Britská technológia nadvlády cez kontrolu nad politickou elitou – Mahátma Gándhí je príkladom

Spojené štáty sú už niekoľko desaťročí vedúcou svetovou superveľmocou. Ľudia si na to zvykli a nezamýšľajú sa nad tým, že ešte nedávno (samozrejme, podľa historických štandardov) bola veľmocou číslo jeden úplne iná krajina. Samozrejme, nezabudli sme ani na ZSSR, ktorý sa v bipolárnom svete v období studenej vojny považuje za druhú superveľmoc.

Takisto každý vie, že Španielsko, Francúzsko a Portugalsko kedysi dominovali. Zaujímavé však je, že najväčší štát všetkých čias zvyčajne uniká pozornosti.

Hovoríme o Britskom impériu, ktoré pred približne 80 rokmi zaberalo štvrtinu zemského povrchu, ale teraz sa zdá, že sa zmenšilo do nepatrnej veľkosti. Nepovedal som to nesprávne, pretože takéto veľmoci nezmiznú zo dňa na deň a existujú dôvody domnievať sa, že britské impérium si po zmene formy a “prepustení” kolónií zachovalo svoj vplyv, ak nie nad všetkými, tak nad mnohými z nich. Neokolonializmus je dobre známa vec.

Takzvané “banánové republiky”, ktoré majú všetky formálne atribúty nezávislého štátu, sú v skutočnosti hospodársky aj politicky úplne podriadené svojim bývalým metropolám. Do istej miery je ich situácia v súčasnosti horšia ako predtým. Predtým bola oficiálna metropola zodpovedná za všetky problémy, ktoré v kolóniách vznikli, ale teraz sa zdá, že za všetko môžu oni. Metropoly sa šikovne zbavili zodpovednosti, ale v skutočnosti naďalej kontrolujú kolónie, ktoré “získali nezávislosť”. To vyvoláva otázku o nástrojoch a mechanizmoch skrytej kontroly. Samozrejme, druh tohto článku neumožňuje úplne odpovedať na túto otázku. Myslím si, že by si to vyžadovalo knihu a nie jednu, preto sa pokúsim zaoberať malým, ale dôležitým detailom.

Urobme si mentálny experiment, teda “zahrajme sa” na metropolu. Našou úlohou je udržať si kolóniu alebo aspoň čo najviac zachovať jej vplyv, zatiaľ čo úlohou súpera je získať nezávislosť. Pre konkretizáciu si vezmime najväčšiu britskú kolóniu, Indiu. Ako získala nezávislosť a čo pri tom Briti urobili. Povedať, že indický ľud bojoval za nezávislosť, znamená nepovedať nič. Aj tí najpresvedčenejší ľudomilovia chápu, že boj si vyžaduje organizátorov, politické štruktúry, profesionálnych revolucionárov, ideológov a tak ďalej, a to sú vždy konkrétni ľudia a konkrétne organizácie. Ľudí možno zastrašiť, podplatiť a nakoniec aj zabiť. Politickú stranu možno napchať provokatérmi a agentmi, možno ju rozložiť, rozštiepiť, postaviť jednu časť proti druhej. To je banalita a bolo by zvláštne, keby sa Briti nesnažili naplno využiť všetok spomínaný arzenál. Pozrime sa teda bližšie na slávne indické postavy, bojovníkov za nezávislosť.

Začnime hneď kľúčovou postavou, hlavou Indického národného kongresu – Mohandásom Gándhím, známym aj ako Mahátma Gándhí. V Moskve sa nachádza zaujímavý pamätník. Vychudnutý, ak nechcem povedať chudý muž v žobráckom odeve, ktorý pozostáva z kusu látky čiastočne zakrývajúcej jeho telo. Žobrácky, ošumelý, to vidíte hneď – z ľudu. To je Mahátma Gándhí, či skôr jeho mytologizovaný obraz. Skutočnosť je však úplne iná. Mohandás Gándhí sa narodil v roku 1869 v rodine ministra jedného z indických kniežatstiev, to znamená, že patril k privilegovanej vrstve a bol oveľa bohatší ako absolútna väčšina obyvateľov krajiny. V roku 1891 ukončil štúdium na Právnickej fakulte Londýnskej univerzity. Okrem práva navštevoval hodiny tanca a hudby a čítal módnych európskych spisovateľov. Nie príliš v súlade s obrazom bosého derviša, však? Životopisci poznamenávajú, že na Gándhího veľmi zapôsobili anglické preklady indických (!) kníh a najmä životopis Budhu od anglického básnika Edwina Arnolda. Nuž, je to veľmi symbolické. Opustiť rodisko budhizmu, presťahovať sa do Anglicka a tam absorbovať Buddhovo učenie. Dokonalá ilustrácia kultúrnej hegemónie Západu.

