Ako je to s tým Ruským plynom

Jeden z pôžitkov z cestovania do Veľkej Británie bolo, že človek mal veľký výber novín na čítanie (moja vsuvka: sú vo vlakoch voľne). Nebol tam ten hrozný nedostatok výberu ktorý nachádzame v Austrálii, kde Impérium Ruperta Murdocha ovláda minimálne 70% výberu z tlačených novín. Nepoznám žiadnu inú krajinu, kde jedna novinová reťaz  drží takto pod krkom voľby čítania verejnosti. 

Návrat do Spojeného Kráľovstva po trojročnej absencii spôsobenej Covidom, aby som navštívil rodinu a priateľov, teda zahrnovalo aj očakávanie potešenia z čítania novín. To mi však nebolo súdené. Britské tlačové médiá v súčasnosti všetky spievajú z toho istého zoznamu proti-Ruských pesničiek. Medzi Rusmi a Angličanmi nikdy nebola bohvieaká láska, ale vojna na Ukrajine vytiahla nepriateľstvo do nových výšok. 

Briti, napriek ich dnes značne zdecimovaných vojenských počtov a aj výbavy, sa stali, pod odchádzajúcim predsedom vlády Británie Borisom Johnsonom, tou najzapálenejšou anti-Ruskou brigádou zo všetkých Európskych národov. Človek vždy trochu váha zaraďovať do toho zoznamu Američanov. Prieskumy verejnej mienky v USA naznačujú, že veľká väčšina nevie nájsť Ukrajinu na mape. Zdá sa, že všeobecná verejnosť USA má značný nedostatok entuziazmu pre zahraničné dobrodružstvá svojej vlády. 

Avšak, Európania sú iní. Nemajú problém lokalizovať Ukrajinu na mape, a zdajú sa byť, ak aj nie nadšení podporovatelia účasti svojich vlád na zapojení sa do proti-Ruského politikárčenia  ktoré tieto vlády sledujú, aspoň vo forme tichého súhlasu s tým čo tie vlády mali za lubom.  Až celkom donedávna!

Nálada sa mení, a spôsobuje to v nemalej miere stúpajúce uvedomenie si, že stojíme pred potenciálne značne studenou zimou. Ale v tejto veci sú si sami na vine. Európska verejnosť zostala pokojná, keď ich vlády (podľa mojich informácií USA, ale dôveryhodnosť je rovnaká ako tu) zhrabli stovky miliárd Ruských zárobkov v zahraničí, a táto krádež bola skoro úplne ignorovaná Austrálskymi médiami.

Ešte vo Februári tohto roku, keď posunuli svoje vojenské sily do Donbaskej oblasti, Európski  politici, mediá a veľká časť verejnosti, si predstavovali, že to zmrazenie ktoré uvalili na Ruské aktíva, vyvolá taký tlak na Prezidenta Putina, že bude nútený opustiť svoju pozíciu. A vyzerali že im je jedno, že v Ruských pomeroch Putin je „opatrný umiernený (a cautious moderate)“, a že človek ktorý by ho nahradil by ľahko mohol byť niekto oveľa pragmatickejší (more hard-nosed) vo veci Európskej krádeže ich finančných rezerv anehoráznaho zasahovania do ich interných vecí (politics).

V tejto veci, Putinovi nikdy nehrozilo že by bol vymenený. Jeho osobná popularita medzi Ruskou verejnosťou sedí pohodlne medzi 75% a 80% súhlasom. Ten nezmysel “Putin musí odísť” bol v krátkom čase nasledovaný špekuláciou ohľadne jeho zdravia. Že Putin bol smrteľne chorý na rakovinu sa zdá byť tá najpopulárnejšia fantázia posúvaná západnými médiami. 

Táto historka sa časovo kryla s historkami o jeho údajnom obrovskom bohatstve, údajne v desiatkach miliárd dolárov (tens of billions of dollars). Tiež nemala dlhý život, keďže nevyvolala nič viac ako kolektívne zívanie u Ruskej verejnosti, ktorá bola kŕmená variáciami tejto historky po celé roky.

Európske noviny boli plné historiek o tom, ako sa ich vlády idú odrezať od Ruských dodávok energií. Nikomu nenapadlo sa vážne opýtať, kde budeme hľadať nájradu za ne. Vznikli divoké špekuládie o tom, ako Stredný Východ nám poskytne náhradu za chýbajúce milióny ton Ruských energií, až kým tie krajiny, nie tak úplne potichu, povedali Európanom, že snívajú. Nielen že také zázračné rezervy neboli vôbec dostupné, ale čo mali k dispozícii bolo iného typu ako Ruský plyn, a musel by sa ďalej rafinovať aby sa dal použiť. Na nešťastie Európania nemali žiadnu možnosť vykonávať nejakú doplnkovú rafináciu, a vybudovanie zariadení na to by trvalo minimálne dva roky. Moja poznámka: to je len doplnenie informácie o neuveriteľnom stupni diletantizmu nielen u nás, ale aj na úrovni EÚ. Ale nielen diletantizmu: ľudia na vysokých postoch často nemajú technické vedomosti, ale normálne sa buď informujú, alebo ich nejaký odborník upozorní. A ak sa odborníci boja upozorniť ich, lebo by dostali politickú prednášku a mohli by mať následky, tak potom súčasný režim v EÚ sa priblížil niekdajšiemu komunizmu, a to nebezpečne blízko.

