Bezhlavá angažovanosť Slovenska v konflikte na Ukrajine nie je v jeho záujme

Staroveký čínsky geniálny vojnový stratég a filozof Sun-tze (4. storočie pred n.l.)  dospel k  poznaniu, že najúspešnejšia vojna je tá, ktorá sa nezačala. To znamená, že protivníci sa dohodli, že najrozumnejšie čo môžu urobiť, je uzavrieť vzájomne výhodný mier. Sun-tze bol vojnový stratég, nie pacifista, preto vypracoval aj to, akými spôsobmi viesť úspešnú vojnu.

Najrafinovanejší a najúčinnejší spôsob ako viesť úspešnú vojnu je vmanévrovanie spoločnosti a armády protivníka do takého morálneho rozkladu, že sa vzdá bez boja, alebo jeho odpor bude minimálny a skončí sa rýchlou porážkou.

Tento spôsob vedenia vojny, resp. jeho varianty, sú stále aktuálne, pričom ich najvýraznejším príkladom účinnosti, minimálne za posledných dvesto rokov, je rozpad Sovietskeho impéria a bipolárneho sveta.

Koniec sovietskeho impéria

Vzhľadom na tému článku som si dovolil problematiku značne zjednodušiť: Západ pod vedením USA jednoducho prevalcoval Sovietsky zväz, najbohatšiu krajinu na svete, ideologicky aj ekonomicky.

Radoví občania ZSSR chceli dosiahnuť takú životnú úroveň ako na zidealizovanom Západe a ich „verchuška“ chcela mať nielen moc, ale aj miliardy USD na účtoch, majetky a spôsob života západných elít. Triedny boj a proletársky internacionalizmus prestal byť pre nich zaujímavý rovnako, ako súperenie medzi táborom mieru a socializmu na čele so ZSSR a západnými imperialistami na čele s USA.

Sovietsky vodca Michail Gorbačov začal proces zmeny spoločenského systému v ZSSR tzv. perestrojkou. ZSSR prestal byť pre USA ideologickým súperom, v dôsledku čoho bola zrušená Varšavská zmluva a tým ukončená tzv. Studená vojna.

NATO síce neprestalo existovať, ale malo sa stať zárukou toho, že ZSSR sa znovu neobráti na Západ a ZSSR sa mal stať zárukou, že NATO sa nerozšíri na Východ. Približne takto som si predstavoval, ako bude stabilne usporiadaná Európa.

ZSSR sa však rozpadol, ekonomika jeho nástupcu, Ruskej federácie skolabovala, obyvateľstvo bolo zbedačené a z vojenského hľadiska sa RF stala len tieňom sovietskej superveľmoci.

NATO ako organizácia zameraná na obranu Západu proti expanzii ZSSR a jeho ideológie sa tak stal zbytočným.

Logicky malo nasledovať zrušenie NATO a vybudovanie novej bezpečnostnej architektúry v Európe za účasti všetkých krajín, vrátane RF. Európa však premrhala svoju historickú šancu stať sa stabilným kontinentom a silným geopolitickým hráčom. Namiesto toho sa pod vedením USA vydala na pochod na Východ, k hraniciam Ruska v rámci rozširovania NATO. Konflikt na Ukrajine preto nemohol nevypuknúť.

Reálpolitika

Z uvedeného vyplýva, že som si dovolil luxus pristupovať k problematike z hľadiska reálpolitiky, čiže bez ideologického a propagandistického zaťaženia. Z tohto uhla pohľadu to znamená, že veľmoci majú svoje národné, bezpečnostné a iné záujmy, ktoré chcú dosiahnuť.

A každá veľmoc má právo použiť všetky prostriedky ako ich dosiahnuť. Toto je reálpolitika, ktoré je spravidla balená do vznešených ideálov ako napr. presadzovanie medzinárodného poriadku založeného na pravidlách, šírenie demokracie, boj medzi demokraciou a autokraciou, obrana mladej ukrajinskej demokracie atď.

O čo ide na Ukrajine v skutočnosti

Ešte v roku 2000, v roku, keď bol Vladimír Putin prvýkrát zvolený za prezidenta, vo svete pred 11. septembrom, bol neocon Paul Wolfowitz na obrovskom ukrajinsko-americkom sympóziu vo Washingtone, kde hovoril o vyprovokovaní Ruska k vojne s Ukrajinou a zaviazal sa financovať zničenie Ruska. Po ňom je pomenovaná

Wolfowitzova doktrína:

Na udržanie trvalej hegemónie USA je nevyhnutné predísť vzniku akéhokoľvek potenciálneho rivala (konkurenta, súpera), najmä na území bývalého ZSSR, ktorým je logicky Rusko.

Mimo Ruska je takýmto rivalom zatiaľ len Čína. Ale to sú už dvaja rivali USA a črtajú sa aj ďalší. Lepšie by bolo keby sa USA dohodli s Ruskom, z Číny mám podstatne väčšie obavy.

Svoje národné a bezpečnostné záujmy má samozrejme aj Rusko, ktoré ich otvorene deklarovalo, avšak USA odmietli o nich rokovať.

