Ako spoznať dobrú škôlku? Sledujte, či majú deti čas sa hrať

Ako vyzerá ideálna škôlka? Malo by si z nej dieťa priniesť každý týždeň pesničku, básničku a namaľovaný obrázok? Eva a Ondřej Koželuhovi v škôlkach dlhé roky pracovali a dnes sa na univerzite venujú príprave budúcich učiteliek a učiteľov predškolského vzdelávania.

Pre svoju dcéru vyberali škôlku nedávno. „Príde nám dôležité, aby v materskej škole nebol čas rozplánovaný na štvrťhodiny a neboli tam pokiaľ možno žiadne krúžky,“ hovoria. A majú pre tápajúcich rodičov dobrú správu: skvelé škôlky existujú.

Ako podľa vás vyzerá ideálna škôlka?

Eva: Dobrá správa je, že ideálne škôlky existujú, stretávame ich. V ideálnej materskej škole je dobre všetkým. Deťom, rodičom, učiteľkám, pani kuchárke, upratovačkám… Vnímajú ju ako svoj druhý domov, nie v zmysle koľko tam trávia času, ale z pohľadu kvality medziľudských vzťahov. Je tam priaznivá, bezpečná klíma, je počuť ich hlas, panuje tam spolupatričnosť. Ideálny riaditeľ je potom taký, ktorý podporuje svoj tím a dáva mu dostatok podpory, dôvery a zdrojov, ktoré na svoju prácu potrebuje. Funguje komunikácia medzi učiteľmi a rodičmi. Učiteľky sú sebavedomé, vzdelané a tešia sa do triedy. V ideálnej materskej škole tiež nie je tlak na výkon. Deti majú dostatok času sa slobodne hrať.

Ondrej: Deti majú k dispozícii menej hračiek, ale kvalitných. Priestor je prispôsobený ich potrebám a môžu ho spoludotvárať, napríklad rozhodovaním o výzdobe.

Eva: Pani učiteľky venujú pozornosť príprave prostredia, ktoré sa pre deti stáva impulzom k samostatnému premýšľaniu, hľadaniu, objavovaniu a skúmaniu. Je tam sranda a smiech. Deti majú možnosť si plánovať svoje projekty. Majú možnosť si zvoliť, čo budú robiť. Sú veľa vonku, a to za každého počasia.

Ondrej: Triedy sú heterogénne, teda vekové zmiešané. Z výskumu vyplýva, že pre celkový rozvoj osobnosti je oveľa vhodnejšie, aby boli deti vekovo premiešané. Vieme, že deti sa dokážu rýchlo naučiť nejakú chýbajúcu znalosť, na rozdiel od „životných princípov” – treba ako sa správať k druhému, ako niekomu pomôcť, postarať sa – ktoré treba rozvíjať dlhodobo. Keď sa to naučí v predškolskom veku, zostane to v nich navždy.

Je náročnejšie pracovať s triedou rôzne starých detí?

Ondrej: Myslím, že v skutočnosti je to naopak. Pracovať so zmiešanou skupinou detí je jednoduchšie, pretože tá rôznorodosť vás prirodzene „núti“ sledovať a rešpektovať individuálne potreby každého dieťaťa.

Eva: Nie je nutné a ani to nie je žiaduce, stále pracovať s celou skupinou naraz. Učiteľ sa môže venovať podľa potreby vždy určitej skupine detí a sústrediť sa na ich aktuálne potreby s rešpektom k ich vývojovej úrovni. Môže riešiť zložitejšie úlohy so staršími deťmi, zatiaľ čo sa mladšie hrajú, a naopak.

Aké ďalšie výhody má zmiešaný kolektív?

Ondrej: Deti si môžu vo vekovo zmiešanej skupine vyskúšať rôzne pozície. Keď sú mladšie, sú na nich brané ohľady, keď sú staršie, nesú zodpovednosť. Učia sa od seba navzájom. Treba však vedieť s tým pracovať. Rozhodne nie je cestou hovoriť, že predškoláci dostanú malé deti na starosť a musia im pomáhať, alebo naopak, že nemôžeme niekam chodiť, pretože malí nás zdržujú. Rozumiem tomu, že sa vekovej zmiešanosti niektorí rodičia boja, ale pri správnej práci so skupinou sú naše skúsenosti skvelé.

