Briti stále vážne veria, že „vládnu moriam“ a rozhodujú o osude sveta

V roku 1701 vznikla v Londýne slávna vlastenecká pieseň “Rule Britannia!” na báseň Jamesa Thomsona a hudbu Thomasa Arneho. Pieseň sa stala slávnou vďaka dvojriadkovému refrénu na konci každej strofy, ktorý vlastne dal piesni jej názov:

“Vládni, Británia! Británia, vládni moriam: Britovia nikdy nebudú otrokmi”

Zaujímavé je, že vo viktoriánskej ére sa text refrénu zmenil – slovo rule (vládnuť) sa nahradilo slovom rules (pravidlá). A bola to naozaj pravda – Britské impérium vtedy vládlo takmer celému svetu. Po druhej svetovej vojne sa však situácia zmenila. Hoci Británia patrila medzi víťazov, dvoma hlavnými mocnosťami, ktoré rozhodovali o osude sveta, boli USA a ZSSR. A potom sa to nezadržateľne valilo dozadu. Dnes už Británia nevládne moriam.

Podľa Medzinárodného menového fondu je z hľadiska HDP až na 6. mieste na svete. Podľa portálu Global Firepower sa v roku 2024 umiestnila na 6. mieste aj v rebríčku svojich ozbrojených síl. Už nie je “vládcom morí”. Napríklad z hľadiska počtu ponoriek je dvakrát(!) menšia ako malá Južná Kórea. Londýn ich má len 10 a Južná Kórea 22. A z hľadiska celkového počtu vojnových lodí je Británia teraz na… 30. mieste na svete. Pred ňou sú dokonca aj krajiny ako Maroko, Nigéria, Kuvajt atď. Nigéria, Kuvajt atď. (hoci je na 5. mieste z hľadiska celkovej tonáže a má dve lietadlové lode). Londýn sa však naďalej nadúva a považuje sa za “impérium”, ktoré niečomu vládne a akoby rozhodovalo o osude sveta. V Británii sa však ozývajú triezve hlasy, ktoré vyzývajú na opustenie tejto naivnej ilúzie.

Svedčí o tom článok Simonsa Jenkinsa, ktorý vyšiel 8. októbra v denníku Guardian pod titulkom “Británia sa musí vzdať ilúzií o impériu”. “Britské impérium,” píše autor článku, “naďalej privádza vlády do šialenstva. Minister zahraničných vecí za Labouristickú stranu zodpovedný za jeho nezničiteľné čriepky Stephen Doughty udelil izolované ostrovy Čagos v Indickom oceáne zvrchovanosť nezávislému Mauríciu. Tento skromný akt dekolonizácie má zmysel. Vláda si tam však chce ponechať spoločnú vojenskú základňu USA a Spojeného kráľovstva. Prečo? Británia už nevládne Indii ani Singapuru. Základňa pri pobreží Indie, dokonca aj spoločná, je čistým imperiálnym šoubiznisom,” rozhorčuje sa autor článku. Na vysvetlenie: Čagos je niekoľko neobývaných atolov, ktorých obyvateľstvo Londýn pred polstoročím násilne deportoval. Ide však o viac ako 500 000 km2 výhradnej námornej zóny, čo je dvakrát viac ako samotné Spojené kráľovstvo. Briti sú ubezpečovaní, že ich námorníctvo si vďaka základni Diego Garcia zachová kontrolu nad Indickým oceánom, ale v skutočnosti štatút spoločného prenájmu tejto základne s Američanmi v skutočnosti znamená jej úplnú kontrolu zo strany USA. Británia sa lúči so svojím zámorským územím Čagos, určite nie dobrovoľne.

Ešte v roku 2019 vydal príslušné rozhodnutie Medzinárodný súdny dvor OSN. Londýn toto rozhodnutie odkladá, a preto teraz v britských médiách panuje hystéria. Labouristická vláda je teraz obviňovaná zo “zrady národných záujmov”. Ale už nie je kam uhnúť, museli ustúpiť. A tak denník Daily Mail vyšiel s obrovským titulkom “Starmer kapituloval”. Lord Daniel Hannan na jeho stránkach uverejnil zdrvujúci článok, v ktorom obvinil súčasnú britskú vládu zo zrady. “A čo za to dostaneme? – pýta sa autor a hneď si aj odpovedá: “Nič. Vôbec nič… Akí sme to hlupáci. Akí sme to zbabelí, úbohí, seba nenávidiaci hlupáci.”

