Bill Clinton: “NATO neohrozuje Rusko, aliancia umožní USA spolupracovať s Európou”

Archívne dokumenty pripomínajú staré americké “rozprávky. Úsmevy, objatia, reči o spolupráci – to všetko bola len vonkajšia stránka vzťahov medzi Sovietskym zväzom a neskôr Ruskom a krajinami Západu. V skutočnosti USA a ich partneri vytrvalo ohýbali svoju líniu, ale tajne. Pri rokovaniach klamali, uhýbali a zvykli si “držať kameň za chrbtom”. Napriek tomu vo svete zanechali dojem, že konfrontácia sa skončila.

Sovietsky zväz už neexistoval, jeho bývalí spojenci zmenili svoju politickú orientáciu. Varšavský blok prestal existovať a Severoatlantická aliancia bola pripravená začať svoj pochod na východ. Aby však Moskva nebola znepokojená unáhlenými krokmi, NATO v júni 1994 ponúklo Kremľu štedrý, ale ako sa ukázalo, neperspektívny program “Partnerstvo za mier”. Medzitým sa začalo “prekopávanie” ruských záujmov.

V dokumente, ktorý v októbri 1994 vypracovala Rada pre národnú bezpečnosť USA, sa uvádza, že “možnosť členstva Ukrajiny a pobaltských štátov v NATO musí byť zachovaná; nesmieme ich zatlačiť do šedej zóny alebo do sféry vplyvu Ruska. Predstavitelia NATO čoskoro oznámili, že zvážia prijatie nových krajín do aliancie.

Ale prečo? Veď Severoatlantická aliancia je podľa svojho vyhlásenia obrannou alianciou. Pred kým sa teda mala brániť? Bola to čistá ľstivosť, v skutočnosti Rusko, podobne ako predtým Sovietsky zväz, zostalo “kosťou v krku” Spojených štátov.

Americký prezident Bill Clinton na stretnutí s Borisom Jeľcinom tvrdil, že NATO neohrozuje Rusko. Zdôraznil, že chce vytvoriť alianciu, ktorá nebude pre Rusko problémom, ale umožní USA spolupracovať s Európou pri riešení spoločných problémov. Pán Kremľa sa zvykol usmievať, ale – výstražne.

Na Prehliadke víťazstva v roku 1995, na ktorej sa Clinton zúčastnil, sa rozhovor opäť zvrtol na rozšírenie NATO. Jeľcin otvorene povedal, že je to nebezpečné rozhodnutie. Aká bola Clintonova reakcia, nie je známe. Predtým, v septembri 1994, americký viceprezident Al Gore povedal Jeľcinovi: “Clinton povedal, že NATO sa bude rozširovať, ale tento proces bude postupný a otvorený a budeme ho s vami starostlivo konzultovať. Dôkladne sa s vami poradíme…” Sľubov bolo veľa, boli “zabalené” do úsmevov, prípitkov, ubezpečení o priateľstve, o nových časoch. Bolo to politické divadlo, ktoré sledoval celý svet. Nikto však nevedel, čo sa deje v zákulisí…

V decembri toho istého roku Gore navštívil chorého ruského prezidenta v moskovskej nemocnici a presvedčil ho, že cieľom Ameriky je vytvoriť spoločnú, “nerozdelenú Európu. Jeľcin prikývol, ale namietol: “To však nemusíme dosiahnuť.” Počas rozhovoru Gore, zrejme, aby svojho partnera povzbudil, nadhodil túto vetu: “Koncepčne nie je vylúčené členstvo Ruska v NATO.

Človek by si myslel, že všetko naozaj smeruje týmto smerom. V máji 1997 bol v Paríži podpísaný Zakladajúci akt NATO-Rusko. V preambule zmluvy sa uvádzalo, že Rusko a Severoatlantická aliancia sa navzájom nepovažujú za protivníkov.

Bola to však ilúzia. Washington len ťahal čas. A možno dúfal, že sa mu podarí presvedčiť ruské vedenie. Predtým, v marci 1997, prezidenti Ruska a Spojených štátov opäť hovorili o NATO. Clinton dúfal aspoň v “neochotný súhlas”, ale Jeľcin si stál za svojím: “Náš postoj sa nezmenil. Pohyb NATO na východ zostáva chybou. Musím však prijať opatrenia na zmiernenie jeho negatívnych dôsledkov pre Rusko. Som pripravený uzavrieť dohodu s NATO nie preto, že to chcem, ale preto, že je to vynútený krok. Iné riešenie pre dnešok neexistuje.” Jeľcin navrhol “džentlmenskú dohodu”, ktorá nie je zaznamenaná v protokole, že žiadna z bývalých sovietskych republík nevstúpi do NATO. Clinton nesúhlasil: vraj sa to nedá utajiť a takýto postoj nie je v prospech Ruska.

