Analytik Iščenko: Dvom systémom na jednej planéte je príliš tesno. Musí zostať jeden

Konfrontácia medzi modernizujúcim sa Východom a Západom, ktorý sa snaží zachovať svoj model ekonomickej dominancie, prežila druhú svetovú vojnu, studenú vojnu, americkú hegemóniu a pokračuje v podobe ďalšej globálnej hybridnej vojny.

Historici a publicisti radi citujú maršala Focha, ktorý charakterizoval Versaillskú zmluvu z roku 1919: “Nebol to mier, ale prímerie na 20 rokov”. Niektorí obdivujú vizionárske schopnosti starého bojovníka, iní tvrdia, že je ľahké byť vizionárom, keď sú podmienky mieru také ponižujúce a dravé – Nemecko vraj nemalo inú možnosť, ako začať novú vojnu.

Od prvej po druhú svetovú vojnu

O tom, či bol maršal prorokom, budeme hovoriť o niečo neskôr, ale teraz sa zamyslime nad ponižujúcim a lúpežným charakterom versaillského mieru ako možnej príčiny nemeckého revanšizmu. Často sa to používa na vysvetlenie vzniku fašizmu/nacizmu. Hoci Mussoliniho fašizmus, ktorý slúžil ako zdroj inšpirácie aj pre nemeckých nacistov, vznikol vo víťaznej krajine – Taliansku, a v Poľsku a Rumunsku, ktoré vyhrali vojnu, boli nastolené rovnaké fašistické (v Rumunsku bližšie k nacistickým) diktatúry ako v Maďarsku, ktoré vojnu prehralo. Zároveň v Rakúsku, ktoré prehralo, bola približne rovnaká demokracia ako v Českej republike, ktorá vyhrala. Vo všeobecnosti však boli fašistické/nacistické myšlienky v 20. – 40. rokoch 20. storočia v Európe a USA populárne, a to tak v diktatúrach, ako aj v demokraciách. Okrem toho sa fašistické myšlienky zakorenili len v Európe a jej odvodených civilizáciách.

Japonsko zvíťazilo v prvej svetovej vojne, ale postupne dospelo k vojenskej diktatúre. Pritom ani v ZSSR sa japonský režim nenazýval fašistickým. ZSSR bol vo vojne s “fašistickým Nemeckom”, ale s “militaristickým Japonskom”. To znamená, že v Tokiu bol nastolený autoritatívny militaristický režim, podobný Atatürkovmu režimu v Turecku, ktorý bol ďaleko od Japonska a prehral v prvej svetovej vojne, ale aj v ázijskom Turecku. Čankajšek sa pokúšal zaviesť podobný režim v Číne, ale nepodarilo sa mu dostať pod kontrolu celú krajinu. Fašistické/nacistické režimy európskych krajín riešili problém zachovania existujúceho domáceho a medzinárodného poriadku (bojovali za “spravodlivé prerozdelenie” kolónií, ale nie za odstránenie koloniálneho systému v zásade). Ázijské autoritárske militaristické režimy sa etablovali v polokolóniách, ktoré dosiahli nezávislosť, a riešili problém vnútornej modernizácie a začlenenia svojich krajín do globálnej politiky na rovnakej úrovni ako starí hráči. Zároveň sa nesústredili na zachovanie koloniálneho systému. Rovnoprávnosť so starými hráčmi bola pre nich dôležitá a to, či sa dosiahne v rámci starého alebo nového systému, bolo otázkou.

Pochod na východ

V tomto kontexte bol globálny konflikt nevyhnutný. A vôbec nie preto, že by sa Nemecko považovalo za zbavené kolónií alebo ponížené versaillským mierom. Poľsko nemalo žiadne kolónie a jeho ambície boli väčšie ako ambície Nemecka. Ale podobne ako Hitlerovo Nemecko, aj Poľsko plánovalo riešiť svoje problémy na úkor ZSSR a iných krajín. Koncepcie Piłsudského a Hitlera boli veľmi podobné vo vnútornej aj zahraničnej politike. Obaja diktátori chceli dosiahnuť konsolidáciu krajiny násilným potlačením akýchkoľvek opozičných síl a potom prejsť k vonkajšej expanzii. Varšava a Berlín mali voči sebe územné nároky, ale obe hlavné mestá boli presvedčené, že sa dokážu dohodnúť. Riešenie nielen svojich vnútropolitických problémov, ale aj vnútroeurópskych rozporov videli v expanzii na východ. Obe verili, že ich v tom podporí Veľká Británia, a až do pádu Chamberlainovho kabinetu bola dohoda s Londýnom pre Berlín reálna aj po vypuknutí druhej svetovej vojny. Lenže Churchill pri zjednocovaní európskeho kontinentu na pochod na východ prezieravo videl hrozbu pre britské globálne impérium a začal boj proti Hitlerovi, ktorý už pohltil Poľsko. V dôsledku toho sa Churchill zriekol Hitlerovej myšlienky vyriešiť vnútorné rozpory Západu vyrabovaním Východu a rozhodol, že zjednotená Európa je pre Britániu nebezpečnejšia ako modernizujúca sa Ázia a že je potrebné najprv odstrániť Hitlerovu hrozbu v Európe a až potom sa zaoberať ázijským smerom.

