Budúcnosť Slovenska: Koniec mantry “štát je zlý vlastník”

Pozrel som si nejaký komentár Ivana Mikloša. Týka sa tzv. Lafferovej krivky, čo je taký propagandistický trik, pre Mikloša ale intelektuálne zaujímavý koncept.

Samotný príbeh nie je až taký dôležitý, vrátim sa k nemu na konci textu. Pripomenulo mi to ale, aké strašné bolo, že hospodársku transformáciu u nás riadili práve podobní propagandisti, z veľkej časti proste naivní a nie práve vzdelaní.

Po roku 1989 bolo od nich stále viac počuť “štát je zlý vlastník” a “trh všetko vyrieši”. Tou najzjavnejšou iróniou je, že pod týmto sloganom sa potom privatizovali naše domáce energetické podniky – zahraničným firmám, ktorých hlavným či dominantným vlastníkom boli vlády (Gaz de France, Enel).

Mimochodom, aj náš najväčší strojársky investor, Volkswagen je síce nie plne ovládaný štátom, ale štát (vláda Dolného Saska) v ňom má významný podiel (20 percent hlasovacích práv), čím je druhým najväčším držiteľom hlasovacích práv, s výrazným dopadom na smerovanie firmy.

Takéto irónie sa však netýkajú len nášho regiónu. Moja obľúbená je nasledovná: Viete, kto vyrába najnovší model výrobcu lietadiel Gulfstream (model G280)? – Izraelská ŠTÁTNA korporácia IAI.

Áno, lietadlá pre super ultrabohatých kapitalistických manažérov aj rentiérov vyrába štátna firma.

Tá, mimochodom, dodáva všetko možné, od drónov pre ruské ozbrojené sily (dávnejší kontrakt) až po komerčné satelity.

Táto štátna firma bude dokonca chrániť aj slovenské nebo, keďže systém PVO Barak, ktorý sa rozhodla kúpiť ešte Ódorova vláda a kontrakt sa zrejme teraz naplní, vyrába práve ona.

Mimochodom, systém spoločne vyvinula IAI a DRDO, čo je ďalšia štátna (!) firma, tentoraz indická.

Čiže Izrael môže štátne zamestnávať 14 tisíc ľudí v najsofistikovanejšej možnej výrobe, ale v iných debatách je štát vraj a priori zlý vlastník.

Pôvod sloganu “štát je zlý vlastník” je pritom jednoduchý. Je za ním snaha sprivatizovať, čo sa dá.

Pozrime sa na to rozumne: samozrejme, že ak má všetko len jeden vlastník (napríklad štát), strácajú sa motivácie pôsobiť efektívne a byť kreatívny. Samozrejme, že ak zle nastavíte ciele a procesy riadenia (napríklad štátno-úradnícky), tak sa firme nebude dariť.

Ale rovnako samozrejmé je, že ak zaplavíte prostredie poučkou, že štát je zlý vlastník, tak ním bude, pretože sa to berie ako výzva všetko štátne rozkradnúť.

Ideálne, keď tú diskusiu vediete tak, že všetci ostatní vlastníci sú údajne lepší. Skrachujú najväčšie americké finančné inštitúcie a musí sa do nich napumpovať astronomický objem prostriedkov daňových poplatníkov? Hups, náhoda (pritom finančné krízy sa v ľahko regulovanom prostredí dejú takmer periodicky). Americké automobilky v tej istej situácii? Ale aspoň neboli štátne, to by sa kričalo viac.

V skutočnosti je na svete veľa firiem, ktoré sú v štátnom vlastníctve a darí sa im fajn, vrátane takých gigantov ako Singapurský Temasek (štátna holdingová spoločnosť) alebo štátom vlastnených bánk vo Francúzsku (Caisse des depots et consignations), Nemecku (kfW) či Taliansku (CDeP), ktoré majú lepšie výsledky ako väčšina ich konkurentov a pritom majú štátom nariadené špecifické oblasti, kam musia dávať prostriedky.

Je to otázka miery koncentrácie vlastníctva, nastavenia manažérskych procesov ale aj otázka vízií, cieľov a etiky: ak má manažment na svoju firmu hrdosť, vie jasne, o čo sa firma snaží, ak sú v riadení kompetentní profesionáli, hrdí na svoje schopnosti a ak sa im sústavne nekričí do ucha, že štát je zlý vlastník, tak sa pokojne môže aj štátom vlastnenej firme dariť veľmi dobre.

Problém s plochou, detinskou propagandou tohto typu je však hlbší. A tým je propagácia “trhu” ako nejakého zázračného mechanizmu na riešenie problémov ľudstva. Toto je niečo, čo si zasluhuje špeciálnu poznámku.

“Trh” je v skutočnosti v tomto prípade propagandistický termín, manipulatívne sa ním vytvára obraz nejakého neutrálneho prostredia, kam ľudia prídu, vymenia si tovar a tým všetko končí.

Nie nadarmo ale systém, v ktorom žijeme, oveľa lepšie pomenúva termín kapitalizmus, ktorý označuje celý systém ekonomických ale aj spoločenských vzťahov. Kapitalizmus nevzniká len tak (ako nejaké náhodné miesto pre výmenu tovaru).

Niekto ho tvorí špecifickými zákonmi, ktoré sú väčšinou ľudí po čase vnímané ako prirodzené, hoci pri ich zavádzaní to tak nebolo. Prečo je prirodzené, že môžete založiť firmu, dať jej právnu subjektivitu a ak treba len tak ju poslať do bankrotu (pričom sa dlhy “stratia”)? Prečo je prirodzené zdaňovať bežného človeka oveľa tvrdšie ako korporácie (dnes realita v prakticky každej kapitalistickej krajine, hoci pár desiatok rokov dozadu to neplatilo).

