Agresia USA voči Mexiku v 19. storočí – vzor demokratických agresií a symbol protestantsko-anglosaského pokrytectva

Ziskuchtiví apoštoli slobody a demokracie. Ak by sme chceli zhromaždiť všetky liberálno demokratické frázy používané proti imperializmu, autoritárstvu, zlým monarchiám, netolerantnému pápežstvu, kolonializmu a útlaku, ktoré boli propagandou Spojených štátov vygenerované za posledných 250 rokov, zrejme by nám na to nestačili ani dve špecializované akadémie vied.

Počnúc ich vlastnou revolúciou v 18. storočí, pokračujúc rôznymi konfliktmi s okolitými krajinami a aj vlastným vnútorným konfliktom, cez I. aj II. svetovú vojnu až po súčasnú dobu americkej geopolitickej hegemónie, zaplavovali Spojené štáty svet svojou pokryteckou propagandou, ktorá je autentickým dedičom anglosaskej protestantskej propagandy 16. a 17. storočia. V nej vystupujú potomkovia anglických puritánov a protestantov ako držitelia pochodne pokroku a očistenia sveta od imperializmu, monarchizmu, autoritárstva, pápežstva a ako idealistickí exportéri myšlienky demokracie a slobody do celého sveta.

V tejto mesianistickej sebaprezentácii protestantskej demokracie anglosaského typu, ako vykupiteľa ľudstva z otroctva duchovného aj telesného, a v interpretácii dejín ako postupného boja tejto dobrej demokracie Spojených štátov za slobodu a právo vo svete, však tkvie tak výdatná porcia falošnosti, neprávd a pokrytectva, že len dôkladné zamlčiavanie a arogantná jednostranná interpretácia faktov umožnili tomuto výkladu, aby sa udržal pri živote.

Samozrejme, tento výklad sa teší svojmu dobrému zdraviu aj vďaka solídnej moci finančnej i vojenskej. A preto môžeme s istotou predpokladať, že akonáhle bude táto hegemónia a moc otrasená, zmení sa obratom aj interpretácia úlohy USA vo svetových dejinách a z úst predajných žurnalistov a historikov sa dozvieme záplavu „nových“ faktov a predovšetkým nových interpretácií obracajúcich zástoj Spojených štátov v dejinách naruby. Určite nebude odrazu chýbať ani úplne protikladná, extrémna démonizácia USA a oslava nového hegemóna, nech už to bude ktokoľvek. Na to už predajní škrabáci majú svoje perá. Pustime sa preto do kritiky Spojených štátov teraz, kým to ešte nie je povinná jazda snaživých hlupákov.

Idealistický boj proti tmárstvu?

Ako sme už ukázali na portáli Christianitas.sk v prípade americkej revolúcie z roku 1775 , protestantská a anglosaská interpretácia udalostí vykresľuje dejiny výlučne pod uhlom zmienenej mesianistickej predstavy Spojených štátov, ako svetového šíriteľa demokracie a slobody do tmárskych a zaostalých kútov sveta. Realita však bola od samého začiatku odlišná a motorom expanzie USA bola skôr nenávisť k tradičnému svetu katolíckych monarchií, heretická domýšľavosť o vlastnej vyvolenosti a predovšetkým neutíchajúca hrabivosť anglosaského obchodníckeho ducha. Jeho hlavným príznakom je trvalá snaha spojiť do jedného celku dva protikladné trendy: kresťanskú túžbu po spáse a obchodnícko-podnikateľskú dravosť. Výsledkom kŕčovitého spájania týchto nespojiteľných komponentov je kolosálne pokrytectvo.

V jeho rámci sa snažia anglosaskí Američania prisudzovať všetkým svojim prechmatom a hrabivosti idealistické a evanjelizačné pohnútky, zaobaľujú ich do amorfného a ťažko definovateľného kresťansko-humanistického hávu, v ktorom sa miešajú prvky puritanizmu, slobodomurárskeho humanistického étosu, kalvínskej vypočítavosti i tradičnej anglikánskej polovičatosti a duchovného kompromisníctva.

Zlodeji s morálnym rozmerom

Ako klasická ukážka tohto prístupu nám môže poslúžiť anexia mexického Texasu a následná mexicko-americká vojna v polovici 19. storočia. Na tejto udalosti môžeme sledovať neuveriteľnú drzosť ľudí, ktorým nestačí, že kradnú, podvádzajú a porušujú právo, ale chcú byť za to ešte aj chválení ako vzor ľudského správania a šíritelia osvety. Kým banditi inej proveniencie sa uspokoja so svojím lupom, prípadne ak sú to katolíci (alebo pravoslávni) vedia, že sa dopustili hriechu, ale nemohli si pomôcť, tak lump amerického typu túži byť navyše oslavovaný ako morálny hrdina.

