Alternatívne smery v školstve – Montessori metóda

Montessori pedagogika je alternatívna a svetovo uznávaná metodická sústava. Skladá sa z filozofie rozvoja dieťaťa a z konkrétnych praktických postupov s pomôckami. Vznikla na základe pozorovaní Márie Montessori o vývine detí v ranom veku. Jej základné heslo znie: „Pomôž mi, aby som to dokázal sám.“

Hlavnou myšlienkou inšpiratívnej Marie Montessori bolo, že ak dokážeme výchovou formovať sebavedomé, slobodne uvažujúce a tvorivé deti, vyrastú z nich sebavedomí, slobodne uvažujúci a tvoriví dospelí. Toto všetko sa snažila Maria premietnuť do svojho prístupu k deťom a učenia.

Rozdiely medzi tradičnou školou a Montessori

V tradičnej škole dospelí rozhodujú o tom, čo sa deti majú naučiť. Úspešný je ten žiak, ktorý si dokáže zapamätať informácie. A reprodukovať ich. Učiteľ väčšinou odvzdáva informácie a deti ich pasívne prijímajú. V Montessori škole je vyučovanie založené na aktivite detí. Učiteľ ponúka rôzne druhy podnetov a deti si z jeho ponuky vyberajú, čo práve potrebujú. Stávajú sa tak aktívnymi účastníkmi učenia, učia sa podľa vlastného tempa so zameraním na svoje vlastné vývojové potreby v určitom okamžiku.

Montessori škola umožňuje:

• poznávať svet v jeho celistvosti a súvislostiach, s dôrazom na špeciálne postavenie človeka na Zemi, z ktorého vyplýva veľká zodpovednosť,
• naučiť sa slobodne sa rozhodovať a zároveň preberať zodpovednosť,
• vytváranie pozitívneho obrazu dieťaťa o sebe, o svojej jedinečnosti, rozvoj jeho sebaúcty (dieťa je pozitívne motivované, povzbudzované, vychádza sa z jeho silných stránok, nehodnotí sa jeho neúspech, neexistuje klasifikácia),
• v aktívnej činnosti poznať predovšetkým svoje silné stránky, z ktorých bude vychádzať pri hľadaní svojho miesta v spoločnosti,
• harmonický rozvoj dieťaťa: kognitívna, pohybová, emocionálna a sociálna zložka učebného procesu sú v rovnováhe,
• dieťa sa učí manipuláciou s pomôckami, môže sa slobodne pohybovať po zariadení,
• dieťa je pozitívne emocionálne angažované v procese učenia, pretože si prácu vyberá a nikto ho nehodnotí, nepracuje pod nátlakom,
• rozvinutie potenciálu dieťaťa jeho vlastnými silami, rešpektujúc jeho potreby vplývajúce z jeho vývinovej zrelosti, a zároveň zohľadňujúc jeho záujmy, prameniace z jeho individuality,
• rozvoj vnútornej disciplíny dieťaťa, ktoré sa v slobodnom prostredí učí ovládať svoje správanie a konanie podľa pravidiel, ktoré pochopí ako prospešné.

Čo je typické pre Montessori pedagogiku a čo sa deti v takomto vzdelávaní učia?

1 | VEKOVO ZMIEŠANÁ SKUPINA DETÍ

Pre Montessori zariadenie je charakteristická vekovo zmiešaná skupina detí. To znamená, že v jednom spoločnom priestore sú deti vo veku v rozpätí troch rokov. Vekový rozdiel umožňuje deťom rozvíjať cez slobodnú spoluprácu vzájomné vzťahy nepoznačené súperením a súťaživosťou. Staršie deti sa spontánne delia o svoje vedomosti a zručnosti s mladšími, mladšie deti nachádzajú v prípade potreby pomoc a oporu vo svojich starších kamarátoch, nemusia sa hneď obracať na učiteľa. To je jeden zo zdrojov súdržnosti detského kolektívu v Montessori triede. Rozličný vek podporuje spoluprácu a minimalizuje súťaživosť. Znižuje egocentrizmus a nabáda deti k tomu, aby si pomáhali, čo je pre dnešný svet veľmi dôležité. Keď starší žiak učí niečo maldšieho, tak je to pre neho zároveň aj najlepšia forma vlastného učenia.

