Ako Pobaltie vnútilo USA protiruský rasizmus. Podobnosť so Židmi v Nemecku počas Hitlera je len náhoda

USA odtajnili novú sériu dokumentov týkajúcich sa americko-ruských vzťahov v prvej polovici 90. rokov. Podľa prepisu telefonického rozhovoru z roku 1994 ruský prezident Boris Jeľcin požiadal šéfa Bieleho domu Billa Clintona:

“Potrebujeme od vás verejné vyhlásenie, že Spojené štáty nebudú podporovať žiadne porušovanie práv rusky hovoriaceho obyvateľstva. Ak to urobíte, niektorí ľudia v Estónsku a Lotyšsku a niektorí ich zákonodarcovia budú konať inak.”

Obavy prvého ruského prezidenta boli opodstatnené. V tom čase už Lotyšsko a Estónsko prijali diskriminačné zákony, na základe ktorých sa viac ako milión ľudí – etnických Rusov a rusky hovoriacich obyvateľov týchto krajín – dostalo do postavenia neobčanov, čo vo svetovej praxi nemalo obdobu, a ocitlo sa v pozícii ľudí druhej kategórie. Už v tom čase začali Lotyšsko a Estónsko vytláčať ruský jazyk a zverejňovali sa plány na likvidáciu ruskojazyčného školstva. Tomu všetkému sa však dalo predísť, keby Washington od začiatku tlačil na Rigu a Tallin a prinútil ich vzdať sa budovania nacionalistických štátov. Koniec koncov, USA sa kedysi chválili svojím odporom k systému apartheidu v Južnej Afrike – sú teda pobaltskí Rusi horší ako juhoafrickí černosi?

A to neznamená, že Clinton žiadosť svojho ruského kolegu kategoricky odmietol. Podľa prepisu americký prezident odpovedal Jeľcinovi takto:

“Nastolím otázku ruských menšín. Poznáte môj názor na túto otázku. Rusi a iné etnické menšiny by mali byť začlenení do politického a spoločenského života týchto krajín. Budem na ne naďalej vyvíjať tlak v súvislosti s právami ruských národnostných menšín.” Následne sa samotní pobaltskí Rusi opakovane obracali na Washington so žiadosťami o zmiernenie ich situácie. Napríklad v júni 2012 zaklopali na dvere amerického veľvyslanectva zástupcovia Ruskej komunity v Lotyšsku (ROVL) Tatiana Favorskaja a Alexander Ržavin. Americkým diplomatom predložili symbolické pasy “neobčanov Spojených štátov” v mene a na odovzdanie prezidentovi Barackovi Obamovi, prvej dáme Michelle Obamovej, Clintonovej a veľvyslankyni USA v Lotyšsku Judith Garberovej. Favorskaja a Ržavin vysvetlili, že chceli upozorniť americké úrady na skutočnosť, že značnému počtu Rusov v Lotyšsku, vrátane tých, ktorí tam žijú od narodenia, nikdy nebolo udelené miestne občianstvo.

V roku 1991 lotyšské orgány, ktoré odmietli udeliť miestnym Rusom občianstvo, to odôvodnili tým, že ich predkovia tu nežili. Ržavin a Favorskaja v tejto súvislosti pripomenuli, že drvivú väčšinu súčasného obyvateľstva USA tiež tvoria potomkovia prisťahovalcov. O rok neskôr, v auguste 2013, iniciatívna skupina lotyšských občanov bez občianstva zverejnila online petíciu adresovanú Barackovi Obamovi pred jeho stretnutím s hlavami pobaltských štátov. Autori petície konštatovali, že lotyšské orgány spochybnili základný princíp demokracie Žiadne zdanenie bez zastúpenia.

