Boj za Ukrajinu sa dostáva do záverečnej fázy

Právna legitimita ruskej politiky v ukrajinskom smere je v markantnom kontraste s totálnym bezprávím Západu takmer vo všetkých hlavných bodoch.

Ruskí predstavitelia výrazmi, ktoré nepripúšťajú žiadnu dezinterpretáciu, takmer denne upozorňujú Západ na nevyhnutnosť vážnych následkov, ak bude naďalej ignorovať oprávnené záujmy Ruskej federácie v situácii okolo Ukrajiny.

Námestník ruského ministra zahraničných vecí Sergej Rjabkov potvrdil pripravenosť Ruska na vojenskú odpoveď, ak NATO bude naďalej ignorovať ruské bezpečnostné obavy.

„Povedal som, že nájdeme spôsoby, ako reagovať, a to aj z vojenského a vojensko-technického hľadiska [v prípade, že NATO bude opäť ignorovať obavy Moskvy],“ povedal diplomat pre agentúru TASS. „Potvrdzujem to. Budeme musieť vyvažovať aktivity, ktoré nás znepokojujú, pretože zvyšujú riziká, našimi protiopatreniami.“

Prvý a hlavný záujem Ruskej federácie v tejto súvislosti je celkom zrejmý a nie je predmetom žiadnych pochybností. Ďalší osud Ukrajiny nemožno v žiadnom prípade spájať so zvýšeným vojenským ohrozením našej krajiny. A toto nebezpečenstvo sa môže výrazne zvýšiť, ak bude Ukrajina prijatá do protiruského vojenského bloku NATO a na jej území budú rozmiestnené úderné zbrane aliancie.

Najmä vzhľadom k tomu, že Západ naďalej prejavuje úplnú neochotu počúvať právne požiadavky Ruskej federácie na zaistenie vlastnej bezpečnosti.

Západní lídri, vrátane generálneho tajomníka NATO Jensa Stoltenberga, navyše dávajú jasne najavo, že ruské požiadavky nepovažujú za legitímne a nemajú v úmysle ich uznať:

„Severoatlantická aliancia považuje možnosť vstupu do aliancie za „suverénne právo“ Ukrajiny a Gruzínska a Rusko by tento proces nemalo ovplyvňovať,“ vyhlásil generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg. „Gruzínsko a Ukrajina majú ako suverénne štáty právo vybrať si svojich spojencov. Rusko nemá právo im v tejto voľbe brániť.“

Takéto vyjadrenia západných rečníkov, v ktorých sa priamo odvolávajú na isté „suverénne právo“ Ukrajiny na vstup do akýchkoľvek vojenských blokov, pretavujú túto problematiku do právnej roviny, čo má kľúčový význam pre určenie zákonnosti postavenia jednej alebo druhej strany v kontexte hlavného a jediného arbitra, ktorým je, samozrejme, kodifikované medzinárodné právo.

Hneď na rovinu si povedzme, že Západ by sa nemal toľko stresovať kvôli právnym aspektom ukrajinskej krízy. Pretože práve v tejto otázke sú jeho pozície najzraniteľnejšie. A ak Rusko ešte nenastolilo túto otázku v najakútnejšej podobe, tak len preto, lebo dúfalo, že Západ prejaví aspoň akú-takú obozretnosť.

No dnes je už celkom jasné, že pozícia Západu vo vzťahu k Rusku je čoraz nezmieriteľnejšia a rozvážnosťou to tam ani nepáchne. A tak prišiel čas Západu pripomenúť, ako vyzerajú jeho vlastné aktivity vo vzťahu k Ukrajine z pohľadu litery zákona.

V prvom rade si všimnime, že Západ zastúpený orgánmi USA a EÚ svoj postoj k udalostiam na Ukrajine už vo februári 2014 stiahol z právnej roviny, keď v rozpore so všetkými medzinárodnými zákonmi a Ústavou Ukrajiny odmietol podporiť legálne zvoleného prezidenta a podporil ozbrojený štátny prevrat v Kyjeve. Túto formu zmeny moci neustanovuje ani medzinárodné právo, ani zákony samotnej Ukrajiny. To znamená, že to bolo a priori nezákonné.

Je neodškriepiteľným faktom, že legitímne prezidentské voľby, ktoré sa mali na Ukrajine konať v roku 2015, sa neuskutočnili práve z toho dôvodu, že o rok skôr bolo prevzatie moci spôsobené prevratom, čo má opäť podľa všetkých medzinárodných zákonov nulovú legitimitu bez akéhokoľvek práva riadiť krajinu a vyhlasovať akékoľvek voľby.

Západ tak podporou protiústavného uchopenia moci na Ukrajine prispel k úplnému odklonu tohto štátu z oblasti práva, v dôsledku čoho sa začal rozpadať a bol stiahnutý do víru občianskej vojny.