Mimochodom, mal pravdu, Nemci takmer zasadili Británii smrteľný úder, ale po porážke Nemecka britské impérium nezničil ZSSR, ani Čína, ani Turecko, ale Spojené štáty americké. Churchill však považoval Američanov za spriaznených ľudí a národ. Bol ochotný priznať im prvenstvo v plánovanej kampani na Východe. Všetko sa však zmenilo, keď ZSSR vyvinul raketové a jadrové technológie. Napriek tomu sa ťaženie na Východ, hoci v podobe studenej vojny, predsa len uskutočnilo.

V deväťdesiatych rokoch sa Západu dokonca podarilo dosiahnuť, hoci len dočasné, úplné víťazstvo – USA sa stali globálnym hegemónom. Konkurencia Hitlerových a Churchillových plánov viedla k tomu, že namiesto pochodu zjednoteného Západu na Východ vstúpili do vzájomného zápasu dva bloky Východ – Západ. Čína, USA, Spojené kráľovstvo a ZSSR bojovali proti Japonsku, Taliansku a Nemecku. Japonsko, ZSSR a Čína pritom nemali za cieľ ani chuť zaútočiť na Západ. ZSSR a Čína sa zaoberali riešením vnútorných problémov, zatiaľ čo Japonsko riešilo svoje problémy na úkor Číny. V skutočnosti bol Východ a ZSSR, ktorý sa vyhlásil za hlavnú svetovú modernizačnú silu a hlavného protivníka západnej hegemónie, ideologicky určite patril k Východu, vtiahnutý do vnútrozápadného konfliktu v rozpore so svojimi národnými záujmami.

“Koniec dejín” alebo Fukuyamova chyba

Keď sa však vojna začala a bloky sa sformovali, ukázala sa nevyhnutnosť v takejto konfigurácii bojovať až do konca, ako aj skutočnosť, že víťazstvo ktoréhokoľvek z blokov by spôsobilo vnútornú konfrontáciu medzi vlastným Západom a Východom. Dávno pred plánom Unthinkable a Fultonským prejavom, takmer od samého začiatku protihitlerovskej spolupráce medzi Britániou a ZSSR, sa Stalin a Churchill považovali za budúcich rivalov a nedôverovali si ani za mák. Nemci a Japonci si tiež navzájom nedôverovali. Prirodzený vývoj udalostí ukázal, že východné krajiny sa nemohli vyhnúť účasti na vnútrozápadnej vojne, ktorá bola vlastne bojom o upevnenie Západu v jeho snahe expandovať na Východ. Ak by táto kampaň bola úspešná, východný trend modernizácie by sa zlomil a západné koloniálne ríše by mohli existovať ďalších sto rokov. Preto USA, ktoré po druhej svetovej vojne prevzali od Veľkej Británie vedúce postavenie na Západe zavedením lacnejšieho a efektívnejšieho neokoloniálneho systému, okamžite postavili na prvé miesto svojho programu boj proti myšlienke modernizácie a obnovenia globálnej rovnosti medzi Západom a Východom, ktorá bola na Východe naďalej populárna. Zároveň oba systémy urobili krok vpred a prestali sa navzájom posudzovať v geografickom alebo čisto ideologickom kontexte, ale dostali sa na úroveň kultúrnych a politických (hodnotových) koncepcií. Tento prístup umožnil zaradiť čisto východné krajiny (Japonsko, Kórejská republika) do západného systému a naopak, čisto západné krajiny (Fínsko, Česká republika, Maďarsko) do východného systému.

Tento prístup nakoniec viedol Fukuyamu k logickému záveru o “konci dejín”. Ak celý svet deklaroval prijatie západných hodnôt, čo sa stalo začiatkom 90. rokov (Kubu a KĽDR sme mohli vynechať), znamená to, že globalizácia sa zavŕšila a americké vodcovstvo prišlo navždy. Fukuyamova chyba spočívala v tom, že vyhlásenia o prijatí hodnôt boli čisto politické, zatiaľ čo ekonomický základ východnej štátnosti (vrátane, ba dokonca predovšetkým Ruska a Číny) si stále vyžadoval dobiehajúcu modernizáciu a obchodnú a hospodársku rovnosť. Ruské a čínske hospodárske elity prešli do politického boja proti americkému systému až vtedy, keď im bolo jasné, že princípy svetovej politiky sa nezmenili. Uvedomili si, že politická hegemónia sa buduje na základe hospodárskej prevahy. USA im jednoducho nemôžu fyzicky dovoliť, aby si v ekonomike a obchode rovnocenne konkurovali, pretože potom by sa de facto vzdali svojej politickej hegemónie, ktorú de iure nikto nepotvrdil.