2 | VNÚTORNÁ MOTIVÁCIA

Príčina psychického rozvoja je vo vnútorných psychických silách dieťaťa, vonkajšie podnety prebudením záujmu dieťaťa naštartujú jeho učenie. Ak sú u detí vnútorné pohnútky k práci nahradené vonkajšími (napr. odmeny, tresty, súperenie, známky…), prirodzená túžba učiť sa, sa naruší. Činnosť sa potom stáva vynútenou prácou, ktorá spôsobuje vznik silných psychických zábran.

Preto sa v Montessori škole dieťa nehodnotí ani slovne ani známkami. Učiteľ poskytuje dieťaťu spätnú väzbu a povzbudzuje ho k ďalšej práci. Odmenou pre dieťa je uspokojenie z činnosti samotnej. Vnútornou motiváciou je jeho vnútorná potreba rozvíjať sa.

3 | SLOBODA

Dieťa v Montessori škole si slobodne, podľa svojich potrieb a záujmov vyberá činnosť, ktorej sa venuje tak dlho, ako potrebuje. Rozhoduje sa, kde a s kým bude pracovať. Dospelý nezasahuje do jeho samostatnej činnosti, pomáha, iba keď ho o to dieťa požiada. Sloboda v Montessori pedagogike je sloboda s obmedzeniami v podobe pravidiel, ktoré sú pre dieťa dobré a ktoré dieťa v procese výchovy dobrovoľne prijme, pretože ich pochopí ako prospešné.

Slobodný výber činnosti je silným motivačným činiteľom. Dieťa si vyberá činnosť priemeranú svojim schopnostiam, preto je v jeho silách ju zvládnuť. Pracuje s materiálom, ktorý ho upozorní na prípadnú chybu, opakuje cvičenie, pokým sa mu nepodarí nájsť správne riešenie. Nie je vystavené kritickému hodnoteniu učiteľa. To všetko vedie k tomu, že výsledky práce dieťa uspokojujú, prinášajú mu radosť a zvyšujú jeho sebaúctu. Spokojné dieťa je väčšinou dobré, nepotrebuje disciplínu nanútenú zvonku, zo strany učiteľa, ovláda svoje správanie, je samo sebe pánom, stáva sa vnútorne slobodným. K vnútornej slobode a disciplíne dieťa dospieva vlastnou aktivitou.

4 | PROSTREDIE

Pripravené prostredie je prostredie priaznivé k vývinovým potrebám dieťaťa. Je to prostredie, ktoré stimuluje jeho prirodzený záujem a umožňuje mu dostatok pohybu, zaujímavú a nezávislú činnosť spojenú s objavovaním a potrebnú spätnú väzbu o úspešnosti. Pripravené prostredie zahŕňa určitým spôsobom zariadené priestory, špeciálne učebné pomôcky, vekovo zmiešaný kolektív detí a učiteľov s Montessori vzdelaním.

Zariadenie predstavujú väčšinou otvorené skrinky s policami, ktoré premysleným usporiadaním členia veľký priestor triedy na menšie oddelenia a poskytujú deťom určité súkromie. V každom oddelení sú v policiach uložené pomôcky z nejakej oblasti. V materskej škole sú to: pomôcky s predmetmi praktického života, pomôcky na zjemnenie zmyslov, pomôcky na matematiku, jazykovú výchovu, pomôcky z oblasti prírody a kultúry, pomôcky na hudobnú a výtvarnú výchovu. V škole pribudajú ďalšie oblasti poznávania. Učiteľ vysvetlí deťom, ako majú pracovať s pomôckami a keď sa zistí, že mu deti porozumeli, nechá ich pracovať samostatne. Deti sú vedené k tomu, aby pomôcku po ukončení činnosti odniesli na to isté miesto.

