Andrej Fursov: Prechod k novému svetovému poriadku bude pre nás prekvapením

V roku 1997 bolo na Harvardovej univerzite v Spojených štátoch založené Berkmanovo centrum pre štúdium internetu a spoločnosti. Zaoberá sa arabsko-iránskou a ruskou blogosférou a spolupracovalo s Vysokou školou ekonomickou. Na druhej strane sú to práve oni, ktorí vypracovali federálne štátne vzdelávacie štandardy pre rôzne štruktúry vrátane Ruskej federácie.

Snažia sa teda manipulovať vedomím prostredníctvom blogosféry rôznych spoločností. Na Západe sa im to darí, ale oveľa horšie sa im to darí u Arabov a Iráncov.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Ak je teda obyvateľstvo reprezentované masou jednotlivcov, je oveľa ľahšie manipulovateľné. Ak sa teda pozrieme na to, čo sa dialo v posledných 120 – 130 rokoch, ide o rôzne formy manipulácie. V rámci týchto manipulácií musíme veľmi dobre pochopiť – tí ľudia, ktorí sledujú svoje ciele v systéme moderného sveta, aký je ich projekt? Aký bude ďalší spoločenský systém po kapitalizme? Vo všeobecnosti je teoreticky jasné, čo to bude.

Západné vyššie vrstvy v polovici 70. rokov paradoxne demontujú kapitalistický systém a vytvárajú postkapitalistický svet. Na vytvorenie postkapitalistického sveta bolo mimochodom absolútne nevyhnutné rozbiť konkurenta – systémový antikapitalizmus. Tento postkapitalistický svet bude postavený na kontrole informačných procesov. Veľmi dôležitou vecou na dokončenie tohto sveta je vytvorenie kontroly nad euroázijským priestorom. Koncom roka 2011 bol dokončený ďalší veľmi zaujímavý projekt, ktorý sa nás veľmi týka. London Higher School of Economics a Brockens Institute ukončili trojročný projekt, ktorého cieľom bolo presunúť obrovské masy ľudí v prípade geoklimatickej katastrofy do severnej Eurázie. Teraz sa v štátoch spojilo 30 štruktúr do Inštitútu Zeme. A možno povedať, že monitorovanie zmien vo výskumných témach univerzít v USA a Veľkej Británii ukazuje, že teraz existujú dva smery.

Prvým je Blízky východ a Čína, všetko v tomto smere. A druhým je všetko, čo súvisí s geoklimatickými zmenami, a informácie o tom sú tajné. To je jedna vec. Druhá vec – viete, je samozrejme veľmi dôležité budovať nejaké ideológie, racionalizovať východisko z bezvýchodiskovej situácie, ale intelektuáli – či už ide o náboženskú éru alebo modernú éru – majú tendenciu príliš racionalizovať ľudské správanie a rôzne situácie. Ľudské správanie nie je racionálne, ale intencionálne. A spoločenské krízy sa, žiaľ, vôbec neriešia tak, ako to ľudia plánujú. Uvediem len jeden príklad.

V Tretiakovskej galérii visí obraz, zabudol som autora, kto je umelec, nie je dôležitý. Ale ten obraz je veľmi zaujímavý – spor medzi Nikitom Pustosvjatom a hierarchami pravoslávnej cirkvi na konci 17. Storočia. Nikita Pustosvjat spor vyhral a bola mu odseknutá hlava. Ale o 11 rokov neskôr prišiel chlapec s mačacími fúzikmi, ktorý dal po papuli aj starovercom, aj cirkvi, odstránil všetky ich spory a uskutočnil absolútne nepopulárne reformy, ktoré veľmi tvrdo zasiahli ruské obyvateľstvo, a to bez akejkoľvek ideologickej racionalizácie. A tak sa kríza vyriešila. Krízy sa veľmi často neriešia tým, že ľudia sedia a niečo vymýšľajú, ale logikou okolností. Ako povedal súdruh Stalin, existuje logika zámerov a logika okolností. A logika okolností je silnejšia ako logika zámerov.

V 70. rokoch 20. Storočia sme začali “vstupovať” – napriek konvenčnosti a povrchnosti analógií – do analógie krízy “dlhého XVI. storočia” (boj vyššej triedy so strednou a robotníckou triedou), ktorá sa pomerne rýchlo začala prelievať do analógie krízy neskorej antiky (niekedy sa dokonca zdá, že obe analógie sa vyvíjali synchrónne). A tu sa blížime k najstrašnejšej fáze – národno náboženskej (t. j. všeobecno-spoločenskej, svetovej) fáze, ktorá sa okrem iného zhoduje s analógiou hornopaleolitickej krízy. (Pripomeňme si, že vtedy zahynula väčšina ľudstva). Navyše výstup z každej samostatnej krízy nevedie von z nej, ale je vstupom do ďalšej. To nie je “čierna vízia” (S. Lem), ale realita, v ktorej už obrovská časť sveta žije. Okrem toho sa krízy spravidla začínajú na periférii. Spomeňte si, odkiaľ sa vzalo kresťanstvo a islam?

Rusko od násilnej krízy ušetrila skutočnosť, že stále živí pozostatky sovietskeho systému a vlastní jadrové zbrane – mimochodom, tiež sovietske dedičstvo. Cesta zo spoločenskej krízy spravidla nevedie cez budovanie impéria – to môže byť jej dôsledkom -, ale cez vytvorenie (vznik) nového človeka. Vznik kresťanstva, protestantizmu a (do značnej miery) sovietskeho komunizmu sú toho jasným príkladom. V diskusiách, ktoré sa odohrali v Nemecku na začiatku 16. storočia v súvislosti s otázkou, kto za to môže, boli strany rozdelené. Jedni hovorili: na vine sú kňazi, vyhlaďte ich. Iní tvrdili: nič také, na vine sú laici a z ich radov prídu noví chamtiví kňazi, ktorí obsadia uvoľnené miesta. Historicky adekvátnu odpoveď dal Martin Luther: “mea culpa” – “moja vina”, “ja som na vine”. A kým nevykorením zlo a chamtivosť vo svojej duši, nič sa nestane.

V priebehu protestantskej revolúcie sa zrodil nový človek, vyformoval sa nový subjekt, schopný vytvárať nové systémy, nové ríše – Nech si hovorí kto chce, čo chce, ale érou ríš v pravom slova zmysle bola nová doba, ktorej príchod ohlásil “revolúcia, ktorá sa odohrala v mozgu mnícha” (K. Marx). V každom prípade, či už sa ľudstvu podarí prekonať krízu s relatívne minimálnymi stratami, alebo pôjde o opakovanie krízy vrchného paleolitu v plnom programe, život po kríze sa bude zásadne, prakticky vo všetkých parametroch líšiť od postpaleolitických dejín, od civilizácie. Bude to iný svet, iné dejiny. Možno iná civilizácia. Alebo možno neopaleolit alebo niečo tretie. V každom prípade – žiaľ, málokto si to uvedomuje – svet prežíva posledné predkrízové desaťročia.

armadnymagazin.sk