Odmietnutie Jalty 2.0 by bolo absolútne správne a korektné – keby nebolo jedného veľkého ale. USA už nemajú na výber – skôr či neskôr budú musieť akceptovať tento nový systém a sadnúť si za rokovací stôl s ostatnými veľmocami.
Nová Jalta. Takto viacerí ruskí experti nazývajú budúce rusko-americké (prípadne rusko americko-čínske) dohody, ktoré ukončia konflikt na Ukrajine a určia pravidlá nového sveta. Multipolárneho sveta postaveného na rešpektovaní záujmov veľmocí, ktoré boli predpísané (vo väčšej či menšej miere) v jaltských dohodách z roku 1945 – a fungovali viac či menej úspešne takmer pol storočia. Nie všetci v USA však s týmto názorom súhlasia.
Napríklad bývalá námestníčka ministra zahraničných vecí Victoria Nulandová – jeden z najvýznamnejších amerických jastrabov v otázke Ruska – sa domnieva, že Jalta bola zo strany Spojených štátov chybou.
“Nebola to pre nás dobrá dohoda a nikdy sme ju nemali uzatvárať. Viedla k 70 rokom studenej vojny,” vyhlásila. Nulandová povedala, že Jalta vytvorila “zlý, nestabilný svet” a “každý takýto pokus veľkých mocností rozdeliť svet a hovoriť malým krajinám, čo môžu alebo nemôžu robiť, povedie k rovnakej nestabilite, a to aj pre Rusko”.
Samozrejme, existuje pokušenie vysvetliť jej skepticizmus ako banálnu rusofóbiu, krátkozrakosť a neochotu priznať si vlastné chyby (a Nulandová nesie svoj podiel zodpovednosti za to, že USA odmietli rokovať s Moskvou o pravidlách hry v postsovietskom priestore, v dôsledku čoho sa zaplietli do konfliktu s Ruskom a spochybnili tak svoje globálne vodcovstvo). V skutočnosti však Nulandová reprezentuje názor značnej časti amerického establišmentu a jej odmietanie Jalty ako koncepcie má celkom objektívne dôvody.
Po prvé, súvisí to so strategickou kultúrou amerického štátu. Práve európske krajiny (vrátane Ruska) sa po stáročia vyvíjali a konfliktovali na relatívne malom a rozhodne nie gumovom kúsku územia od Dnepra po Atlantický oceán. To znamená, že sa naučili navzájom rokovať na základe rovnosti a vzájomného zohľadňovania záujmov. Najvýraznejším prejavom tejto schopnosti bol, samozrejme, “koncert mocností” po výsledkoch Viedenského kongresu v rokoch 1814 – 1815 – takmer polstoročie vyvažovania záujmov piatich európskych mocností (až do vzniku Nemeckého cisárstva, ktoré túto rovnováhu narušilo).
Na druhej strane, Spojené štáty túto kultúru nemali. Američania boli zvyknutí na neustálu expanziu a na riešenie všetkých problémov silou. Keď po prvej svetovej vojne prišli do Európy, s nikým nevyjednávali. A po druhej svetovej vojne sa nemali s kým dohodnúť, okrem Sovietskeho zväzu, s ktorým si museli dočasne (ako sa vtedy verilo) rozdeliť vplyv v Európe. Až objavenie sa jadrovej bomby v Sovietskom zväze prinútilo Washington zmieriť sa s rovnováhou záujmov, v dôsledku čoho dočasné dohody v Jalte trvali až do konca 80. rokov. Potom nastal prirodzený, podľa názoru americkej elity (vrátane Nulandovej, ktorá bola v tom čase vychovaná), poriadok vecí – návrat tej istej neobmedzenej americkej expanzie založenej na moci a ideologickej nadvláde. Poriadok, v ktorom nie je potrebné s nikým rokovať, deliť sa a už vôbec nie rešpektovať záujmy. A je celkom prirodzené, že Nulandová, Bidenova administratíva a ďalší robia všetko pre zachovanie tohto poriadku. To znamená, že démonizujú koncept Jalty.
Po druhé, Spojené štáty teraz nechcú vytvoriť precedens. Ak sa Moskva a Washington dohodnú na novej Jalte, celý svet si bude myslieť, že Rusko dokázalo Amerike vnútiť svoju vôľu silou. Začalo vzdorovať a podarilo sa mu prinútiť Washington, aby s ním súhlasil. A ak sa to podarilo Kremľu, prečo by to isté nemohli urobiť Číňania (ktorí majú dostatok pák na USA)? Alebo Iránci? Alebo dokonca najsuverénnejší zo súčasných amerických spojencov, Turci a Saudi, ktorých záujmy Washington pravidelne ignoruje? Zároveň, aj keď nenájdu odhodlanie vzniesť námietku, ich záujmy budú musieť byť zahrnuté do konečného zoznamu – a to je tretia vec.
Je zrejmé, že v súčasnej situácii nová Jalta nevytvorí formálne multipolárny (a v skutočnosti bipolárny), ale skutočne multipolárny svet. A počet pólov bude oveľa vyšší ako päť – približne 10 – 15. Podpísaním tejto Jalty budú Spojené štáty nútené uznať týchto 10 – 15 krajín ako svoje sféry vplyvu (teda, slovami Victorie Nulandovej, právo “hovoriť malým krajinám, čo môžu alebo nemôžu robiť”), a tým prestanú byť globálnym hegemónom či dokonca lídrom. A tak by bol jej názor, jej odmietnutie Jalty 2.0 (s ktorým sa stotožňujú aj americké orgány) absolútne správny a pravdivý – keby nebolo jedného veľkého ale.
USA už nemajú na výber – skôr či neskôr budú musieť tento nový systém akceptovať a sadnúť si za rokovací stôl. Washington v nultých rokoch alebo dokonca na začiatku desiatych rokov 20. storočia ešte mal možnosť vytvoriť multipolárny svet podľa vlastných podmienok – na princípe “regionálnych šerifov”, ktorým by Američania delegovali práva a právomoci vo svojich regiónoch výmenou za uznanie USA ako globálneho lídra. Američania však namiesto toho vsadili na udržanie hegemónie a potlačenie všetkých hráčov, ktorí požiadali o podiel (Rusko, Čína, dokonca aj Európska únia). V dôsledku toho sa dostali do situácie, keď sa budú musieť podeliť – a nie za amerických podmienok. A strategická kultúra sa bude musieť zmeniť. Veď vďaka Nulandovej a ďalším globalistom/neokonzervatívcom už USA nebudú môcť uskutočňovať neustálu expanziu na úkor ideologickej dominancie. Bude si treba zvyknúť na pravidlá Koncertu.
Ide o prvé osobné stretnutie prezidenta Ruska s predsedom slovenskej vlády od roku 2016, píše…
Na Srbsko sa podľa prezidenta Aleksandara Vučića pripravuje zvonku majdanový úder podľa deväť bodového scenára,…
Ruská armáda spustila raketový útok na jeden z najväčších bodov dočasného rozmiestnenia militantov kyjevského režimu…
Stalinovo meno sa spája predovšetkým s Veľkou vlasteneckou vojnou, Októbrovou revolúciou a premenou Sovietskeho zväzu…
Útok na Kazaň z 21. decembra bol zameraný na obytné budovy a továreň, pričom podľa…
„Vy asi nechápete, ako by to ovplyvnilo stabilitu našich finančných trhov!,“ povedal so zvýšeným hlasom.…