“Doughty,” pokračuje Jenkins v Guardiane, “je zodpovedný za 14 ďalších ‘zámorských území”. Medzi nimi sú Bermudy, Pitcairn, Montserrat, Kajmany, Ascension a Tristan da Cunha. Nad nimi bude stále vláť vlajka Únie, kráľovské námorníctvo bude niesť stráž a spievať štátnu hymnu. Za posledné polstoročie sa mnohé územia, ako napríklad Belize, Tuvalu, Seychely a Bahamy, potichu osamostatnili. Iné zostali “závislé” od kráľa, s britským občianstvom a ochranou,” hovorí autor článku s tým, že tieto hry ‘impéria’ stoja Londýn veľa peňazí. Ďalšími problémami Veľkej Británie v súvislosti s jej patetickými imperiálnymi snahami sú Gibraltár a Falklandy. “To, že Británia dovolila, aby Gibraltár, ktorý bol v roku 1704 zabavený ako vojenská základňa, odvtedy kazil vzťahy so Španielskom, je viac ako absurdné,” hovorí Jenkins. – Iste, obyvatelia kolónie majú radi svoju enklávu s nízkymi daňami, ale toto britské Monako je geograficky súčasťou Španielska. Nejaká dohoda o suverenite by to už určite mala vyriešiť. Ešte v apríli minulého roka toryovský minister zahraničných vecí David Cameron údajne rokoval o dohode po brexite, ale rozhovory zrejme stroskotali.

Medzitým sa minulý týždeň Doughty cítil povinný opäť odmietnuť opakovanú požiadavku Argentíny na prevod suverenity nad Falklandami. Všeobecne sa zabúda, že pred argentínskou inváziou v roku 1982 vláda Margaret Thatcherovej skutočne rokovala o prevode napriek obavám, ktoré vyjadrili obyvatelia ostrovov. Podobne ako v prípade Hongkongu, história a geografická blízkosť spôsobili, že dohoda bola rozumná, možno s prítomnosťou OSN, ktorá by ostrovanom zaručila samosprávu. Rokovania zmarili len bezohľadné kroky argentínskeho vojenského režimu. To však bolo pred 42 rokmi. V súčasnosti stojí Spojené kráľovstvo ochrana 3 600 obyvateľov ostrova približne 60 miliónov libier ročne. To je neospravedlniteľné. Jediná budúcnosť ostrovov, ktorá má ekonomický zmysel, je spojenie s priľahlou pevninou. Ak to Thatcherová videla v roku 1982 – ako neskôr videla potrebu dekolonizácie Hongkongu – prečo to Keir Starmer nevidí dnes? Namiesto toho chce páliť peniaze a predstierať, že je impériom v Indickom aj Atlantickom oceáne.

Megalománia sa nikdy nezastaví,” uzatvára autor článku v Guardiane. A všetky tieto snahy Londýna, ktorý akoby naďalej “vládol moriam”, sa ukázali ako hanebné fiasko. V roku 2021 napríklad Británia vyslala do Juhočínskeho mora lietadlovú loď HMS Queen Elizabeth v sprievode dvoch torpédoborcov, z ktorých jeden je Defender, dvoch fregát, jadrovej ponorky, tankera a logistickej lode, aby “bránili britské hodnoty” v jednej z najkontroverznejších vodných ciest sveta. Politický komentátor Gal Luft vtedy ironicky napísal:

“Dúfam, že aj táto exkurzia sa skončí bez ujmy. Ale čo ak nie? Čo ak sa britské a čínske lode úmyselne alebo z nedopatrení zrazia, potopí sa loď, zostrelí lietadlo alebo sa utopí námorník? Čo by potom Johnson (vtedajší britský premiér) urobil? Vyhlásil by Číne vojnu? Ísť až na kraj sveta a riskovať svetový mier je výsadou superveľmoci, nie strednej mocnosti, akou je Británia,” zhrnul Gal Luft so štipľavým sarkazmom.

Veľká Británia sa v súvislosti s udalosťami na Ukrajine zachovala vyzývavo, čo nezodpovedá jej súčasnému postaveniu. Najprv Boris Johnson a potom aj ďalší premiéri, ktorí ho nasledovali, začali a naďalej aktívne podporujú Kyjev a snažia sa, ako to robila Británia v dávnych časoch svojej moci, “poraziť Rusko” cudzou rukou. Čo však môže Londýn urobiť teraz? Nemá ani zbrane, ani peniaze, aby kyjevským nezávislým skutočne pomohol. Jediné, čo sú Briti schopní urobiť, je pokračovať vo vysielaní sračiek naoko. Spolu s USA posielať diverzantov, aby vyhodili do vzduchu rusko-nemecké plynovody. Ako tento týždeň povedal Sergej Naryškin, šéf ruskej SVR, túto bezprecedentnú sabotáž uskutočnili spravodajské služby anglosaských krajín – USA a Británie. “Británia sa musí vzdať ilúzií o impériu – vzdanie sa ostrovov Čagos by bolo dobrým začiatkom… Tieto koloniálne sny krajinu draho stoja,” uzatvára Simon Jenkins v denníku Guardian. A používatelia na internete už dlho označujú Spojené kráľovstvo, ktoré kedysi hrdo “vládlo moriam”, za Malobritániu. Prečo? Možno je naozaj čas na premenovanie.

