USA pracujú na „antičínskom NATO“

„Protičínske NATO“ – tak by sa dala nazvať organizácia, ktorú Spojené štáty plánujú v blízkej budúcnosti vytvoriť v juhovýchodnej Ázii.

Koho chce Washington nalákať do tejto štruktúry, prečo je nepravdepodobné, že z tohto podniku niečo vzíde a ako to ovplyvní záujmy Ruska?

18. augusta sa v Camp Davide uskutoční trilaterálny summit za účasti lídrov USA, Južnej Kórey a Japonska. Prvý takýto summit v histórii.

„Traja lídri budú diskutovať o rozvoji trojstrannej spolupráce v indicko-pacifickom regióne a mimo neho, vrátane reakcie na hrozby, ktoré predstavuje Severná Kórea,» oznámila tlačová tajomníčka Bieleho domu Karine Jean-Pierreová.

Je však zrejmé, že účelom samitu je v prvom rade vytvoriť účinný mechanizmus na zadržanie Číny.

Spojené štáty sa už dlhé roky snažia vybudovať vo východnej Ázii akési „protičínske NATO“ – zhromaždiť pod svoje krídla skupinu krajín a zorganizovať ich do vojensko-politickej aliancie zameranej na zadržanie Číny. Zdalo by sa, že kandidátov do tohto bloku je viac než dosť. Čína má územné spory takmer so všetkými svojimi susedmi. Čínska ekonomická expanzia vyvoláva strach v mnohých regionálnych krajinách (od Vietnamu po Austráliu) a ľudskoprávne aktivity (teda ochrana práv čínskych diaspor, zasahujúc do ekonomík krajín juhovýchodnej Ázie) sú vnímané ako priama hrozba pre národnú bezpečnosť.

Väčšina týchto krajín je však buď ďaleko od Číny (Veľká Británia, Austrália) alebo príliš slabá, prípadne nepovažuje za potrebné ísť do priameho konfliktu s Pekingom ruka v ruke s Američanmi (napríklad India). Preto sú kľúčovými spojencami USA v ich protičínskych aktivitách Taiwan, ako aj Japonsko a Južná Kórea. Práve spolupráca s nimi je jadrom všetkých amerických protičínskych projektov v regióne.

Takáto os vyzerá veľmi silne.

„Bez ohľadu na to, ako na blond si zafarbíte vlasy, bez ohľadu na to, aký máte špicatý nos, nikdy sa nemôžete stať Európanom alebo Američanom, nikdy sa nemôžete stať Západom. Vždy musíme vedieť, kde sú naše korene,» pripomenul susedom hlavný čínsky diplomat Wang Yi.

Všetky tri územia sú však hlboko pozápadné (najmä Južná Kórea), obávajú sa Číny a majú najbližší vzťah s USA.

Problém je však v tom, že takýto vzťah nemajú medzi sebou. A ak je s Taiwanom všetko jednoduché (orgány ostrova sú pripravené zúčastniť sa takmer akýchkoľvek protičínskych akcií s akýmkoľvek americkým spojencom), potom kontakty medzi Japonskom a Južnou Kóreou nie sú ani zďaleka ideálne. Minimálne na úrovni obyvateľstva je postoj k Japonsku v Južnej Kórei veľmi nepriateľský.

Vzhľadom na historickú pamäť Juhokórejčanov o období japonskej okupácie v rokoch 1910 až 1945 to nie je prekvapujúce. Obdobie, keď bolo zakázané kórejské písmo, keď sa Japonci správali ku Kórejčanom ako k ľuďom druhej kategórie a keď boli státisíce Kórejčaniek násilne poslané do poľných nevestincov japonskej armády v juhovýchodnej Ázii.

Možno keby japonská vláda uznala tento vojnový zločin a vyplatila odškodné tým ženám, ktoré ešte žijú, potom by sa postoj zmenil – Tokio však tvrdí, že súhlas s prácou v týchto táboroch podpísali samotné ženy. Čo následne vyvoláva ešte väčší hnev kórejského obyvateľstva aj národných politikov. A tak dokola.

