“Amerika nevysloviteľná”.  Reakcia na politiku USA mení priateľov na nepriateľov

Niektorí komentátori, ktorí sa obťažovali sledovať diskusiu Trump-Harrisová, si všimli, že obaja kandidáti obratne manévrovali a hovorili čokoľvek, čo by mohlo byť skutočne dôležité.

Otázka vojny a mieru, teda v tomto prípade jadrovej vojny, sa zdalo byť bez obáv, aj keď kontinuum Biden-Harrisová a jeho britskí a francúzski spojenci údajne uvažujú o tom, že by Ukrajine umožnili rozmiestniť vyspelé raketové systémy, ktoré poskytuje a možno prevádzkuje NATO. umožniť ničivé útoky hlboko do Ruska .

Prezident Vladimir Putin prisľúbil, že bude primerane reagovať na to, čo považuje za skutočnú vojnu proti NATO, čo je prísľub, ktorý predovšetkým nevylučuje použitie jadrových zbraní.

Zdá sa, že Harrisová je povinná schváliť politiku svojho šéfa Joea Bidena týkajúcu sa Ukrajiny, ale Antony Blinken, ktorý by mohol pokračovať vo funkcii ministra zahraničia, ak bude zvolená, v samostatnom prejave objasnil, že americká podpora Ukrajine je takmer taká istá ako podpora USA. Americký „najväčší spojenec a najlepší priateľ“ Izrael, ten Washington bude až do konca v kúte Kyjeva a bude robiť všetko pre víťazstvo.

Trump, vždy tvrdý, namiesto toho sľúbil, že v jeden deň ukončí vojnu prostredníctvom vlastného osobného zásahu, aby presvedčil obe strany, aby prestali bojovať. Žiaľ, presne nenaznačil, čo by urobil, aby to dosiahol nad rámec svojej vlastnej charizmy a vyššej moci, ktorá je súčasťou úradu prezidenta USA.

Okrem toho, hoci niektorí špekulovali, že tromfový záväzok poslúži ako podnet na začatie mierových rozhovorov, nič nenasvedčuje tomu, že jeho komentár v diskusii skôr ako neskôr zblíži obe strany, keďže sa zdá, že neexistuje žiadny plán na dosiahnutie to a žiadne stimuly v ponuke.

Každý, kto robí vojnové plánovanie pre Harrisovú alebo Trumpa, iste chápe, že realita na mieste bude poháňať akýkoľvek proces, ktorý sa vyvinie, a tam Rusko dosiahlo mnohé zo svojich cieľov a podľa väčšiny skutočných odborníkov vyhrá vojnu pred koncom roka.

Žiadne množstvo zbraní NATO v rukách nevycvičených jednotiek, ktoré stoja proti veľkej presile, tento záver nezvráti. Inými slovami, Trump je bezhlavý bez skutočnej predstavy o tom, ako by ukončil vojnu, zatiaľ čo Harrisová je ochotná, aby pokračovala navždy, bez vysvetlenia, prečo by sa do nej mali vôbec zapojiť Spojené štáty.

A hodnotenie Izraela a Gazy v diskusii bolo ešte horšie, pretože väčšina sveta, ktorý sledoval vyvražďovanie Palestínčanov, sa rozhodla, že ak by v súčasnosti boli v kategórii „najhoršie“ dva národy, určite by to boli Izrael a USA. Kamala povedala len toto:

„Vieme, že táto vojna ju musí ukončiť a okamžite, a spôsob, akým sa to skončí, je, že potrebujeme dohodu o prímerí a potrebujeme, aby sa rukojemníci dostali von, a preto na tom budeme nepretržite pracovať, pričom pochopíme, že musíme načrtnúť smer riešenia dvoch štátov a v tomto riešení musí existovať bezpečnosť pre izraelský ľud a Izrael a rovnaká miera pre Palestínčanov. Jedna vec vás však vždy ubezpečím, že Izraelu vždy dám možnosť brániť sa, najmä pokiaľ ide o Irán a akúkoľvek hrozbu, ktorú Irán a jeho zástupcovia pre Izrael predstavujú.

Poradcovia ministerstva zahraničných vecí z Harvardu, vzdelaní v Kamale, jej pravdepodobne povedali, že „riešenie dvoch štátov“ je fikcia, najmä keď Washington pokračuje v zásobovaní zbraňami a peniazmi obludného vojnového zločinca Benjamina Netanjahua, aby vyhladil týchto Palestínčanov. Trump sa namiesto toho rozhodol prispôsobiť diskusiu tým, že obvinil Kamalu z „nenávidenia Izraela“.

Vypracoval to s trochou úplnej šialenosti, ktorá by priviedla do rozpakov kohokoľvek okrem Donalda Trumpa:

„(Harrisová) nenávidí Izrael. S Netanjahuom sa ani nestretla, keď išiel do Kongresu, aby predniesol veľmi dôležitý prejav. Odmietla tam byť, pretože bola na jej sesterskej párty. Išla na sesterskú párty. Nenávidí Izrael. Ak bude prezidentkou, verím, že Izrael do dvoch rokov nebude existovať a v predpovediach som bol celkom dobrý a dúfam, že sa v tom mýlim. Zároveň nenávidí Izrael, svojím spôsobom, nenávidí arabskú populáciu, pretože celé miesto vyhodí do vzduchu, Arabi, Židia, Izrael budú preč. Nikdy by sa to nestalo. Irán bol rozbitý za Donalda Trumpa.”

