Alternatívne smery v školstve – slobodné vzdelávanie

Autoregulatívne učenie je efektívne preto, lebo vychádza z vnútornej potreby človeka. Uspokojuje jeho potreby a dáva mu zmysel. Z tohto dôvodu ho väčšinou aj veľmi baví.

V dnešnej dobe sa čoraz častejšie spomína domáce vzdelávanie a práve s ním veľmi úzko súvisí autoregulatívne učenie, pri ktorom dieťa  zodpovedá za to, čo a kedy sa naučí.

Učenie nás môže baviť, môže byť pre nás veľmi zaujímavé, no potrebná je k tomu vnútorná motivácia. Pokiaľ ide o vonkajšiu motiváciu, tá je spájaná väčšinou s trestami alebo odmenami. Učenie na základe vnútornej motivácie má ale dlhodobý efekt, pretože žiaka sprevádza radosť a vedomie, že to má význam. Ideálne je, keď zároveň cíti, že takto získané vedomosti alebo zručnosti v budúcnosti využije. Platón, jeden z najvýznamnejších filozofov, povedal: „Vedomosti získané na základe donútenia sa neudržia na mysli.“ Už dlhú dobu sa teda vie, že by sa mal klásť väčší dôraz na samovzdelávanie žiakov. No aj napriek tomu, že o tomto všetkom sa vie, ešte aj v 21. storočí podoba výchovy a vzdelávania je založená predovšetkým na vonkajšom riadení žiakov a študentov, a to rodičmi, učiteľmi, vychovávateľmi, lektormi, trénermi alebo technickým zariadením. Samozrejme, existujú výnimky, ale tých je veľmi málo.

Učenie sa a riadenie svojho učenia nie je to isté

Riadenie vlastného učenia sa označuje ako autoregulácia učenia alebo autoregulatívne učenie. Žiak si uvedomuje nielen to, čo sa učí, ale aj to, ako sa to učí, ako si organizuje čas, akým spôsobom sa učí, ako bojuje proti vyrušovaniu pri učení, uvedomuje si, či rozumie tomu, čo sa učí, riadi svoju koncentráciu mysle a hlavne vie, prečo sa učí. Záleží mu na dosiahnutí cieľov. Paradigma autoregulatívneho učenia hovorí, že cieľom je dosiahnuť taký stav, keď jednotlivec vie riadiť sám seba, preberá zodpovednosť za svoj vlastný rozvoj, stáva sa autoregulatívnym žiakom. Úroveň autoregulácie učenia môže byť rôzna. Vysoká úroveň autoregulatívnosti zahrňuje aktivity, ktoré  žiak uskutočňuje slobodne, samostatne, pretože on sám ich považuje za zaujímavé alebo dôležité. Nízka úroveň autoregulatívnosti zahrnuje aktivity, ktoré žiak robí len preto, že si uvedomuje vonkajší tlak a nepríjemne ho prežíva. V ostatných rokoch sa pojem autoregulácie, chápaný ako základná charakteristika efektívneho vyučovania a učenia, objavuje už takmer v každej pedagogicko-psychologickej literatúre. Veľa významných pedagógov si výrazne uvedomuje, že hlavným cieľom súčasného školstva je to, aby sa žiak sám riadil vo svojom učení a hlavne preberal zaň zodpovednosť. Túto skutočnosť by si čoraz viac mali začať uvedomovať aj rodičia, ktorí majú veľkú tendenciu takmer všetko robiť za svoje deti.

Autoregulatívne učenie je dôležité preto:
 

• aby sa podporila samostatnosť, zodpovednosť, kritické myslenie, tvorivosť žiakov najmä v podmienkach inkluzívnej edukácie,
• aby sa ľudia pripravili na celoživotné zmeny, konflikty, problémy, na časté rekvalifikácie – autoregulatívne učenie sa stáva celoživotnou devízou človeka,
• aby sa ľudia viac naučili byť sebou samými a menej podľahli manipulácii, reklame, konzumu, prežili by tak kvalitnejší život, s ktorým by boli spokojnejší.