Konflikt na Ukrajine sa tak stal nevyhnutným, lebo USA si boli isté, že sa Rusko zrúti ako ZSSR a Rusko už zo svojho hľadiska nemalo kam ustupovať. Tu si treba uvedomiť, aká dôležitá je aspoň približná rovnováha síl medzi rivalmi.

Keby bolo Rusko o približne 50% silnejšie, ku konfliktu by s najväčšou pravdepodobnosťou nedošlo. Z hľadiska reálpolitiky preto medzi USA (Západ) a Ruskom niet žiadneho rozdielu. Pokiaľ uznajú za nevyhnutné, použijú vojenskú silu a civilné obete nazvú kolaterálne straty.

Slovensko a účasť v konflikte

Slovensko je členom EÚ, NATO a s USA má uzavretú samostatnú zmluvu. Dôležitou otázkou potom je, či má Slovensko možnosť minimalizovať účasť v konflikte. Najaktívnejšie v konflikte je Poľsko, Pobaltie a Británia z historických dôvodov, ostatní členovia sa snažia vyhovieť USA ako sa dá.

Výnimkou je Orbánovo Maďarsko, ktoré sa snaží angažovať čo najmenej. Hovorí sa, že iniciatívny blbec je horší od nepriateľa. Horšie ako nepriateľ potom konala doterajšia vláda SR spolu s mainstreamovou propagandou.

Môžeme len dúfať, že si v septembri zvolíme menej iniciatívnu vládu, ktorá obmedzí našu bezhlavú angažovanosť a aspoň spomalí zbedačovanie nášho obyvateľstva.

NATO, a v rámci neho Slovensko, je vojenský tyl Ukrajiny, ktorú zabezpečujeme výzbrojou, výstrojom a materiálne. Uvaľovaním sankcií v rámci EÚ vedieme proti Rusku ekonomickú vojnu.

Navyše podporujeme Ukrajinu aj finančne, inak by skolabovala v krátkom čase ekonomicky a tým aj vojensky.

Technicky sme s Ruskom vo vojnovom stave

To nás ekonomicky ťažko poškodzuje. Pokiaľ abstrahujeme propagandistické ideologické bláboly o mladej demokracii na Ukrajine, ktorá bráni seba a multikultúrny liberálno-demokratický Západ pred agresívnymi ruskými barbarmi, dostaneme sa k surovej realite.

Pomáhame USA v geopolitickom súboji s ich rivalom, Ruskom. O nič iné v princípe nejde. Odmenou za našu pomoc je však zbedačovanie nášho obyvateľstva a zvyšovanie rizika, že sa technický vojnový stav s Ruskom zmení v skutočný.

Keď “odmenou“ EÚ je migračný pakt s povinnou solidaritou

Je preto načase, aby sme za našu obetavosť požadovali primeranú odmenu od EÚ, tá je na to oprávnená. Zatiaľ nám EÚ v rámci ideológie multikulturalizmu, ktorej cieľom je vymeniť európsku populáciu černošsko-moslimskými migrantmi, nanucuje migračný pakt čo je povinná solidarita prijímať migrantov, alebo platiť 20 000 EUR za každého odmietnutého migranta (zrejme ročne, nie jednorázovo).

Logický zmysel to nemá, čo dokazuje nedávna návšteva nemeckého kancelára Scholza v Keni, kde dohadoval „dovoz“ 250 000 kenských migrantov ročne do Nemecka.

Francúzsko zažíva vzburu migrantov, je v plameňoch, migranti na multikultúrnom liberálno-demokratickom Západe bežne vraždia Európanov, na Ukrajine zúri vojna a EÚ nám vnucuje migračný pakt!

Tento pakt ohrozuje samotnú existenciu nášho národa a štátu. EÚ a konanie jej vrcholných predstaviteľov už začína pripomínať blázinec, kde sa blázni zmocnili jeho riadenia. Normálnym spôsobom preto na úrovni EÚ nie je možné nič dosiahnuť. Pokiaľ sa ťa nebudú báť, budú sa ti smiať. Zrejme je nevyhnutné urobiť kroky, aby platilo: Nebudú sa ti smiať, pokiaľ sa ťa budú báť.

Odmenu za pomoc Ukrajine si musíme tvrdo vybojovať, a pokiaľ to bude nevyhnutné, nebáť sa absurdít (napr. návrh na reverzný migračný pakt o prerozdelení rómskej populácie zo Slovenska).

Pokiaľ bude EÚ trvať na migračnom pakte a imigrácii, tak nemáme žiadny dôvod pomáhať Ukrajine, Zelený údel a ochrana prírody nám môže byť ukradnutá, nech sa o tieto agendy starajú migranti, ktorí nás v našej krajine nahradia. Po nás potopa. Na záver pár slov Viktora Orbána: Žiadna migrácia, žiadny gender, mier na Ukrajine.

Pavel Fendek

O autorovi: Pavel Fendek (Ing.) je ekonóm, analytik v Inštitúte národnej politiky Ľudovíta Štúra a autor publikácií o deštrukcii ideológie neomarxizmu na našu civilizáciu. Jeho kniha Súmrak európskej civilizácie – barbari sa zmocňujú Európy vyšla v dvoch vydaniach na Slovensku, aj v Českej republike.

skspravy