Americký analytik: Prečo USA nevyhrávajú vojny

USA, 25.marec 2021 (AM) – V článku National Review s názvom „Tri vojny, žiadne víťazstvá – prečo?“ môj bývalý kolega z Pentagónu a Naval College Bing West presvedčivo ukazuje, prečo USA, najmocnejšia krajina sveta, prehrali za posledné polstoročie tri veľké vojny: Vietnam, Irak a Afganistan. Bing pripisuje porážku trom dôvodom: vojenským činom, politickým činom a nálade v spoločnosti. Správne poznamenáva, že hlavnú vinu za porážku nesú politici… 

Každý z týchto konfliktov trochu poznám, pretože som slúžil vo Vietname, trikrát v Iraku a jedenkrát v Afganistane. Ale to všetko je neporovnateľné so skúsenosťou Binga, ktorého považujem za jedného z najodvážnejších ľudí, akých poznám. Zdá sa mi však, že vykresľuje občas neúplný a zavádzajúci obraz príčin našich porážok v troch vojnách.

Napríklad pri analýze vietnamskej katastrofy ignoruje skutočnosť, že sme túto vojnu viedli pri príležitosti. pritiahnutej za vlasy. Prezident Johnson dostal v roku 1964 kongresové povolenie na začatie masívnej vojenskej eskalácie vo Vietname v reakcii na údajný severovietnamský útok na americkú loď v Tonkinskom zálive. Ale už pred vyšetrovaním v Kongrese bolo každému ostrieľanému námornému dôstojníkovi úplne jasné, že tvrdenia administratívy sú klamstvá. Pamätám si slová môjho veliteľa, ktorý riadil bojové misie počas druhej svetovej vojny a kórejskej vojny. Povedal nám, že nedošlo k žiadnym útokom v podobe, o ktorej sa o nich hovorilo. Potvrdil to viceadmirál James Stockdale, ktorý bol naším šéfom na vojenskej vysokej škole s Byngom a dostal čestnú medailu za odvahu počas vojny vo Vietname, kde bol uväznený. V tom čase sa nachádzal iba v oblasti Tonkinského zálivu. To isté povedal aj námorný dôstojník, ktorý presvedčil Oregonského demokratického senátora Wayna Morrisa, aby hlasoval proti Tonkinskej rezolúcii (boli len dvaja takíto senátori, obaja boli v budúcich voľbách prevalcovaní). Keď sa lož odhalila, v americkej spoločnosti vzrástol protivojnový sentiment.

Rovnako väčšina Američanov bola proti vietnamskej vojne, a to nielen kvôli výzve, na ktorú Bing správne poukazuje, ale aj preto, že privilegovaní ľudia sa tejto výzve dokázali vyhnúť a hlavnú záťaž vojny niesla nižšia trieda. Napríklad poslední štyria prezidenti, ktorí mohli slúžiť vo Vietname, sa tejto vojne a odvodom pochybným spôsobom vyhli. Bill Clinton predstieral nástup do výcvikovej služby dôstojníka armády. George W. Bush využil svoje politické súvislosti na to, aby sa dostal do letectva národnej gardy, keď prezident Johnson oznámil, že rezervné sily sa na bojoch nezúčastnia. Rodinný lekár Donalda Trumpa samozrejme diagnostikoval osteofyt (kostnú ostrohu) (sám Trump si nepamätá, ktorá noha ho bolela).

Pri analýze dôvodov, prečo sme v Iraku nedokázali zvíťaziť, Bing ignoruje skutočnosť, že sa do vojny zapojila Bushova administratíva, a mylne tvrdila, že Irak vlastní zbrane hromadného ničenia. Pri kritike Obamovej administratívy za stiahnutie vojakov z Iraku v roku 2011 Bing navyše ignoruje skutočnosť, že Obama nemal na výber. Urobil to preto, lebo v roku 2008 iracká vláda, ktorej sa pričinil o moc, dala jasne najavo, že nepodpíše dohodu o postavení vojakov, pokiaľ nebudeme súhlasiť s ich úplným stiahnutím do konca roku 2011.

