Bezpečnostný analytik Milan Žitný o voľbách, Čaputovej chrániacej zločincov v OČTK, škandalóznom zasahovaní do predvolebnej kampane českým prezidentom Pavlom, McCarthyovskom

O prenasledovaní ľudí s iným názorom, eurokomisárke Jourovej, ktorá je so svojimi spolusúdruhmi ukážkovým produktom falošného sveta plného klamstiev a cenzúry, sústavne hľadajúceho nepriateľa a progresívnom panoptiku arogantnej svorky hlupákov a neschopákov.

Niekdajší novinár, publicista a bezpečnostný analytik Milan Žitný v rozhovore pre Parlamentní listy komentoval výsledok slovenských parlamentných volieb. S poukázaním na desivé a arogantné mlčanie politickej moci, justície i médií k prípadu tragického úmrtia bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského priblížil, čo sa na Slovensku dialo.

Prezidenta Pavla nemá čo zaujímať, akým smerom sa bude uberať slovenská politika, odkazuje publicista Milan Žitný. Zásah z Pražského hradu do volieb u susedov bol podľa neho pre rad slovenských voličov škandálny. Slovensko je na podobné zásahy do svojej suverenity citlivé, nehľadiac na to, že Petr Pavel túto intervenciu vykonal úplne politicky negramotne, skonštatoval v rozhovore pre české Parlamentní Listy(PL) novinár a publicista, ktorý desaťročie pôsobil v rádiu Slobodná Europa, Milan Žitný. Jeho manželku, tiež novinárku, Anku Žitnú pozná celé Slovensko.

Rozhovor Milana Žitného s redaktorom PL prinášame v plnom znení.

Začnime všeobecnejšie. Očakával ste výhru Smeru a Roberta Fica? Sú pre vás výsledky volieb v niečom prekvapením?

Víťazstvo Smeru som predpokladal v intervale 22 až 30 percent. Výsledok preto nebol pre mňa prekvapením. Ani zisk Progresívneho Slovenska, tomu som tipoval plus mínus 15 percent. Nečakal som však, že Oľano Igora Matoviča získa takmer deväť percent, teraz už však vieme, odkiaľ pochádzajú jeho zisky. Masívne bodoval – a zjavne cielene – v rómskych osadách a obciach s vysokým podielom rómskeho etnika. Keď to skombinujeme s korupčným charakterom jeho kampane, v ktorej ponúkal buď klasický Fiat 500 na dobu užívania štyroch rokov alebo 500 eur za účasť vo voľbách, môžeme si domyslieť, čo motivovalo pologramotných až negramotných Rómov voliť práve Matoviča. A že mu to aj niekto gramotný musel organizovať, o tom netreba pochybovať.

Súčasne platí, že Matovič je najväčší lúzr volieb, pretože v roku 2020 získalo jeho Oľano 25 percent hlasov a stal sa najsilnejším subjektom v Národnej rade. V prieskumoch mu odhady prisudzovali vtedy deväť až pätnásť percent. Ten mohutný nárast vo voľbách možno pripísať k marketingovému triku, presnejšie podvodu, keď tesne pred voľbami sa nechal natočiť na Francúzskej Riviére pri akejsi vile, o ktorej tvrdil, že patrí bývalému ministrovi financií za stranu Smer Jánovi Počiatekovi a že on sa postará o to, aby bola znárodnená.

Bola to lož, vila nepatrila Počiatekovi, no na nerozhodnutých voličov, ktorí boli Matovičom aj mediálnym mainstreamom dlhodobo masírovaní sloganmi typu ‚Fico chráni zlodeja‘, to zabralo. Matovičova prehra má ešte jednu dimenziu: aj napriek obrovskému úsiliu a niekoľkoročnému bombardovaniu verejnosti v antificovskej kampani by sme očakávali, že voliči nedajú teraz Ficovi a jeho Smeru ani hlas.

