„Ak chce vládna koalícia poraziť extrémistov z Progresívneho Slovenska, musí dokázať spacifikovať extrémistov vo vlastných radoch“, komentuje Eduard Chmelár reakciu Štefana Kuffu

Uvediem vám historické príklady, aby aj tí najväčší zadubenci pochopili, ako je tento incident nebezpečný, píše vo svojom článku politický analytik, publicista, historik a poradca predsedu vlády SR Eduard Chmelár.

Ak chce vládna koalícia poraziť extrémistov z Progresívneho Slovenska, musí dokázať spacifikovať extrémistov vo vlastných radoch. Neveril som včera vlastným očiam a ušiam, čo som videl a počul z poľovníckej slávnosti v zamagurskej obci Malá Franková a musel som si overiť všetky skutočnosti.

Pravdupovediac, to, čo ma znepokojilo najviac, nebolo to, že Štefan Kuffa nevie rozoznať „perverzný film“ od divadelného predstavenia a Tomáš Taraba si vymýšľa báchorky o „predstavení plnom LGBTI scén“, hoci s touto tematikou to nemalo vôbec nič spoločné, lebo hra je o jednom roku života matky, dcéry a vnučky, v ktorom jednej žene zomrel manžel, druhá prestala ľúbiť alkoholika a tretej sa narodilo dieťa. To, čo ma doslova vydesilo, sú rastúce názory časti spoločnosti, ktorá nabáda politikov, aby zakázali politickú stranu, film, divadelnú hru alebo noviny, hoci na to v slobodnej spoločnosti neexistujú žiadne zákonné dôvody. Spoločnosť, ktorá prestane byť na toto citlivá, prekročí prah fašizmu bez toho, aby si to uvedomila. Aj preto je mojou povinnosťou ozvať sa práve v tejto chvíli, keď si myslím, že Slovensko stratilo zmysel pre mieru. Najprv však niekoľko faktov.

Divadelná hra Moje baby írskej dramatičky Ellaine Murphyovej žne ovácie na celom svete a s veľkým úspechom sa hrá na scéne Činohry Národného divadla Košice už osem rokov. Je zaujímavé, že doteraz nikomu neprekážala – pretože takýchto papalášov nájdete skôr na poľovačkách ako v divadle. Od svojej premiéry v roku 2016 východoslovenská prvá scéna na svojej webovej stránke či v propagačných materiáloch upozorňuje, že hra je vhodná pre divákov od 18 rokov. Do svojho programu si ju vybrali organizátori Poľovníckeho dňa v Malej Frankovej, preto práve oni sú zodpovední za to, že to neuviedli vo svojich pozvánkach. A jedine oni majú oprávnenie riešiť to pokojnou a kultivovanou administratívnou cestou. V demokratickej spoločnosti je absolútne neprijateľné, aby vtrhol na predstavenie z pozície štátnej moci nejaký náboženský fanatik s imidžom Nočnej mory z Elm Street a začal rozháňať dav. Toto by si nedovolil ani Jakeš s Biľakom, toto si dovolilo jedine gestapo. Je úplne jedno, čo si o tejto hre myslíte, dôležité je pochopiť princíp, že to, či z divadelného predstavenia odvedú vaše deti, je zodpovednosť rodičov, nie právomoc vysokého štátneho úradníka a navyše z nesúvisiaceho rezortu životného prostredia.

Uvediem vám historické príklady, aby aj tí najväčší zadubenci pochopili, ako je tento incident nebezpečný. Slovensko niečo také zažilo naposledy pred 88 rokmi, keď sfanatizovaná Hlinkova mládež spolu s gardistami protestovala proti premietaniu francúzskeho filmu Golem, ktorý bol plný narážok na nacistickú politiku. 24. a 25. apríla 1936 mladí fašisti vtrhli do kina Tatra, hádzali delobuchy, rozlievali smradľavé látky a vyháňali divákov. Bol to zlom. Keď nacisti v Nemecku a Rakúsku zakázali film podľa Remarqueovho románu Na západe nič nové, rakúski pacifisti a ľavičiari organizovali celé zájazdy na jeho premietanie na Slovensko. Začiatkom roka 1931 chodili do Bratislavy každý víkend plné vlaky, len aby si mohli pozrieť tento slávny protivojnový a humanistický film. O päť rokov bolo všetko inak. Ľudáci a antisemiti slávili úspech, lebo po ich vandalských protestoch bratislavský policajný prezident vydal príkaz film Golem stiahnuť.

Rétorika extrémnej pravice bola rovnaká v tridsiatych rokoch minulého storočia ako aj dnes. Rešpektujem politickú realitu, ale dve dominantné sociálnodemokratické strany Smer-SD a Hlas-SD si musia uvedomiť svoju širšiu zodpovednosť a jasne vymedziť takýmto praktikám mantinely. Náboženský extrémista Štefan Kuffa, s ktorým odmietla spolupracovať ešte aj Martina Šimkovičová, ktorý chcel trestať asistovanú reprodukciu väzením, agresívny človek obvinený z fyzického napadnutia a nebezpečného vyhrážania, nemôže určovať koaličnú politiku ani v oblasti kultúry, ani v ničom inom. Zastaviť divadelné predstavenie si doteraz dovolil v roku 2016 iba vtedajší banskobystrický župan Marián Kotleba a nie je náhoda, že Štefan Kuffa vyšiel práve z radov ĽSNS. Apelujem na strany Smer a Hlas, ak má byť vôbec cítiť ich sociálnodemokratická orientácia, tak toto je zásadný bod, v ktorom sa to musí prejaviť. Pripomínam to zvlášť v predvečer 80. výročia Slovenského národného povstania všetkým, ktorí chcú uľaviť svojmu svedomiu tým, že vraj to bolo povstanie proti Nemcom – lebo v skutočnosti to bolo zásadné vystúpenie nielen proti nacistom, ale aj proti ich domácim ľudáckym a gardistickým prisluhovačom. Z úcty k tým, ktorí proti nim bojovali a položili svoje životy, nesmieme dať takýmto silám ani tú najmenšiu príležitosť na návrat.