Metóda je to zaujímavá. Pevnou a slepou vierou vo svoju vyvolenosť a Bohom požehnanú obchodnícku úspešnosť, sa asi v duchu pravého protestantizmu vyhne zbytočnému pochybovaniu a spytovaniu svedomia, ktoré mu zrejme príliš pripomína nepríjemnú a odmietanú pápeženskú „poveru“ spovede, a zároveň sám seba presvedčí, že všetky jeho „lumpačiny“ slúžia na splnenie Božej vôle, ktorá túži, aby na celom svete zavládol anglosaský typ demokracie. Pod vedením Spojených štátov, samozrejme.

A tak môžeme pozorovať, že práve to, čo vyčítajú Spojené štáty druhým, nielenže sami hojne robili a robia, ale že predstavujú v rámci podobných akcií priam vzor, podľa ktorého sa riadili ďalší nasledovníci. V rámci územnej expanzie priviedli do dokonalosti model infiltrácie cudzieho územia svojimi ľuďmi, a ich následnú ochranu a záchranu pred údajným útlakom, zabalenú do idealistického hávu. Skrátka to, čo teraz vyčítajú iným. K tomu pridajme bombastické reči o tom, ako túžia priniesť slobodu aj domácemu obyvateľstvu, ktoré trpí v danom štáte spolu s osvietenými občanmi USA.

Dobrí demokratickí otrokári a zlí neotrokárski monarchisti

Mexiko, ako najbližší sused USA tvoril prirodzený objekt záujmu anglosaskej hrabivosti. Akonáhle Španielsko oslabené Francúzskou revolúciou a napoleonskými vojnami, nedokázalo kontrolovať situáciu v kolóniách, bolo nútené uzavrieť so Spojenými štátmi tzv. Transkontinentálnu zmluvu z roku 1819, v rámci ktorej sa USA zmocnili Floridy. Motívom expanzie však nebolo šírenie slobody a demokracie v protiklade k zlej španielskej a katolíckej monarchii, ale tri konkrétne zisky: pôda pre amerických plantážnikov, potlačenie Indiánov kmeňa Seminolov, ktorým, zdá sa, zlí katolíci ponechali príliš mnoho voľnosti, a predovšetkým navrátenie veľkého množstva otrokov, ktorí utekali z USA do katolíckej monarchie, pretože – tam bolo otroctvo zakázané. Americký prezident Jackson dokonca neváhal španielske pevnosti na území Floridy napadnúť, bez vyhlásenia vojny, pretože údajne otrokom a Indiánom pomáhali.

To sú ale paradoxy, ako vravieval náš niekdajší dobrotivý prezident Václav Havel, milovník liberálnej demokracie: dobrá anglosaská demokracia bojuje proti tmárskej španielskej monarchii, ktorá zakazuje otroctvo!

Spojené štáty však vyplatenie peňazí, ktoré sľúbili Španielsku v zmluve za Floridu (5 miliónov dolárov), ako aj ratifikáciu zmluvy odložili o dva roky, aby mohli zatiaľ podporovať revolučné slobodomurárske hnutia v Južnej Amerike, bojujúce za odtrhnutie od španielskej koruny, konkrétne najmä takéto snahy v Mexiku. Bolo im jasné, že takéto „oslobodené“ a „nezávislé“ Mexiko bude pre ich expanziu oveľa ľahším sústom ako, síce oslabené, ale európske Španielsko. Akonáhle v roku 1821 vyhlásilo Mexiko nezávislosť, Spojené štáty ratifikovali zmluvu z roku 1819, ktorú už druhá strana ratifikovala dávno predtým.

Proti zlému mexickému diktátorovi, katolíckemu tyranovi

Keď sa USA podporou slobodomurárskeho rozvratu zbavili nepohodlného európskeho suseda, mohla sa začať práca na anexii zaujímavých častí nie príliš stabilného nového štátu. Ten si podľa napoleonského vzoru najprv zvolil cisára Augustína I., avšak takéto usporiadanie bolo očividne v rozpore s predstavami USA, ktoré o niekoľko rokov (1823) neskôr sformuloval do písomnej podoby prezident James Monroe (známa Monroeova doktrína) o vhodnom susedovi. Doktrína si totiž nenárokuje nič menej, než výhradnú dominanciu USA nad celým americkým kontinentom a vyhradzuje si právo odmietnuť monarchistické usporiadanie vo svojom susedstve. Repete tejto osvietenej iniciatívy v Mexiku nastalo neskôr aj pri Maximiliánovi I. Habsburskom.

