nebol, bolo disciplinárne konanie vo vzťahu k prieťahom v mojej veci. To znamená, že keby niet môjho podnetu, tak by bol dnes zástupcom špeciálneho prokurátora. Preto mohol byť z objektívnych príčin voči mne zaujatý.

Ako si spomínate na to ráno, keď k vám vtrhla NAKA a zadržala vás?

– Bolo to nepríjemné hlavne pre manželku a dcéru. Keď o piatej ráno vlezú do bytu so samopalmi ozbrojení členovia zásahovej skupiny, tak to nie je bohviečo. 

Museli ste vyhľadať aj odbornú pomoc?

– Manželka s ňou chodila k psychologičke.

Čo bolo pre vás vo väzbe najhoršie?

– Najhoršia je izolácia od rodiny, priateľov a to, že nemáte dosah na veci vonku, také bežné ľudské. A samozrejme to, že ako to vníma dieťa, manželka, mama, babka a ďalší príbuzní a známi. Ja som to prežíval skôr za nich ako za seba. Som taká tvrdšia povaha, to znamená ja som tú väzbu zniesol, ale oni to mali ťažšie.

Vám to tam nevadilo? Byť v malej cele…

– Nie, ja som mal väčšiu celu. Bol som sám v cele pre dve osoby. Takže mala tak 3×4 metre…

A potom ste sa dozvedeli, takpovediac z ničoho nič, že idete na slobodu.

– Od času, kedy som sa to dozvedel, až kedy som vyšiel von, tak ubehla asi hodina. Takže som rýchlo riešil, ako sa zbaliť. Ešte som absolvoval nejakú prehliadku. Som sa ich pýtal, že k čomu je dobrá prehliadka, keď človek odchádza. Tak napríklad k tomu, či som niečo neukradol z Leopoldova a nemám to v telesných dutinách. A aj preto či nemám nejaké stopy zranenia, aby som vonku nemohol povedať, že ma tam zbili.

A bili vás tam?

– Nie. Boli tam absolútne profesionálni a korektní. Tí príslušníci robia naozaj náročnú prácu a myslím si, že by ich mal štát oceniť aj finančne a vytvoriť im prostredie, aby pracovali v normálnych podmienkach, lebo niekedy mi Leopoldov pripomínal tú legendárnu najväčšiu väznicu v rámci Uhorska. Niečo sa od vtedy zmenilo, ale máte pocit, že takto to mohlo vyzerať aj pred vyše sto rokmi.

Aké boli vaše prvé dni po prepustení na slobodu, respektíve, ako ste sa začlenili späť do normálneho života?

– Snažím sa začleniť stále. Vo väzbe máte nalinajkovaný celý deň a nemáte čo riešiť. Iba tak to, že vo štvrtok idete do bufetu. Keď ste vonku, tak máte zodpovednosť za seba, za rodinu, riešite veci ako zrušená platnosť cestovného dokladu a podobne.

Boli ste už na pive?

– Nie. Ja som limitovaný zo zdravotných dôvodov k takémuto typu nerestí, ale faktom je, že som si dal nejakú cigaru. Vo väzbe som si na rozdiel od mnohých spoluväzňov pol roka ani nezapálil.

Spomínali ste, že budete žiadať odškodné od štátu. Stále na tom trváte?

– Budem žiadať, ale ešte čakám na nejaké veci. Nechcem ich ale špecifikovať.

Vraveli ste, že ste tvrdý chlap a väzbu ste znášali dobre. Predsa len, nezanechala na vás nejaké stopy? Problémy so spánkom, napríklad.

– Poruchy spánku určite nemám. A áno myslím na väzbu, ale beriem to tak, že u mňa platí „Čo vás nezabije, to vás posilní“. Keďže už viem aké to je, tak sa cítim nejako slobodnejšie.

K čomu by ste to prirovnali?

– Ako keby vás zavreli do pyramídy, zamurovali a tak nejako fungujete a cez nejaké okienko vám hádzali jedlo.

Jedlo bolo aké?

– Keď si človek myslí, že v školskej jedálni je jedlo zlé, tak si treba vyskúšať väzenskú stravu a zistí, že školská jedáleň je špičková. To záleží aj v akom zdravotnom stave ste, lebo ak máte nejaký problém, tak nechcete to, čo vám oni donesú. Tá strava teda nie je bohviečo, ale je to väzenie a nie 5-hviezdičkový hotel.

Horšie ako špenát na základnej škole?

– Ten sme tam mali pomerne často. Ale keď ste hladný, zjete aj špenát.

Ako prebiehali vaše návštevy?

– Vždy pri tom sedel operatívec NAKA. Chodili traja, konkrétne Bačík, Melichárek a myslím, že pán Staš. A všetci mi hovorili, že sa čudujú, ako to tak dobre znášam.