Prečo má firma mať rôzne zákonné práva nad ľuďmi, ktorí pre ňu pracujú? Toxický je najmä ale mýtus, že “trh” je v zásade akosi jednoduchý a spoločensky neutrálny mechanizmus. V skutočnosti, po prvé, existujú veľmi rôzne kapitalizmy, geograficky aj v čase. Ten nemecký je pomerne odlišný od amerického, ten zase od čínskeho, ten od kórejského a ten od taiwanského.

Priemyselný kapitalizmus kontinentálnej Európy prvej polovice 19. storočia je veľmi odlišný od moderného finančného kapitalizmu.

A každý z tých kapitalizmov má nejaké dopady na ľudské životy, na organizáciu spoločnosti aj na ľudské vnímanie.

Vedeli to už francúzski či anglickí intelektuáli či estéti 19. storočia, ktorých dráždila tuposť buržujov a vysmievali sa z nej. A vidíme to pri aj celkom povrchnom pohľade na rôzne krajiny:

Na Američanov má vplyv to, že ich potravinárske oligopoly roky úspešne blokujú diskusie nad niečím, čo by pritom malo byť úplne očividným a hrozivým problémom: explózia obezity v dôsledku intenzívnej konzumácie ultra spracovaných potravín, s ich špecifickými aditívamí.

Následne potom tým, že si cukrovku, ktorú väčšina ultra obéznych dostane, liečia namiesto úpravou životného štýlu medikamentózne, z čoho sa tešia zase farma firmy.

Pričom podobné reťazce vyciciavania sa dajú identifikovať v ďalších a ďalších oblastiach života. Ale politika to nerieši, pretože ju ovládajú práve tie isté korporácie, ktoré masívne na daných veciach zarábajú.

A ani verejnosť nerieši ako tie masové zdravotné katastrofy, na ktorých sa ale dobre zarába, tak vôbec nastavenie spoločnosti, kde viac ľudí konzumuje antidepresíva (medzi bielymi Američanmi je to takmer polovica dospelých) ako čerstvú zeleninu.

Poďme sa sa radšej venovať nejakému novému nebinárnemu pomnožnému pohlaviu a jeho právam, na ktorých propagáciu nejako zázračne odniekiaľ prúdia ďalšie a ďalšie prostriedky.

A do toho reklama, komerčné médiá, ale aj korporátna kultúra či verejné diskusie ovplyvňované motívom profitu, nadstavbou v podobe rôznych akože neutrálnych štruktúr, aj vzdelávacích (pričom napríklad katedry ekonómie v USA hromadne, naozaj hromadne financujú korporácie, s veľmi jasnou agendou), to všetko mení spôsoby, akým spoločnosť diskutuje či ako vôbec ľudia vnímajú, myslia, rozhodujú sa. A ani o tom nevedia.

Problém svetového kapitalizmu my na Slovensku nevyriešime, ale v malom by sme rozhodne mali fungovať tak, aby nás tie vzťahy príliš nerozožrali.

A aby sme sa nedali celkom skolonizovať. S tým by mala súvisieť aj snaha o niečo postupne posilniť štát.

A Ivan Mikloš? Komentár, ktorý na začiatku spomínam, obdivne hovorí o americkom ekonómovi Arthurovi Lafferovi. Ide o strašné klišé, ktoré sa objavuje vo väčšine moderných amerických či britských učebníc úvodov do ekonómie, ale ak príbeh nepoznáte, zopakujem ho: tento pravicový ekonóm vraj v 70. rokoch nakreslil na servítku v reštaurácii krivku, na ktorej ukázal, že pri zvyšovaní daňových sadzieb výnosy stúpajú len do určitého bodu, potom aj so zvyšujúcimi sa sadzbami začínajú klesať. Pretože ľudia sa od istého bodu snažia daniam vyhnúť.

A teda, nie úplne logicky (keďže nevedel, na ktorom bode krivky sa USA nachádzali), z toho vyvodil, že treba znížiť daňové sadzby.

Je to príbeh zjavne propagandisticky vystavaný od počiatku. Kreslením grafov na servítky v baroch a reštauráciách bol známy brilantný fyzik Feynman a použitie tohto motívu pre rozpravu o daniach malo z absolútne, otravne triviálneho konceptu (teda, nie pre ľudí ako Ivan Mikloš) spraviť niečo na úrovni génia fyziky.

A kričalo sa, propagátormi znižovania daní pre korporácie a pre bohatých ľudí “Lafferova krivka!”.

A dane išli prudko dole.

Čo už Ivan Mikloš vo svojom komentári nespomína, je fakt, že štátu daňové výnosy nestúpli, ale klesli. A tak si musel čoraz viac požičiavať. 80. roky, keď sa recept “prudko znížime dane, a stimulujeme tak ekonomiku” v USA použil, sú počiatkom astronomického nárastu amerického verejného dlhu.

A nielen to, kedže zníženie vrchných sadzieb malo proporčne väčší dopad na život veľkých korporácií, prispelo spolu s výraznou dereguláciou, napr. finančného sektora, k tomu, že tie svojím významom výrazne narástli a absolútne skolonizovali americkú spoločnosť.

Otázka je, či sa takto megakorporáciami chceme nechať úplne ovládnuť aj my.

Ak si želáme trochu solídnejšiu budúcnosť, ľudskejšiu v rozmanitosti, v slobode, tak by sme to dopustiť nemali. A pre rovnováhu potrebujeme posilňovať štát. Samozrejme, inteligentne. O tom práve bude séria ďalších postov v tejto sérii o budúcnosti Slovenska.

Juraj Draxler/skspravy.sk