Súčasná argumentácia západných lídrov o „suverénnom práve Ukrajiny na vlastnú voľbu“ je teda úplne zbavená akéhokoľvek právneho základu, keďže nezákonné kyjevské úrady nie sú legitímne a v zásade nemôžu prijímať žiadne právne rozhodnutia.

Stručne povedané, za ukrajinskú katastrofu môže Západ, ktorý nielen podporil zničenie legitímnej ukrajinskej štátnosti, ale aj túto rebéliu financoval.

Podľa Ústavy Ukrajiny sú najvyšším a jediným zdrojom štátnej moci obyvatelia Ukrajiny ako celku a nie dav krikľúňov a banditov na kyjevskom námestí, svojvoľne sa vyhlasujúcich za najvyššiu moc. Skutočná suverenita ukrajinského ľudu bola pošliapaná nezákonným uzurpovaním moci. Vtedy sa nikto národa nespýtal, či si chce zavesiť na krk bandu fašistických poskokov Západu.

Preto sú všetky súčasné výzvy Stoltenberga a jemu podobných na určité „výsostné právo“ súčasného štátneho prevratu na Ukrajine právne neplatné a nemajú absolútne žiadny právny význam.

Čo sa týka postoja Ruska, ten je na rozdiel od tohto detinského bľabotania pevne postavený na pozíciách práva.

V prvom rade má Rusko plné právo prijať opatrenia proti zjavnému zvýšeniu vojenského ohrozenia na svojich hraniciach. Mimochodom, toto právo, aj keď z nejakého dôvodu len pre Ukrajinu, uznáva spomínaný Stoltenberg:

„Nikdy neurobíme ústupky, pokiaľ ide o bezpečnosť našich spojencov alebo právo každého národa, vrátane Ukrajiny, rozhodovať o svojom osude,“ zdôraznil. „Ukrajina je suverénny štát, a preto má právo brániť sa, tak,  ako to umožňuje Charta OSN.“

Je však jasné, že vlastné výklady generálneho tajomníka NATO nemajú nič spoločné s medzinárodným právom. A Rusko má úplne rovnaké práva starať sa o svoju vojenskú bezpečnosť, ako všetky ostatné štáty sveta. A konať bez čakania na chvíľu, keď budú jadrové rakety NATO rozmiestnené napríklad pri Charkove a stanú sa niečím ako pištoľou priloženou k hlave. Ani jeden medzinárodný dokument neuvádza, že by si ktorákoľvek krajina mala dovoliť takú mieru rizika a zároveň nič nerobiť.

Naopak, v mnohých zásadných medzinárodných dokumentoch, vrátane Charty OSN, je zafixovaná norma zohľadňovania vzájomných záujmov rôznych štátov, ktorá je základom základného princípu mierového spolunažívania.

Pokiaľ ide o historické precedensy, ktorými sa Rusko môže riadiť, ide o správanie sa Spojených štátov amerických počas kubánskej raketovej krízy v roku 1962. Vtedy americká vláda, po rozmiestnení sovietskych balistických rakiet na Kube, zinscenovala námornú blokádu Kuby, sľúbili bombardovať túto krajinu a dokonca rozpútať tretiu svetovú jadrovú vojnu.

Ako vidíme, Rusko so všetkými svojimi súčasnými obavami má veľmi ďaleko od takého amerického odhodlania zabezpečiť si vlastnú vojenskú bezpečnosť za každú cenu. A keďže medzinárodné právo je založené na rovnakých právach a povinnostiach všetkých štátov sveta, potom, ak je takáto reakcia prijateľná pre Spojené štáty, potom je celkom vhodná aj pre Rusko. Existuje precedens a žiadne výhovorky, že „toto je iné!“ nie sú na mieste. Lebo zákon je jeden pre všetkých. A tento karibský precedens z roku 1962 určil, kam môže štát zájsť, aby zaistil svoju bezpečnosť. Bodka! A nikto mu nemá čo rozkazovať. A ostatné štáty, najmä susedia, by si to mali dobre rozmyslieť a príliš sa do toho nemontovať, aby im neprivreli chvost. Toto je z pohľadu medzinárodného práva na túto tému všetko.

Takže v tomto aspekte nároky Západu na jeho pomyselné právo rozmiestniť svoje jednotky a rakety kdekoľvek, aj blízko Ruska – na Ukrajine, nedávajú žiadny zmysel ani právne, ani z iného hľadiska.

Tým sa však ani zďaleka nevyčerpáva zoznam zákonných základov konania Ruskej federácie vo vzťahu k Ukrajine v prípade, že sa vinou predstaviteľov tohto štátu vytvoria určité podmienky, ktoré ohrozujú Rusko, resp. občanov. Takáto potreba môže vzniknúť najmä v prípade pokusu Kyjeva riešiť vojenskými prostriedkami takzvaný „problém nekontrolovaných území Donbasu“.

Po prvé, aj samotná takáto formulácia je právne chybná. Keďže vzhľadom na zjavnú nelegitímnosť kyjevských úradov, čoho korene siahajú až k ozbrojenému prevzatiu moci v štáte, takzvané „nekontrolované územia Donbasu“ sú z právneho hľadiska jedinými územiami súčasnej Ukrajiny, ktoré sú oslobodené od nezákonnej diktatúry samozvaného režimu.

