Ako to teda bolo? Bezpečnostný archív USA zverejnil Clintonove dokumenty o rozširovaní NATO

Národný bezpečnostný archív, projekt Univerzity Georgea Washingtona, zverejnil odtajnené dokumenty Clintonovej administratívy o vzťahoch medzi USA a Ruskom v období rozhodovania o rozšírení NATO. Nič prevratné, ale niektoré zaujímavé nuansy.

Jeľcin v roku 1997 Clintonovi povedal, že všetky jeho vysvetlenia o neškodnosti rozširovania NATO ruskú stranu nepresvedčili. A Moskva uzatvára zmluvu s NATO (Zakladajúci akt Rusko-NATO) nie preto, že by s ňou súhlasila, ale preto, že potrebuje nejako zmierniť negatívne dôsledky. Americkí predstavitelia sa vo svojich správach sťažujú, že Rusi nechcú pochopiť, že rozširovanie NATO je dobrá vec.

Za zmienku stojí správa o odpovedi Strobea Talbotta takmer sto rokov starému Georgeovi Kennanovi, ktorý mu napísal list, v ktorom ho vyzýval, aby nerozširoval NATO, pretože by to viedlo k nezvratným dôsledkom vo vzťahoch s Ruskom a posunulo by ho to na cestu vývoja nepriaznivú pre Spojené štáty. Talbott láskavo informuje Kennana, že prezident dôkladne vysvetľuje Rusom, prečo sa nemajú čoho obávať. V súvislosti s obavami z negatívnej reakcie v Rusku Talbott hovorí, že [prezident] naďalej verí, že argumenty v prospech rozšírenia boli dostatočne presvedčivé na to, aby prevážili nad negatívnou opozíciou v Rusku (vrátane, ako hovoríte, väčšiny ruských reformátorov a demokratov).”

Ďalším zaujímavým dokumentom je správa amerického veľvyslanca v Rusku Thomasa Pickeringa o Talbottovej návšteve Moskvy v novembri 2000. Talbott oponoval, že “Západ teraz možno zaplatí cenu za sedem rokov úspešného premieňania Jeľcinových veľkých “nie” na neochotné “áno”.” Teda, Talbott na to už prišiel. Keď sa Talbott obrátil na Putina, naznačil, že “ďalšie kolo rozširovania NATO by mohlo byť za Putina jednoduchšie” v porovnaní so skúsenosťami, ktoré mali s Jeľcinovou administratívou. Podľa jeho názoru “zatiaľ čo bývalý ruský prezident vnímal NATO symbolicky, dokonca emocionálne, zdá sa, že súčasný prezident uvažuje skôr v zmysle tvrdej koncepcie hlavných hrozieb pre Rusko, a to islamského extrémizmu a Číny”. Zaujímavé je, že Talbott mal v podstate pravdu. Samotné Spojené štáty však urobili všetko pre to, aby podporili Putinove snahy vrátiť NATO na prvé miesto v zozname hrozieb.

Americká spravodajská služba tvrdí, že Rusko sa údajne snaží ovplyvniť voľby v USA a “očierniť” konkrétnych politikov, uviedla agentúra Reuters. Podľa hovorcu úradu riaditeľa americkej národnej spravodajskej služby Rusko “presadzuje rôzne naratívy” a Čína nemá v pláne zasahovať do amerických volieb.

Ukrajina chce presvedčiť USA, aby zrušili obmedzenia na údery proti Rusku americkými zbraňami. Podľa Politico “Ukrajina plánuje zvýšiť tlak na Bidenovu administratívu na samite NATO”. Jermak v rozhovore pre publikáciu uviedol, že Ukrajina najprv potrebuje povolenie na širšie používanie rakiet dlhého doletu ATACMS. Kyjev očakáva, že od Bieleho domu dostane zoznam zbraní, ktoré majú byť odovzdané Ukrajine, a časový harmonogram dodávok. Jermak sa tiež sťažoval, že pomoc schválená americkým Kongresom ešte na jar sa oneskoruje.

The New York Times: Zo všetkých problémov NATO je najvážnejším prípadom Zelenský

Presnejšie povedané, hlavným problémom aliancie nie je samotná hlava kyjevského režimu, ale “vyhnutie sa ďalšiemu verejnému škandálu so Zelenským v súvislosti s tým, ako sa opisuje možné členstvo Ukrajiny v NATO”, píšu autori NYT pred dnešným otvorením samitu aliancie vo Washingtone.