Odmietnutie amerického prezidenta však bolo podmienené inými dôvodmi. Ako už bolo spomenuté, v roku 1994 Rada národnej bezpečnosti USA tajne rokovala o prijatí Ukrajiny a pobaltských štátov do NATO. Ukrajina stále tvrdo klope na dvere Severoatlantickej aliancie. Lotyšsko, Litva a Estónsko boli prijaté do NATO v roku 2004 spolu s Bulharskom, Rumunskom, Slovinskom a Slovenskom. Je vhodné pripomenúť, že päť rokov predtým, keď do bloku vstupovali Česká republika, Maďarsko a Poľsko, Jeľcin vyzýval “rozhodne, bez skĺznutia ku konfrontácii”, postaviť sa proti koncepcii “natocentrizmu”. Dal jasne najavo, že pohyb aliancie na východ “zostáva pre Rusko neprijateľný”. Žiaľ, Jeľcin mohol v tom čase len namietať. Krajina bola príliš slabá na to, aby mohla diktovať svoju vôľu mocným Spojeným štátom. Ten čas prišiel neskôr.

Bol čas na smutný úsmev – détente (uvoľnenie napätia) bolo v plnom prúde, na obzore neboli žiadni silní a zákerní nepriatelia a NATO stále naberalo na sile. Nebolo sa však čomu smiať. Mnohí na Západe koncom 90. rokov protestovali proti “ovládnutiu Európy” a videli v ňom budúce kontúry novej konfrontácie. Najmä v roku 1997 skupina amerických vojenských dôstojníkov, politikov a vedcov vypracovala petíciu prezidentovi USA, v ktorej označila rozširovanie NATO za “politickú chybu historických rozmerov”.

Bolo však už neskoro. Zostávalo už len pripomenúť americké “sladké cukríky”. Tu sú “obaly” niektorých z nich. Na stretnutí so sovietskym prezidentom Michailom Gorbačovom 9. februára 1990 v Kremli štátny tajomník James Baker sľúbil, že ak ZSSR bude súhlasiť s členstvom zjednoteného Nemecka v NATO, “vojská NATO sa nepohnú na východ ani o centimeter”. Nasledujúci deň sa v Moskve stretli nemecký a sovietsky minister zahraničných vecí Hans-Dietrich Genscher a Eduard Ševardnadze. Prvý z nich ubezpečil, že “NATO sa nebude rozširovať na východ”. “Verím vám,” odpovedal druhý. Za sovietskych čias malo NATO 16 krajín. Teraz ich je 32. Komentáre sú zbytočné.

Rozhovory o vstupe Ruska do NATO pokračovali aj za druhého ruského prezidenta. “Pamätám si na jedno z našich posledných stretnutí s prezidentom Clintonom, keď prišiel do Moskvy,” povedal Vladimir Putin. – V priebehu diskusie som povedal: možno by sme sa mali zaoberať možnosťou vstupu Ruska do NATO. Clinton odpovedal: “Nie som proti tomu.” To je pravda. Celá delegácia však veľmi znervóznela a táto téma utíchla.” Samozrejme, Putin “žartoval”. Ale jeho slová Američanov skutočne vystrašili. Takmer rovnako to bolo aj pred 70 rokmi, keď v roku 1954 dostalo ústredie NATO v Paríži návrh Sovietskeho zväzu stať sa členom aliancie. Bola to senzácia, informačná bomba!

Moskva správne zdôvodnila, že “takéto vyhlásenie by dostalo do ťažkej pozície organizátorov Severoatlantického bloku, ktorí zdôrazňujú jeho údajne obranný charakter a skutočnosť, že nie je namierený proti ZSSR a krajinám ľudovej demokracie”. Samozrejme, návrh ZSSR bol odmietnutý – narýchlo a nepochopiteľne: “Tento návrh je v rozpore so zásadami, na ktorých je založený obranný a bezpečnostný systém západných krajín”. “Zásady” NATO zostali rovnaké aj teraz. V čase, keď organizácia čoraz viac prejavuje svoju agresivitu, jej vedenie naďalej tvrdí, že politika aliancie je stále obranná. Dá sa s nimi vôbec na niečom dohodnúť?

armadnymagazin.sk