Andrej Fursov: Zastavené srdce Západu. Skončia sa preteky dlhé 500 rokov?

Podstatou európanstva bola doteraz individuálna subjektivita, možnosť sebarealizácie vo vzťahoch s prírodou k iným ľuďom, šťastie neustáleho sebarozširovania, rozširovania sa individuálneho subjektu. Ale európskosť je aj tragédiou vnútornej neúplnosti a nedosiahnuteľnej celistvosti.

Tragédia neúplnosti a následne nemožnosti úplného pochopenia seba samého: neustálym pretváraním vonkajšieho sveta mení Európan svoju vnútornú podstatu, a tým aj proces sebapoznania. Táto večná honba za sebou samým, za nedosiahnuteľným ustupujúcim cieľom, dáva vznik tragickým situáciám riešenia problému za každú cenu až po sebazničenie, t.j. získanie celistvosti v ničom, v neexistenčnej podobe (na rozdiel od Ázie, kde je šťastie zo sebapoznania a vnútornej celistvosti odvrátenou stranou neschopnosti vonkajšej sociálnej realizácie subjektu).

Tragédia nedosiahnuteľnej celistvosti – pretože na rozdiel od ázijských civilizácií, ktoré nepoznajú akútny rozpor ani medzi človekom a prírodou, ani medzi subjektom a objektom, ani medzi kolektívom a jednotlivcom, ktoré tvoria celok a nezažívajú v Európe vnútorné rozdvojenie typu „pohanstvo-kresťanstvo“, európsky subjekt je rozdvojený v niekoľkých líniách naraz, čo predstavuje systém internalizovaných rozvetvených, binárnych opozícií, ktoré sa z nich skladajú (subjekt – objekt, kolektív – jednotlivec, kresťan – pohan atď.). Navyše, každá z týchto opozícií má subjektívnu formu. Polysubjektivita charakterizuje nielen európsku spoločnosť, je aj vnútornou charakteristikou európskej osobnosti ako typu.

Ďalšou otázkou je, či ten sebaprehlbujúci sa Európan zostane Európanom? Veľké tajomstvo západnej, európskej civilizácie nespočíva v kresťanstve ako takom, nie v prítomnosti troch antagonistických formácií a troch sociálnych a duchovných revolúcií – sociálna a duchovná sú vo všeobecnosti neoddeliteľne spojené, a to pozitívne aj negatívne: obmedzenie slobody spoločenského konania, ako poznamenal Kant, automaticky znamená obmedzenie slobody myslenia a naopak; a nie v inštitucionálne sformovanej („vynájdenej“) v XVIII. „súkromná osoba“ (M. Foucault), akýsi „sociálny Robinson Crusoe“. To všetko sú len prvky celistvosti, prvky tajomstva.

Tajomstvo Západu podľa mňa spočíva v takom zvláštnom nesúlade medzi historickým subjektom a spoločenským systémom, v ktorom subjekt, realizujúc sa ako univerzálna sociálna bytosť, neustále narúša hranice systému, no zároveň čas vytvára sociálno-priestorový širší systém, ktorý má navyše vyššiu organizačnú úroveň a väčší energeticko-informačný potenciál ako predchádzajúca organizácia. Negentropia systémov európskeho subjektu sa zvýšila okrem iného v dôsledku vytesnenia entropie do vonkajšieho sveta pre tieto systémy.

Dynamika európskeho historického subjektu a civilizácie, ktorú predpokladá, je teda do značnej miery spôsobená tým, že jeho imanentné rozpory boli vyriešené vytvorením nového systému, ale tak, že tento nový systém bol zároveň expanziou bývalého systému. nielen kvantitatívne, ale aj kvalitatívne. Tu kvalitatívna zmena znamenala sociálno-priestorovú expanziu, počas ktorej sa vytvoril širší systém, ktorý podnietil kvalitatívnu komplikáciu ohniska expanzie, inštitucionalizáciu zmien, ktoré sa udiali. Len čo sa „vnútorné Ameriky a Ázie“ (I. Wallerstein) vyčerpali, európsky subjekt sa reorganizoval a začal objavovať vonkajšie, pričom v priebehu a na základe týchto hľadaní vytváral kvalitatívne nové systémy (v 16.–17. stor. – kapitalizmus).

Proces pulzujúcej expanzie, ktorý sa vyvíjal 2,5 tisíc rokov, je však teraz zavŕšený. Európska téma pokrývala, aspoň funkčne, celú zemeguľu. Preto jemu imanentný mechanizmus na odstraňovanie rozporov medzi ním a systémom pomocou rozširujúcich sa sociálno-priestorových pulzácií prestáva normálne fungovať. Kríza kapitalizmu je v tejto situácii len prejavom krízy európskeho historického subjektu. Zastavenie expanzie v spoločenskom priestore a nemenej dôležité uvedomenie si tejto skutočnosti ako vlastnej hranice sa môže stať ak nie katastrofou, tak kolosálnou traumou pre európsky historický subjekt a jeho univerzálny duchovný systém – kresťanstvo. , ktorý v takejto situácii stráca svoj ràison d’être (dôvod byť ).