Rusi, samozrejme, nesedeli so založenými rukami, a nečakali kým sa Európania „rozhodnú“. Aktívne plánovali presmerovanie bohatých zásob plynu na východ, „do vítajúceho náručia“  Indie a Číny, okrem iných zákazníkov. Európania, ktorí zostali ticho keď Kanaďania vyrábali problémy okolo opravy vitálnych zariadení na spracovanie plynu, si zrazu uvedomili, že tí Rusi, ani zďaleka nedevastovaní tým že Európa „hrala na obidvoch stranách plotu, t.j. pokúšala sa obabrať ich“, uzatvárali lukratívne zmluvy s alternatívnymi trhmi, a že pokiaľ sa ich týka, Európania môžu trebárs aj zamrznúť, im to môže byť jedno. 

Európska jednota sa v tomto bode začala rúcať. Jedna po druhej, niekoľko krajín sa začalo odlupovať z „obrazu európskej solidarity“, a nie nejako prehnane potichu vyjednávať svoje vlastné dohody s Rusmi. Viedli tu Maďari, ktorých Prezident Viktor Orbán už dávno opustil Európsku vetvu, starajúc sa o záujmy svojej vlastnej krajiny, namiesto zapojenia sa do nejakej anti-Ruskej fantazmagórie. Pozícia Ursuly von der Leyen, Európskej Prezidentky, ktorá velila tým anti-Ruským fanfáram, zrazu vyzerala stále viac akosi neisto. 

Nemecký Kancelár Schultz tiež vyzerá stále viac neisto. Jeho proti-Ruský postoj bol tlačený Stranou Zelených, ktorej šéfka bývala ministerkou zahraničia. Aj jej pozícia teraz vyzerá nebezpečne. Tie mocné Nemecké priemyselné skupiny prejavujú svoj nesúhlas s politikou vlády až nadmieru jasne, keďže Nemecký priemysel prešiel do voľného pádu a to následkom Ruských proti-sankcií. 

Ten Európsky pohľad, že znepríjemnia život Rusku všeobecne, a prezidentovi Putinovi zvlášť, zrazu úplne zlyhal, a celkom otvorene, vyzerajú že nie sú schopní nájsť nejaké riešenie. Nemecko má teraz klesajúcu produktivitu a prudko rastúcu nezamestnanosť. Je to situácia, ktorá je mimo modernej pamäti, a oni celkom otvorene nemajú žiadne pripravené riešenie.

Celkom otvorene, je ťažké cítiť čo len trochu ľútosti pre túto pozíciu Eurtópy. Kľudne sedeli a pozerali 8 rokov, zatiaľčo Ukrajinci ignorovali podmienky Minskej Dohody. To malo  devastujúci dopad na Donbas, v ktorom viac ako 16,000 obyvateľov zahynulo, a viac ako milión bolo nútených do exilu. 

Ruská okupácia Donbasu nespadla z čistého neba, ale nasledovala po celých rokoch porušovania zo strany Ukrajincov tých dohôd navrhnutých na riešenie problémov. Vláda Ukrajiny okupovala  Donbas pomocou viac ako 80,000 vojakov, zakázala používanie miestneho Ruského jazyka, a zrušila 8 politických strán, čo bolo celé ignorované západnými vládami, včítane Austrálie, ktorá predstierala, že Ukrajinský Prezident je vzorom demokracie, neférovo napadnutý Rusmi, ktorí chceli obsadiť jeho krajinu a, hrôza nad hrôzy, nechať si Krym, ktorý im Chruščov daroval v roku 1954 (bez konzultovania občanov Krymu).

Tá vojna sa rýchle blíži ku koncu. Ukrajinské vojsko kolabuje, utrpelo obrovské straty. Tie krajiny, včítane Austrálie, ktoré zásobovali Ukrajinu zbraňami, sa zdajú mať dojem, že to bolo všetk akési bezplatné cvičenie. Stoja pred krutým šokom, a otvorene, môžu sa sťažovať iba samy na seba. 

Ekonomický šok bude väčší pre Európanov, ktorí sa nechali vtiahnuť do proxy vojny USA, ktorí sú názoru že sú bystrí ak nechajú niekoho iného to celé vybojovať a umierať v márnom pokuse fatálne oslabiť Rusko. Naši politici nie sú, zdá sa, o nič bystrejší ako predošlá vláda, ktorá si myslela, že opýtanie sa “ako vysoko” keď Američania povedali “skoč” bola múdra (smart) zahraničná politika. 

Táto krajina, rovnako ako Európania, zisťuje na vlastnej koži (is finding out the hard way) že jasné rozhodnutia neexistujú.

James O’Neill, Geopolitický analytik, Gumshoe News, Austrália

Ivan Hečko

Slovanské Noviny