Eva: Nie je náhodou, že všetky alternatívne smery s vekovým miešaním počítajú. Vývojové rozdiely medzi deťmi, ktoré by mohli byť impulzom k vyčleňovaniu, sa v zmiešanej triede stratia. Nikto tam nie je „divný“, keď nejakým spôsobom vybočuje. Čo si deti v skupine rovnako starých detí všimnú a nie vždy je to kolektívom dobre prijaté. Odlišujúcim sa deťom sa potom môžu horšie nadväzovať vzťahy, ťažšie dosahujú úspech. V zmiešanej triede sa deti nedelia podľa veku, ale podľa úrovne svojich schopností. Máme tak trojročné deti, čo napríklad riešia sudoku spolu s predškolákmi, a naopak predškolákov, ktorí tvoria s mladšími deťmi. Každý si pracuje na tej úrovni, na ktorej je. V zmiešanej triede sa nad rozdielnou úrovňou detí a ich výsledkov nikto nepozastavuje.

V niektorých škôlkach sa stále kladie dôraz na poslušnosť. Nie je už načase, aby sme sa posunuli k zodpovednosti?

Eva: Pramení to z historického nastavenia, kedy bola disciplína veľmi ctená hodnota. Ja to dnes vnímam tak, že nejde o disciplínu, ale o rešpekt k pravidlám, ktoré nám pomáhajú, aby nám spolu bolo dobre. Najlepšie je o tom s deťmi hovoriť a pravidlá nastavovať spoločne. Je dôležitá aj moja autenticita, ako učiteľka by som sa nemala na nič hrať. Uvediem príklad: V rámci našej materskej školy sme deťom dávali veľa dôvery a priestoru pre samostatnosť. Deti u mňa v triede mohli liezť na stromy a hrať sa s polenami. Vo vedľajšej triede ale bola kolegyňa, ktorá sa hry s polenami bála, a tak mala pravidlo, že palica môže byť len na dĺžku predlaktia. „Moje“ deti, ak niekedy boli s ňou, nemali problém toto pravidlo rešpektovať, pretože chápali, že má o ne strach a že toto pravidlo jej pomáha cítiť sa dobre.

Ondrej: Ak sa niekto štylizuje do role šerifa ak deťom vysiela signály „teraz ma budete počúvať, pretože ja viem, čo je dobre“, tak to nefunguje. Chceme fungovať ako celok a ideme ako dospelí príkladom. Je to úplne iný prístup a deti to spoznajú. Zo svojej skúsenosti vidím, že sa deti správajú lepšie, a robia to preto, že im to dáva zmysel. Nie preto, že sa ma ako autority boja.

Eva: Sme zástancami toho, že deti potrebujú poriadok alebo predvídateľnosť pre svoj zdravý vývoj; robí im to dobre a dáva im to pocit bezpečia. Myslím si, že mať poriadok a dodržiavať určitý denný rytmus je zdravé a je chybou, keď občas dospelý rezignuje. Niekedy sa výchova posúva k tomu, že si dieťa môže o všetkom rozhodovať samé. Niektoré skúsenosti pre rozhodovanie mu však chýbajú. Niekedy deti potrebujú, aby rodič alebo učiteľ mal posledné slovo. Používam vety ako: „Teraz sa stalo to a to, čo s tým urobíme? Aké máte návrhy? Dnes už je tu príliš hluku, čo by sa dalo robiť?

Hovorili sme o pozorovaní, rešpekte a pravidlách. Čo ešte je potrebné, aby to s deťmi fungovalo?

Eva: Je dôležité, aby učitelia aj rodičia poznali vývojové zákonitosti. Napríklad vedeli, že dieťa je schopné trochu kontrolovať svoje emócie až okolo piateho roku. Keď sa trojročné dieťa začne hnevať, je to úplne normálne. Nemalo by za to byť trestané. Sú obdobia, kedy majú deti zvýšené prejavy agresivity. Čo je často reakcia na nejakú ich frustráciu, ktorú ešte nevedia riešiť. Spoločne s nami sa učia, ako môžu emócie prejavovať inak, ale to chce čas. Zase sa dostávame späť k ideálnej škôlke. V tej sa nikam neponáhľa. Nie je kam sa hnať, nie je to o výkone.