Model sebaregulujúceho učenia predpokladá školu zameranú na žiaka a nielen na jeho výkony alebo na požiadavky učiteľa.

Charakteristika sebaregulujúceho učenia

Vyučovanie, ktoré podporuje sebaregulujúce prvky učenia žiakov, sa vyznačuje tým, že učiteľ rozvíjajúci sebariadiace učenie žiakov:

• je menej direktívny,
• dáva žiakom veľa otázok na postup práce, podmienky riešenia úloh, ich výber, vedie žiakov k formovaniu vlastných úloh, cieľov,
• podporuje u žiakov ich samostatnosť v učení, získavaní informácií, pri ich prezentácii naučeného,
• podporuje nezávislosť žiaka, jeho myslenia, postojov, správania,
• vyzýva žiakov k tvorivosti, originalite, hľadaniu iných riešení (flexibilita), podporuje neočakávané myslenie, postoje,
• necháva ich často rozhodovať, napr. akú náročnosť úloh chcú riešiť, čo chcú riešiť v projekte, čo sa chcú naučiť vo svojom voľnom čase,
• vedie ich k plánovaniu svojho času, rozvrhu činností, denného režimu, týždňa,
• vedie žiakov k tomu, aby si sami vyhodnocovali svoju prácu, robili písomné záznamy, zakladali svoje portfólia,
• vedie žiakov k sebareflexii v myslení, prežívaní, správaní,
• je pre pre žiakov vzorom v samostatnosti myslenia, tvorivosti, nezávislosti, tolerancii, náročnosti, empatii, flexibilite.
  

Zručnosti potrebné na zvládnutie sebaregulujúceho učenia

Aby človek sám u seba alebo za pomoci rodičov, učiteľov, poradcov vybudoval svoju schopnosť sebariadenia učenia a sebazdokonaľovania, je dôležité učiť sa nasledovným zručnostiam:

• kontrole svojej pozornosti‒ výber, selekcia, na čo sa sústrediť, na čo zamerať a koncentrovať pozornosť; zlepšovanie pozornosti, koncentrácie, vytrvalosti, sústredenosti,
• dekódovacej kontrole ‒ výber informácií a ich význam, zmysel, čo čítať, čo sledovať v televízii, ako a čo komunikovať s počítačom, mobilom, čo prijať, čo odmietnuť (odolnosť voči manipulácii),
• emočnej kontrole ‒ inhibícia, útlm, potlačenie nežiaduceho prežívania (strach, úzkosť, obavy) a posilnenie pozitívnych emócií pomocou zapojenia myslenia, uvažovania, rozhodovania,
• motivačnej kontrole ‒ mať ciele, mať krátkodobé, strednodobé, dlhodobé úlohy, realizovať ich a nestrácať motivačnú silu pri neúspechoch, prehrách,
• environmentálnej kontrole ‒ kontrolovať podnety z prostredia, eliminovať brzdiace a rušiace elementy prostredia,
• kognitívnej kontrole ‒ kontrola toku myslenia (flow), obsahu myšlienok, o čom a ako človek rozmýšľa, či je to potrebné alebo neúčelné, či to kradne čas jednotlivcovi alebo ho to obohacuje.

Pri sebaregulujúcom učení, ale aj v širšom kontexte pri uplatňovaní sebariadenia u detí i dospelých, zohráva významnú úlohu aj hospodárenie s časom.

Sebaregulujúce učenie sa v súčasnosti využíva hlavne pri domácom vzdelávaní a v slobodných školách

Sebaregulujúce vzdelávanie je často realizované v rodinách, v ktorých sa uskutočňuje domáce vzdelávanie. Štúdie, ktoré skúmali absolventov ukazujú, že tento prístup k vzdelávaniu môže byť vysoko efektívny, ak majú deti adekvátne prostredie pre sebavzdelávanie. To znamená, že je to také prostredie, v ktorom môžu slobodne komunikovať naprieč rôznymi vekovými skupinami, majú dostatočný prístup k informáciám, fakty sú im zmysluplne vysvetlené a môžu si ich overiť v praxi.