Pre verejnoprávnu Českú televíziu bolo zrejme víťazstvo Smeru veľkým prekvapením, pretože brala exit polls agentúry Focus takmer ako jasné a vierohodné. Dlho vychádzali z toho, že čísla sú smerodajné a víťazstvo Smeru je mimo hry. Všeobecne aj iné české médiá a komentátori hlavne pred voľbami vsádzali na víťazstvo Progresívneho Slovenska. Sledovali ste to? Máte pochopenie pre to, že českí novinári vaše voľby tak prežívali?

My sme stále spojené nádoby, Česko a Slovensko, máme snáď aj dostatočne dlhú spoločnú históriu, ba aj ponovembrový vývoj je podobný až rovnaký – s malým rozdielom, že niekedy ste vo vývoji vopred o pár krokov vy a inokedy my. No, ak sa to dá nazvať vývojom. Ani Hegel kedysi nemohol tušiť, že jeho vývojová špirála môže mať aj klesajúcu tendenciu. Stačí sa pozrieť, aké hlavy štátov máme dnes, vy aj my. Obom republikám boli marketingovými mágami „dodané“ terajšie hlavy štátov ako manipulovateľné figúrky bez akýchkoľvek skúseností s politikou a počúvajúce a presadzujúce záujmy cudzích, nikým nevolených mocností, v kombinácii s nezáujmom o potreby domáceho obyvateľstva. To nie je náhoda, niekto to tak chcel a správne masírovaní voliči to akceptovali. Mainstreamové médiá na oboch brehoch od rieky Moravy intenzívne nazvájom komunikujú, koordinujú a pomáhajú si.

Nešlo iba o našich novinárov, ale aj politikov. Michal Šimečka kritizoval Andreja Babiša, že porušuje slovenské moratórium, ktoré sa však na SR logicky nevzťahuje. Pritom predvolebné dianie komentovali aj iní naši politici vrátane ministra vnútra alebo prezidenta. Čím to je? Je atmosféra vyhrotená iba vojnou na Ukrajine? V minulosti to tak nebolo.

Váš prezident Petr Pavel zasahoval do slovenských volieb škandalóznym spôsobom, to šimočkovský politický poter nevidí alebo nechce vidieť. Prirovnal by som to k roku 1998, keď vtedajší prezident Ruskej federácie Jeľcin podporil verejne Vladimíra Mečiara krátko pred slovenskými parlamentnými voľbami, že si veľmi praje, aby na Slovensku vyhral práve on. Alebo keď počas ukrajinského Majdanu bývalý český minister zahraničných vecí Karel Schwarzenberg priamo v Kyjeve podporoval demonštrantov, čím svojou hrivnou prispel k štátnemu prevratu a schvaľoval ho.

Keď sa ale pozrieme na mieru onej suverenity, doznáme, že už z nej veľa nezostalo a snahy zvonku orezať ju na minimum sú úplne zreteľné. Práve otázka suverenity a jej prerozdelenia medzi obe republiky viedla k rozpadu ČSFR v roku 1992. Na mieru suverenity je aj dnes značná časť Slovákov veľmi citlivá.

Český prezident Pavel dokonca v piatok povedal, že pokiaľ sa Fico opäť stane premiérom a voči EÚ, NATO, Rusku a Ukrajine bude pokračovať v rovnakej línii ako pred voľbami, naruší to komunikáciu či spoluprácu medzi ČR a SR. Teraz tvrdí, že výsledok treba rešpektovať. Ako to vidíte? Dôjde skutočne k zhoršeniu našich vzťahov?

Prezidenta Pavla nemá čo zaujímať, akým smerom sa bude uberať politika Slovenskej republiky s Robertom Ficom. To je výsostne vec Slovenska. V tomto pohľade sme Českej republike žiadny kus svojej suverenity neodovzdali, tak nech to má na pamäti. Mal by radšej začať premýšľať nad tým, čo to prinesie Prahe, až sa posilní os Budapešť – Varšava o Bratislavu. Žijeme veľmi dynamickú dobu, v ktorej sa partneri v NATO a EÚ sále viac vzďaľujú od seba po línii niekdajšej železnej opony.

