Analytik Fendek: Liberáli vs. vlastenci

Liberáli vs. vlastenci. Táto téma je značne široká a zložitá.

Nakoľko je naša spoločnosť rozdelená najmä podľa tejto ideologicko-politickej línie, skúsim interpretovať problematiku práve z tohto hľadiska a kvôli stručnosti len na Európu.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Do roku 1989 bola Európa geograficky aj ideologicky rozdelená na dva protichodné tábory, Západ s jeho demokraciou založenou na vláde ľudu, reprezentovanou väčšinou, ktorá zvíťazila v slobodných voľbách a na Sovietsky blok s jeho ľudovou demokraciou, ktorú reprezentovalo socialistické zriadenie, založené na diktatúre proletariátu s totalitným komunistickým režimom. Obidva tábory mali svojich prívržencov na opačných stranách barikády.

Napriek vznešeným, pokrokovým, progresívnym ideálom, komunizmus s jeho diktatúrou proletariátu ako najvyššej forme demokracie a triednym bojom, neuspel.

Veľkým problémom súčasnosti je fakt, že sa znovu vynorila nová forma demokracie, liberálna demokracia, oháňajúca sa vznešenými, pokrokovými, progresívnymi ideálmi, ktorá má tiež marxistické korene a rozdeľuje Európu len vnútorne.

Veľmi stručne: Marx-leninský socializmus a jeho ľudová demokracia boli založené na komunistickej ideológii a diktatúre proletariátu ako najvyššej forme demokracie.

Progresívny, kultúrny socializmus a jeho liberálna demokracia sú založené na neomarxistickej ideológii kultúrneho komunizmu a diktatúre Nového proletariátu, ktorým sú radikálne menšiny, ako najvyššej forme demokracie.

Herbert Marcuse, významný interpret neomarxizmu je autorom pojmu represívna tolerancia, čo je tolerancia k ideologicky správnym názorom a netolerancia k ideologicky nesprávnym názorom. Liberálna demokracia je potom demokracia represívna. Je to vláda menšín v mene menšín vydávajúcich sa za ľud.

Liberálna demokracia Západu je v skutočnosti totalitná diktatúra a tyrania menšín, ktorejideologickým zdrojom je kultúrny marxizmus neomarxistov Frankfurtskej školy. Nositeľom tejto ideológie je progresívna neomarxistická ľavica, ktorú v súčasnosti reprezentujú progresívni liberáli.

Vzniká otázka, prečo finančná oligarchia typu Soros a spol. podporuje progresívnu neomarxistickú ľavicovú agendu?

Vysvetlenie je prozaické. Po kolapse ZSSR prestalo byť pre elitu neomarxistickej ľavice nastolenie vlády väčšiny a odstránenie jej vykorisťovania buržoáznou menšinou aktuálne. Jej záujmy splynuli so záujmami finančnej oligarchie, ktorej cieľom je nastoliť globálnu vládu. Aby to bolo možné realizovať, zmenila sa základná paradigma neomarxizmu.

Ostal síce marxistický koncept útlaku a vykorisťovania, avšak z proletariátu, z väčšiny, ktorá je utláčaná a vykorisťovaná buržoáznou menšinou, sa stala väčšina, ktorá utláča a vykorisťuje menšiny. Takto sa aj najbiednejší bedár dostal do kategórie utláčateľa miliardára.

Vznikla tak nová forma triedneho boja, boj menšín proti väčšine na báze kultúrnej revolúcie, ktorá po úspešnom zavŕšení v migračno-rasovom a genderovom kontexte znamená vyhubenie Európanov a zničenie ich civilizácie.

Prvoradým cieľom liberálov je zničiť národné štáty

Vznikom postnacionálnych štátov možno nastoliť inkluzívny kapitalizmus a globálnu vládu oligarchických elít, novej aristokracie, vyvolenej nadrasy, ktorej symbolom je Veľký reset a Veľká výmena. Inkluzívny kapitalizmus je potom progresívny socializmus, v ktorom všetci, okrem superbohatých elít, nemajú nič a navyše sú aj šťastní. Zo spoločensko-ideologického hľadiska je tak progresívno-liberálny celý politický mainstream EÚ nezávisle od toho, či sa strany samy definujú ako ľavicové, či pravicové.

Rodina, národ, vlasť, vlastenectvo a národné hodnoty sú súčasťou autentického hodnotového systému vychádzajúceho z antického, kresťanského a osvietenského dedičstva európskej kultúry a civilizácie, ktorého zdrojom je grécka múdrosť, rímske právo, kresťanská morálka a osvietenská veda. Tento hodnotový systém a tým aj vlastenectvo nespadá pod žiadnu ideologicko-politickú nálepku. Vlastenci rozvíjajú autentickú európsku kultúru a civilizáciu v prospech európskych národov.

Progresívni liberáli práve kvôli tomuto vlastencov bytostne ideologicky nenávidia.

Oni zbožňujú imigráciu, LGBT, gender agendu, ľudské práva, antirasizmus, rovnosť a Grean deal. Progresívna agenda EÚ preto vychádza priamo z neomarxistickej ideológie, ktorej cieľom je vybudovať v EÚ anticivilizáciu k civilizácii európskej, založenú na antieurópskych hodno-tách, ktoré sú v protiklade s autentickými európskymi hodnotami.

Nenávisť, resp. nová forma triednej nenávisti progresívnych liberálov k národne orientovaným silám je preto v súlade s ich ideológiou, len ju neprezentujú ako nenávisť, ale ako charakterný postoj voči pravicovým extrémistom. Tí nenávidia menšiny a demokraciu, preto ich musia pred nimi chrániť a navyše im stoja v ceste vybudovať nový svetlý zajtrajšok.

Fašizmus a nacizmus je definovaný ako extrémna pravica. V skutočnosti boli obidva režimy ľavicové. Revolucionár a socialista Mussolinini, známy v kruhoch Lenina, si vytvoril vlastnú verziu socializmu, fašizmus, ktorý spájal záujmy majiteľov firiem, zamestnancov a štátu, ktorému vládla fašistická štátostrana. Úspešne ho napodobil Hitler, ktorý pridal navyše rasizmus. V súčasnosti máme podobný socializmus v Číne a vo Vietname. Vlastenci nemajú v svojom programe nič podobné. Pravicový extrémizmus vlastne neexistuje.

Na záver uvádzam zhrnutie problematiky. Progresívny liberalizmus nemá nič spoločné s pokrokom ani so slobodou, jeho liberálna demokracia je represívna a totalitná. Budovanie demokracie či jej upevňovanie na progresívny spôsob je tak cesta do stredoveku, lemovaná vznešenými ideálmi. Na našej politickej scéne nenachádzam žiaden politický subjekt, ktorý by konkuroval ideologickej výbave progresívnych liberálov.

Je načase, aby politici národne orientovaných strán pochopili, že musia prijať výzvu doby a tvrdo sa angažovať v ideologickom zápase. Len takým spôsobom dokážu zmysluplne interpretovať problematiku, o ktorej väčšina ľudí nemá ani poňatia.

/ Pavel Fendek / skspravy.sk /