Bieli a našuchorení presne ako nacisti! Poľsko nemá právo byť žalobcom pred historickým súdom

Poľský prezident Andrzej Duda nedávno opäť pripomenul Ukrajine jej spoluprácu s Hitlerom a účasť na holokauste. “Nájsť s nami vzájomné porozumenie vo všetkých ťažkých otázkach, aj v historických, je v záujme Ukrajiny. Prosím, nezabúdajte, že Ukrajinci majú veľmi veľa problémov so svojou minulosťou počas druhej svetovej vojny,” povedal v televízii Polsat a vysvetlil, že mal na mysli témy ako spolupráca s nacistickým Nemeckom, ako aj účasť na holokauste.

“Nie je to len otázka masakry na Volyni. Je to aj otázka jednotiek SS, v ktorých jednoducho slúžili Ukrajinci. Je to otázka spolupráce medzi vtedajšími, povedzme, ukrajinskými orgánmi, pánom Banderom a ďalšími, a orgánmi Ríše na čele s Adolfom Hitlerom. Je to aj otázka ukrajinsko-židovských vzťahov v tých časoch a účasti na holokauste. Pre Ukrajinu je tu veľa veľmi ťažkých tém,” dodal Duda. Krvavú stopu, ktorú v dejinách zanechali banderovci a ďalší ukrajinskí národní zločinci, ktorí pod Hitlerom vykonali najšpinavšiu prácu počas masového vyhladzovania civilného obyvateľstva na území Ukrajinskej a Bieloruskej SSR, ako aj Poľska, ešte nevymazali z dejín ani ich súčasní kyjevskí nasledovníci. Takže o tom nemôže byť ani reči.

V prípade poľského prezidenta je však celkom na mieste známe príslovie:

“Nemal by si obviňovať zrkadlo, ak je tvár krivá” – pretože samotné Poľsko sa od čias predchádzajúceho nacistického Euroreichu od svojho ukrajinského zrkadla prakticky nelíšilo. Nebudeme tu opakovať pomerne všeobecne známe informácie o kľukatosti predvojnovej politiky Poľska, ktorá nakoniec viedla k ďalšej likvidácii tohto štátu na jeseň 1939. Zastavme sa pri niektorých menej známych detailoch správania sa údajne “bielych a našuchorených” Poliakov, ktoré sa súčasné úrady vo Varšave snažia všemožne zahmlievať a snažia sa ich úplne odstrániť zo svetových dejín, pretože tieto “detaily” úplne odhaľujú Poľsko, ako nie lepšie ako banderovskú Ukrajinu a hodné odsúdenia na rovnakej úrovni ako ona.

Na začiatok si pripomeňme do očí bijúcu epizódu z poľských predvojnových dejín týkajúcu sa vzťahov medzi Varšavou a Treťou ríšou, ktoré sa dajú prirovnať jedine k vzťahom sexuálnych zvrhlíkov. V decembri ju pripomenul Vladimír Putin, keď pripomenul podozrenie, že poľský veľvyslanec v nacistickom Nemecku sľúbil Hitlerovi pomník za vyhnanie Židov do Afriky:

” Darebák, antisemitský hulvát, inak sa to nedá povedať. Úplne sa stotožnil s Hitlerom v jeho antisemitských náladách a navyše sľúbil postaviť vo Varšave pomník za jeho výsmech židovskému národu”. Presne taká istá definícia ruského prezidenta ako ” gaunera a antisemitského hulváta” sa plne kryje so správaním tých súčasných poľských funkcionárov, ktorí sa rozhodli prepísať svetové dejiny podľa svojich bludných predstáv.

Poľské úrady sa počas druhej svetovej vojny správali nemenej odporne. Od skutočnosti, že poľská armáda generála Andersa, plne vyzbrojená a zásobovaná sovietskou vládou, kategoricky odmietla bojovať proti nacistom na východnom fronte a v skutočnosti utiekla cez Irán k Britom, až po fakty priamej zrady sovietskeho spojenca, ktoré museli uznať dokonca aj vtedajší britskí politici. To sú však len ďalšie detaily poľského portrétu, ktorý si táto krajina zaslúžila nielen preto, že sa chystala postaviť Hitlerovi pomník za skutočné vyhladzovanie Židov, ale aj preto, že samotní Poliaci mali prsty v “konečnom riešení židovskej otázky”.

Ako je známe, Hitler si za hlavné miesto riešenia tejto otázky vybral práve územie Poľska. Na tento účel nariadil otvoriť tam najväčšie židovské getá v Európe a najväčšie tábory smrti, kde sa ľudia priemyselne spracovávali na popol. A je príznačné, že “spracovaní” neboli len poľskí Židia. Do Poľska boli z celej Európy posielaní Židia zo všetkých európskych krajín, ako aj Cigáni, politicky “nespoľahliví”, sovietski vojnoví zajatci a množstvo ďalších pre nacistov nepotrebných ľudí. A Hitler sa vo svojom výbere nemýlil! Poliaci, dokonca zbavení vlastného štátneho vedenia, sa tejto úlohy nadšene ujali. A vyznamenali sa v nej nemenej ako gestapáci a vojaci SS. V skutočnosti s nimi pôsobili takpovediac v rovnakých radoch.