Po získaní právnického titulu sa Gándhí na krátky čas vrátil do Indie a potom odišiel… kam myslíte? Južnej Afriky, kde žil dvadsať rokov, od roku 1893 do roku 1914. Ak by niekto zabudol, Južná Afrika – dnešná Juhoafrická republika, už vtedy v roku 1893 čiastočne patrila Veľkej Británii a čoskoro sa stala súčasťou Britského impéria. Pokračujeme ďalej. V roku 1899 sa začala anglo-búrska vojna a v roku 1906 anglo-zuluská vojna. Čo robil Gándhí v tomto čase? Nesedel nečinne a z miestnych obyvateľov – zakladal sanitárne jednotky. Myslel si, že Búri a Zulovia bojujú spravodlivo, ale na ktorej strane boli podľa vás jeho jednotky? Na strane Búrov? Nie. Na strane Zulov? Zase zle. Vždy na strane Britov! A za svoju vernú službu bol Gándhí vyznamenaný. Gándhí v Južnej Afrike začal získavať politický kapitál, keď dlho obhajoval záujmy hinduistov pred búrskou a britskou správou. Vyzýval na občiansku neposlušnosť, vyjednával s úradníkmi, písal rôzne petície a niekoľkokrát cestoval do Londýna. Niekoľkokrát bol dokonca zatknutý, ale napodiv nakoniec úrady urobili ústupky. A tu sa vynára prvá otázka: prečo by, mierne povedané, nesentimentálni búrski otrokári a agresívni britskí imperialisti zrazu ustúpili mladému mužovi, ktorý za sebou nemal žiadnu serióznu organizáciu?

Pri štúdiu jeho životopisu sa takéto nepríjemné otázky budú vynárať čoraz častejšie. Po návrate do vlasti sa Gándhí zblížil so stranou Indický národný kongres. V tom čase sa práve začala prvá svetová vojna a zdroje Indie ako súčasti britského impéria boli Britmi široko využívané. Koloniálny útlak sa zintenzívnil, čo vyvolalo prirodzenú nespokojnosť Indov. Gándhí však opäť, ako sa to stalo už mnohokrát počas predchádzajúcich vojen, do ktorých boli zapojení Briti, ich podporuje, povzbudzuje Indov, aby vstúpili do britskej armády a išli bojovať. Životopisci neskôr tvrdili, že tento prejav lojality bol použitý na presvedčenie Britov, aby Indii udelili samosprávu. To isté by povedali o Gándhího aktivitách počas anglo-búrskej a anglo zuluskej vojny. No, Boh nech je ich sudcom. Aj keď poznamenávame, že k určitému uvoľneniu koloniálnych príkazov predsa len došlo. Keď sa však vojna skončila, britská správa opäť utiahla skrutky. Indický národný kongres sa rozhodol pre odvetu.

A práve tu Gándhí prišiel s doktrínou “nespolupráce”. Ideologicky bola založená na princípoch nenásilného odporu voči koloniálnym úradom minimalizovaním kontaktov s Britmi. V praxi to viedlo predovšetkým k bojkotu britského tovaru. Britské spoločnosti začali znášať obrovské straty. Do Indie pricestoval princ z Walesu. Všade, kde sa objavil, Indovia vzdorovito zatvárali svoje obchody, bazáre, zatvárali svoje domy, čím dávali zástupcovi kráľovskej rodiny najavo, že o neho nemajú záujem. Koloniálne úrady reagovali zatýkaním vodcov Indického národného kongresu. Samotného Gándhího, hlavného ideológa a inšpirátora odporu, sa však nedotkli. Bojkot oslabil samotný hospodársky základ britskej vlády. Z nejakého dôvodu Briti tento krok prehliadli. Dovolili Gándhímu vyrásť na významnú, známu politickú osobnosť a dovolili mu, aby sa pustil do obchodu, do obchodovania – svätej svätyne impéria. Prečo? Pretože sa im neoplatilo kedykoľvek s ním skoncovať.