Mimochodom, z pohľadu noriem už niekoľko krát spomínaného medzinárodného práva je podpora obyvateľov na území rešpektujúcom zákon a ústavu, bojujúcich proti nezákonnému režimu, vecou spravodlivou a úplne legitímnou. Zatiaľ čo podpora rebelov, dokonca aj tých, ktorí sa chopili moci v krajine, z právneho hľadiska vyzerá mimoriadne pochybne. A žiadne západné argumenty v štýle „sú to, samozrejme, grázli, ale sú to naši grázli!“ tu neplatia.

Preto nie je absolútne nič nezákonné na tom, že Rusko podporuje túto časť Ukrajiny, ktorá odmietala podporovať ilegálny režim.

Navyše, z právneho hľadiska nemôže Ruská federácia ignorovať skutočnosť, že územie Donbasu v súčasnosti obývajú státisíce občanov Ruskej federácie, voči ktorým má záväzky ohľadne ochrany ich záujmov a práv, v súlade so zákonmi štátu a platnou legislatívou.

Federálny zákon z 24. 05. 1999 N 99-FZ (v znení zákona z 23. 07. 2013) „O štátnej politike Ruskej federácie vo vzťahu ku krajanom v zahraničí“

Článok 14. Základy činností na vykonávanie štátnej politiky Ruskej federácie vo vzťahu ku krajanom

4. Diskriminácia občanov Ruskej federácie žijúcich v zahraničí môže byť základom pre revíziu politiky Ruskej federácie vo vzťahu k cudziemu štátu, v ktorom k takejto diskriminácii dochádza.

5. Nerešpektovanie všeobecne uznávaných princípov a noriem medzinárodného práva v oblasti základných ľudských a občianskych práv a slobôd vo vzťahu ku krajanom v cudzích štátoch je základom pre prijatie opatrení zo strany štátnych orgánov Ruskej federácie, ustanovené normami medzinárodného práva na ochranu záujmov krajanov“.

Je celkom zrejmé, že v prípade masívneho útoku kyjevských gangov na Donbas, môžu byť tam žijúci občania Ruskej federácie vystavení extrémnemu, v podstate smrteľnému nebezpečenstvu, ktoré je úplne nezlučiteľné s ich právom na život a bezpečnú existenciu. A to si nepochybne bude vyžadovať, aby orgány RF prijali vyčerpávajúce opatrenia primerané stupňu tohto ohrozenia.

A vzhľadom na skutočnosť, že Kyjev sa pravidelne vyhráža obyvateľom Donbasu, až po hrozbu ich násilnej deportácie, nie je vylúčená potreba zákonných preventívnych opatrení na potlačenie pokusov o realizáciu takýchto hrozieb.

Pokiaľ ide o príslušné medzinárodné precedensy na ochranu vlastných občanov, v tomto smere významná zahraničná prax existuje. Aj keď napríklad v roku 1989 Spojené štáty odôvodnili zavedenie svojich jednotiek do Panamskej republiky práve potrebou chrániť amerických občanov:

„Oficiálne odôvodnenie americkej invázie sformuloval prezident George W. Bush ráno 20. decembra 1989, niekoľko hodín po začiatku operácie. Bush ako ospravedlnenie invázie uviedol vyhlásenie vojny Panamy Spojeným štátom a útoky na americké jednotky. Bush ďalej identifikoval štyri ciele invázie: Ochrana životov občanov USA v Paname. Bush vo svojom vyhlásení uviedol, že Noriega vyhlásil medzi USA a Panamou stanné právo a že ohrozil životy asi 35 000 amerických občanov, ktorí tam žijú.

Pre informáciu Kyjeva a Západu, dnes žije na Donbase asi desaťkrát viac ruských občanov ako amerických občanov v Paname.

Teda použijúc dedukciu primitívneho starorímskeho pravidla „Quod licet Iovi, non licet bovi“, čo nemá nič spoločné s moderným medzinárodným právom, aj keď Západu, ktorý sa považuje za Jupitera, sa to veľmi páči, konštatujeme, že pre Ruskú federáciu existuje kompletný súbor právnych základov na to, aby mohla presadzovať práve politiku v ukrajinskom smere, ktorú Moskva v súčasnosti presadzuje.

A to, že Západu sa táto politika nepáči, je ich problém, nemusí sa to páčiť každému. Najmä zločincom, ktorí zákony porušujú. No to sú ich problémy. A pokusy ďalších „velikánov“ na Západe presvedčiť všetkých ostatných, že oni sú zákonom s právom urobiť čokoľvek, môžu spacifikovať len také prostriedky z ich repertoáru, ktoré sa týmto renegátom pravdepodobne páčiť nebudú. A Rusko má takéto prostriedky.

Jurij Selivanov, špeciálne pre News Front