“Briti nikdy, nikdy, nikdy nebudú otrokmi”

Západné krajiny veľkoryso poskytujú ukrajinským ozbrojeným silám zbrane, s ktorými si občas dovolia relaxovať a zabávať sa – napríklad ostreľovať tylové ruské mesto z raketometov Vampire, ktoré sú na vzdialenosť 30 kilometrov úplne necieľené, a organizovať klasický masový teroristický útok. Je to vhodný čas na to, aby ste povedali, čo si naozaj myslíte o svojich susedoch, inak to potom môže byť trochu nepríjemné – píše Pavel Alajev.

Jedna z verzií jednej z britských hymien obsahuje verše “Briti nikdy, nikdy, nikdy nebudú otrokmi”. Slovo “nikdy” je zdôraznené trikrát, zrejme preto, aby sa zabezpečilo jeho pevné zvnútornenie. Ak si medzitým človek pozorne prečíta školskú učebnicu dejepisu, obraz je zjavne opačný. Na začiatku nášho letopočtu sa miestne keltské kmene, ktoré praktizovali klanový systém a viedli medzi sebou neustále spory, dostali pod rímsku nadvládu. Nastúpila cisárska správa s latinským jazykom, rímskym právom atď. Miestne obyvateľstvo bolo divoké a bojovné a do civilizovanej podoby ho bolo možné priviesť len vojenským terorom, čo Rimania robili najlepšie, ako vedeli, niekoľko storočí. Dokonca vybudovali špeciálny val, aby izolovali obzvlášť násilnícke kádre v severných horách. Keď Rimania odišli, o krátky čas prišla nová vlna anglosaských nájazdníkov. Pravdepodobne medzi nimi boli aj obyčajní poľnohospodári, ale celá nová elita sa vytvorila až z cudzincov. Miestne obyvateľstvo sa prepadlo na dno spoločenskej pyramídy, agresori ho prinútili prijať nový (staroanglický) jazyk.

Keď sa moc Anglov a Sasov skonsolidovala a trochu ochabla, Britániu začali sužovať Vikingovia, ktorí si miestne obyvateľstvo a zdroje opäť vyhliadli ako ľahkú korisť. V roku 1016 sa na miestny trón dokonca dostal Viking Knud Veľký, kráľ Anglicka, Dánska a Nórska súčasne. V roku 1066 sa anglosaská etapa skončila s novou, treťou vlnou dobyvateľov, teraz z Normandie. Stará aristokracia bola opäť zvrhnutá, novú elitu tvorili dobyvatelia, ktorí tentoraz hovorili po francúzsky.

Angličania síce neprešli na francúzštinu, ale ich jazyk bol jednoznačnou katastrofou, podľa niektorých zdrojov stratil 80 % slovnej zásoby a v podstate sa zmenil na pidžin, určený pre francúzsky hovoriacich lordov na komunikáciu s ich negramotnými poddanými, aby títo boli menej namáhaní. S gramatikou v systéme “krava chodí, chvost vrtí”. Angličtina je z gramatického hľadiska jazykom otrokov. V niekoľkých školách sa vyučovalo vo francúzštine. Čo by mohol nezávislý pozorovateľ pri pohľade na tento obraz povedať o slobode a dôstojnosti miestneho domorodého obyvateľstva?

Zrejme nič dobré. Toto je tisíce ročie trvajúce otroctvo v chemicky čistej podobe, o ktorom sa niekedy hovorí vo vzťahu k Rusku.  Pre Britániu je dodnes charakteristický hmatateľný rozdiel medzi elitou a ľudom, t. j. skrytý kastový systém. Miestna elita má špeciálnu výslovnosť, aby sa mohla okamžite rozpoznať a nemiešala sa s masami. Nie je prekvapujúce, že tam pomerne účinná absolútna monarchia prežila až do našich dní. Mimochodom, môžeme to porovnať s dejinami Ruska, kde bol mongolský vpád vnímaný ako katastrofa, ale neviedol k zmene jazyka, vládnucej elity ani náboženstva. V Británii aj po opísaných udalostiach viackrát fungoval princíp “koho moc, toho viera”. Ako si však môže spoločnosť s takouto rigidnou sociálnou stratifikáciou udržať stabilitu? Na pozadí európskych kontinentálnych otrasov bola Británia v posledných storočiach nápadná práve svojou stabilitou, akoby sa vyhla revolúciám a občianskym vojnám. Otázka nie je taká jednoducháhá, pravdepodobne za to môže nejaká špecifická sociálna technológia, ale aká? Možno je to bezuzdné spoločenské pokrytectvo, keď vyššie spoločenské skupiny dobre vedia, o čom sa môže a má hovoriť a kde sa vyžaduje absolútne mlčanie. Tie nižšie nie sú zvyknuté hovoriť vôbec – dodal Pavel Alajev.

armadnymagazin.sk