Ako dôsledok toho, čo sa stalo súčasnou zahraničnou a národnou bezpečnostnou politikou USA, si všimneme, že veľké príbehy, ktoré mainstreamové médiá Spojených štátov nechceli pokryť, sú zhoršujúce sa vzťahy s mnohými bývalými priateľskými krajinami. Stalo sa to kvôli problémom Izraela a Ukrajiny, v ktorých sú USA považované za kľúčový prvok pokračovania konfliktov a všetkého zabíjania.

Jedným z takýchto skutočných priateľov a spojencov je kľúčový člen NATO Turecko. Turecko je členom aliancie NATO od roku 1952, keď bolo vnímané ako kľúčový hráč v reakcii na predpokladané expanzívne zámery zo strany Sovietskeho zväzu, ktorý sa sám spamätával z druhej svetovej vojny a snažil sa vytvoriť zahraničnú bezpečnosť. model, v ktorom by ovládla východnú Európu, ako aj potenciálnych protivníkov susediacich s jej podielmi v Strednej Ázii.

Turecko hraničilo so samotným Sovietskym zväzom a malo aj regionálnu prítomnosť, pričom zdieľalo hranice ako so Sýriou, Irakom, Azerbajdžanom a Iránom. Išlo o atraktívny doplnok NATO, keďže bolo moslimské a väčšina jeho pevniny ležala v Ázii, čím sa vymykalo doterajšiemu vnímaniu aliancie ako kresťanského a európsko/amerického projektu.

Ako politicky silnú islamskú väčšinovú krajinu na ňu relatívne sympatizovali aj ostatné moslimské štáty v regióne, z ktorých mnohé považovali spojenie silnej a efektívnej centrálnej vlády a islamského náboženstva za vzor, ​​ktorý treba nasledovať.

Turecko zo svojej strany považovalo spojenectvo s Európou a USA za prínos práve preto, že aj ono považovalo Rusko za historickú hrozbu. A Turecko v NATO skutočne pomohlo kontrolovať ďalší pokrok Sovietov, pričom Ankara prispela do aliancie ako najväčšia armáda po Spojených štátoch, armáda vybavená zbraňami NATO, vďaka ktorým sa turecká vláda stala dominantnou veľmocou v regióne.

Spoločné záujmy Turecka, USA a NATO, ktoré sa spojili pri riešení sovietskej hrozby, neznamenali, že nikdy nedochádzalo k nezhodám a napätiu v konkrétnych otázkach. Základným cieľom národnej bezpečnosti Turecka bolo nerozkývať loď na svojom vlastnom dvore, pretože uznalo, že regionálna stabilita je nevyhnutná, ak sa chceme vyhnúť sérii menších vojen a konfliktov, ktoré by mohli mať obrovský vplyv na hospodársky a sociálny rozvoj.

Slávne, Turecko zabuchlo dvere za tým, čo Washington vnímal ako svoje vlastné záujmy, keď sa pripravovalo na inváziu do Iraku v roku 2003. Premiér Abdullah Gul bol znepokojený destabilizáciou regiónu, ktorá by bola výsledkom sunnitsko-šíitskej rovnováhy získanej tým, že Irak a Irán ako dvaja mocní ozbrojení susedia stojaci proti sebe.

Koncom februára 2003 a začiatkom marca parlament krajiny dvakrát hlasoval proti tomu, aby Spojené štáty mohli využívať svoje turecké/NATO základne na umožnenie tranzitu viac ako 60 000 amerických vojakov v prípade skutočnej vojny s Irakom, čo by urobili z Turecka severný front vo vojne.

Tento návrh mal v Turecku malú podporu verejnosti, pričom proti nemu sa v centre Ankary zišli státisíce demonštrantov. Prieskumy verejnej mienky ukázali, že viac ako 90 percent Turkov sa postavilo proti vojne vedenej USA. Ako rokovania pokračovali, americké vojenské lode čakali na mori a mimo dohľadu tureckého prístavu Iskenderun a očakávali rozkazy vystúpiť na breh a pripraviť sa na inváziu, ktorá nikdy neprišla.

Súčasný turecký prezident Recep Tayyip Erdogan je hlboko veriaci konzervatívny nacionalista s autokratickými sklonmi, ktorý sa pohrával s možnosťou úplného odchodu z NATO. Usiloval sa kúpiť ruské systémy protivzdušnej obrany a Turecko je pravdepodobným kandidátom na vstup do BRICS a prestať spájať nákupy energie s účtami v amerických dolároch. Ak by sa turecká armáda oddelila od NATO, znamenalo by to veľkú dieru v poradí bojov aliancie o Blízky východ a Strednú Áziu.