Stretli ste vo väzbe aj nejakých známych odsúdených?

– Napríklad Kočnera. Keď som mal povolenú návštevu, tak keď ma odvádzali z miestnosti, kde boli návštevy s ktorými debatujte cez sklo, tak na chodbe predo mnou za mrežami viedli príslušníci ZVJS Kočnera. Keď otvorili dvere na chodbu, bolo tam asi 30 ľudí, ktorí boli na návšteve pri ďalších väzňoch, tak nevedeli, že čo robiť. Bolo tam veľa ľudí, medzi tým Kočner, potom ja. Vyriešili to tak, že ľudí vrátili naspäť do čakacej miestnosti, odviedli Kočnera, potom vypustili ľudí a potom som išiel ja.

Kočner vás nejako zaregistroval?

– Nie, bol chrbtom otočený. Ale zaregistroval môjho brata, lebo keď sa otvorili dvere, tak stál oproti.

Za mrežami ste stretli aj Juraja Ondrejčáka.

– Stretol som aj „Piťa“, keď som bol eskortovaný do Ústavu na výkon väzby za Justičným palácom. V sklade mi vydával nejakú lyžičku, plastové misky a väzenský odev. Vyzerá byť vo forme, výkon trestu mu prospieva. Opoznal ma, bolo mu to vidieť z mimiky tváre. Skôr sa mi to javilo, že to bral pozitívne, lebo sa usmieval. Aj keď v prípade týchto ľudí neviete, či to, že sa niekto usmieva je pozitívne, alebo negatívne.

Aj ďalší väzni vás opoznávali? Ako sa chovali?

– Videl som iný prístup. Keď prichádza niekto s eskortou, keď ho viedli do vnútra, tak kričalo všetko dookola. Tí väzni vyvreskovali. Keď som došiel ja a boli na oknách, tak bolo absolútne ticho. Veľmi potichu zdravili, že dobrý deň. Ale neviem či mňa, alebo tých príslušníkov ZVJS.

Na čo si ešte spomínate?

– Okolo mňa boli zavretí väčšinou za drogy. Počul som totiž, čo si vykrikujú cez okná. Väčšina bola teda na 15 až 20 rokov. Nadomnou boli ženy vo výkone väzby a kúsok vedľa sa prechádzali odsúdení. Tak chodili dokolečka a jedna si tam s nejakým pokrikovala. Ona sa ho pýta, že miláčik ty tu ešte koľko máš byť? On zakričal „už iba 20 rokov“ (smiech). Som si hovoril, že tento vzťah asi nemá nejakú veľkú perspektívu.

Do politiky sa nechystáte?

– Nemám také ambície, ale neviem, čo prinesie doba.

Ako na vás reagujú teraz ľudia napríklad na sociálnych sieťach?

– Chodia mi stovky žiadostí o priateľstvo teraz cez Facebook, čo nechápem. Minulý týždeň mi asi tisíc nabehlo. Ja nemám ani že stránku, mám iba osobný profil. Aj ich prijímam.

Ako si to vysvetľujete?

– Bol som neštandardný prípad. Jednak išlo o spravodajskú službu a sú veci v spise, o ktorých nemôžem hovoriť. Mne sa miestami aj ťažko bráni, keď mi niekto kladie otázku. Tak možno zo zvedavosti ma žiadajú o priateľstvo.

Čo vás najviac iritovalo počas celého prípravného konania?

– Prístup OČTK a niektorých sudcov. Napríklad súd povedal, že je skutočnosťou, že peniaze boli v obálke. Ja som povedal, že žiadna obálka ale nebola vydaná, ani nikdy skúmaná, tak aká skutočnosť. Potom bol aj úplný skvost, kedy sudca v Banskej Bystrici povedal, že ak na bankovkách neboli identifikované moje stopy DNA, tak to ešte neznamená, že tam moje stopy nie sú. Tak som sa spýtal, či mám dve DNAčky.

Beňa to isté. Tvrdil, že mal úplatok iba v 100 a 200-eurovkách, prirovnal k sebe dva balíčky a jeden mi mal dať. A zrazu vydával vyšetrovateľom 50-eurovky. Beňa tvrdí, že Makóvi poslal 2 fotky zo sledovania cez Whatsapp, Makó, že mu Beňa poslal 6 až 7 fotiek cez Threemu. Nesedí to ani so sledovaním, ktoré začalo neskôr, ako si mali posielať tie fotky. Makó tvrdí, že Kollár mu dal bielu zalepenú obálku a nevie čo v nej bolo. Beňa hovorí, že od Makóa dostal svetlohnedú obálku ktorá bola zalepená. Beňa ju otvoril, boli tam 100-ky a 200-ky, ale polícii vydával 50-tky. A takto by som mohol pokračovať…

Zdroj: pluska.sk