Výsledkom bolo, že Južnej Kórei a Japonsku trvalo takmer štyri roky, kým uzavreli konvenčnú dohodu o zdieľaní vojenských spravodajských informácií – presne tak dlho trvalo kórejským politikom, kým „predali“ tento pakt s Japoncami vlastnému obyvateľstvu. V roku 2016 začala fungovať a v roku 2019 bola zastavená pre ďalšiu krízu bilaterálnych vzťahov. Potom, ako Najvyšší súd Kórey nariadil japonským spoločnostiam zaplatiť odškodné potomkom kórejských robotníkov, ktorí boli počas okupácie násilne odvlečení do japonských tovární, Japonci uvalili sankcie na Južnú Kóreu. V reakcii na to Kórejci ohlásili bojkot japonského tovaru.

V dôsledku toho boli vzťahy na niekoľko rokov zmrazené, až do jari 2023, keď japonský premiér Fumio Kishida a nový juhokórejský prezident Yun Seok-yeol usporiadali prvý japonsko-juhokórejský summit po 12 rokoch. Hlavným dôvodom stabilizácie vzťahov je rast severokórejskej a najmä čínskej vojensko-politickej aktivity.

„Keby Čína dvakrát nevstúpila do pohraničných konfliktov s Indiou a dvakrát s filipínskou pobrežnou strážou, nevystrelila rakety do výlučnej ekonomickej zóny Japonska, potom by sa to nestalo,“ povedal americký veľvyslanec v Japonsku Rahm Emmanuel.

A teraz zrejme chcú Američania stavať na úspechu. Dostať japonsko-juhokórejské vzťahy do stavu plnohodnotnej tripartitnej vojensko-politickej aliancie.

S Tokiom nebudú žiadne problémy.

„Na pozadí narastajúcich problémov a ťažkostí, ktorým čelíme, sa myšlienka spojiť úsilie Japonska a Južnej Kórey stáva čoraz dôležitejšou a relevantnejšou,“ uvádza sa v Bielej knihe japonského ministerstva obrany.

Aj v Južnej Kórei sú optimisti.

„Očakáva sa, že vzťahy medzi Soulom a Tokiom sa povýšia na „kvázi alianciu“, v ktorej budú spolupracovať na vojenskej úrovni, aby vyvinuli tlak na Čínu a ovládli Severnú Kóreu. Tieto dve krajiny nikdy nespolupracovali na tejto úrovni, odkedy v roku 1965 normalizovali diplomatické vzťahy,“ píše publikácia „Hankyoreh“.

Iné publikácie sú však zatiaľ skeptickejšie. Nie preto, že Japonsko a Južná Kórea majú rozdielny prístup k Číne a územiu Taiwanu (pri všetkej agresivite nového prezidenta Soul stále nechce prerušiť ekonomické väzby s Čínou). A to ani preto, že na uzavretie takejto „kvázi aliancie“ budú musieť Kórejčania „zabudnúť na históriu“ a vzdať sa požiadaviek na Japoncov, aby obetiam zaplatili odškodné.

Faktom je, že vojenská aliancia (či kvázi, alebo nie) by mala znamenať možnosť zavedenia jednotiek japonskej armády na územie Južnej Kórey.

A toto je časť histórie, na ktorú nikto na Kórejskom polostrove nikdy nezabudne.

„V Južnej Kórei nie je myšlienka vojenskej aliancie s Japonskom obzvlášť podporovaná,“ opatrne priznáva juhokórejský denník „Korea JoongAng Daily“.

Vzhľadom na to všetko sú šance na vznik nejakého seriózneho východoázijského NATO, prinajmenšom mocne porovnateľného s jeho európskym náprotivkom, malé. A pre záujmy Ruska je to, samozrejme, plus.

V prvom rade je dobré, že Američania nedokážu zhromaždiť do úzkej skupiny ani svojich najbližších spojencov v regióne. Táto skupina však nejde ani tak proti Rusku ako proti Číne. A čím silnejší bude americký tlak na Peking, tým viac čínski súdruhovia ocenia rovnocennú interakciu s Moskvou. Budovať vzájomne výhodné partnerstvo a rešpektujúc naše ruské záujmy.

Gevorg Mirzajan, docent, Finančná univerzita, VZGĽJAD

news-front.info