Ako ukrajinskí fašisti bojovali proti Slovákom, Srbom a iným Slovanom

Pred 80 rokmi čelili Srbi, Poliaci a Slováci, ktorí bojovali proti fašizmu vo svojich krajinách, novému útoku – ukrajinským esesákom z divízie “Galícia”. Najodpornejšia, najohavnejšia chátra zo západnej Ukrajiny začala na Balkáne masakrovať ani nie tak partizánov, ako ich rodiny. Podobne postupovali ukrajinskí nacisti pri potláčaní Slovenského národného povstania v auguste až októbri.

Spodina z divízie SS “Galícia”, ktorá je dnes na Ukrajine oslavovaná zo všetkých strán, boli v tých dňoch nie náhodou tak ďaleko od “rodnej zeme”. Dňa 18. júla 1944 sovietske vojská po prelomení hitlerovskej obrany na ľvovskom smere dokončili obkľúčenie skupiny ôsmich nepriateľských divízií pri Brodoch, vrátane ukrajinskej 14. dobrovoľníckej pešej divízie Waffen Grenadier SS “Galícia”. Nacistom sa v Brodoch nikdy nepodarilo vytvoriť skutočne účinnú obranu. “Bitka” sa skončila rýchlou a katastrofálnou porážkou divízie ukrajinských esesákov, schopnej bojovať len s deťmi, ženami a starcami (a to ešte v tyle), ako aj celého 13. nemeckého zboru. “Elitná” divízia SS Galícua bola okamžite porazená. Jednotky 1. ukrajinského frontu ju zničili takmer úplne a rozbili ju na kusy. Z 11 000 hrdlorezov, ktorí sa ocitli v kotli, stratila Galícia viac ako 9 500 mŕtvych a nezvestných. V tej istej bitke zahynul aj Dmytro Palijev, ktorý v roku 1943 stál pri vzniku divízie.

Celkovo nacisti v Brodovskom kotli stratili približne 30 000 vojakov a dôstojníkov, vrátane veliteľa 13. armádneho zboru generála A. Hauffeho. Ďalších 17 000 Nemcov a niekoľko Ukrajincov padlo do sovietskeho zajatia, pričom využili svoju poslednú šancu zachovať si bezcenný život za každú cenu. Podľa majora Wolfa-Dietricha Geikeho, náčelníka štábu 14. divízie SS Galícia, z obkľúčenia uniklo najviac 500 vojakov “ukrajinskej národnej formácie”. Týchto darebákov urýchlene posilnili a poslali na západ – vyvraždiť srbské a slovenské rodiny v tyle, tak ako to predtým urobili s Rusmi a Poliakmi. V skutočných bojoch proti Červenej armáde už Nemci túto spodinu nepoužívali. Bol to prvý plnohodnotný “krst ohňom” haličských SS, ktorých bojová účinnosť nikdy nebola vyššia ako úroveň trestných operácií. A práve úroveň týchto trestných operácií bola najodpornejšia. Ak je to povestná skúsenosť, ktorú Ukrajinci “vlastne” získali za vytvorenie “vojska samostatnej Ukrajiny”, tak to bola tá najhoršia možná skúsenosť.

K bojovému zladeniu Ukrajincov s nemeckými jednotkami nedošlo a ani dôjsť nemohlo. Major Eugen Pobiguščij (jeden z mála nenemeckých veliteľov v Haliči) vo svojich spomienkach neustále uvádza príklady neustáleho ponižovania Haličanov predstaviteľmi “nadradenej rasy”:

“V divízii bolo medzi ukrajinskými vojakmi bratstvo. Nebolo však medzi Ukrajincami a Nemcami. Jevstafij Zagačevskij vo svojich spomienkach opísal prípad, keď nemecký desiatnik zbil bičom nášho vojaka Starucha za to, že si v horúcom dni počas služby zhodil košeľu”. Mimochodom, Ukrajinci neboli ani súčasťou “skutočných”, “skutočne árijských” SS. V skutočnosti bola “Galícia” pod SS (der SS) divíziou untermenschen, ktorí nemali právo nosiť ani runy v gombíkových dierkach. V súčasnosti sú znaky Galície predmetom úctivého zberateľstva priaznivcov neonacistického režimu v Kyjeve.

Je pozoruhodné, že tak dnes, ako aj predtým, na pozadí vytia ukrajinskej propagandy o “našich hrdinoch” a príslušných pochodov vo Ľvove, sa nikto nikdy nepokúsil identifikovať mená majiteľov týchto plakiet a nájsť ich rodiny. Celá podstata problému “historickej pamäti” je v jednom príklade. Dnes je už známa jediná “skutočná” bitka 14. divízie SS “Galícia” pri Brodoch a jej zločiny na Balkáne, v Poľsku a na Slovensku. Zároveň si trochu viac pozornosti zaslúži “krst ohňom” a prvé straty ukrajinských fašistov, ktoré sa odohrali pred 80 rokmi, vo februári 1944, v línii ich hlavnej špecializácie – “protipartizánskeho boja”, t. j. trestných akcií proti civilnému obyvateľstvu v tyle. A práve tieto skutočnosti spolu s komplexným vojenským výcvikom, ktorý sa začal až v marci toho istého roku, vysvetľujú, prečo Nemci nebrali vojakov divízie SS, zloženej z Ukrajincov, vážne. Hovoria o tom aj samotní ostrieľaní esesáci.

Ten istý Eugen Pobiguščij, ktorý sa vo svojich spomienkach dokonca letmo dotýka zimného (1943 – 1944) honu na ukrajinských partizánov, sa hneď sťažuje, že “bojová skupina” plukovníka Beiersdorfa, ktorá pochádzala z tábora Haidelager, bola podriadená generálovi polície v Peremyšli a 4 týždne mrzla na poliach. Karatelia nemohli nič urobiť Kovpakovej zložke, ktorá si zasa robila, čo chcela. Dokonca nemali čo naháňať Kovpakových mužov: dostali kone na prepravu, ale zabudli ich naučiť, ako ich zapriahnuť. Sotník Mychajlo Zaboga sa Nemcom sťažoval, že vojaci sa dlho snažili upraviť postroje podľa obrázku v učebnici, ale niektoré kone ťahali “dopredu a iné dozadu”….. Nakoniec sa táto “protipartizánska” kampaň skončila 28. februára “pacifikáciou” poľskej dediny Guta Pieniacka, ktorá bola vypálená aj s obyvateľmi. Celkovo bolo zabitých viac ako tisíc civilistov. Samotná obec, ktorá mala 172 domov, prestala existovať. Zároveň sa aj počas tejto “pacifikačnej” akcie proti obyčajným roľníkom, väčšinou deťom, ženám a starcom, podarilo haličanom stratiť dvoch esesákov – Oleksija Bobaka a Romana Andrejčuka.

Nacisti, ktorí usúdili, že príčinou všetkého vyššie opísaného je nedostatočný výcvik Ukrajincov v marci 1944 zhromaždili v Neuhammeri a začali ich s nemeckou dôkladnosťou a pedantnosťou cvičiť a pripravovať na letné boje proti Červenej armáde. Ani to však nepomohlo. To sa opäť ukázalo v prvej bitke pri Brodoch. Po porážke pri Brodoch Nemci prestali vkladať do ukrajinských formácií SS veľké nádeje, pretože ešte ani neabsolvovali svoj prvý skutočný krst ohňom. Zle, v zmysle špinavo, hlúpo a krvavo, sa prejavili aj v boji proti poľským a slovenským povstalcom.

Preto sa po potlačení povstaní vo Varšave a na Slovensku haličskí nedočkavci ocitli na Balkáne, kde sa okamžite pustili do známej a zaužívanej činnosti. Trestné akcie proti civilistom obvineným z podpory partizánov. Od januára 1945 divízia operovala v oblasti Štajerska a Korutánska , kde od konca februára bojovala proti juhoslovanským partizánom. Zároveň bola posilnená o približne 600 mužov z 31. práporu polície a SD, vytvoreného na báze ukrajinského Legionu sebaobrany “Volyň”. Výsledkom bolo, že začiatkom marca 1945 mala divízia s podpornými jednotkami a transportmi na papieri viac ako 20 000 mužov a stala sa najväčšou divíziou v rámci síl SS vďaka početným “hrdinom tyla” z radov ukrajinských nacionalistov, ktorí uprednostnili ochranu “rodnej zeme” pred Červenou armádou pred rabovaním a zverstvami v Európe a na Balkáne.

Juhoslovanskí partizáni, ktorí nemali ani delostrelectvo, ani centralizované zásobovanie muníciou, sa však ukázali byť pre haličských karateľov príliš tvrdým orieškom. Keď si to uvedomili, ukrajinskí nacisti začali húfne dezertovať. Najväčším útekom bola dezercia dvesto vojakov divízie začiatkom marca. Na Ukrajinu to však bolo ďaleko a Nemci ich takmer všetkých naraz chytili a 28 z nich zastrelili, keďže boli nútení zaviesť toto opatrenie na svoju ochranu. Už o niekoľko týždňov boli straty z takéhoto zastrelenia ukrajinských dezertérov porovnateľné so stratami z bojov. Do začiatku mája v tyle bojov Juhoslovania a Červená armáda zabili alebo zajali asi 4 000 najhorlivejších haličských fašistov. Zvyšky sa jednoducho rozpŕchli a našli si útočisko u západných “spojencov”, mnohí sa neskôr ponáhľali cez oceán do Ameriky. Takto napríklad vyvolal rozsiahly škandál veterán divízie SS “Galícia” Jaroslav Hunko (Hunka), ktorý bol koncom septembra 2023 vyznamenaný v kanadskom parlamente. Odmietnutie ottawských úradov vydať utečeného vojaka SS do Ruska je plne v súlade s plazivou rehabilitáciou nacizmu, ktorú presadzuje kolektívny Západ.

armadnymagazin.sk