5 | POHYB

Prvé roky života všetko úsilie dieťaťa smeruje k dosiahnutiu čoraz väčšej nezávislosti od dospelého. Malé dieťa sa navonok javí ako pasívna, bezmocná bytosť, odkázaná vo všetkom na pomoc dospelého. Vo vnútri však neustále prebiehajú intenzívne psychické procesy, ktoré spracovávajú všetky nahromadené zmyslové vnemy. Spracovanie týchto vnemov sa deje vďaka pohybovej aktivite dieťaťa. Pohyb tak vedie k rozvoju psychiky, čo sa následne prejaví aj v dokonalejšej koordinácii pohybov.Mária Montessori zdôrazňovala, že dieťa sa učí pomocou rúk. Prostredníctvom pohybu a manipulácie s predmetmi, dieťa rozvíja svoju osobnosť. Zmysluplná činnosť súvisiaca s pohybom je zdrojom jeho veľkého uspokojenia, nabíja ho energiou, urýchľuje jeho vnútorný rast, pomáha mu nastoľovať psychickú rovnováhu. Rastúcemu dieťaťu musí byť umožnené využívať svoje pohybové orgány aj pri učení, nielen pri hrách. Práca s rukami umožňuje dieťaťu sústrediť sa na činnosť.

6 | ABSORBUJÚCA MYSEĽ

Dr. Montessori zistila, že za bezmocnosťou a nemohúcnosťou malého dieťaťa sa skrýva úžasná sila a veľká práca, ktorú musí bábätko urobiť samo na sebe, aby sa adaptovalo na svet, do ktorého sa narodilo. V žiadnom inom období svojho života neurobí človek so sebou také prevratné zmeny ako dieťa, ktoré buduje svoju osobnosť. Kvalita tejto práce ovplyvní jeho dospelý život. Preto ho M. Montessori volá tvorcom seba samého a vyjadruje mu svoj rešpekt a úctu. M. Montessori ako prvá upozornila na nesmiernu náročnosť práce dieťaťa pri rozvíjaní svojho psychického života počas prvých rokoch života. Za pomerne krátky čas sa dieťa naučí samo chodiť, rozprávať, rozvinie sa jeho pamäť, vôľa, myslenie a emócie. Z toho usúdila, že deti musia byť obdarené výnimočnými psychickými schopnosťami podvedomého charakteru, ktoré im pomáhajú adaptovať sa na prostredie. Tieto skryté psychické sily, ktoré nazvala absorbujúca myseľ, podnecujú dieťa k spontánnej činnosti, prostredníctvom ktorej dochádza k rozvoju mozgu. Absorbujúca myseľ umožňuje dieťaťu vstrebať veľké množstvo dojmov a poznatkov prostredníctvom všetkých zmyslov bez námahy a bez vedomého úsilia. Vďaka vrodenej schopnosti sa dieťa v podnetnom prostredí rozvíja svojimi vlastnými silami, svojím vlastným tempom, sledujúc uspokojenie svojich vnútorných potrieb.

7 | SENZITÍVNE OBDOBIA

M. Montessori zistila, že vo vývoji dieťaťa existujú určité vývinové obdobia, kedy má dieťa mimoriadne schopnosti osvojiť si nejakú zručnosť, získať nejakú skúsenosť alebo poznatok. Sú to obdobia intenzívneho záujmu o určité činnosti, ktoré rozvíjajú konkrétne zručnosti napr. chodenie, lezenie, písanie… Ide o prechodnú vlastnosť, ktorá zaniká, ak je daná schopnosť získaná. Montessori nazvala tieto obdobia zvýšenej vnútornej citlivosti na určité podnety senzitívnymi obdobiami. Ak sa niektoré schopnosti nemôžu z nejakých príčin rozvinúť v čase zvýšenej citlivosti, neskôr sa už nikdy nerozvinú (reč) alebo dieťa musí na ich dosiahnutie vynaložiť veľké úsilie a námahu.

Dieťa musí pre určitú činnosť dozrieť. Nemožno ho nútiť k nejakej činnosti, ak pre ňu ešte nedozrelo. Vývoj detí prebieha veľmi individuálne, učiteľ nemôže presne vedieť, v akom vývojovom štádiu sa dieťa práve nachádza. Preto nemá zmysel vyžadovať od skupiny detí aj keď sú v rovnakom veku, aby robili to isté.

