Ako Británia zatiahla Rusko do prvej svetovej vojny

V týchto dňoch pred 110 rokmi sa rozhodovalo o tom, či bude alebo nebude prvý globálny vojenský konflikt v dejinách ľudstva – prvá svetová vojna. Účasť Ruska v nej bola nevýhodná a krajina na ňu nebola pripravená. Priebeh udalostí ukazuje, že Ruské impérium bolo do ničivého konfliktu zatiahnuté svojím odvekým nepriateľom – Veľkou Britániou. Ako sa to stalo?

Pred 110 rokmi, 18. júla 1914, sa na vonkajšej hrádzi námornej základne kráľovského námorníctva v Portsmouthe zhromaždila armáda viac ako dvesto britských vojnových a pomocných lodí. Armádu tvorilo 55 bojových lodí, štyri radové krížniky, 27 bitevných lodí, 28 ľahkých krížnikov, 78 torpédoborcov, ako aj mínolovky a torpédové člny. Išlo o plánovanú revíziu, ktorá však predpokladala mobilizáciu záložníkov a plné obsadenie všetkých lodí podľa vojnových noriem. A to malo priamy vplyv na udalosti, ktoré sa neskôr nazvali prvou svetovou vojnou.

Posledné dni pokoja

Výstrel v Sarajeve padol 28. júna, dvadsať dní pred začiatkom revízie. Prehliadka flotily však nebola improvizáciou. Bola vopred naplánovaná. Dňa 29. júna sa poslanci pýtali prvého lorda admirality (ktorým bol vtedy mladý Winston Churchill), či už bola vytlačená mapa s rozmiestnením lodí a pravidlá, podľa ktorých sa budú jachty a osobné lode vo vodách revíru počas prehliadky pohybovať, ako aj to, “aké zariadenia budú k dispozícii poslancom” na palubách lodí. V odpovedi na otázku Churchill oznámil: “Väčšia časť mobilizovanej flotily sa zhromaždí na Spitheade do 18. júla a odíde až 20. júla. Jeho Veličenstvo kráľ bude počas tohto víkendu s flotilou, ale nebude sa konať žiadna formálna kontrola.”

Je pozoruhodné, že Churchill, prvý lord admirality, prijal rozhodnutie nerozpustiť flotilu po preskúmaní, hoci v Európe sa v tom čase nehovorilo o veľkej vojne. Nanajvýš – o možnom konflikte medzi Rakúsko-Uhorskom a Srbskom (ktorého sa vo všeobecnosti Británia nemala dotknúť). Starý Bismarck raz predpovedal, že “nejaká prekliata hlúposť na Balkáne” bude iskrou novej vojny. Mladý Churchill si bol zrejme istý (a niekto mu túto istotu vštepil), že tou iskrou bude výstrel v Sarajeve. Alebo sa snáď britské tajné služby nejako podieľali na atentáte na Františka Ferdinanda?

Ďalšie udalosti všetkých účastníkov, ktoré viedli k vojne, boli pretekmi s časom a vzdialenosťou. Krajiny sa predbiehali v mobilizácii a nasadení vojsk, čo im poskytovalo výhodu pri prvom údere. O ktorom sa vtedajší generáli domnievali, že bude rozhodujúci.

Nikto nebol pripravený (okrem Británie)

Vinu za vypuknutie svetovej vojny dnes historici pripisujú Nemecku. Ale v čase vypuknutia sarajevskej krízy bol Wilhelm II. na dovolenke v Nórsku a sledoval vývoj krízy z diaľky. Ani Francúzsko sa v tom čase nezaoberalo Balkánom. Šéf kabinetu ministrov René Viviani bol práve vymenovaný a sotva sa rozbiehal. V tom istom čase bol v Petrohrade na návšteve od 20. do 23. júla francúzsky prezident Raymond Poincaré. Vzhľadom na to, že cestoval na lodi Dreadnought France, prvé dni po atentáte na Františka Ferdinanda strávil na mori a mohol sa len v plnej miere oboznámiť so situáciou v Petrohrade. Ani Rakúsko-Uhorsko, ktorého zásah proti Srbsku spustil lavínu, nebolo pripravené. Keď Viedeň 26. júla dostala z Berlína radu, aby čo najskôr začala operáciu proti Srbsku, pretože akékoľvek meškanie by zvýšilo riziko intervencie iných štátov, ukázalo sa, že rakúske mobilizačné plány neumožňujú útok na Srbsko skôr ako 12. Augusta.