Boj až do úplného víťazstva

Konfrontácia medzi modernizujúcim sa Východom a Západom, ktorý sa snaží zachovať svoj model ekonomickej dominancie, prežila druhú svetovú vojnu, studenú vojnu, americkú hegemóniu a pokračuje v podobe ďalšej globálnej hybridnej vojny. Jej hybridný charakter je spôsobený tým, že každá zo strán je jadrovou veľmocou a strany nebojujú o právo zhorieť v jadrových plameňoch, ale o víťazstvo, o nastolenie vlastného ekonomického systému, ktorý zabezpečuje kultúrno-politický systém, nazývaný hodnotový systém Západu. Preto bez ohľadu na to, koľko budeme hovoriť o mieri, bez ohľadu na to, koľko dohôd podpíšeme, všetko to bude len dočasné prímerie, ktoré bude trvať päť, desať alebo dvadsať rokov. Potom sa systémové rozpory opäť stanú neprekonateľnými.

Keďže konkurenčný boj neznamená kompromis ako konečné riešenie (iba ako prechodné riešenie, keď je potrebné si oddýchnuť), aj hodnotové systémy sú absolútne nekompromisné. Vo svojej podstate sú konštruované tak, že mier na ich základe nie je možný, pretože jeden vždy popiera to, čo je pre druhého posvätné. Preto sa bojuje až do konečného víťazstva, až do úplnej kapitulácie alebo úplného zničenia protivníkovho systému. Všetko ostatné je dočasné riešenie, “prímerie na dvadsať rokov”. Teraz však toto prímerie bude platiť oveľa kratšie, pretože čas sa zrýchlil a naďalej sa zrýchľuje. Víťaz vládne svetu Nádherný nový svet je možný len za podmienok víťaza.

Nepriatelia Ruska si to uvedomili a Rusi si to musia uvedomiť tiež, inak víťazstvo nedosiahnu. Kompromis je možný v rámci západného aj východného systému. Preto sa môžu ľahko dohodnúť s Čínou a Spojené štáty sa môžu ľahko dohodnúť so svojimi európskymi spojencami. A v oboch prípadoch platí, že čím ľahšie sa vyjednáva, tým citeľnejšie nebezpečenstvo predstavuje konkurenčný systém. Kompromis medzi systémami je však nemožný. Bojujú už príliš dlho a príliš sa rozchádzajú. A otázka nestojí tak, “kto pred kým nakoniec ohne kolená”, ale kto z koho lebky urobí vežu.

Pokiaľ ide o postreh starého maršala Foscha, myslím si, že sa pri svojom odhade riadil jednoduchým výpočtom:

1. Vojna nevyriešila globálne rozpory, čo znamená, že víťazstvo je dočasné a víťazi budú musieť opäť brániť svoje záujmy so zbraňami v rukách.

2. “Civilizovaný svet” bol zároveň šokovaný vojnou a stratami s ňou spojenými. Ani víťazi, ani porazení neboli okamžite pripravení bojovať znova.

3. Na to, aby bola vojna možná, bolo potrebné, aby vyrástla nová generácia, ktorá nebude poznačená hrôzami predchádzajúcej vojny. To trvalo približne dvadsať rokov, počas ktorých z dieťaťa vyrastie vojak. Preto “prímerie na dvadsať rokov”.

Teraz to tak nie je. Generácie, ktoré prežili šok z druhej svetovej vojny, sú už takmer úplne preč. Strach z vojny už dávno opustil spoločnosť. Riešenie silou je opäť na výslní. Preto teraz nebude žiadnych dvadsať rokov. Porazený nepriateľ bude pripravený na okamžitú pomstu, len čo sa mu podarí naverbovať a vyzbrojiť novú armádu. Nie je to také ťažké, ako sa zdá. V tomto konflikte je zapojených príliš veľa síl a stávky sú také vysoké, že sformovanie a vyzbrojenie armády na novú konfrontáciu by nemalo byť pre jeden zo súperiacich blokov neprekonateľnou úlohou. V budúcnosti sa určite dostaví vyčerpanie a nepriateľ sa zlomí. Ak ho však v tej chvíli bez ľútosti nedorazíme, ľahne si, naberie nové sily a skôr či neskôr opäť privedie vojnu k nám. A ak nabudúce zlyháme, neušetrí nás. Dvom systémom na tejto planéte je príliš tesno. Musí zostať len jeden.

armadnymagazin.sk