Kapitalizmus je globálnou, (svetovo ultimátnou mierou) pulzáciou európskeho historického subjektu, realizujúceho univerzálnu socialitu ako prakticky neobmedzenú slobodu vo vzťahoch subjekt – príroda, subjekt – subjekt, subjekt – duch. Konkrétna realizácia tohto procesu v rokoch 1517-1815-2050, ktorá v skutočnosti predstavuje vysokú tragédiu európskeho subjektu, je osobitnou témou, ktorá presahuje rámec tejto práce. Poznamenávam však, že jediný svetový subjekt je sotva možný. Neexistuje žiadna taká špecifická téma, ktorá by mohla prevziať bremeno sveta; pretože ľudstvo je abstraktný subjekt, t.j. taký, ktorý je vo všeobecnosti v súlade s prírodou. Svet môže byť len systémom formačného typu – kapitalizmu, systémom tretieho rádu v subjektívnom prúde vývoja.

Kapitalizmus akoby reťazou pripútal svet k európskemu historickému subjektu, ktorý vstupoval do čoraz komplikovanejších a napätejších vzťahov s ním vytvoreným svetovým kapitalistickým systémom. Prežije jej výzvu v 21. storočí? V každom prípade je jasné, že logika vývoja kapitalistického systému aj európskej civilizácie dnes vytvára situáciu, v ktorej bude európsky historický subjekt nútený obrátiť sa do minulosti a istým spôsobom sa v nej ocitnúť, tak ako sa teraz Rusko ocitlo v rovnakom čase – podľa iných parametrov – v XIX, XVII a XV storočí svojej histórie. Podobne sa súčasný Západ, ako už bolo spomenuté, javí na prelome 18. – 19. storočia, v 14. storočí a v „Európe vojvodstiev“.

Rusko aj Západ sa tak logikou historických osudov menia na Minulosť ako vektor svojho vývoja v budúcnosti. Myslím si, že v európskom prípade, rovnako ako v ruskom, bude treba bojovať proti „modelu starého poriadku“ proti iným modelom, ktoré odrážajú podoby iných úsekov minulosti. Zostúpila lavína času a odkryli sa rôzne štadiálne vrstvy, ktoré sa stali modernými. A v západnej časti pointilistického sveta je nepravdepodobné, že sa implementuje jeden model, ale s najväčšou pravdepodobnosťou niekoľko rôznych, aj keď možno pod tou istou „čiapkou“. Zdá sa, že Európa, ktorá je roztrhnutá, je katapultovaná do niekoľkých rôznych historických období naraz – rovnako ako Rusko. Je možné, že práve tento časový zlom a koexistencia rôznych časových modelov vývoja je historickým špecifikom nadchádzajúcej éry, éry „dislokovaného“ storočia vo všetkých ohľadoch.

„Postmoderna je prirodzený stav západnej civilizácie po moderne, t. j. novej (asi z rokov 1600-1870 – raný a stredný novovek) a najnovšej (1871-1970 – neskorý alebo vrcholný novovek) – dobe búrky a náporu, progresívneho masového priemyslu, spoločnosti s obchodným a industriálnym systémom, ktorá dôsledne ničila organiku spoločenskej hierarchie stredoveku a progresívne vytvárala globálne umelé technotronické prostredie a kult individualizmu, no zároveň nechala vzniknúť sexuálne, triedne, rasové a medzietnické vojny cez odcudzenie jednotlivca od jeho prirodzených rodových a sociálnych identít, na etapách vysokej modernity, ktorá sa stala globálnou, do 60. rokov minulého storočia postavili ľudstvo na pokraj sebazničenia, čo viedlo k prechodu k postmoderne s ideológiou úplného odmietnutia akejkoľvek prirodzenej hierarchie (rodinnej a sociálnej), vo všeobecnosti od skutočnej prírody a pravdy samotnej v prospech totálnej umelosti predstáv o ľudskom rode a spoločnosti v homogénnej globálnej biomase jednotlivcov bez pohlavia, veku, triedy a etnickej príslušnosti, údajne netrpiacich nerovnosťou a neslobodou, a preto šťastných v tomto horizontálnom podzemí planéty pod hegemóniou nadnárodných korporácii, riadených odporúčaniami umelej inteligencie.

Andrej Fursov

armadnymagazin.sk