Tiež je potrebné odlišovať pojmy vzdelávanie a školstvo. Školstvo, ako je všeobecne chápané, sa týka súboru postupov používaných odborníkmi – učiteľmi. Títo sú väčšinou zodpovední za to, aby deti získali určitý súbor zručností, vedomostí, hodnôt a myšlienok, ktoré sú stanovené učebnými osnovami. Vzdelávanie však  predstavuje oveľa širší koncept. Vzdelávanie v súčasnosti nezabezpečuje len škola, ale aj rôzne organizácie, centrá voľného času, existuje množstvo online kurzov a seminárov. Často práve v rámci týchto seminárov a počas online vzdelávania žiaci využívajú sebaregulujúce učenie. Potom sa, samozrejme, využíva hlavne v rámci unschoolingu, ktorý sa už dlhšiu dobu uskutočňuje napríklad v Českej republike. Unschooling predpokladá, že ľudia sú prirodzene zvedaví, pretože sa narodili do neznámeho sveta, ktorý túžia poznať, z čoho vyplýva neutíchajúca túžba učiť sa. Unschooling je vzdelávací metóda, založená na zásade, že sám vzdelávaný si určuje, čo, kedy a ako sa naučí. Kým v bežnej škole autorita povinne predpisuje obsah a rozsah vedomostí a zručností, ktoré musia žiaci zvládnuť a hodnotí ich spravidla v porovnaní s inými, unschooling je založený na iniciatíve žiaka.

Niektoré deti sa nemusia učiť v klasickej škole alebo doma, ale môžu navštevovať aj slobodné školy. Slobodné školy sú druhom škôl, ktoré môžu zakladať fyzické alebo právnické osoby, ako napríklad nezisková organizácia, ale aj občianske združenie či obchodná spoločnosť. Hlavným princípom slobodnej školy je, že sa deti úplne samostatne rozhodujú, čomu sa budú po celý deň venovať, neexistujú rozvrhy ani vyučovacie hodiny. Deti sú tak v plnej miere zodpovedné za svoje vzdelávanie. Dospelí s deťmi spolupracujú, len ak to deti samy chcú. Školský systém je demokratický, deti aj dospelí rozhodujú o pravidlách spoločne (s rovnakou váhou každého hlasu bez ohľadu na vek). O sporoch rozhoduje súdna komisia, ktorá je zložená zo zástupcov detí a dospelých. Prvou známejšou slobodnou školou je Summerhill School, ktorú založili v roku 1921. V súčasnosti existuje viac ako 50 škôl, ktoré sú založené na modeli Sudbury, a to v Austrálii, Británii, Kanade, Brazílii, Nemecku, Portugalsku, Izraeli či Japonsku. V Českej republike za posledných pár rokov tiež vzniklo niekoľko slobodných škôl, ktoré sú založené na modeli školy Summerhill, ale s obmedzeniami podľa aktuálnej legislatívy.

Na Slovensku takýmto typom škôl je napríklad  Svetoškola v Trnave či Slobodná škola v Košiciach. Obe tieto školy boli založené rodičmi, ktorí boli nespokojní so systémom vzdelávania svojich detí. Deti sú v domácom vzdelaní zapísané v bežnej základnej škole, kde každý polrok chodia na preskúšanie. Na základe preskúšania dostanú vysvedčenie. Nejde o naozajstnú slobodnú školu, je to však jediná možná forma voľnejšej formy vyučovania, ktorú naša legislatíva povoľuje.

Jaroslava Koníčková/eduworld.sk

Foto: slobodnaskola.sk