Vidíme zreteľne rastúcu nervozitu v dogmaticky zverejšom Západe, keď sleduje nárast prejavov nesúhlasu štátov strednej Európy s imigračnou politikou Bruselu, s tlakom USA na dodávanie zbraní a inej pomoci Ukrajine alebo so snahami centralizovať rozhodovacie nástroje na škodu nás všetkých. Táto zaslepenosť a tvrdošijné vynucovanie si poslušnosti hrozbami i rôznymi sankciami nepovedie k zlepšeniu vzťahu ani k funkčnosti EÚ a NATO.

Teraz prakticky k budúcej slovenskej vláde. Je v tejto chvíli úplne isté, že Robert Fico bude premiérom? Veľa sa hovorí o rozhodujúcej úlohe Pellegriniho Hlasu.

Všetko je vecou rokovania v týchto hodinách a najbližších dňoch, so schopnosťou ku kompromisu a súčasne pri udržaní zásadných bodov z politicky stanovených cieľov. Skúsení politici, ako sú Fico a Pellegrini, s tým, myslím si, nebudú mať problém. Pellegriniho Hlas nemá veľa na výber. Buď to bude koalícia Smer – Hlas – a povedzme SNS, alebo sa Hlas dá do partie s Progresívnym Slovenskom, no k tomu by musel súhlasiť aj s účasťou kresťanských demokratov (KDH) a SaS. V tejto kombinácii mu potenciálne hrozí, že stratia niektorých svojich poslancov, ktorí mu jednoducho odídu do klubu Smeru. A tým vládna koalícia Hlas – PS atď. stratí väčšinu v parlamente. Jednoduché počty. To je úplne reálna situácia. Nezabúdajme, že Pellegrini založil Hlas odtrhnutím od Smeru a mnohí členovia aj priaznivci Hlasu považujú Smer stále za najbližšieho partnera.

Nová vláda prevezme doterajšie záväzky a až po ich prehodnotení z pohľadu domácich potrieb a priorít, či majú zostať, alebo majú byť modifikované, respektíve aj zrušené, rozhodne, ako s nimi naložiť. Štát je vo veľmi zlej kondícii, do popredia budú musieť ísť vnútorné záležitosti. Ochrana štátnych hraníc voči migračným tlakom ako prvé opatrenie, to si bude vyžadovať razantné personálne zmeny v bezpečnostných zložkách. Súčasne veľmi naliehavou úlohou bude konsolidácia verejných financií, určenie priorít, kde je možné šetriť a kde posilniť. Z toho už dnes je zrejmé, že pomoc Ukrajine bude obmedzená na humanitárne záležitosti, ako to robí od začiatku Maďarsko. To sa všetko bude diať vo fakticky nepriateľskom obkľúčení mainstreamom, mimovládkami, opozíciou a zahraničnými dogmatickými inštitúciami, ktorým zo zotrvačnosti ešte stále hovoríme partneri.

Pozoroval som, že už počas kampane sa objavil naratív rovnaký ako u nás v Česku. Niektoré strany boli mediálne označované za demokratické a druhé nie. Inými slovami, ak vyhrá Progresívne Slovensko, zvíťazí demokracia, ak vyhrá Smer, je to koniec demokracie. Z čoho to pramení?

Je to mentálnym nastavením istej časti verejného priestoru, v ktorom vládne nenávisť voči iným názorom, čo ich irituje, frustruje, desí. Je to totalitné videnie sveta, ako to poznáme z dejín 20. storočia. Nedemokratické režimy, komunistické, nacistické, fašistické, od všetkých týchto zrodných systémov si progresivisti berú niečo za vzor. A neomylne označujú tých iných za škodcov, a tak sa snažia vystaviť si ospravedlnenie za drastické opatrenia voči tým, ktorí s nimi nesúhlasia. Na Slovensku po voľbách 2020 prebehla vlna zatýkania s bombastickými prejavmi násilia policajných a časti justičných zložiek voči tým, ktorí boli označení ako „Smer pozitív“, bez ohľadu na to, či to tak skutočne bolo a či dotyčný bol aspoň dôvodne podozrivý. Tieto nezákonné procesy s pomocou zmanipulovaných a skorumpovaných svedkov spôsobili vážne zásahy do súkromia, integrity a slobody mnohých známych osobností z politiky, bezpečnostných zložiek a podnikania.

Bývalý policajný prezident generál Milan Lučanský bol koncom decembra 2020 obvinený bez akýchkoľvek dôkazov z korupcie, vzatý bezdôvodne do väzby av priebehu necelého mesiaca utrpel niekoľko vážnych zranení vrátane poranenia oka a hlavy, podrobil sa operácii a nakoniec 29. decembra vo väzení umiera. Oficiálna verzia tvrdí, že spáchal samovraždu obesením. Pritom posledná kontrola Lučanského v inkriminovaný deň v cele prešovskej väznice podľa kamerových záznamov prebehla o 16.30, dozorca zapísal, že väzeň ležal na posteli a díval sa na televíziu. Po otvorení okienka otočil hlavou tým smerom, pričom dozorca vo výpovedi uviedol, že v tej chvíli sa už roznášala večera. O deväť minút potom, o 16.39, sa otvára okienko na prevzatie večere, a hľa, väzeň sa obesil. Predstava, že po poslednej kontrole Lučanský vyskočil z postele, uviazal si erárnu bundu na rám hornej postele, ľahol si na dolnú, zamotal hlavu do bundy a snažil sa vlastnou váhou rýchlo udusiť s vedomím, že za chvíľu príde dozorca s večerou a zabráni mu v dokonaní diela, je natoľko neuveriteľná a absurdná, že nepatrí ani do oblasti filmového braku. Nikto sa nechcel zaoberať otázkou, prečo nespáchal samovraždu v noci, keď je všade pokoj a nikto ho nevyruší. Desivé a arogantné mlčanie politickej moci, justície i médií k tomuto eklatantnému prípadu dáva odpoveď na otázku, čo sa na Slovensku deje.

Prenasledovanie, šikanovanie, ničenie životov, zastrašovanie, vydieranie, zatváranie, zmanipulované rýchle súdy… Dvaja policajní funkcionári utiekli zo Slovenska do Bosny a tam požiadali o politický azyl. Jeden z nich, operatívec Ján Kalavský, bol najprv súčasťou tímu, ktorý robil zatýkanie na základe vymyslených argumentov a falošných svedkov. Smrť generála Lučianskeho ho prinútila poskytnúť policajnú inšpekciu výpoveď o nezákonných praktikách jeho kolegov. Bratislavský sudca ho v zmysle príslušného zákona menoval policajným agentom a Kalavský pomocou skrytej nahrávacej techniky dokumentoval činnosť kolegov, ktorí boli potom vyšetrovateľkou inšpekcie obvinení zo zneužívania právomocí verejného činiteľa. Keďže paradoxov na Slovensku nie je nikdy dosť, a najmä za dosluhujúce vládne koalície, títo policajti v pozícii obvinených boli povýšení, jeden vyšetrovateľ dokonca zaujal pozíciu tretieho najvyššie postaveného funkcionára inšpekcie vnútra a nasledovalo obvinenie Kalavského z korupcie, ktorý preto v auguste 2021 utiekol do Bosny. Ministerstvo spravodlivosti SR požiadalo o jeho vydanie, žiadosť bola bosnianskymi súdmi zamietnutá s poukazom na dôkazy z generálnej prokuratúry SR, ktoré potvrdzovali Kalavské výpovede.

Rovnako aj druhý policajt, vyšetrovateľ Marian Kučerka, ktorému sa prokurátori špeciálnej prokuratúry vyhrážali, či nebude spolupracovať, bude „srať krv“ a on si to tajne nahral… Potom bol obvinený aj bez dôkazov, len na základe krivých výpovedí skorumpovaných svedkov. Nikto sa ho nezastal, sudca špeciálneho trestného súdu odmietol jeho námietky, a tak Kučerka tiež utiekol do Bosny a požiadal o azyl. Aj jeho bosnianske súdy odmietli na Slovensko vydať. Obaja boli na Slovensku už v neprítomnosti odsúdení na mnohé roky väzenia. Prečo? Že sa odmietli podriadiť diktátu nezákonných konaní? Áno, práve preto. Týmto desivým príbehom, svedčiacim o policajnej a justičnej zvoli za tichej asistencie úradujúcich vlád a mainstreamu, verejnosť pasívne prihliada, pretože nikto z mainstreamu sa tomu kriticky nevenuje. Kalavský je pre nich zločinec, Kučerka tiež, ďalší rovnako tak, generál Lučanský sa obesil, pretože sa bál trestu… Toto je skutočné Slovensko uplynulých aj týchto dní a také nám ponúka aj progresívna svorka krvilačných rádoby politikov, nemajúcich žiadne skúsenosti, tie nahrádzajú hlúposťou a aroganciou.

Nezákonnosť a zvola niektorých vyšetrovateľov, chránených Úradom špeciálnej prokuratúry, o čom svedčia mnohé uniknuté zvukové záznamy, je beztrestná. Najškandálnejšie je na tom však to, že týchto vyšetrovateľov a operatívcov, ktorí sa evidentne dopúšťajú vážnych porušení právne závažných predpisov, minimálne v zmysle trestného poriadku a nerešpektujú ani ďalšie platné zákony, prenasledujú tých, ktorí sa im postavia, tak ich chráni aj prezidentka Zuzana Čaputová . Jej správanie ostro kontrastuje s mlčaním a nezáujmom, ktorým sprevádzala tragický osud generála Lučanského. Tým nesie aj trestnoprávnu zodpovednosť za snahu mariť vyšetrovanie nezákonností súčasných vyšetrovateľov a špeciálne prokuratúry. V tomto ohľade očakávam, že nová vláda prijme razantné opatrenie, ktoré postaví hrádzu týmto desivým praktikám. Tiež očakávam, že generálny prokurátor podá obžalobu na prezidentku pre pokusy mariť vyšetrovanie a zasahovanie do činnosti nezávislých orgánov vrátane GP SR. Inak potom nemožno už o Slovensku hovoriť ako o právnom štáte s demokratickými pravidlami, rešpektujúcom základné občianske práva a slobody, ako to ukladá ústava.

Prečo by sa mali obávať? Mali by porovnávať a potom sa rozhodnúť, aký typ vlády je pre nich výhodnejší. Či fialový chaos, alebo nedokonalá čeština manažérsky založeného Andreja Babiša. To je podľa môjho názoru jeho najväčší deficit.

Podpredsedníčka Európskej komisie Věra Jourová hovorí, že stranu Progresívne Slovensko mohla vo voľbách poškodiť „dezinformačnú masáž“, použitie deep fakes a pod. Informačný priestor podľa nej zaplavila krajná pravica a prokremeľské zdroje. Je možné výsledok volieb takto jednoducho hodiť na Moskvu a extrémistov?

Pani Jourová potrebuje, myslím si celkom vážne, naliehavú psychiatrickú starostlivosť, pretože tie činnosti, z ktorých obviňuje Moskvu, možno vidieť na nej samotné. Úplne zjavne trpia silne konšpiračným videním sveta, v ktorom sa to množia iluminátmi, ruskými robotmi a oživenými matrioškami, trúsiacimi po svete rôzne jedovaté preparáty, z ktorých niektorý zrejme zasiahol aj jej mozog. Nič iné bez expresie totiž k tejto dáme neviem povedať. Nestačí jej, že pozadie prezidentskej kampane v USA v roku 2016, v ktorej bol Donald Trump a jeho okolie obviňované zo spolupráce s Moskvou, je už dnes známe? Že to bola FBI a ďalšie inštitúcie a jednotlivci, ktorí vyrábali falošné dôkazy o ruskom zasahovaní do volieb v prospech Trumpa? Takzvaná Russiagate, o ktorej legenda americkej investigatívnej žurnalistiky Bob Woodward po preštudovaní príslušných dokumentov napísal, že stála na zlátaninách a že to bol kolosálny podvod na čitateľoch a divákoch, ktorých sa médiá dopustili, tak tomu sa hovorí skutočné sprisahanie bez toho, aby tento pojem mal pejoratívny nádych.