Nedávny incident ukázal, ako sa všetky tieto a niektoré ďalšie politiky USA stávajú pre Turkov aktuálnym problémom, čo vyvrcholilo násilím namiereným proti niekoľkým americkým námorníkom na pobrežných dovolenkách v prístave Izmir. Izmir je starobylé mesto v Egejskom mori, ktoré má už dlho veľkú základňu NATO a mnohonárodnú prítomnosť námorníkov a námornej pechoty.

Námorná pechota bola pridelená k 24. expedičnej jednotke námornej pechoty založenej na nosiči USS Wasp a bola na slobode v Izmire, keď k útoku došlo 2.septembra. Sloboda pre vojenský a námorný personál pripojený k NATO sa pred útokom považovala za rutinnú a neohrozujúcu a mnohí námorníci a námorníci využili bary a reštaurácie pozdĺž nábrežia.

Video z útoku ukazuje niekoľko ľudí, ktorí násilím držia dvoch amerických námorníkov s reproduktorom na ulici, ktorý nahlas kričí po turecky. Jeden z námorníkov zakričal “Pomoc!” niekoľkokrát, keď dav položil na hlavu druhého mariňáka tašku. Dav potom začne skandovať: “Yankee, choď domov!” v angličtine.

Mariňáci sa dokázali odtrhnúť od davu s pomocou niekoľkých ďalších mariňákov, ktorí sa náhodou nachádzali v oblasti. Všetok americký personál bol vyšetrený v miestnej nemocnici a údajne nebol zranený. Potom sa vrátili do bezpečia USS Wasp a všetok pobrežný odchod bol zrušený.

Turecké úrady následne informovali, že námornú pechotu napadli členovia Zväzu tureckej mládeže, nacionalistickej protiamerickej organizácie, ktorá už predtým podnikla útoky proti príslušníkom americkej armády. Skupina je považovaná za veľmi kritickú voči Izraelu a jeho činom a zameriava sa aj na politiku USA na Blízkom východe. Odsúdila návštevu USS Wasp ako súčasť plánu na „obranu Izraela“.

V roku 2021 úrady v Turecku zatkli 17 členov skupiny za nasadenie kapucne na hlavu civilného zamestnanca amerického námorníctva v Istanbule. Pri podobnom incidente v roku 2014 členovia organizácie zaútočili na troch amerických námorníkov na dovolenke zo svojej lode v Istanbule, pričom im na hlavu dali vrecia. Útočníci tiež skandovali po anglicky „Yankee, choď domov!“ počas útoku.

Umiestňovanie tašiek na hlavu pri všetkých incidentoch s americkým personálom súvisí so stretnutím v roku 2003, ktoré Turci poznajú ako „incident“. Krátko po invázii do Iraku zajali americkí vojaci niekoľko tureckých vojakov, ktorí prekročili hranicu s Irakom a snažili sa ich ponížiť umiestnením vriec na hlavu a následne ich zadržali na 60 hodín.

Miestna izmirská polícia spolupracujúca s americkou námornou kriminálnou vyšetrovacou službou údajne aktívne vyšetruje incident. Pätnásť členov Zväzu mládeže bolo následne zadržaných a vypočúvaných. Zástupcovia tureckej národnej kontrarozviedky ich údajne zadržali na dodatočný výsluch.

USA a Turecko naďalej ťažia z toho, že sú spojencami NATO, ale ako už bolo spomenuté vyššie, vzťahy medzi nimi boli často napäté, najmä v súvislosti s Irakom a nedávno kvôli posilneniu úlohy Kurdov v Sýrii zo strany USA. Turecko považuje vznik nejakého kurdského štátu v častiach Sýrie a Iraku, ako aj pozdĺž tureckej južnej hranice, za veľkú bezpečnostnú hrozbu. Niet divu, že od začiatku izraelskej vojny v Gaze je tu aj palestínska otázka.

Erdogan hlučne kritizoval Izrael, obvinil krajinu z genocídy a varoval, že ak bude zabíjanie Palestínčanov pokračovať, môže byť nútený zasiahnuť. Z tohto pohľadu prezidenta plne podporuje turecká verejnosť, ktorá výrazne stojí za Gazanmi a tiež za obliehanými Palestínčanmi na Západnom brehu.

Turecko tiež podporilo Medzinárodný trestný súd (ICC) navrhovaný zatykač na izraelského premiéra Benjamina Netanjahua a ministra obrany Yoava Gallanta a podporuje možný súdny proces s týmito dvoma mužmi za vojnové zločiny.

V apríli Erdogan hostil v Istanbule nedávno zavraždeného politického vodcu Hamasu Ismaila Haniyeha.

Útok na námornú pechotu treba správne vnímať v tomto kontexte. To, čo vláda USA robí, keď umožňuje izraelské vyvražďovanie Palestínčanov, má negatívny vplyv na všetky americké vzťahy v regióne Blízkeho východu, a to platí najmä pre kľúčového spojenca Turecko, ale všetko to presahuje, pretože veľká časť sveta to sleduje a znepokojuje. nad tým, čo je zlé so šialenými ľuďmi vo Washingtone.

Philip M. Giraldi / skspravy.sk /