8 | POLARIZOVANÁ POZORNOSŤ

Montessori pozorovala, že v období pôsobenia určitej vnútornej citlivosti je pozornosť detí silne priťahovaná nejakou konkrétnou činnosťou, neskôr bol tento jav označený ako polarizovaná pozornosť. Pokiaľ nie je dieťa vyrušované, dochádza k hlbokej koncentrácii, z ktorej ho nemožno vyrušiť ani cieleným úsilím. Stav hlbokého sústredenia je prejavom prebúdzajúceho sa vnútorného života. Ak je dieťaťu umožnené dlhodobo sa venovať nikým nerušenej koncentrovanej činnosti podľa jeho výberu, po nejakom čase dochádza k nastoleniu psychickej rovnováhy, ktorá sa prejavuje vnútorným pokojom, spontánnym záujmom o ďalšiu činnosť, radosťou, schopnosťou čoraz dlhšie sa sústrediť, dobrými vzťahmi dieťaťa s okolím. Dospelí nemajú žiadny priamy vplyv na vznik zamerania pozornosti. Môžu iba vytvoriť podmienky, aby si dieťa v čase otvorenia určitej vnímavosti vybralo adekvátnu činnosť a mohlo sa jej nerušene venovať.

9 | NORMALIZÁCIA

Proces návratu z nerovnovážneho stavu psychického rozvoja do stavu psychickej rovnováhy prostredníctvom hlbokej koncentrácie na činnosť, ktorá prináša uspokojenie vnútorných potrieb, nazvala Maria Montessori procesom normalizácie. V aktívnej činnosti sa dieťa učí ovládať nielen svoje pohyby, ale aj emócie a nutkanie robiť veci, ktoré mu škodia. Práca, ktorú si vyberie podľa svojho záujmu a možností, mu prináša uspokojenie, dieťa často zažíva úspech, čo má za následok vytváranie pozitívneho obrazu o sebe, rast jeho sebaistoty a sebaúcty. To všetko ho motivuje k ďalšej činnosti.

Dr. Montessori považovala deti, ktoré sú vyrovnané, spontánne sa učiace, sebestačné, prechádzajúce nezávisle z jedného vývinového stupňa na druhý, dobrovoľne rešpektujúce pravidlá, ohľaduplné k druhým, za normalizované deti. Sú to deti, ktoré vyvinuli sebadisciplínu ako výsledok možnosti pracovať slobodne. Ich charakteristiky považovala za normu. Ostatné deti, ktoré vykazovali odchýlky z normy, deti s určitým problémom, deti, ktorých správanie nieslo určité antisociálne prvky, považovala za deti určitým spôsobom poznačené, ktoré treba znormalizovať, nazvala ich „deviované“ deti, teda deti s určitou deviáciou, úchylkou. Neznamenalo to nenormálne deti. Dnes skôr použijeme výraz hyperaktívne, sociálne neadaptované, problémové deti. M. Montessori bola presvedčená, že týmto deťom možno pomôcť slobodne vybranou neprerušovanou činnosťou. Spočiatku treba dieťaťu viac pomáhať, inšpirovať ho, dávať mu návrhy na činnosť, zapáliť ho pre nejakú prácu. S postupujúcim procesom normalizácie bude dieťa čoraz viac samostatnejšie a bude s väčším záujmom reagovať na podnety prostredia. S uspokojivou činnosťou sa po čase dostaví aj zmena v správaní.

10 | SAMOSTATNOSŤ

Dospelí majú tendenciu pomáhať deťom viac než je potrebné alebo robia činnosti za ne. Dieťa ale nepotrebuje a nechce, aby mu niekto pomáhal, nikto sa nemôže vyvíjať namiesto neho. Jeho záujem nie je totiž spočiatku zameraný na samotnú činnosť. Oveľa častejšie je motivovaný želaním samostatne prekonať nejaký problém. Ak mu dospelý začne pomáhať, dieťa môže stratiť o činnosť záujem.

Človek v práci tvorí sám seba. Za prácu neexistuje žiadna náhrada. Nedá sa nahradiť ani citom, ani blahobytom. Ak ale dôjde k poruche pracovného inštinktu, nedá sa to nahradiť ani príkladom, ani trestaním. Detský pracovný pud je dôkazom toho, že práca je inštinktívna a typická vlastnosť celého ľudského pokolenia.