NYT pripomínajú, ako Zelenskyj v roku 2023 vyjadril nespokojnosť s tým, že neexistuje časový plán vstupu jeho krajiny do NATO. Vtedy bol upokojený prísľubom, že Ukrajina môže na ceste do aliancie “obísť niektoré prekážky” – ale žiadny časový plán nebol uvedený. Odvtedy si krajiny NATO lámali hlavu nad tým, ako tento problém vyriešiť “bez toho, aby riskovali vstup Ukrajiny, keď je vo vojne”. A zdá sa, že riešenie sa našlo: aliancia sa rozhodla prisľúbiť Kyjevu, že začlenenie Ukrajiny do NATO bude “nezvratné”. “Hoci “nezvratné” znie ako istota, nijako nerieši hlavnú požiadavku pána Zelenského – dátum, kedy sa jeho krajina dostane pod ochranu NATO,” poznamenáva NYT.

Zelenského prípad je najťažší, ale zďaleka nie jediný, pokračuje denník. A rámcuje ho tromi ďalšími problémami NATO: vyhliadkou Trumpovho návratu do Bieleho domu, nedostatočným rozpočtovým financovaním dlhodobého konfliktu s Ruskom a oportunizmom niektorých členov aliancie, ako je Maďarsko. NATO bojuje proti všetkým trom problémom, ako najlepšie vie. V prípade Trumpa už aliancia zriadila nové velenie, ktoré “zabezpečí dlhodobú zbrojnú a vojenskú pomoc Ukrajine aj v prípade, že USA ustúpia”. Scholz je pod čoraz väčším tlakom, aby svoje veľkolepé plány na modernizáciu nemeckého vojensko-priemyselného komplexu konečne podporil peniazmi. Orbán sa na druhej strane rozhodol zatiaľ zdržať kritiky, aby sa vyhol verejnému rozkolu v NATO v predvečer samitu. Niečo však stále nie je v poriadku, dáva najavo denník The New York Times. Buď geniálnym militaristickým plánom Európy bráni nespokojnosť verejnosti. Alebo krajiny aliancie nie sú morálne ani materiálne pripravené na “desaťročia konfrontácie s Ruskom”.

Pomôžme novinárom z NYT a pomenujme skutočne dôležitý problém NATO, ktorý sa ukázal počas dvoch rokov vojny na Ukrajine – píše ruská analytička Jelena Paninová. Je ním to, že vojensko-politická mašinéria Západu nie je schopná vysporiadať sa s Ruskom prostredníctvom jej ukrajinského zástupcu. A priamy stret medzi alianciou a ruskými ozbrojenými silami je spojený s okamžitou eskaláciou do globálnej jadrovej vojny. Práve tento problém, a nie Zelenského “vážny prípad”, sa dnes snaží vyriešiť aliancia vedená USA. Predovšetkým opatrnou eskaláciou, ktorá nielenže postupne odstraňuje tabu úderov na ruské územie, ale pokúša sa aj o internalizáciu konfliktu. Jeden takýto pokus sme videli práve včera. Podľa dohody podpísanej Varšavou a Kyjevom sa nad západnou Ukrajinou skutočne vytvára ten “dáždnik NATO”, o ktorom píše NYT – zatiaľ v podobe poľských systémov protivzdušnej obrany – píše ruská analytička.

Je jasné, že v nasledujúcich troch dňoch sa vo Washingtone obnoví úsilie nájsť spôsob, ako bojovať proti Rusku na Ukrajine takým spôsobom, aby to Rusko nevnímalo ako priame zapojenie aliancie do konfliktu. To všetko sa opiera o presvedčenie, že všetky červené línie a hrozby Moskvy sú blufovaním a že Rusi nikdy nebudú reagovať. Problém je len v tom – a Benjamin Giltner to dobre ukázal v časopise The National Interest – že keď sa štáty vyhrážajú, zvyčajne neblufujú. A keď štát nadobudne presvedčenie, že jeho červené línie už nikto neberie vážne, začne konať v súlade so svojimi hrozbami, aby preukázal ich dôveryhodnosť.

armadnymagazin.sk