Cisár Augustín I. bol preto ešte v tom istom roku odstránený republikánskym povstaním pod vedením generála Antonia Lopeza de Santa Annu a Mexiko sa invenčne premenovalo na Spojené štáty mexické. V tejto federácii štátov neexistoval žiadny samostatný Texas a jeho súčasné územie bolo súčasťou mexického štátu Coauhila. Čoskoro si však prezident Santa Anna vyslúžil v USA nálepku diktátora a „tyrana“ milujúceho centralizmus. Prečo? Bol to skrátka centralizmus zameraný proti záujmom Spojených štátov a expanzii ich občanov.

Túto expanziu povzbudilo vo svojej naivite samotné Mexiko, netušiac, že protestanti zo severu im na jednej strane budú schopní sľubovať dodržiavanie podmienok stanovených mexickou vládou, a zároveň ich porušovať, tváriac sa pritom navyše morálne. Expanziu by sme mohli datovať od roku 1823, kedy mexická vláda v snahe osídliť obrovské pláne Texasu prijala tzv. imigračný zákon, ktorý mal stimulovať ich kolonizáciu. Pôvodná myšlienka mexickej vlády mala voči občanom USA výrazne negatívnu konotáciu. Imigranti mali pochádzať podľa jej predstáv z Európy a Južnej Ameriky a mali svojím katolicizmom vyvažovať nežiaduci protestantský vplyv zo severu. Tieto zámery mexickej vlády mali byť zabezpečené (ako naivne verili) dvoma kľúčovými podmienkami, ktoré mexická vláda kládla potenciálnym prisťahovalcom – mali byť katolíckeho vierovyznania (alebo konvertovať) a mali ovládať španielčinu.

A to boli presne tie podmienky, ktoré Anglosasi zo severu nielenže nemohli, ale predovšetkým nechceli splniť. Územie sa im však veľmi páčilo, a tak s tým bolo treba niečo urobiť. Po lacnej pôde lační obyvatelia Kentucky a Tennessee sa s úľubou pozerali cez hranice a kvôli ľahkému nadobudnutiu majetku boli ochotní trochu si v tejto hre s mexickou vládou zašvindľovať. Podpísali listinu, že budú praktizovať katolícke náboženstvo a naučia sa po španielsky, avšak nič z toho nemienili splniť. Mexická vláda sa spoliehala aspoň na to, že protestanti sa dajú zlákať na zmiešané sobáše, následkom ktorých bude ich postupná asimilácia. Protestantský a anglosaský bigotný rasizmus však znemožňoval aj túto variantu.

Útlak imigrantov ako z učebnice?

Čoskoro sa situácia v Texase vyvinula tak, že pôvodných Hispáncov bolo menej ako nových kolonistov zo severu a východu. Skrátka, podobne ako sa to s migrantmi v USA deje dnes, ale v opačnom garde. Tým dostáva celý sled dejín určitý komický efekt.

Čo však ešte znásobuje tento komický efekt údajného šírenia demokracie občanmi USA na západ, je fakt, že tzv. šíritelia slobody sa sťahovali do Texasu ako majitelia otrokov, čo bola prax v Mexiku zakázaná zákonom. Oslavovaní budúci zakladatelia Texaskej republiky, ako Stephen Austin alebo Sam Houston, začínali ako veľmi prozaickí dovozcovia otrokov z USA do Texasu.

Aby sa vyhli možnému postihu zo strany mexickej vlády, vynašli sa kolonisti s pravou protestantskou prefíkanosťou nasledovne: majiteľ priviedol z USA do Texasu otrokov a oficiálne z nich urobil slobodných občanov. Avšak vzápätí museli otroci „dobrovoľne“ podpísať pracovnú zmluvu s dobrým pánom, ktorá bola datovaná až do konca ich života. Niečo podobne duchaplné zrejme pre nás chystajú globalistické kruhy aj dnes: budeme otrokmi, ale zároveň aj slobodnými občanmi.

Mexická vláda o týchto drzých prechmatoch vedela, ale periférnosť územia Texasu jej nedávala veľké možnosti kontroly. Nakoniec, keď už sa nezákonnosti a porušovanie zmlúv rozmnožili do kolosálnych rozmerov, ustanovila mexická vláda tzv. Teránovu komisiu, ktorá priniesla dôkladné odhalenia ignorovania imigračných zákonov prisťahovalcami z USA.

