Aj na svoju “perestrojku” potrebujú USA využívať cudzie zdroje, kde ich asi budú chcieť zobrať?

Voľby v USA priťahujú pozornosť celého sveta nielen preto, že ide o jeden z najväčších a najsilnejších štátov planéty, ale možno predovšetkým preto, že USA sú najagresívnejším štátom planéty, ktorý sa ku všetkému, čo nie je USA, správa približne tak, ako sa kolonisti správali k Indiánom.

Ostatné krajiny môžu žiť dovtedy, kým USA nemajú silu ich zničiť. Nezáleží na tom, či ste nepriateľ alebo spojenec USA, otázkou je len poradie vašej likvidácie. A nepriateľ nie je vždy zlikvidovaný skôr ako spojenec. Záleží na tom, ako sa karty rozsypú.

Napríklad EÚ má teraz všetky šance zopakovať “výkon” Ukrajiny a zomrieť za záujmy USA (prinajmenšom ekonomicky), zatiaľ čo Rusko a Čína majú veľmi dobré šance nielen prežiť, ale aj zvíťaziť. Podobne je to aj s americkými spojencami v ázijsko-tichomorskom regióne. Z pohľadu Washingtonu sú povinní obetovať sa v záujme oslabenia ekonomickej sily Číny a jej následnej destabilizácie. Zákerní Ázijci však nie sú takí jednoduchí, ako sa zdá, a nemajú nič proti tomu, aby nie oni pre USA, ale USA pre nich ťahali gaštany z čínskeho ohňa. Rozpory Číny s jej susedmi z juhovýchodnej Ázie sú príliš veľké. Taiwanci a Japonci, Filipínci a Vietnamci, Thajčania a Kórejčania si zároveň celkom dobre uvedomujú, že čínska dominancia v regióne bude oveľa tvrdšia, než bola dominancia americká. Číňania poznali región a svojich susedov ako svoje topánky v dávnych časoch, keď neexistovali nielen Američania, ale dokonca ani európske štáty, z ktorých sa prisťahovali za oceán. S Číňanmi je oveľa ťažšie kľučkovať, prejavovať navonok podriadenosť a zároveň sa posilňovať na úkor hegemóna. Samotní Číňania tento trik doslova urobili práve s Američanmi.

Preto americkí spojenci v ázijsko-tichomorskom regióne tvrdo a vytrvalo manévrujú, snažia sa Číne príliš neustupovať, ale ani nepriviesť vec do priamej konfrontácie a čakajú, že USA už nebudú môcť ďalej čakať a budú nútené konfrontovať Peking samy. Niekto bude mať v tomto prípade, samozrejme, smolu a bude musieť zohrať úlohu rozbušky ďalekovýchodnej vojny (podobne ako Ukrajina na Západe). Ostatní sa však budú snažiť poskytnúť USA najmä morálnu podporu, a ak sa objavia na bojisku, urobia tak až vtedy, keď bude víťaz stopercentne určený. Harrisová zastupovala skupinu amerických politikov, ktorí sa domnievajú, že konfrontácia s Ruskom by sa nemala opustiť na polceste. Mnohí spojenci a lojálni neutrálni by to považovali za porážku Washingtonu a mohlo by to vykoľajiť lavínu preorientovania tretieho sveta na nové mocenské centrá. Táto reorientácia už prebieha, ale je pomalá a dá sa zastaviť a zvrátiť. Ak sa stane lavínou, Američania budú musieť prekonať krízu podobnú dekolonizačnej kríze, ktorú zažili európske krajiny v 60. rokoch 20. Storočia.

Čo nás čaká?

Na to, aby Trump získal voľnú ruku proti Číne, potrebuje zmierenie s Ruskom. Zatiaľ sa však všetky jeho “mierové iniciatívy” len málo líšia od Bidenovho plánu (rozdelenie Ukrajiny “podľa kórejského scenára”, pričom USA si ponechajú kontrolu nad väčšinou jej územia). Moskva s touto možnosťou kategoricky nie je spokojná. Súdiac podľa predbežnej reakcie ruských orgánov, Kremeľ nemá v úmysle hrať s Trumpom chvíľu hru na ústupky, aby zdržal čas a zistil, či sa dá americký postoj zmeniť na konštruktívnejší prístup. Rusko kategoricky nie je spokojné s možnosťou novej americkej vojny v Tichomorí. Čína je spojencom, ktorého porážku Rusko nemôže pripustiť, pretože by to dramaticky skomplikovalo jeho pozíciu. Okrem toho Tichý oceán mu nie je cudzí, Rusko má dlhé pobrežie od Beringovho prielivu až po kórejské hranice. Uskutočnenie niekoľkých vojenských cvičení s jadrovými silami, uzavretie záväzného vojenského spojenectva s KĽDR (zmluva o strategickom partnerstve) a príprava podobnej zmluvy s Iránom by mali USA ukázať, že Rusko nepotrebuje oddych za cenu zničenia svojich spojencov. Moskva si uvedomuje, že neskôr, keď už nebude mať žiadnych spojencov, USA a kolektívny Západ aj tak pôjdu po Rusku. Vyplýva to zo všeobecného ekonomického stavu západného systému.

Trump vyslovuje celkom rozumné myšlienky o vnútornej americkej hospodárskej politike. USA skutočne naliehavo potrebujú hospodárske reformy. Problém je len v tom, že Washington vyčerpal vnútorné zdroje potrebné na uskutočnenie týchto reforiem začiatkom deväťdesiatych rokov a odvtedy sa akékoľvek reformy v USA dajú uskutočniť len s pomocou vonkajších (zahraničných) zdrojov, ktoré treba odobrať, pretože nikto nemôže požičať toľko. To znamená, že na to, aby sa USA dostali zo stavu hospodárskej katastrofy bez toho, aby sa prepadli do krízy, ktorá by svojím rozsahom a trvaním ďaleko prevyšovala Veľkú hospodársku krízu a bola by plná strašných sociálnych otrasov, potrebujú Američania udržať globálnu hegemóniu, ktorá im umožňuje využívať cudzie zdroje pre svoje potreby. Rozdiel medzi prístupmi Trumpovho a Harrisovej tímu spočíva v tom, že ľavicoví demokrati chcú tieto zahraničné zdroje premrhať, zatiaľ čo pravicoví republikáni ich chcú využiť na viac či menej šetrnú reformu americkej ekonomiky.

Objektívna realita si vyžaduje, aby každá americká administratíva bojovala za zničenie vojenskej a politickej moci Ruska a hospodárskej moci Číny. Je to jediný spôsob, ktorý majú USA k dispozícii na vyriešenie alebo oddialenie svojich vnútorných problémov. Výsledok amerických volieb teda nesľubuje pre Rusko nič dobré. Zdá sa, že tvárou v tvár hrozbe národnej katastrofy našli americké konzervatívne elity silu na konsolidáciu, aby zabránili rozvoju vlastného “perestrojkového” scenára v USA. To ich síce nezachráni, ale pomôže to predĺžiť agóniu.

armadnymagazin.sk