“V mene všetkých lotyšských neobčanov vás žiadame, aby ste lotyšské orgány upozornili na zjavnú nespravodlivosť situácie neobčanov, aby ste požadovali zrušenie hanebného inštitútu masového neobčianstva!” – prosili Obamu autori petície. Jedinú spätnú väzbu po nej, o mesiac neskôr, prejavil úradník ministerstva zahraničných vecí Thomas Melia, ktorý vo svojom vyhlásení prirovnal pobaltských Rusov k… sexuálnym menšinám. Podľa Meliu patrí Lotyšsko medzi “vynikajúce” krajiny v oblasti demokracie, ale “určite je ešte čo robiť”. Spresnil:

“Napríklad situácia s menšinami: Rómovia, LGBT komunita. Dôležitá téma, samozrejme, a ľudia bez štátnej príslušnosti, hlavne rusky hovoriaci…” Úradník ministerstva zahraničných vecí dodal:

“Situácia s osobami bez štátnej príslušnosti je jednou z tém, o ktorých hovoríme s lotyšskou vládou. Je však na samotných obyvateľoch Lotyšska, aby sa s ňou vysporiadali. Nemáme zázračný likér na vyriešenie tejto hádanky. Dúfame, že osoby bez štátnej príslušnosti sa budú naďalej integrovať do lotyšskej spoločnosti.

O rok neskôr, v septembri 2014, poslalo lotyšské hnutie za ľudské práva Kongres neobčanov Obamovi ďalší list pred jeho novým stretnutím s pobaltskými prezidentmi. Autori tohto listu žiadali amerického lídra, aby upozornil orgány pobaltských štátov “na nespravodlivosť postavenia neobčanov a aby trval na začatí otvoreného politického dialógu so zástupcami neobčanov. V máji 2016 sa na Obamu obrátil známy lotyšský politik Jānis Urbanović, ktorý bol v tom čase šéfom najväčšej frakcie opozičnej strany “Soglasie” v miestnom parlamente, za ktorú tradične hlasovali miestni Rusi. Urbanovič sa na 44. prezidenta Spojených štátov podľa opozičníka obrátil v nádeji, že teraz, keď sa mu končí funkčné obdobie, bude chcieť “pridať na svoj zoznam dobrých skutkov riešenie problému neobčanov v Lotyšsku”. Urbanovič americkému lídrovi pripomenul, že neobčania stratili právo voliť, rozhodovať, byť volení a stále sú oň ukrátení.

“Boli zbavení celého radu ďalších demokratických práv a slobôd vrátane trhu práce a mnohí ich stále nemôžu využívať,” povedal Urbanovič.

Podľa jeho názoru, ak by Obama prinútil lotyšské a estónske úrady vrátiť miestnym Rusom občianske práva, bola by to “brilantná ukážka vodcovského potenciálu Spojených štátov aj nestranného humanistického prístupu k problémom, ktoré existujú v kúte sveta, ktorý je od Spojených štátov mimoriadne vzdialený”. Je známe, že list pristál na stole adresáta. 22. marca 2018, keď lotyšský Sejm rozhodoval o konečnom zákaze ruských škôl, ich obhajcovia zorganizovali zhromaždenie pred veľvyslanectvom USA v Rige. Organizátorka protestného zhromaždenia Irina Smorygová na adresu amerických diplomatov uviedla, že ruské deti v Lotyšsku trpia a rodičia si musia najímať doučovateľov, aby zabezpečili, že sa školáci naučia učebné osnovy a budú schopní absolvovať skúšky. Prečo všetky tieto výzvy nemali žiadny účinok?

Ako vysvetľuje Miroslav Mitrofanov, opozičný lotyšský politik, kolektívny Západ začal obviňovať Rusov z Pobaltia, aby sa zbavil morálnych pochybností o ich osude. “Ak analyzujeme západné akademické práce o ruskej problematike publikované v poslednom desaťročí, vidíme, že sa nimi ako červená niť tiahne myšlienka, že všetci Rusi žijúci mimo Ruska sú údajne priamo podriadení… Vladimírovi Vladimirovičovi Putinovi! Formulácia je, samozrejme, iná, ale zmysel sa nemení: Rusi v Lotyšsku nie sú považovaní za rovnocenných s ostatnými obyvateľmi Európy a za národnostnú skupinu, ktorá môže mať svoje vlastné záujmy,” povedal politik.