Výsledkom bolo nariadenie vládneho zákazu usadzovania migrantov z USA v Mexiku, na čo mala dozerať sieť vojenských posádok pri hraniciach. Demokratickí milovníci slobody a právneho štátu však tieto zákony ignorovali a ďalej sa ilegálne sťahovali do Mexika. Nepomohlo ani uvalenie špeciálnych ciel pri obchodnom styku medzi Texasom a USA, osvietení demokrati podvádzali ďalej a clá ignorovali. To im však nestačilo a začali napádať vojenské posádky štátu, ktorý ich prichýlil! V roku 1832 museli dokonca pod týmto tlakom, niektoré mexické posádky opustiť niekoľko miest.

„Tyran“ vyžaduje dodržiavanie zákonov

Po sérii takýchto excesov, ktorými protestantskí migranti jasne naznačili v akej úcte majú legitímne požiadavky mexickej vlády, sa už zmienený kolonizačný agent a obchodník s otrokmi Stephen Austin osmelil k ešte väčšej drzosti a vybral sa do hlavného mesta Mexika, aby vládu trochu vydieral. Požadoval oddelenie štátu Texas od štátu Coauhila, s veľmi priehľadným zámerom budúceho odtrhnutia od Mexika a zrušenie colných poplatkov. Mexická vláda správne vyhodnotila mieru Austinovej spoľahlivosti a zavrela ho na osem mesiacov do väzenia. Po svojom návrate sa stal samozrejme z vypočítavého obchodníčka hrdina a založil Výbor pre bezpečnosť a styk, ktorý mal koordinovať boj imigrantov proti mexickému „útlaku“.

V roku 1833 sa stal prezidentom v Mexiku generál Antonio Lopez de Santa Anna, ktorý sa rozhodol urobiť koniec anarchii a začal krajinu podriaďovať centrálnej moci. Následkom toho bol vyslaný do Texasu Martín Perfecto de Cos, aby zistil prečo imigranti stále neplatia clá. Keď milovníci slobody a demokracie začali tušiť, že budú musieť platiť štátu dane a poplatky ako každý iný občan, rozhorčili sa a začali volať po zriadení vlastnej armády, na území cudzieho štátu. Tento zámer sa im nakoniec podarilo naplniť a začala tzv. „Vojna za nezávislosť Texasu“, čiže z USA riadená a podporovaná agresia zabalená do zvyčajných fráz o slobode a demokracii.

Ako si tu nespomenúť na podobné situácie v priebehu dejín, v ktorých však Spojené štáty už nehrali úlohu drzého votrelca, ale úlohu ešte drzejšieho morálneho arbitra, ktorý vyčíta druhým to, čo sám predtým robil. Metóda je do úmoru rovnaká: najprv, keď tieto akcie vykonáva USA, tak ostentatívne ignoruje dodržiavanie pravidiel a zdôvodňuje to „národnými záujmami“, „ochranou svojich občanov“ a „bojom za slobodu“. Akonáhle koná tak isto niekto iný, samozrejme niekto, kto nie je spojencom, začína USA hru na medzinárodné právo, zaprisaháva sa svetovým spoločenstvom, právnym štátom, dohodami a podobne. Keď niekto poukáže na podobnosť konania, tak USA a ich sympatizanti omieľajú dokola formulku: sústreďme sa na súčasnosť, neriešme minulosť, to bolo, ale už to tak nebude, no a veď keď konali USA nemorálne, to neospravedlňuje nemorálne konanie ďalšieho a podobne. Skrátka, to už sa teraz nepatrí.

No a keď to všetko začne USA znova, tak sa bude zase porušovaním medzinárodného práva „bojovať za slobodu“, „chrániť svojich občanov“ atď.

Tento model a zdôvodnenia novovekej demokratickej expanzie, podobne pokrytecký ako model starovekej demokratickej expanzie v dobe Perikla, prevzali všetky mocnosti vychádzajúce z demokratických revolučných základov, počnúc komunistickým Sovietskym zväzom, cez národnosocialistické Nemecko, až po záplavu moderných štátov 20. storočia. A práve týmto štátom potom USA tieto metódy vyčítali.