– Maria Montessori

Čo všetko sa v Montessori vzdelávaní deti učia?

Obsah vzdelávania je charakterizovaný vysokým stupňom integrácie učiva, čo vedie k učeniu v súvislostiach, ktoré sú pre dieťa zaujímavé, dobre pochopiteľné a zapamätateľné. Dáva sa dôraz na historický aspekt. Poznatky a ich vývoj sú predstavené ako výsledok hľadania a poznávania predchádzajúcich generácií, deti tak chápu ich význam a ich vlastná činnosť v historickom kontexte im dáva zmysel. Obsah učiva vyjadrený textom je ilustrovaný dostatočne veľkým a zrozumiteľným obrázkom, modelom alebo ho sprevádza konkrétna činnosť s pomôckami, aby malo dieťa čo najjasnejšiu predstavu o jeho zmysle. Dôraz je kladený na podstatné myšlienky predstavované v ich vývoji alebo štrutúre a rôznych súvislostiach. Nepodstatné detaily slúžia iba na ilustráciu hlavných myšlienok, nevyžaduje sa ich memorovanie. Obsah učiva podaný v súvislostiach, ktoré sú zaujímavé, majú svoju logiku, sa ľahko zapamätá. Obsah učiva sprostredkovaný učebnými pomôckami a výkladom učiteľky je iba kľúčom, ktorý má iniciovať samostatnú tvorivú prácu detí. Učenie je zamerané na proces a kvalitu. Dieťa sa učí učiť sa, pracuje s konkrétnymi pomôckami, vďaka ktorým je aktívne a učivu rozumie, prebúdza sa v ňom záujem o poznávanie a činnosť. Poučky a pravidlá sú objavované dieťaťom v práci s pomôckami a nie prezentované učiteľom.

Formy a metódy práce

80 percent času z vyučovania tvorí samostatná práca detí podľa výberu, deti si vyberajú činnosť, miesto činnosti, formu činnosti (individuálna, skupinová) a čas, ktorý jej venujú. 20 percent času tvorí práca riadená učiteľom. Dôraz je na prácu v škole. Deti pracujú s pomôckami, vytvárajú si vlastné pomôcky, realizujú projekty, aktívne pritom používajú školskú knižnicu, starajú sa o prostredie triedy, živo diskutujú, dávajú otázky, pomáhajú mladším žiakom. V materskej škole a nižších ročníkoch ZŠ prevláda individuálna práca. Vo vyšších ročníkoch je väčší záujem pracovať v skupinách. Žiaci sú aktívni, keď pracujú v skupine, potichu sa rozprávajú. Rôzna intenzita pracovného šumu sa strieda s časovým úsekom ticha, ktoré vzniká pri zaujatí väčšiny detí do práce nevyžadujúcej verbálnu komunikáciu. Žiaci majú slobodu pohybu. Dôležité je tiež rozvíjať rešpektujúcu komunikáciu a vzájomné riešenie problémov formou rozhovoru.

Kontrola a hodnotenie v Montessori školách

Zodpovednosť za kontrolu sa posúva z učiteľa na dieťa. Chyba nie je nič zlé, ukazuje dieťaťu, kde sa nachádza vo svojom vývoji. V Montessori škole sa deti neznámkujú, pretože známkovanie potláča prirodzenú motiváciu. Dieťa je motivované svojou vnútornou potrebou, záujem spúšťajú príťažlivé pomôcky, možnosť slobodného výberu činnosti, príťažlivý obsah a forma prejavu učiteľa. Učiteľ ocení to, čo dieťa zvláda. Ak podľa učiteľa dieťa dostatočne nezvláda učivo, ponúkne mu ďalšie práce v danej oblasti. Učiteľ dáva denne žiakovi spätnú väzbu. Okrem toho sa každý mesiac učiteľ stretáva so žiakmi individuálne a spoločne rozoberajú výsledky učenia.

Jaroslava Koníčková/eduworld.sk

Ilustračný obrázok: eyasmontessori.com