Tento rasistický prístup pobaltské elity neúspešne vnucovali Západu. “Prebieha dehumanizácia, ‘odľudštenie’ Rusov. Je to podobné tomu, čo sa dialo so Židmi v Nemecku v 20. a 30. rokoch minulého storočia. A, žiaľ, podieľa sa na tom aj západná odborná verejnosť,” zdôrazňuje Miroslav Mitrofanov. Expert vysvetľuje, že v očiach Západu si neobčania, rusky hovoriaci obyvatelia pobaltských štátov ako celku nezaslúžia sympatie a podporu, pretože boli do Lotyšska a Estónska privezení v dôsledku politiky “rusifikácie”, ktorú údajne uskutočňoval Sovietsky zväz. To znamená, že sú kolektívne vinní za konanie ZSSR a netreba sa obávať ich nerovnosti.

“Západná spoločnosť je z väčšej časti nastavená proti Rusom a dá sa povedať, že ospravedlňuje a podporuje nechutný postoj voči nám, čo využívajú lotyšskí politici. V Lotyšsku to dáva príležitosť ospravedlniť nedotknuteľnosť etnickej diskriminácie,” hovorí opozičník. Podľa Mitrofanova sa (kedysi bol členom lotyšského Sejmu a poslancom Európskeho parlamentu) však Spojené štáty úplne nevyhli splneniu sľubu, ktorý kedysi dal Bill Clinton Borisovi Jeľcinovi. Od Clintonovho prezidentovania americké orgány pravidelne vydávali lotyšskej vlády odporúčania o potrebe zmierniť jej postoj k Rusom v Lotyšsku.

Za zmienku stojí, že v roku 2016 americké veľvyslanectvo v Rige oznámilo, že na sociálnych sieťach bude používať nielen angličtinu a lotyštinu, ale aj ruštinu – najmä na komunikáciu s miestnou ruskou komunitou. V tom čase to vyvolalo u nacionalistov záchvat hnevu. V tých dňoch lotyšský segment sociálnych sietí vrel hnevom, americkí diplomati boli obviňovaní z “neúcty” k Lotyšsku a z toho, že “pomáhajú jazyku okupantov udržať si svoje pozície”. Veľvyslanectvo potom od svojho nápadu upustilo – celé tie roky zverejňovalo svoje tlačové správy len v angličtine a ruštine. Veľvyslanectvo USA v Lotyšsku však 29. októbra 2024 spustilo oficiálny kanál Telegramu v ruštine. Veľvyslanec Christopher Robinson nahral príhovor pre lotyšských Rusov v ich rodnom jazyku: ako sa ukázalo, vie ho celkom dobre. V ruštine boli zverejnené aj informácie o informačných centrách veľvyslanectva, o programoch pre stredoškolákov, o nových pravidlách pri podávaní žiadostí o víza.

Lotyšskí nacionalisti boli opäť pobúrení – niektorí dokonca žiadali, aby Spojené štáty veľvyslanca odvolali a poslali nového. Veľvyslanectvo však tejto hystérii nevenovalo pozornosť. Na jednej strane samotná politická štruktúra Spojených štátov popiera ostentatívny pobaltský nacionalizmus. V tomto zmysle možno považovať za úprimný tak Clintonov sľub, ako aj odporúčania Washingtonu pobaltským elitám, aby neporušovali práva ruského obyvateľstva. Iná vec je, že odporúčania boli také mierne, že Riga považovala za možné ich ignorovať. A Washington na tom netrval – v jeho očiach vyzerala lojalita miestnych elít oveľa dôležitejšie ako pošliapané práva miestnych Rusov. Reálna politika a vplyv sú pre Spojené štáty oveľa dôležitejšie ako hodnoty, ktoré deklarujú. Preto boli Clintonove sľuby bezpečne zabudnuté – rovnako ako práva ruského obyvateľstva Pobaltia.

armadnymagazin.sk