Za podozrenie zo sprisahania možno označiť aj správanie šéfky Európskej komisie, ktorá odmieta zverejniť komunikáciu so šéfom spoločnosti Pfizer o nákupe covid testov, a podobne by sme mohli pokračovať s témami ako pozadie vzniku Majdanu a následného štátneho prevratu, do ktorého USA podľa Victorie Nuland z Ministerstva zahraničných vecí USA investovali značné sumy dolárov. Sem môžeme zaradiť aj dôvody invázie ruských vojenských síl na Ukrajinu. Všetky oficiálne naratívy týchto udalostí sú mnohými významnými osobnosťami svetového formátu rozcupované a usvedčované z klamstiev. S jednou takou osobnosťou, Jeffreym Sachsom, urobila moja manželka v televízii TA3 tento rok v januári rozhovor na ukrajinskú tému. Jeffrey Sachs je známy svojím kritickým pohľadom na príčiny invázie a ako vinníka označuje USA a ich zarputilú snahu začleniť Ukrajinu do NATO.

Nachádzame sa niekde v 50. rokoch minulého storočia, kdesi medzi komunistickým a mccarthyovským prenasledovaním nositeľov iného pohľadu na udalosti as inými názormi, schopnými nakaziť zdravé jadro mládeže a zničiť sen o nádherne modelovanom svete podľa totalitnej šablóny, jedno, akej farby. Pre istotu majú tam tie farby všetky, aby dúha pokryla čokoľvek, čo v budúcnosti nám budú chcieť vtĺcť do hláv. Pani menom Jourová je produktom tohto falošného sveta, plného klamstiev. Triezvy človek s funkčným mozgom, navyše s prístupom k ešte stále dostatočne bohatým zdrojom informácií – a nemusia to byť hneď tie klasifikované, ku ktorým ona prístup má – ju nemôže brať inak ako ako mimoriadne škodnú a nebezpečnú osobu vzhľadom na funkciu, ktorú zastáva. Škodnú preto, že takí úradníci a politici ako ona už dnes av ďalšej dekáde dokonale sprofanujú zmysel existencie Európskej únie. Nakoniec Američania to isté úspešne dovedú v ťažení, ktorého výsledkom bude koniec NATO, minimálne jeho nefunkčnosti vzhľadom na platnosť práva veta. Nie Viktor Orgán alebo Robert Fico, ale Jourovia, Leyenové, Bidenové a podobné nekompetentné kreatúry tieto inštitúcie spoľahlivo pochovajú. Výhľad na takýto vývoj ma neteší, ale vidím ho ako neodvratný. Prinesie to chaos, konflikty regionálne, etnické, pretože Európa už stihla zabudnúť, že na jej území sa v minulom storočí odohrali práve z podobných dôvodov dve svetové vojny. Hľadanie vonkajšieho a potom hneď vnútorného nepriateľa je začiatok konca systému. Odporúčam pani menom Jourová prečítať si divadelnú hru poľského autora Ireneusza Iredynského Tretie prsia.

Čo teraz Slovensko podľa vás v nasledujúcich rokoch čaká? Upokojí sa spoločensky vyhrotená situácia, alebo sa dá skôr čakať nonstop mediálny hon na Roberta Fica (ak sa stane premiérom) a jeho ľudí?

Hon bude samozrejme pokračovať, médiá, mimovládky i zahraniční krstní rodičia, tí všetci budú naďalej cupovať Fica, lebo bez neho nebude Smer. Ako dlho to Robert Fico vydrží, nemožno povedať. Aby sa progresivistické panoptikum vytratilo, musel by úradovať tri až štyri volebné obdobia v plnej sile. A to otázka, milý Watsone, či to možno od neho očakávať a hlavne žiadať.

Zdroj: parlamentnilisty.cz / hlavnydennik.sk / InfoVojna