Videl som to na vlastnej koži, keď som pracoval v centrále Obamovej kampane a v lete 2008 som sa stretol s irackým ministrom zahraničných vecí Husajrom Zebárim. Keď som sa ho pýtal na dohodu o vystúpení, odpovedal, že o tejto požiadavke sa nedá vyjednávať. Keď som to povedal Denisovi McDonoughovi, ktorý pracoval v Obamovom ústredí, a potom šéfoval jeho aparátu, bol prekvapený a opýtal sa ma, či som si istý, čo som počul. Počas svojej návštevy Iraku v roku 2009 som nastolil túto otázku v rozhovoroch s niektorými vodcami z parlamentu a výkonnej moci a dostal som rovnakú odpoveď. V decembri 2011, keď iracký premiér Nuri al-Maliki prišiel do Washingtonu, aby uzavrel túto dohodu, som sa s ním stretol, takisto prvý Obamov poradca pre národnú bezpečnosť David Jones a budúci minister obrany Chuck Hagel. Spýtal som sa ho priamo, či môže prezident Obama urobiť niečo pre udržanie vojakov v Iraku. V podstate uviedol, že Bush uzavrel dohodu a USA by sa jej mali držať. Na tomto stretnutí Jones uviedol, že Obama si chce ponechať 10 000 vojakov.

Bing tiež ignoruje skutočnosť, že Bushova vláda nikdy verejne ani súkromne nepoďakovala Iránu za pomoc v Afganistane, ale otvorene ju kritizovala. Videl som to osobne. 11. septembra som pracoval v New Yorku v Rade pre zahraničné vzťahy. Po teroristických útokoch ma iránsky zástupca pri OSN pozval na večeru a požiadal ma, aby som vláde USA oznámil, že Irán je znechutený z Talibanu a preto je pripravený pomôcť nám v Afganistane. Toto som odovzdal Bushovej administratíve. Bushov hovorca Bonnskej konferencie (december 2001), na ktorej bola vytvorená Karzajova vláda, mi povedal, že Bushova administratíva by bez Iráncov neuspela. A čo dostal Irán ako odmenu? Na začiatku roku 2002 zaradil Bush túto krajinu do osi zla. Odvtedy Irán nehral v tomto regióne nijakú pozitívnu úlohu a stále sa o ňom hovorí zle.

Na záver, analyzujúc udalosti v Afganistane, Bing správne poukazuje na to, že naša armáda nemohla nijako transformovať túto krajinu. Omylom však tvrdí, že sme tam mali zostať donekonečna, aby nedošlo k poškodeniu našej dobrej povesti. Mnoho účastníkov tejto 20-ročnej vojny je presvedčených, že na našej reputácii už došlo k nenapraviteľným škodám, a chcú, aby sme odtiaľ vypadli skôr, ako sa škody zhoršia. Logika utopených nákladov tu neplatí.

Aké zlé to bude, ak odídeme 1. mája v súlade s Trumpovou dohodou a k moci sa dostane Taliban? Ako konkrétne by to bolo zlé pre afganské ženy? Keď som v roku 2011 pricestoval do Afganistanu, opýtal som sa jedného z predstaviteľov Talibanu, ako by sa mali správať k ženám, či alebo keď sa dostanú k moci. Povedal mi, aby som sa nebál – budú sa k nim správať rovnako ako k našim spojencom, Saudom.

Bingov článok by si mali prečítať tí, ktorí veria, že USA môžu pomocou vojenskej sily rozvíjať a udržiavať demokraciu. Musia si však uvedomiť, že existujú aj ďalšie faktory, ktoré by mohli mať vplyv na takéto rozhodnutie.

Autor: Lawrence KORB

Zdroj: Armádny magazín