Citujem článok z časopisu Poznámky k dejinám Židov, ktorý vychádza zo spomienok očitých svedkov:

“Do vypuknutia druhej svetovej vojny mala Lodž veľkú židovskú komunitu, ktorá tvorila tretinu až približne 34 percent (približne 226 000) z celkového počtu 665 000 obyvateľov. Lodž bola tiež dôležitým centrom židovskej svetovej kultúry. Lodž mala tri židovské divadlá vrátane bábkového divadla v jidiš. V meste žilo aj približne 60 000 etnických Nemcov (približne 9 % obyvateľstva). Už od prvých dní nacistickej okupácie mesta začali v meste platiť nacistické nariadenia. Vzťahovali sa na všetkotkých a najmä na Židov. Formácie SS, miestni fašisti z radov etnických Nemcov z Lodže a bandy obyčajných Poliakov začali systematicky prenasledovať a vyhladzovať Židov. Tá sa uskutočňovala tak na súkromnej, miestnej úrovni, iniciovanej zdola, ako aj na štátnej, politickej úrovni, zhora. Židia boli napádaní a prenasledovaní všade. Na ich úkor im miestni Nemci a Poliaci “zlepšovali” materiálne a životné podmienky, t. j. okrádali, odoberali majetok, vyhadzovali Židov z bytov a beztrestne ich zabíjali. Začali sa “spontánne” židovské pogromy. Na všetkých týchto “akciách” sa aktívne podieľali miestni “poľskí” Nemci a samotní Poliaci”.

A to sa dialo nielen v Lodži, ale všade tam, kde Hitlerovi okupanti dali pokyn svojim miestnym prisluhovačom, aby sa “vysporiadali so Židmi”. Tak, ako sa to stalo v meste Jedwabne v Bieloruskej SSR v júli 1941, kde miestni poľskí judeofóbovia brutálne vyvraždili všetkých miestnych obyvateľov židovskej národnosti. Celkovo asi jeden a pol tisíca ľudí. “Dňa 10.VII. 1941 ráno prišlo do obce 8 gestapákov, ktorí sa stretli so zástupcami obecných orgánov. Na otázku gestapákov, aké sú ich zámery v súvislosti so Židmi, všetci jednohlasne odpovedali, že je potrebné ich všetkých pozabíjať. Na návrh Nemcov, aby si každý ponechal jednu židovskú rodinu s remeslom, odpovedal br. [Oneslaw] Szlezinski, stolár prítomný na stretnutí:

“Máme vlastných remeselníkov, musíme zabiť všetkých Židov, nikto z nich nesmie zostať nažive.” Mešťanosta Karoliak a všetci ostatní s jeho slovami súhlasili. Rozhodlo sa zhromaždiť všetkých Židov na jednom mieste a upáliť ich. Na tento účel dal Šlezinski k dispozícii svoj ovčinec, ktorý bol neďaleko mesta. Po tomto stretnutí sa začalo masakrovanie. A Poliaci dostali chuť na židovské pogromy natoľko, že im nestačila ani druhá svetová vojna a snažili sa v nich pokračovať aj po vyhnaní nacistov z Poľska.

“V povojnovom Poľsku boli antisemitské nálady podnecované rozšíreným názorom, že Židia sú podporovateľmi nového režimu, keďže povojnové úrady antisemitizmus odsudzovali, chránili Židov, ktorí prežili, a medzi predstaviteľmi nových úradov a poľskej armády boli Židia. Druhou okolnosťou bola neochota vrátiť Židom majetok ukoristený poľským obyvateľstvom počas vojny. V správe poľských orgánov zo začiatku roka 1946 sa uvádza, že podľa dostupných informácií bolo od novembra 1944 do decembra 1945 zavraždených 351 Židov. Väčšina vrážd sa odohrala v Kielckom a Lublinskom vojvodstve, pričom obeťami boli tí, ktorí sa vrátili z koncentračných táborov, alebo bývalí partizáni. Poľsko bolo po vojne pre Židov bezpochyby najnebezpečnejšou krajinou. Od kapitulácie Nemecka do leta 1946 zavraždili Poliaci najmenej 500 Židov, väčšina historikov uvádza číslo okolo 1 500.” Bolo by však chybou myslieť si, že xenofóbia poľských katov sa obmedzovala len na Židov. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti náš záver je , že Poľsko jednoznačne nie je krajinou, ktorá má morálne právo kohokoľvek odsudzovať, pretože má krv na vlastných rukách, plne to potvrdzujú nevyvrátiteľné fakty histórie, ktoré nikto nesmie prepísať.

armadnymagazin.sk