Samozrejme, že opozícii nejde ani tak o hodnoty ako o destabilizáciu krehkej vládnej väčšiny. Ale v tom prípade by koalícia nemala robiť všetko pre to, aby jej to uľahčila. Ak rázne neodsúdime takéto Kuffovo správanie, dokonca ho ospravedlňujeme, naháňame jej vodu na mlyn. Naším spoločným prekliatím je historická rozpoltenosť slovenskej spoločnosti. Aj spomínané SNP bolo do značnej miery skôr občianskou vojnou, ktorej rany sme doteraz nedokázali zaceliť. Ako som napísal už v úvode, Slovensko stratilo cit pre mieru. To preháňanie nás raz zničí. Z nešťastne odkomunikovaného, ale štandardne vykonaného odvolania dvoch štátnych úradníkov sa vyrobil falošný zápas za slobodu umenia. Mnohí to hovoria preto, lebo sú dezorientovaní, ale je medzi nimi aj veľa lotrov, ktorí chcú takýmto spôsobom prehlušiť vlastné svedomie, lebo v minulom období aktívne podporovali práve nedemokratické opatrenia potláčajúce slobodu prejavu.

Keď sa tých umelcov spýtate, v čom ohrozuje ich slobodu odvolanie riaditeľa SND alebo riaditeľky SNG, nevedia konkrétne odpovedať, a namiesto toho si „nepolitická“ Otvorená kultúra vymyslela protest, ktorý vyznieva, akoby ich práve vypustili z Pinelovej nemocnice. Je to vraj štafetová protestná akcia, ktorá však nie je verejným zhromaždením, a preto žiadajú občanov, aby sa nezhromažďovali pri protestujúcich. Neprotestujúci protestujúci pritom žiadajú odvolanie ministerky (čo je rýdzo politická požiadavka) a riešenie problémov kultúrneho sektora ako sú zlé pracovné podmienky, chronický nedostatok financií a investičný dlh. To sú však problémy, ktoré im tu zanechali predchádzajúce garnitúry, preto mi je záhadou, prečo nikdy neprotestovali pod oknami neviditeľnej ministerky Natálie Milanovej, ktorá spôsobila väčšinu uvedených finančných problémov.

A stále mi nie je jasné, čo má toto spoločné s ich údajnou neslobodou. Asi to, čo vyštekla herečka Táňa Pauhofová: „My im to neuľahčíme, my im to divadlo nedáme, to nie je tak, že my im to teraz necháme, no tak si hrajte svojho Pribinu a ja idem domov.“ Alebo nebodaj takmer hysterický výkrik Milana Ondríka: „Bolestne sa ma to týka, pretože mi siahli na rodinu. Pre mňa je SND rodina. Čo by ste robili, keby vám na ňu siahli?“

Je naozaj pekné, takmer dojemné, že herci majú taký citový vzťah k SND. Len by som im chcel pripomenúť, že to nie je ich súkromné divadlo, že ho platia všetci občania zo svojich daní, že dokonca nepatrí ani len aktivistickým hercom, ale aj operným a baletným majstrom, a nie náhodou má prívlastok NÁRODNÉ. Preto ak pohŕdajú národnými témami, mali by porozmýšľať, či sú na tom správnom mieste. Lebo toto by Machata, Kroner či Kvietik v živote z úst nevypustili.

Na druhej strane úplne chápem slová herečky Ľuby Blaškovičovej znepokojenej z toho, čo videla v Malej Frankovej, že niečo tak šialené a ponižujúce vo svojej úctyhodnej kariére nezažila. Lebo ak sa najvyšší štátni predstavitelia nedištancujú od týchto praktík, odteraz sa nikto nemôže čudovať, ak sa umelci naozaj budú cítiť ohrození vo svojej slobodnej tvorbe. Umenie bez slobody neexistuje, bez nej je iba čírou propagandou. Od ministerky kultúry by som aspoň v takejto vypätej situácii čakal, že sa zastane pracovníkov svojho rezortu, a nie šialeného štátneho úradníka, s ktorým si nikto nevie rady, a tak si ho prehadzujú z rezortu do rezortu, kde v tom lepšom prípade zavadzia, v tom horšom škodí. Znepokojuje ma, že polícia sa zastala provokujúceho papaláša, ktorý nemal na takéto konanie (opakujem a zdôrazňujem) žiadne zákonné oprávnenie, a nie práv účinkujúcich alebo divákov. „Najvyšším výsledkom výchovy je tolerancia,“ napísala nepočujúca a nevidiaca americká spisovateľka Helen Keller. Dajme si pozor, lebo ak sa z našich životov vytratí, Slovensko zanikne.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna