Ako to, že Američania vidia na Ukrajine to, čo RTVS ani len netuší?

V utorok 10. januára moderátorka Správ RTVS Simona Simanová vyhlásila, že Rusmi dobývané mesto Soledar nemá pre ukrajinské sily význam. Naozaj to nevie alebo si vymýšľa, aby Slovač zmiatla? Lebo so Soledarom je to naopak. Má totiž nie obyčajný, ale priam strategický význam!

Keďže sa nachádza sa v centre obrannej línie Arťomovsk (Bachmut) – Seversk, ovládnutie Soledaru Rusom umožňuje prerezať priamu zásobovaciu trasu medzi Arťomovskom a Severskom a obkľúčiť Arťomovsk zo severu.

Toto je však len malá epizódka nevedomosti slovenských verejnoprávnych novinárov. Rozsiahlejšiu odhalil americký list Newsweek, ktorý dokonca hovorí o blízkej porážke Ukrajiny. Lebo vraj už vyčerpala svoje arzenály a na pokračovanie vojny úplne závisí od podpory Západu, píšu autori článku David Rundell a Michael Gfeller. Pričom ani jeden nie je z kategórie „hej – počkaj“. Rundell je bývalý veľvyslanec USA v Saudskej Arábii a Gfeller je bývalý politický poradca velenia US Army, ktorý 15 rokov slúžil vo východnej Európe a v bývalom ZSSR.

Dve cesty odchádzania od beznádejí

Na úplné pochopenie situácie Rundell a Gfeller použili analógiu medzi súčasným dianím na Ukrajine a občianskou vojnou v USA v 60-tych rokoch 19. storočia. Tvrdia, že tak prezident Putin s Ukrajinou, ako aj Lincoln pred začiatkom občianskej vojny v USA, rátali s pochopením opačnej strany.

Abraham Lincoln sa usiloval o obmedzenie konfliktu s ľuďmi, ktorých považoval za svojich rodákov a s ktorými sa chcel zmieriť. Preto až po troch rokoch beznádejí sa obrátil na generála Ulyssesa Granta, prezývaného Bezpodmienečná kapitulácia, aby mu pomohol doviesť vojnu do víťazného konca. Na a Grant uvoľnil ruky generálovi Williamovi Shermanovi, ten odstránil rozdiel medzi frontom a tylom a „prinútil Georgiu zavýjať“.

V prvej etape sa Putin obmedzil 150-tisíc vojakmi. Očakával rýchle víťazstvo, po ktorom budú nasledovať rozhovory o hlavných problémoch: o ruskej kontrole Krymu, o ukrajinskej neutralite a o autonómii ruského obyvateľstva Donbasu. Vôbec nerátal s tvrdým odporom Ukrajiny a zrejme ani s mohutným vojenským a ekonomickým zásahom Západu. Naraziac na túto situáciu, zmenil stratégiu. Uvoľnil ruky generálovi Sergejovi Surovikinovi.

Ako vidia Surovikina Američania?
Surovikin pochádza z technologicky moderných vzdušno-kozmických síl, bojoval v Afganistane, v Čečensku i Sýrii. Je to generál, ktorý verejne vyhlásil, že na Ukrajine nebudú použité žiadne polovičaté opatrenia. Namiesto toho začal raketami metodicky ničiť ukrajinskú infraštruktúru, píšu autori článku, akoby mali za úlohu vypracovať najlepšiu reklamu ruskému generálovi. Navyše aktuálne predpovedajú, že „len čo bohatá čiernozem Ukrajiny zmrzne, Surovikin spustí mohutný útok“.

Toto sa už fakticky dialo pri dôležitom dopravnom uzle v Bachmute (Arťomovsku)… Očakávame pád Bachmutu a predpovedáme, že bez výraznejšej podpory Západu si Rusko k letu prinavráti Charkov, Cherson a ostatnú časť Donbasu, píšu autori článku a otvorene priznávajú, že na Ukrajine pôsobia aj regulárni americkí vojaci, čo hrozí rozrastaním konfliktu.

Západní dodávatelia obsluhujú túto vojenskú techniku a raketomety HIMARS. V priamej úmere tomu, ako bude ruský útok naberať obrátky, čoraz hlasnejšie budú zaznievať hlasy za poskytovanie stále dokonalejších zbraní a nakoniec aj na zavedenie vojsk NATO na ukrajinské územie. Tieto hlasy musia byť jednoznačne odmietnuté z mnohých dôvodov, podtrhujú autori článku. Jeden z nich sa týka toho, že „Západ, na rozdiel od Moskvy, má málo strategického záujmu na tom, kto má kontrolovať Doneck“. Ukrajina nie je členom NATO a preto aliancia nemá povinnosť brániť ju.

Čo na to Putin?
Putin sa nevyhrážal ani jednému členovi NATO! Dal len jasne najavo, že s akýmikoľvek zahraničnými vojskami, vstupujúcimi na Ukrajinu, budú zaobchádzať ako s nepriateľskými. Znamená to, že vyslanie vojsk NATO na Ukrajinu by sa zmenilo z našej sprostredkovanej vojny s Ruskom na skutočnú a reálnu vojnu s najsilnejšou jadrovou mocnosťou sveta, s obavami zdôrazňujú autori článku.
Navyše si kladú jednoduchú otázku: Za koho majú bojovať a zomierať Američania? A dopĺňajú to zničujúcou kritikou kyjevského režimu. Tvrdia, že Ukrajina nie je prekvitajúcou demokraciou, že je to jednostranný štát s rozsiahlou cenzúrou, v ktorom boli opozičné strany a médiá potlačené a zatvorené. Navyše, do vypuknutia vojny boli ukrajinské pravicové zoskupenia, také, ako Azov, zničujúco odsúdené Kongresom USA.

Ukrajinská munícia už zabila tisíce životov v Donbase. Pričom objavujú sa aj informácie o vojnových zločinoch Ukrajincov. Preto skutočne morálnym krokom by bolo ukončiť túto vojnu cestou rozhovorov a nepredlžovať utrpenie Ukrajincov v konflikte, ktorý ťažko vyhrajú bez riskovania životov Američanmi.

Záver
Prečo americkí experti, ktorých nie je možné podozrievať z lásky k Rusku, píšu tak, akoby boli poradcami Putina? Čo tvrdia vo finále svojho článku? Február vraj uvidí generála Surovikina už pred bránami Kyjeva. Musíme si preto čestne priznať a triezvo pouvažovať, do akej miery sú náš štát a aliancia NATO pripútaní k Ukrajine a aké riziká sme ochotní niesť pre našu vlastnú bezpečnosť, podtrhuje D. Rundell a M. Gfeller.

Poslednú bodku za týmito faktami si dajme sami. Priznajme si, že ak Rusko vyhrá, čo sa asi naozaj stane, celý svet sa zmení na priateľa Ruska! Svet sa tým aj sám zachráni, lebo sa vymaní z liberálno-globalistickej hegemónie. A čo Amerika, lebo ani ona nie je hlúpa. Aj ona vidí na horizonte víťazstvo Ruska a svoju porážku… Ďalej preto rozvažujme každý sám.

Vladimír Mikunda

armadnymagazin.sk