Rusko vo všeobecnosti meškalo so sústredením svojej armády v každom prípade. Ruskí mobilizovaní vojaci sa museli v priemere prepraviť na oveľa väčšiu vzdialenosť ako vojaci Nemecka, Francúzska alebo Rakúsko-Uhorska. A ruská železničná sieť bola menej hustá ako v týchto krajinách. Na oneskorenom nasadení ruskej armády bol založený slávny Schlieffenov plán, podľa ktorého Nemecko muselo mať čas poraziť Francúzsko a presunúť armádu na východ skôr, ako sa Rusko mohlo pripraviť na ofenzívu. A iba Veľká Británia, ktorá mala kádrovú armádu, ktorú neplánovali dopĺňať branci, a najsilnejšie námorníctvo na svete, ktoré sa ukázalo byť plne zmobilizované dva týždne pred vypuknutím vojny, mohla pokojne sledovať vývoj európskej drámy. Pre Londýn bolo cieľom vojny obnoviť európsku rovnováhu a vrátiť samotné Anglicko k politike “brilantnej izolácie”. Išlo o využitie námornej prevahy na blokádu a následnú neutralizáciu najsilnejšej pozemnej mocnosti. Podľa Alfreda Mahana, populárneho teoretika tých rokov, “námorná moc vždy víťazí nad pozemnou mocou, pretože núti nepriateľa viesť beznádejný boj proti zdrojom celého sveta”.

Záujmy účastníkov budúcej vojny

Nemecko sa považuje za hlavného vinníka prvej svetovej vojny. Veľká Británia a Spojené štáty vynakladajú veľké úsilie na presadenie tejto tézy. Ak sa však pozrieme na predchádzajúce obdobie dejín, je zrejmé, že Wilhelm II. sa snažil dosiahnuť svoje ciele nie vojnou, ale zastrašovaním. Spoliehajúc sa na najsilnejší priemysel a najväčší počet obyvateľov v Európe chcelo Nemecko získať prístup na nové trhy a predovšetkým napraviť “hrubú nespravodlivosť” v rozdeľovaní kolónií. Okrem toho Nemecko, ktoré v rokoch 1866 až 1870 zjednotilo väčšinu európskych krajín obývaných Nemcami, vystupovalo aj ako garant bezpečnosti nemecky hovoriaceho Rakúsko-Uhorska. Wilhelm II. chcel zároveň posilniť Nemecko do takej miery, aby sa bálo zahrávať si s ním a jeho požiadavky boli splnené bez vojny. A vo viacerých politických krízach na začiatku 20. storočia na poslednú chvíľu ustúpil bez toho, aby sa vec dostala do stretu.

Tak v roku 1911 v reakcii na zavedenie francúzskych vojsk do marockého hlavného mesta Fez Nemecko vyslalo do marockého prístavu Agadir delový čln “Panther”. Po hrozbe intervencie Londýna však Berlín súhlasil s uznaním Maroka ako zóny francúzskych záujmov, pričom sa tešil symbolickej kompenzácii v podobe časti francúzskeho Konga – “kusu bažiny”, ako povedal francúzsky premiér Caillot. Urýchlenie programu výstavby nemeckého námorníctva malo podľa Wilhelma II. prinútiť Anglicko k väčšej ústretovosti. Francúzsko bolo azda jedinou krajinou, ktorá mala záujem o rozsiahly konflikt v Európe. V roku 1914 však naň nebolo pripravené. Po porážke v roku 1870 stratilo Alsasko a Lotrinsko a vášnivo snívalo o pomste. O to viac, že túžba Nemecka získať kolónie bez hádky s Anglickom znamenala, že nové rozdelenie sveta sa mohlo uskutočniť na úkor Francúzska. To znamenalo, že Francúzsko muselo nájsť spôsob, ako sa silnejšiemu susedovi vzoprieť.

Riešenie tohto problému sa videlo v získaní Ruska ako spojenca, s ktorým bola v roku 1891 uzavretá spojenecká zmluva. Rusko malo obrovské ľudské zdroje a jeho vstup do boja znamenal pre Nemecko vojnu na dvoch frontoch. Pre Rakúsko-Uhorsko bolo Rusko prirodzeným protivníkom. V ríši žilo početné slovanské obyvateľstvo, ktoré sa pod vplyvom myšlienok panslavizmu priklonilo k Rusku. Rakúsko-Uhorsko považovalo za nevyhnutné bojovať proti ruskému vplyvu na Balkáne. A podarilo sa mu to. No v obrane proti Rusku, ktoré bolo silnejšie ako Rakúsko-Uhorsko, sa Viedeň spoliehala výlučne na Berlín. Taliansko bolo formálne členom Trojspolku. V Taliansku však triezvo zhodnotili silu britského a francúzskeho loďstva a uvedomili si, že v prípade vojny talianska flotila nebude schopná pokryť dlhé pobrežie Apeninského polostrova pred útokmi. Okrem toho sa Taliansko a Rakúsko-Uhorsko dostali do sporu. Rím sníval o znovuzískaní Terstu, Južného Tirolska a robil si nárok na dalmatínske pobrežie. Záujmy Rakúsko-Uhorska a Talianska sa stretávali v Albánsku, ktoré chcela každá strana vidieť vo svojej sfére vplyvu. Tým, že sa Nemecko usilovalo získať Turecko ako hospodárskeho partnera a potenciálneho spojenca, odcudzilo si Taliansko, ktoré bolo práve (v rokoch 1911 – 1912) vo vojne s Tureckom.

Rusko: geopolitické záujmy verzus spojenecké záväzky

Rusko nemalo priamy dôvod zapojiť sa do európskeho konfliktu. Po tom, ako mu v roku 1878 európske veľmoci odobrali väčšinu plodov jeho víťazstva nad Tureckom vo vojne v rokoch 1877 – 1878 a dali jasne najavo, že nedovolia žiadne rozšírenie vplyvu Ruska v Európe (nehovoriac o zmene hraníc v jeho prospech), Rusko urobilo obrat na východ a obrátilo svoj zrak na Mandžusko a Kóreu. Anglicko reagovalo uzavretím anglo-japonskej aliancie v roku 1902. S anglickou pomocou bolo japonské námorníctvo pripravené na vojnu a v Anglicku sa na základe anglických pôžičiek stavali moderné lode. Francúzsko, ktoré bolo v tom čase spojené s Ruskom spojeneckou zmluvou, sa ukázalo ako nespoľahlivý partner a odmietlo Druhej tichomorskej eskadre tankovanie a zásobovanie vo svojich prístavoch. V dôsledku toho sa Mikuláš II. v júli 1905 pokúsil uzavrieť Björkskú zmluvu s Nemeckom, ale frankofilsky a anglofilsky zmýšľajúca ruská elita tento pokus o zmenu zahraničnopolitického kurzu zmarila. A v roku 1907 sa uzavretím anglo-ruskej dohody definitívne vytvorila Antanta ako blok, ktorý stál proti bloku Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Talianska.

Veľká Británia: vtiahnuť svojich protivníkov do vzájomného boja

Británia niekoľko storočí uplatňovala politiku “brilantnej izolácie”, udržiavania “európskej rovnováhy”, ktorá sa prejavovala bojom proti každej mocnosti nárokujúcej si hegemóniu v Európe. Od sedemnásteho storočia to bolo Francúzsko. Anglicko financovalo koalície proti Francúzsku Ľudovíta XIV. a Ľudovíta XV. a proti revolučnému a napoleonskému Francúzsku. Po Napoleonovej porážke sa najsilnejšou krajinou kontinentálnej Európy stalo Rusko – a Londýn proti nemu začal Veľkú hru.

V roku 1854 bolo Rusko porazené v krymskej vojne. Francúzsko sa opäť dostalo do popredia medzi súpermi Británie. V súlade so svojou stratégiou sa Anglicko pozeralo priaznivo na vzostup Pruska a čiastočne ho potešila porážka Francúzska vo francúzsko-pruskej vojne v rokoch 1870-1871. Nemecké cisárstvo, ktoré vzniklo v dôsledku pruského víťazstva, však nielenže znížilo francúzske nároky, ale začalo presadzovať aj svoje vlastné a stalo sa prvou ekonomikou Európy. Nemecko začalo usilovať o kolónie a zameralo sa na vytvorenie námorníctva, ktoré by sa vyrovnalo britskému. To všetko vytváralo pre Londýn neprijateľné riziká a nútilo ho hľadať spojencov proti Berlínu. A v roku 1904 bola uzavretá anglo-francúzska dohoda o vymedzení sfér vplyvu medzi oboma krajinami. Francúzsko sa teraz nemuselo obávať o bezpečnosť svojich kolónií a všetko úsilie nasmerovať na dobytie Alsaska. Londýn si však uvedomoval, že Francúzsko samo nedokáže vzdorovať Nemecku. A ako druhú protiváhu Nemecka si vybral Rusko.

Porážka v rusko-japonskej vojne a revolúcia

V roku 1905 ukázali slabosť ruského impéria. Nie však natoľko, aby sa Veľká Británia definitívne vzdala Veľkej hry. Ale dosť na to, aby odložila akciu proti Rusku a zapojila ho do boja proti Nemecku. Na zlákanie Ruska do vojny proti Centrálnym mocnostiam Briti dokonca súhlasili s tým, že podporia budúce obsadenie Konštantínopolu (Istanbulu) a úžin Ruskom. O tom, do akej miery sa Londýn chystal tieto sľuby splniť, nie je zaujímavé ani polemizovať. Vo februári 1915 sa z britskej iniciatívy začala Dardanelská operácia Spojencov, ktorej cieľom bolo obsadenie úžin a britská okupácia Istanbulu. Ťažko uveriť, že v prípade úspechu by Londýn súhlasil s prenechaním dobytých území Petrohradu. Napokon, Británia bola znepokojená plánmi Ruska na obnovu svojho námorníctva.

V ďalšom vydaní Veľkého programu výstavby lodí, prijatom v roku 1911, sa stanovilo, že Rusko má mať do roku 1929 v Baltskom mori 16 najnovších bitevných lodí a osem krížnikov (s delami kalibru 406 mm) plus osem dreadnoughtov prvej série a v Čiernom mori 12 najnovších bitevných lodí a štyri dreadnoughty. Ukázalo sa, že ruská flotila nemôže pre Britániu predstavovať menšiu hrozbu ako nemecká. Za týchto okolností si tradície britskej politiky vyžadovali, aby boli protivníci Anglicka proti sebe poštvaní tak, aby sa navzájom zničili.

Výsledkom vojny, ktorá sa začala, bol rozpad štyroch kontinentálnych ríš. Trvala však príliš dlho, stála príliš veľa a nepriniesla Británii očakávaný triumf. Totiž politický triumf bol zatienený, pretože USA, a nie Británia, si začali nárokovať na svetovú ekonomickú dominanciu. Pokiaľ ide o začiatok prvej svetovej vojny, v roku 1917 srbské orgány zatkli všetkých účastníkov atentátu na Františka Ferdinanda a popravili ich na základe obvinenia z vlastizrady. Ak teda v tomto prípade existovala nejaká anglická stopa, bola prerušená.

armadnymagazin.sk