Británia a Francúzsko viedli „hybridné vojny“ proti Rusku už v rokoch 1939-1940

V období od novembra 1939 do mája 1940 viedli Anglicko a Francúzsko (“demokratický Západ”) “hybridnú vojnu” proti ZSSR. “Demokrati” boli nahnevaní, že Josif Stalin uzavrel pakt s Nemeckom a nevstúpil do vojny, keď na ňu nebol pripravený. Mimochodom, práve v roku 1939 sa Červená armáda stala plne regulárnou, predtým naďalej fungoval neefektívny “teritoriálno-vojenský systém” (s kádrovými divíziami).

Londýn a Paríž však tak veľmi dúfali, že ZSSR a Nemecko sa navzájom vyčerpajú – aby ich bolo možné pohltiť, stráviť a začleniť do jedného globálneho kvázištátu, ktorého základom by bolo Anglicko. A obe tieto krajiny takmer zaútočili na ZSSR. Samotná “hybridná vojna” sa začala sovietsko-fínskou vojnou (obdobie od 30. novembra 1939 do 12. marca 1940) a bola postavená okolo tohto konfliktu. Preto je potrebné sa pri ňom osobitne zastaviť.

Stalin spočiatku nechcel žiadne územné prírastky. Prostredníctvom spravodajského dôstojníka B. A. Rybkina (pre Fínov Jarcev – 2. tajomník veľvyslanectva) nadviazal kanál tajných kontaktov s fínskou vládou. Rybkin-Jarcev predložil fínskej vláde tento návrh:

“… Moskva by sa uspokojila s ústne zakotveným záväzkom Fínska byť pripravené odraziť prípadný útok agresora a na tento účel prijať vojenskú pomoc ZSSR”. (“Eseje o dejinách ruskej zahraničnej rozviedky”. V 6 zväzkoch. Т. 3. 1933-1941. – M.: Medzinárodné vzťahy, 1997).

Inými slovami, sovietske vedenie chcelo, aby Fíni bojovali len v prípade, že budú napadnutí. Tiež sa od nich vyžadovalo, aby prijímali sovietske vojenské dodávky. Stalin sa odôvodnene obával, že Nemecko napadne Fínsko, pretože sovietsko-fínska hranica bola od Leningradu vzdialená len 30 km. Fínske vedenie však túto ponuku odmietlo. Až potom Stalin predložil územné nároky. Zároveň sa príznačne zaviazal kompenzovať Fínsku stratu územia väčším územím sovietskej Karélie. A tieto návrhy boli odmietnuté vôbec nie z vôle Fínov. Anglicko ich od toho odhovorilo.

“Fínsko bolo pripravené prijať viac ako veľkorysé ponuky Sovietskeho zväzu, ktoré aj Mannerheim považoval za celkom rozumné, a tak udržať mier,” píše historik Vasilij Galin. – Mannerheim radil svojmu prezidentovi a premiérovi, aby “neodmietali sovietske návrhy, vážne si ich preštudovali a s najväčšou pravdepodobnosťou s nimi súhlasili, pretože z vojenského hľadiska sú pre Fínsko len výhodné”. Len a len tlak Anglicka a Francúzska prinútil Fínsko odmietnuť ZSSR navrhovanú výmenu území a kompenzácie”. (“Politická ekonómia vojny: Sprisahanie Európy” – M., Algoritmus, 2007)

Anglicko sa zároveň všemožne snažilo ubezpečiť ZSSR, že nebude nijako zasahovať do jeho konfliktu s Fínskom. V tomto duchu sa nieslo aj vyhlásenie britského ministerstva zahraničných vecí z 24. novembra. Moskva mu však neverila – a to oprávnene. Už na samom začiatku vojny bola do Fínska vyslaná francúzska vojenská misia. A v Mannerheimovom štábe sa najútulnejšie usadil generál Clément-Gancourt. Kapitán P. Stelen, člen misie, neskôr priznal, že hlavnou úlohou Francúzov bolo “všetkými prostriedkami udržať Fínsko vo vojnovom stave”. Povzbudivé slová boli podporené najväčšími vojenskými dodávkami. Francúzsko tu prevzalo vedúcu úlohu – dodalo Fínsku 145 lietadiel, 469 diel, 5 000 guľometov, 400 pušiek a 20 miliónov nábojov. Z Anglicka bola do Fínska dodaná táto pomoc – 101 lietadiel, 14 diel, 185 tisíc nábojov, 200 protitankových diel, 100 guľometov, 50 tisíc plynových nábojov, 15 700 leteckých bômb.

“Malé, ale hrdé” Fínsko teda nebojovalo proti ZSSR samo. Za jeho chrbtom stál mocný “demokratický” Západ. Preto mal Stalin všetky dôvody vyhlásiť na zasadnutí Ústredného výboru (apríl 1940):

“Otázkou je, koho sme porazili? Hovorí sa, že Fínov. Samozrejme, že sme porazili Fínov. Ale to nie je to najdôležitejšie v tejto vojne. Poraziť Fínov nie je žiadna veľká úloha. Samozrejme, že sme Fínov museli poraziť. Neporazili sme len Fínov, porazili sme aj ich európskych učiteľov – porazili sme nemeckú techniku, porazili sme anglickú obrannú techniku, porazili sme francúzsku obrannú techniku. Porazili sme nielen Fínov, ale aj techniku vyspelých európskych krajín. Nielen techniku vyspelých štátov Európy – porazili sme ich taktiku, ich stratégiu…”

Červená armáda prinútila Fínsko uzavrieť mier. Hoci k prímeriu mohlo dôjsť oveľa skôr, už 13. marca 1940, keď sa zastavili bojové akcie. Začiatkom februára začal Tanner rokovať so sovietskou veľvyslankyňou vo Švédsku Alexandrou Kollontaiovou. Tentoraz ZSSR predložil pomerne tvrdé požiadavky, s ktorými boli Fíni v zásade ochotní súhlasiť – spory sa týkali ostrova Hanko. Ale 5. februára najvyššia vojenská rada Anglicka a Francúzska rozhodla o vylodení expedičného zboru v Škandinávii – na pomoc Fínom. A Fíni sa pochopiteľne stali menej ústretovými. Švédsko však kategoricky odmietlo povoliť prechod cudzích vojsk cez svoje územie. V samotnom Fínsku sa však na myšlienku vylodenia anglo-francúzskeho zboru pozerali s obavami. Najprv sa proti nej postavili Tanner a K. Mannerheim, potom sa k nim pridal aj premiér R. Ryuti, ktorý bol dlho horlivým nadšencom vojny so Sovietmi “do víťazného konca”. Možno keby sa Anglicko a Francúzsko s vylodením svojich vojsk poponáhľali, Fíni by súhlasili s vyčkávaním. Spojenci však stanovili dátum vylodenia na koniec apríla a to už bolo neskoro. Museli uzavrieť pre seba nevýhodný, “sprostý” mier so ZSSR, čím mu odovzdali solídnu časť svojho územia.

Anglo-francúzske strany boli rozzúrené. Teraz išlo o útok na ZSSR. Vlastné samotné rozhodnutie padlo 16. januára 1940 na zasadaní Najvyššej vojenskej rady oboch krajín. Najskôr sa však plánoval škandinávsky obchod, ktorý sa nikdy neuskutočnil.

“Vojnový plán proti ZSSR schválený vedením Britského impéria a Francúzska predpokladal dva údery z juhu a zo severu,” píše Igor Šiškin. – Na juhu ZSSR (“hrot kopije”) sa plánovalo masívne bombardovanie zo Sýrie Baku, Grozného, Poti, Maikopu a Batumi s cieľom zničiť hlavné centrum sovietskej ťažby a spracovania ropy, ako aj invázia expedičného zboru do Zakaukazska pod vedením francúzskeho generála Maxima Weyganda, pričom sa počítalo so vzburou horalov z Kaukazu. Operácia na severe ZSSR predpokladala vylodenie expedičného zboru v Petsame, spoločné dobytie Murmanska, Karélie a útok na Leningrad:

“Za týmto účelom bolo rozhodnuté vyslať do Fínska kanadské jednotky, z ktorých jedna divízia už dorazila do Anglicka, a zmocniť sa prístavu Petsamo ako základne pre operácie proti Murmansku a Archangeľsku. Hlavnou úlohou je dobytie Leningradu, čo by podľa spojencov malo zasadiť silný úder ZSSR” (“Stalinovo tajné víťazstvo”).

