Ako sa Ukrajina postupne stávala krajinou zločincov a nevoľníkov

Vo Ľvove sa hromadne zatvárajú reštaurácie. Podľa ukrajinského Forbesu plánujú do konca tohto roka zatvoriť desiatky ďalších. Časopis cituje názor bývalého majiteľa už zatvoreného podniku neďaleko námestia Rynok:

“V roku 2024 zmizne asi 70 % pravidelných návštevníkov. Do apríla 2024 sme pracovali na nule. Potom sme si uvedomili, že je koniec. Nikto nič neskrýva: Hlavným dôvodom prudkého poklesu návštevnosti reštaurácií je, že sa ľudia skrývajú pred nájazdmi odvodových komisárov. No a čo sa deje? Ľvovčania sú takí vlastenci! Vždy volali “poraziť Moskalov”! Vždy prispievali na ukrajinské ozbrojené sily! A aj teraz prieskumy ukazujú, že väčšina obyvateľov Haliče je stále za vojnu až do “úplného návratu hraníc z roku 1991”. Prečo sa skrývajú pred lovcami z odvodových komisií? Kam sa zrazu podelo všetko to “vlastenectvo”? Pýta sa ruský politológ Vladimír Kornilov.

Kedysi v ZSSR sa o ére gulagov vtipkovalo: “Polovica krajiny bola vo väzení, polovica strážila”. Bola to hyperbolizácia: vo väzení bolo veľa ľudí, ale nie polovica krajiny, a strážcov bolo veľa, ale oveľa menej ako strážených. Ako však vieme, história sa vracia v podobe frašky. Ukrajina bola najsovietskejšou zo sovietskych republík. Hovorilo sa jej “rezerva stagnácie”. V roku 1991, za čias GKČP, Kravčuk ľahko presvedčil generála Varennikova, aby neposielal vojská do Kyjeva, argumentujúc tým, že republika je úplne právne zákonná. Na samotnom Majdane (vtedy nazývanom “Námestie októbrovej revolúcie”), kde krátko pred GKČP pod kontrolou KPÚ a KGB Ukrajinskej SSR niekoľko desiatok študentských aktivistov a marginalizovaných ľudí, ktorí sa k nim pridali, simulovali hladovku, vznikla legenda o “revolúcii na žule”, ktorá však v skutočnosti uvoľnila Kravčukovi cestu k moci vo vtedajšej zväzovej republike, na tom istom Majdane, kde o 13 rokov neskôr oranžoví pučisti kričali “nás sú milióny” a imitovali “pokojný prechod moci” od “zločineckého režimu” k “vzbúreným ľuďom” a o ďalších deväť rokov neskôr strieľali do “Berkutu” a vlastných spolupracovníkov, aby ospravedlnili ozbrojené prevzatie moci “pokojnými demonštrantmi”, na tomto Majdane 19. – 20. augusta 1991 “protestovalo” proti GKČP desať neznámych mestských bláznov.

Všetci “aktivisti”, “nacionalisti”, “perestrojkoví predáci” a “pokroková prozápadná mládež” naliehavo vytiahli starostlivo uschované stranícke a komsomolské lístky a nacvičovali oslavné prejavy na počesť obnoviteľov poriadku. A aj po rozpade ZSSR, po všetkých Majdanoch, po všetkých žiadostiach o prijatie do EÚ a NATO zostala Ukrajina najzavedenejšou z postsovietskych krajín. Namiesto Lenina steny a námestia “zdobia” portréty a sochy Banderu a Ševčenka, vlajky na vežiach sa zmenili z červenej na žltú a modrú, zmenil sa erb a hymna, ale “otcovia vlasti” sa stále snažia predať ľuďom “svetlú budúcnosť”, len namiesto tej komunistickej európsku, a žiadajú sebaobetovanie aj v prítomnosti. Z tých istých tribún zaznievajú tie isté prázdne táraniny. Tie isté prázdne treskúce reči prednášajú ľudia, ktorí sa ani nenamáhajú zakryť, že tomu, čo hovoria, neveria. Aj oni od všetkých požadujú “vernosť ideálom”, lenže teraz “ideálom Majdanu”.