Do boja proti „zákerným“ Mexičanom

A tak akonáhle mali „Texasania“ svoju povstaleckú armádu, začala vojna, ktorej prvá bitka sa odohrala v roku 1835 pri meste Gonzales. Po viacerých bitkách, ktoré sa stali pevnou súčasťou mytológie Spojených štátov a dočkali sa aj adekvátneho hollywoodskeho spracovania, napríklad v klasickom filme Alamo s Johnom Waynom, sa nakoniec generál Santa Anna dostal do zajatia a tam podpísal mierovú zmluvu, potvrdzujúcu samostatnosť Texasu. Neskôr, keď ho Anglosasi prepustili, vyhlásil zmluvu za neplatnú, pretože bol na neho v zajatí vyvíjaný nátlak. Pre USA to však bola zmluva platná a plne kompatibilná s právom.

Následne si Texasania sami darovali ústavu a odhlasovali si pripojenie k USA, avšak doba ešte nebola zrelá a prezident USA Martin Van Uren Texas odmietol. A tak to Texas chvíľu ťahal sám. Avšak, povážte tú drzosť, Mexiko robilo medzitým na územie samostatného a suverénneho štátu počas tejto osamelosti nájazdy! Tým sa jednoznačne preukázalo, že nedemokratickí a katolícki tmári nevedia uznávať základné danosti medzinárodného práva. Také niečo by USA nikdy neurobili. Mexický výklad, že Texas sa odtrhol proti všetkým pravidlám a je stále mexickým územím, bol jasnou ukážkou nenávistnej dezinformácie. A aby toho nebolo málo, Texas (a cez Texas aj USA) podporoval navyše vnútorné mexické vzbury, napríklad na Yucatáne a dokonca povstalcom požičal svoje dve lode. Agresorom však bolo Mexiko, lebo poslalo vojakov na texaské územie!

Keď sa stal veterán imigrácie a kolonizačných podvodov Sam Houston v roku 1941 texaským prezidentom, začala sa zvyšovať aktivita priaznivcov pripojenia Texasu k USA. Niektorí senátori za hranicami však stále váhali. Dôvod? Neboli to žiadne škrupule voči Mexiku, problém bol v tom, že Texas mal na krku dlžobu 10 miliónov dolárov, čo bola v prvej polovici 19. storočia vskutku pekná sumička. Navyše v spore agrárnych otrokárskych štátov s priemyselným severom by Texas predstavoval vychýlenie rovnováhy smerom k agrárnemu Juhu. A tak sa pripojenie v roku 1844 ešte odložilo. Nakoniec však len o rok, pričom Texas si po pripojení musel ponechať svoj dlh.

Koniec dobrý, všetko dobré

Vzápätí USA začali vyvíjať tlak na Mexiko, aby odstúpilo aj ďalšie svoje územie smerom na juh, až po Rio Grande. Prezident Polk v júni 1845 poslal pre istotu do Mexika armádu, keby nechápalo a zároveň ponúkol za toto ako aj ďalšie územia (Kalifornia, Nevada, Arizona, Nové Mexiko a časti Utahu a Colorada, čiže územie veľké ako pol Európy a pomaly ako celé vtedajšie USA) Mexiku sumu 25 miliónov dolárov! Mexiko túto šľachetnú ponuku slobody a demokracie odmietlo. Armáda USA preto napochodovala až k Rio Grande a napadnutie malej „prieskumnej“ jednotky USA mexickou armádou (na území, ktoré patrilo Mexiku) využil prezident Polk na vyhlásenie vojny. Tá nakoniec zdarne dovŕšila víťazstvo slobody a demokracie a anexiu kýženého územia, ktoré je dodnes vo vlastníctve Spojených štátov. Mexiko dostalo milostivo finančnú kompenzáciu – 15 miliónov dolárov, o desať menej ako malo pôvodne dostať. A potom, že kalvínska šetrnosť sa nevypláca.

Mexiko tak prišlo o 55 % svojho územia, a to sa dokonca medzi nenásytnými americkými kongresmanmi ozývali hlasy požadujúce anexiu celého Mexika. Aby priniesli tamojším obyvateľom slobodu a demokraciu, samozrejme.

Neúprosný osud však zabránil zvyšným Mexičanom dostať sa vtedy pod toto nanajvýš osvietené jarmo. A tak môžu teraz utekať cez hranice na územia, ktoré im kedysi patrili. Američania však protestujú proti ich nelegálnemu prechádzaniu hraníc, ignorujúc fakt, že ich predkovia zo severu postupovali presne tak isto. Dejiny majú tiež svoj humor. A ten najveselší, je ten demokratický.

AUTOR: Branislav Michalka

ZDROJ: Christianitas