Môžete rozviesť, čo myslíte tým výkonom?

Eva: Dnes ráno som čítala otázku vo facebookovej skupine: koľko básničiek a pesničiek zvládajú učiteľky deti v škôlke naučiť za týždeň. Zdvihli sa mi vlasy hrôzou na hlave. Často sa stretávame s presvedčením, že riadená činnosť, teda „výučba“, je to to hlavné, a zvyšok dňa nejako prežijeme. Má to byť presne naopak – keby nebola riadená činnosť, tak sa zas toľko nestane. V Rámcovom vzdelávacom programe pre predškolské vzdelávanie nájdeme, že prevažovať by mali spontánne činnosti, teda činnosti, ktorým sa dieťa venuje na základe svojho záujmu. Máme využívať situačné a zážitkové učenie. Teda aj chvíle, kedy s deťmi riešime ich konflikty alebo debatujeme nad tým, ako vyriešime nejaký problém. Napríklad že sa nám rozbíjajú hračky alebo máme v triede neporiadok. To je z hľadiska učenia detí oveľa dôležitejšie ako to, či sme si ukázali obrázky všetkých jarných kvietkov a pomenovali ich alebo sa naučili novú básničku.

Škôlky nemusia mať konkrétny tematický plán na každý týždeň a deň?

Eva: Materské školy vytvárajú svoj školský vzdelávací program, z neho potom učiteľky tvoria programy pre svoju triedu, priebežne, pokojne spoločne s deťmi. Tento program sa ale nerobí, či by nemal robiť, veľmi dopredu, naozaj len na to aktuálne obdobie, pretože musíme vychádzať z aktuálnych záujmov detí a z toho, čím práve žijú. Na každý deň si potom učiteľky samozrejme robia prípravu. Ale to neznamená, že čo je naplánované, to sa musí realizovať, vôbec nie. Jediné, čo je dané, je dodržiavanie dĺžky pobytu vonku a intervaly medzi jedlami, inak si organizáciu dňa môžeme prispôsobiť. Ak sa stane, že si dieťa vezme do škôlky hračku, stratí ju a my ju potom všetci dvadsať minút hľadáme, berme to ako príležitosť na učenie tolerancii, pomoci, trpezlivosti, súcitu, ale aj zodpovednosti. Je samozrejme jednoduchšie povedať: „Hm, nestihli sme kvôli tomu hrať hru, urobíme zákaz nosenia hračiek z domova,” ale to je skratka. Učiteľ by mal vidieť prirodzené príležitosti na učenie a využívať ich. Dieťa sa učí po celý deň, vníma všetko, čo sa okolo neho deje.

Podľa čoho vybrať škôlku? Podľa čoho ste ju vyberali vy?

Ondrej: Prvým parametrom bola vekovo zmiešaná trieda. Ďalší filter bol školský vzdelávací program, ktorý mal učiteľkám umožňovať naozaj robiť s deťmi to, čo ich práve zaujíma, a nie to, čo je niekde striktne dané. Pokiaľ je v ŠVP detailne popísané, čo sa deje týždeň po týždni, napríklad že sa celý január venuje bielej zime, aj keď je všade blato, alebo že týždeň pred Vianocami sa budú preberať dopravné značky, to je úplný nezmysel. Ďalším parametrom bola blízkosť zelene. A potom, čo ja vždy hovorím kamarátom: Choďte na odporúčanie. Pokiaľ vám päť ľudí nezávisle na sebe povie, že škôlka je dobrá, tak dobrá väčšinou bude.

Eva: Tiež sme chceli, aby sa dcére nemenila každý rok učiteľka, je to dôležité pre potrebu bezpečia. Ešte pre nás bolo dôležité, aby v škôlke neboli krúžky.

Žiadne krúžky? Väčšina rodičov by chcela asi opak.

Eva: Dnes je medzi rodičmi rozšírená predstava, že pokiaľ dieťaťu nedoprajú krúžok od útleho veku, zanedbávajú jeho vývoj a dieťa o niečo príde. Ale výskumy ukazujú presný opak. Navyše dobrá materská škola deťom poskytne za deň toľko podnetov z rôznych oblastí, že nejaký krúžok je zbytočný.

Prečo je to problém?

Eva: Pretože najdôležitejšou činnosťou pre dieťa v predškolskom veku je voľná, slobodná hra. Čím viac rôznych záujmových krúžkov materská škola má, tým menej je priestoru na voľnú hru; krúžok je zase organizovaná činnosť. Chceli sme, aby sa dcéra mohla hrať čo najdlhšie a čo najčastejšie. Ďalším ukazovateľom tlaku na výkon môžu byť obrázky. Pokiaľ v triede visí jeden ako druhý – radila by som hľadať inde – dosť pravdepodobne v tejto materskej škole nebude dostatočne rešpektovaná individualita dieťaťa. Tlačiť na deti, aby maľovali rovnakú vec rovnakým spôsobom, nemá s rozvojom tvorivosti nič spoločné.

Ďalším problémom sú pracovné listy. Pokiaľ ich materská škola používa veľa, nie je to dobre. Pracovné listy by mali byť doplnok, a to skôr až u predškolákov. Mladšie deti potrebujú, aby im veci prešli rukami… než priraďovať dvojice ceruzkou na papieri, dáme im rôzne prírodniny. Pracovné listy pre dva alebo trojročné deti nie sú už vôbec vhodné. Používanie pracovných listov je o podľahnutí trendu výkonu bez hlbšej reflexie. Ide o preberanie školského spôsobu práce. Deťom v rozvoji grafomotoriky pomôže viac, keď kreslia paličkou do piesku, než keď sedia pri stolčeku a vypĺňajú pracovný list.

Ondrej: Niekedy ale u rodičov vznikajú tlaky v duchu „susedovie Anička stále nosí niečo vyplnené a ten náš nič, oni tam snáď nič nerobia.” Učiteľky by toto mali vedieť rodičom vysvetliť.

Eva: Vysvetľovali sme rodičom na rodičovskom stretnutí, že nie všetky deti budú mať obrázok. Niektoré k tomu potrebujú dospieť. Napríklad radšej stavia z kociek a rozvíja tak priestorové vnímanie a jemnú motoriku. Každé dieťa je dobré v niečom inom a preferuje iné typy činností.

Ondrej: Vždy som rodičom hovoril, že sa sústredíme hlavne na tie neviditeľné veci, ako je česť, kamarátstvo, rešpekt a podobne.

Eva: Alebo sebaobsluha. Že si deti namažú desiatu, nalejú pitie, prestrú si…

Je ešte nejaký signál, podľa ktorého rodič spozná, že škôlka „tlačí na výkon” na úkor hry?

Eva: Rodič môže nahliadnuť do ŠVP, buď je na webe alebo v materskej škole na prelistovanie. Keď tam v organizácii dňa vidím, že je program naplánovaný po štvrťhodinách: o 8.00 končí stretnutie, o 8.15 je ranný kruh, o 8.30 je ranné cvičenie, o 8.45 je desiata a tak ďalej, zbystrím. Znamená to, že deti nemajú priestor sa dostatočne, slobodne hrať. Často sa argumentuje voľným popoludním, ale to už sú deti často unavené, odchádzajú, a hra je iná. Keď prídeme do materskej školy, kde majú deti pre hru málo priestoru, často vidíme aká je ich hra chudobná, alebo naopak divoká a rozháraná.

Aký to má vplyv, keď deti nemajú dostatok priestoru na hru?

Eva: Neponorí sa do nej. A všetko je so všetkým prepojené. Sťažujeme sa, že sa predškoláci nesústredia, rastie počet porúch pozornosti, ale my deťom v predškolskom veku často neumožníme, aby sa do niečoho skutočne ponorili a naplno sa tomu venovali. U nás v škôlke mali deti voľnú hru až do štvrť na desať. Keď mali hlad, išli sa najesť, potom pokračovali vo svojej činnosti. Kto chcel, mohol maľovať, vyrábať si, cvičiť, „čítať” si. Keď deti vedeli, že majú dosť času, ich hra bola intenzívna, bohatá, prepracovaná, prežitá, bola nádhera ich pozorovať.

Teraz sme sa rozprávali o ideálnej škôlke, hovoríte, že už existujú. Nemyslím si ale, že by ich taká bola väčšina… Čo môžu robiť rodičia, keď nie sú so škôlkou spokojní?

Eva: To je ťažká otázka. Najlepšie je robiť také kroky, aby táto situácia vôbec nenastala, a dobre vybrať. Bohužiaľ nie každý rodič má dnes možnosť voľby. Pokiaľ tá situácia nastane, potom v prvom rade je potrebné hovoriť s učiteľkou z triedy. Väčšina materských škôl máva konzultačné hodiny, alebo je možné si ich dohovoriť. Odporúčam sa na rozhovor pripraviť a viesť ho s využitím metód efektívnej komunikácie, aby sa nikto necítil tlačený do kúta. Pozrieť sa na konkrétnu situáciu a hľadať riešenie.

Ondrej: Často môže ísť o nedorozumenie. Niečo sa v škôlke deje, dieťa to nejako vníma. Potom to nejako popíše doma a rodič to nejako prijme. To už je štvrtá úroveň skreslenia. Samozrejme, môže dochádzať k vážnejším situáciám, ale je potrebné si to v pokoji hovoriť.

Eva: Môže ísť o detaily. Ale keď sa o nich nehovorí, tak to potom napučí a jedna alebo druhá strana to prežíva zle. Platí – neustále hovoriť a snažiť sa vzájomne sa pochopiť. Pokiaľ nepomôže komunikácia s učiteľkou, potom je potrebné zapojiť vedenie školy. Môže byť pri rozhovoroch s učiteľkou alebo zvlášť, ale každopádne to riešiť.

Ondrej: Nepomáha sťažovať sa na sociálnych sieťach alebo medzi rodičmi alebo sa skôr než na vedenie obrátiť na školskú inšpekciu. Aj keď aj to je cesta, keď všetko ostatné zlyhá.

Často hovoríte o partnerstve medzi rodičmi a škôlkou. Ako naňho?

Eva: V materských školách často funguje „zákaznícky prístup”, keď majú rodičia pocit, že sú klienti, ktorí si službu platia z daní a škôlka sa má „starať”. Niektoré učiteľky zase majú pocit „ja som odborník, rodičia mi do toho nemajú čo hovoriť“. Pochopenie, čo je partnerstvo, že ide o rešpekt, spoluprácu, a že za jeho budovanie je zodpovedná ako materská škola, tak rodič, nám tu často chýba. Impulz však musí vzísť od materskej školy. Rodič určite môže hovoriť do toho, čo sa v materskej škole deje. Najlepšie by bolo spoločne sa dohovárať, ako na to, pretože máme spoločný cieľ, aby deťom v škôlke bolo dobre.

---

Eva Koželuhová pôsobila vyše dvadsať rokov ako učiteľka v materskej škole. Posledné roky sa podieľa na príprave budúcich učiteliek a učiteľov predškolského vzdelávania. Jej domovské pracovisko je katedra primárnej a predprimárnej pedagogiky Pedagogickej fakulty Univerzity Karlovej, pôsobí aj na Západočeskej univerzite v Plzni a spolupracuje s Národným pedagogickým inštitútom v oblasti ďalšieho vzdelávania pedagogických pracovníkov. Je okrem iného autorkou knižky Čitateľskej stratégie u predškolských detí a nečitateľov.

Ondřej Koželuh učil päť rokov v škôlke a teraz pôsobí na Fakulte pedagogickej Západočeskej univerzity v Plzni. Je autorom knižky Učiteľom v škôlke, ku ktorej pred Vianocami pribudne druhý diel. Stojí za rovnomenným instagramovým účtom.

Aneta Gáborová/eduzin.cz