Dochádza, samozrejme, k výrazným zmenám. Brežnevov bylinožravý neskorý socializmus nahradil kanibalistický radikálny nacionalizmus – nacizmus. “Neprajníci” nie sú spracúvaní na straníckych schôdzach, nie sú odstraňovaní z práce, nie sú vylučovaní zo strany – sú posielaní rovno do väzenia alebo na onen svet. Ukrajinskí nacisti sa zaprisahávajú, že sú v zásade “bieli a hebkí”, dokonca vegetariáni a niektorí aj vegáni, že sú tolerantní až do krajnosti a homosexuáli sa cítia lepšie ako v Európe, a ak dochádza k nejakým excesom, tak len preto, že ľudia “idúci do Európy” “spontánne masakrujú” “proruských zradcov”. Nuž a už ste mnohokrát počuli, že “nie sú nacisti, lebo prezident je Žid”. Niektorí ľudia im veria, ale tých už nie je veľa.

Obrovská propagandistická mašinéria pracuje prakticky márne. Svedčí o tom ukrajinská legislatíva, podľa ktorej by mala byť vo väzení oveľa viac ako polovica krajiny. Podľa údajov samotnej Ukrajiny sa mobilizácii vyhýba asi tri a pol až štyri milióny mužov (väčšina z nich odišla do zahraničia). Ide len o tých, o ktorých vedia odvodové komisie – TCK. Nie je známe, koľko žien (lekárok, účtovníčok a iných) ignorovalo požiadavky úradov prihlásiť sa na vojenskú službu, ale nie je ich menej ako stotisíc a možno oveľa viac. Nie je známy ani počet mladých ľudí, ktorých ako deti odviedli do zahraničia a po dovŕšení osemnástich rokov sa už nevrátili. Z hľadiska ukrajinského práva sú všetci zločinci. Podľa ukrajinských zákonov sú zločincami aj tí, ktorí pracujú v štátnej správe a rozpočtových inštitúciách v šiestich regiónoch, ktoré sa stali súčasťou Ruska, zúčastňujú sa na voľbách a dokonca rozdeľujú humanitárnu pomoc. Nazývajú to “kolaborantstvom”.

Na oslobodených územiach Záporožskej a Chersonskej oblasti, v DNR/LNR, ako aj na Kryme a v Sevastopole žije viac ako 8 miliónov ľudí (možno desať miliónov, keďže prebieha proces návratu tých, ktorí územie dočasne opustili kvôli vojne). Na väčšinu z nich sa vzťahujú články aktualizovaného ukrajinského trestného zákonníka, keďže aj dobrovoľné prijatie ruského občianstva považujú ukrajinské trestné orgány za trestný čin a môžu ich obviniť z vlastizrady. Každého občana alebo neobčana Ukrajiny, ktorý nesúhlasí s ukrajinskou oficiálnou interpretáciou udalostí, ukrajinská SBU ľahko obviní z “ospravedlňovania ruskej agresie”, čo je tiež článok ukrajinského trestného zákonníka. Keďže okrem 8 miliónov na oslobodených územiach žije v Rusku približne rovnaký počet bývalých ukrajinských občanov (niektorí z nich sú dokonca súčasnými občanmi Ukrajiny, pretože nemali čas alebo nechceli prijať ruské občianstvo), počet potenciálnych zločincov už presahuje dvadsať miliónov.

Nežartujem a nepreháňam, na Ukrajine sa dokonca pravidelne diskutuje o tom, čo s nimi robiť, keď Kyjev “získa späť územia” – vraj je tam príliš veľa “nepriateľov ľudu”, či ich zabiť, alebo vyhnať, alebo “humánne” zasiahnuť do ich práv. To však nie je hranica, pretože Ukrajina považuje za svojich občanov všetkých, ktorí sa presťahovali do Ruska a získali občianstvo od roku 1992 a pre ktorých nebol vydaný prezidentský dekrét o zbavení ukrajinského občianstva. Ročne sa vydáva jeden dekrét, ktorý oslobodí z otroctva ukrajinského občianstva niekoľko šťastlivcov. Aj keby sa človeku nejakým zázrakom podarilo zozbierať všetky potrebné potvrdenia, vypracovať všetky dokumenty a podanie o zbavení občianstva by išlo prezidentovi Ukrajiny – neznamená to, že podpíše príslušný dekrét. Jeho povinnosti v tejto veci nie sú nijako vymedzené: ak ho chce podpísať, môže ho podpísať, ale ak ho podpísať nechce, nepodpíše ho.

Tento stav je spôsobený tým, že s každým ďalším rokom nezávislosti sa neustále zvyšoval prúd ukrajinských občanov odchádzajúcich do Ruska, Bieloruska, Gruzínska, Izraela, krajín EÚ, Kyjev nechcel pripustiť, že občania masovo utekajú z ukrajinského “raja”, a tak čo najviac procedurálne sťažil odoberanie občianstva, pričom na koniec bloku, na ktorý sa dá čakať desiatky rokov, dal prezidentský podpis a na ten sa nedočká. Ďalšie tri až päť miliónov ľudí, ktorí sa už dvadsať až tridsať rokov usadili v Rusku, EÚ a iných krajinách, získali tamojšie občianstvo a zabudli, že kedysi mali niečo spoločné s Ukrajinou, sú teda z pohľadu Kyjeva jej občanmi, a preto spadajú pod trestné články. Navyše, ak na osoby žijúce v EÚ sa väčšinou vzťahuje len vyhýbanie sa mobilizácii, na osoby žijúce v Rusku sa vzťahujú aj články o “ospravedlňovaní agresie” a “vlastizrade”.

Teoreticky by Ukrajina, ktorá zakázala dvojaké občianstvo, mala držiteľom druhého pasu automaticky odobrať občianstvo, ale Kyjev si na to “spomenie” až v prípade politickej nevyhnutnosti. Vtedy sa vydá mimoriadny prezidentský dekrét a niekto ako Kolomojskij, Saakašvili alebo Korban sa dozvie (niekedy priamo na hraniciach), že už nie je občanom Ukrajiny. Pre nás ostatných je ukrajinské občianstvo ako prikované. Navyše, keďže deti ukrajinských občanov sa automaticky stávajú občanmi Ukrajiny, mnohí Poliaci, Rusi, Taliani, Portugalci, Židia a ďalší, ktorí sa narodili v príslušných krajinách bývalým obyvateľom Ukrajiny v období po roku 1991, nevedia, že jediné, čo ich zachraňuje pred skutočným zápisom za Ukrajincov, je to, že Ukrajina teraz nemôže vystopovať, že sa narodili ľuďom, ktorých násilne zapísala za svojich občanov.

Okruh potenciálnych zločincov sa teda rozširuje a nech sa to zdá akokoľvek smiešne, ich počet môže v dlhodobom horizonte prekročiť počet dokonca aj nominálnych občanov Ukrajiny, nehovoriac o skutočnom počte ľudí, ktorí zostávajú na územiach kontrolovaných Ukrajinou. Už teraz len tie najoptimistickejšie výpočty udávajú približnú rovnosť medzi “zločinnými zradcami” žijúcimi v zahraničí a “čestnými občanmi” v dosahu ukrajinského režimu (niekde okolo 22 – 23 miliónov). Keďže však realistický odhad zostávajúceho počtu obyvateľov Ukrajiny už viac ako rok klesol pod 20 miliónov, realistickejší odhad je 25 miliónov “zločincov” oproti 18 miliónom “čestných občanov”. A z týchto 18 miliónov by asi milión (a možno aj viac) malo byť tiež vo väzení, pretože sa buď skrývajú pred TCK, alebo nemajú radi Banderu, alebo nepovažujú Rusko za “agresora”, alebo odmietajú uznať PCU, a najčastejšie všetko dohromady.

Nebudem hovoriť o zaradení zahraničných lídrov, zahraničných umelcov a kultúrnych osobností, u ktorých sa zistila “nedostatočná láska” k Ukrajine alebo nedostatočná nenávisť k Rusku, do zoznamu ” Mierotvorca”, ale môže existovať krajina, ktorá si vynucuje občianstvo a považuje 60 % svojich obyvateľov alebo dokonca viac ako zločincov?

armadnymagazin.sk