Aj to sa však oneskorilo: “Od začiatku roka 1940 dochádzalo k mohutnému hromadeniu síl Červenej armády na Kaukaze. Presunuli sa tam aj vojská uvoľnené na fínskom fronte. Ľudový komisár obrany Kliment Vorošilov 4. apríla podal Ústrednému výboru správu o posilnení južných hraníc letectvom a protilietadlovým delostrelectvom: dodatočne bolo vytvorených 17 divízií stredného kalibru, ktoré boli zlúčené do plukov pre protivzdušnú obranu Baku, Tbilisi, Batumi, Tuapse a Novorossijska; len pre protivzdušnú obranu Baku bolo vytvorených 7 divízií malokalibrového delostrelectva. Posilňovanie protivzdušnej obrany Červenej armády na Kaukaze nútilo anglo-francúzske velenie opakovane odkladať začiatok operácie, pretože bolo potrebné neustále posilňovať skupinu bombardérov v Sýrii, aby mohla zaručiť zničenie sovietskych centier ťažby a spracovania ropy. Boli sme pripravení do 15. mája 1940, ale 10. mája Nemci začali ofenzívu na západnom fronte a 14. júna Wehrmacht vstúpil do Paríža”. (c. d.)

Do svojej “hybridnej vojny” plánovali Anglicko a Francúzsko zapojiť emigrantské osobnosti všetkého druhu:

“Treba poznamenať, že myšlienka využiť Trockého v boji proti ZSSR sa v tomto období neobjavila len medzi politikmi v Anglicku a Francúzsku. V decembri 1939 napríklad Štátna rada Fínska otvorene diskutovala o vytvorení ruskej alternatívnej vlády na čele s Trockým alebo A. F. Kerenským”. (Oleg Višlev. “V predvečer 22. júna 1941.” – M.: Nauka, 2001).

Určite by Fínsko bez indikácie Západu o takýchto veciach nediskutovalo, pretože išlo o vážnych predstaviteľov západného demokratického vplyvu. Tu je úryvok zo správy nemeckého konzula v Ženeve:

“Agent vo Francúzsku hlási, že Briti plánujú prostredníctvom Trockého skupiny vo Francúzsku nadviazať kontakt s Trockého ľuďmi v samotnom Rusku a pokúsiť sa zorganizovať prevrat proti Stalinovi. Tieto pokusy o prevrat treba vnímať v úzkej súvislosti so zámerom Britov dostať sa k ruským zdrojom ropy.” (O. Višlev. c. d.). I. Šiškin poznamenáva: “Mimochodom, “úplnou náhodou” Trockij v apríli 1940 uverejnil “List sovietskym robotníkom” s výzvou na ozbrojené povstanie proti Stalinovi. A opäť “úplnou náhodou” sa v máji 1940 uskutočnil prvý (neúspešný) pokus o likvidáciu Trockého” (“Stalinovo tajné víťazstvo”).

Trockij takmer otvorene spolupracoval so západnými spravodajskými službami. Koncom minulého storočia boli zverejnené odtajnené materiály ministerstva zahraničných vecí, ktoré svedčia o úzkej spolupráci Trockého s Američanmi. Preto komunikoval s konzulom USA. Tu je jeden z “momentov” tejto komunikácie:

“Po atentáte 24. mája 1940 sa McGregor ml. niekoľkokrát stretol s Trockým v máji, júni (pozri vyššie) a potom 13. júla 1940. Pri poslednej príležitosti Trockij McGregorovi ml. povedal o istej slečne Anite Brennerovej, ktorú opísal ako osobu stojacu ‘na hranici medzi Treťou a Štvrtou internacionálou’, a uviedol, že atentát spáchali David Alfaro Siqueiros a istý pán Arenal – obaja podľa neho boli v Spojených štátoch. Poukázal na ich spojenie s ľavicovou tlačou v Mexiku, ako napríklad FUTURO, EL POPULAR, LA VOZ DE MEXICO, a tvrdil, že tieto publikácie boli dotované z Moskvy.

Pripomenul, že v rokoch 1929 – 31 Kominterna vynaložila na dotácie zahraničnej tlače od päťstotisíc do milióna amerických dolárov. Spomenul aj mená týkajúce sa komunistických strán Mexika (Lombardo Toledano, Alejandro, Gerillo Rafael, Victor Manuel) a Španielska (Carlos Contreras, plukovník Lister). Na záver stretnutia McGregorovi povedal, že USA robia obrovskú chybu, keď sa správajú lojálne voči Stalinovi, aby porazili Nemecko” (NARA2 RG 59, 861.00 Trockij, Leon T 1250 (1940-44) 35 A2 Cabinet 42/12 Roll 2″, “Trockij-USA Relations 1939-1940”).

armadnymagazin.sk