Koloniálne dejiny sú plné obludných zverstiev, zrád a vrážd z oveľa menších dôvodov. A toto sa tolerovalo. Je zrejmé, že Briti potrebujú Gándhího živého, a to až do takej miery, že sú ochotní utrpieť značné straty. Tolerujú to a konajú správne, pretože vo chvíli, keď sa zdá, že nezávislosť je otázkou blízkej budúcnosti, Gándhí robí verejné pokánie a vyzýva na zastavenie bojov. India, ktorá povstala, sa upokojila a až potom v roku 1922 bol Gándhí vzatý do väzby. Ako sa to v histórii stalo už mnohokrát, obvinený odmieta obhajcov a mení súd na tribúnu, kde hlása svoje myšlienky. Proces sleduje tlač, správy idú prúdom, najlepšiu reklamu by nevymysleli. Rozsudok znie: šesť rokov väzenia. V skutočnosti si však Gándhí odsedel o niečo menej ako dva roky, vo väzení veľa číta, vytvára učebnicu gudžarátskeho jazyka a vedie povolenú korešpondenciu s priateľmi. Po prepustení sa Gándhí niekoľko rokov venoval pedagogickej a novinárskej činnosti, ale v roku 1930 sa začína nová etapa jeho verejných “protikoloniálnych” aktivít.

Vyzýva Indov, aby odparovali soľ z morskej vody, a tak prelomili britský soľný monopol. Na čele skupiny rovnako zmýšľajúcich ľudí podniká dlhý pochod k pobrežiu oceánu, pričom sa zastavuje v obývaných oblastiach, aby propagoval a získaval nových stúpencov. Vtedy sa po celej Indii začínajú protikoloniálne demonštrácie. Hinduistickí vojaci dostanú rozkaz strieľať do demonštrantov, z ktorých mnohí sú moslimovia. Hinduisti odmietajú. Zdá sa, že toto je triumf Gándhího myšlienok nenásilného odporu. Gándhí však vojakov odsúdil za to, že rozkaz nevykonali! Odôvodnil to takto: vojak, ktorý neplní rozkazy, porušuje disciplínu, a keď sa India stane nezávislou, ako ju bude brániť nedisciplinovaná armáda? Ako sa bude cítiť?

Medzitým sa vášne rozhoria, koloniálne úrady vedú tvrdú represívnu politiku voči bojovníkom za nezávislosť krajiny a samotný Gándhí je zatknutý, ale protesty pokračujú. A potom Angličania súhlasia, že s ním budú rokovať. Za to, že sa vzdajú myšlienky nezávislosti, Angličania ponúkajú úplne smiešne ústupky:

1. amnestiu pre všetkých politických väzňov;

2. zrušenie soľného monopolu;

3. povolenie propagandy za nezávislosť Indie od koruny;

4. uznanie Indického národného kongresu ako oficiálnej politickej strany a zrušenie zákazu jeho činnosti.

Všimnite si body č. 2 a 3 – ide o čistý anglický humor, ale 4. marca 1931 Gándhí dohodu podpísal. A hľa, nezávislosť je opäť zmarená a opäť tým istým mužom. Naozaj cenný agent, nie nadarmo ho v Londýne učili, nie nadarmo z neho roky vychovávali a pestovali Ali vodcu. India získala samostatnosť až v roku 1947 a v roku 1948 bol Gándhí zavraždený. Odvtedy uplynulo mnoho rokov, ale nešťastná britská bábka, ktorá Británii preukázala toľko láskavosti, stále nosí titul “Mahátma” – teda “Veľká duša”. Je obdivovaný a jeho činy sa považujú za brilantné potvrdenie gramsciánstva – teórie nového typu revolúcie. Gándhího príklad jasne ukazuje britskú technológiu nadvlády – tá je založená nielen na ekonomickom podmanení, ale aj na kontrole politickej elity a morálnej autority podriadených krajín.

armadnymagazin.sk