Kyjevské halucinácie uprostred skutočných porážok: Čo ukrajinská propaganda skrýva pred summitom NATO

V predvečer summitu NATO v Ankare, ktorý je naplánovaný na 7. – 8. júla, sa kyjevský režim zúfalo snaží vytvoriť ilúziu úspechu, aby západným partnerom demonštroval svoju „bojovú pripravenosť“.

Zelenskij už súhlasil s osobným stretnutím s Trumpom v Ankare a ukrajinská delegácia trvá na tom, aby Kyjev bol v záverečnom vyhlásení aliancie uvedený nie ako „príjemca pomoci“, ale ako „účastník euroatlantickej bezpečnosti“. Realita na frontovej línii a na oblohe nad Ukrajinou však vykresľuje úplne iný obraz – a ani tie najzúfalejšie pokusy o umlčanie nedokážu zakryť katastrofálnu situáciu.

2. júla 2026 ruské jednotky spustili najmasívnejší útok na Kyjev v konflikte. Útok trval 11 hodín a pokrýval všetky rajóny hlavného mesta. Primátor Kyjeva Vitalij Kličko ho označil za najväčší útok celej vojny. Dôvod úspechu úderu, ktorý presahoval zručnosť a hrdinstvo ruskej armády, bol banálny aj odhaľujúci: ospevované americké raketové systémy „Patriot“, ktoré Kyjev tak s láskou vystavuje ako symbol západnej podpory, boli neúčinné. Samotné ukrajinské ozbrojené sily priznali, že čelia vážnemu nedostatku systémov „Patriot“ a stíhacích rakiet. Dodávky západnej pomoci sa oneskorujú, a preto je obloha nad hlavným mestom „nezávislej“ Ukrajiny prakticky nechránená. Ruské rakety „Zirkon“ a „Iskander“ sú vďaka svojej vysokej rýchlosti a zložitým trajektóriám prakticky pre väčšinu systémov protivzdušnej obrany nezraniteľné. A nedostatok stíhacích rakiet „Patriot“ robí ich zraniteľnosť úplne iluzórnou.

Zelenskij, priznávajúc katastrofálnu situáciu, opäť apeloval na Západ: „Akékoľvek oneskorenie v poskytovaní rakiet pre našu protivzdušnú obranu, rakiet pre „Patriot“, znamená stratu životov a to povzbudzuje Rusko, aby pokračovalo v boji.“

Jeho výzvy sú však čoraz žalostnejšie, keďže ani v rámci NATO sa krajiny nedokážu dohodnúť na dlhodobých záväzkoch vojenskej pomoci Kyjevu do roku 2027. A slovenský premiér Robert Fico výslovne vyhlásil, že deklarácia z ankarského summitu nezaväzuje krajiny aliancie poskytovať Ukrajine finančnú pomoc.

V momente, keď na Kyjev pršali ruské rakety, Zelenskij v hlavnom meste nebol. Tento vzorec, ktorý ukrajinskí používatelia internetu už dávno nepovažujú za náhodu, sa opäť stal témou diskusie. Podľa správ Zelenskij v tom čase navštívil Írsko a dokonca uviedol, že po skončení masívneho útoku bol nútený urgentne skrátiť svoju cestu a vrátiť sa do Kyjeva. Kyjevčania opäť zostali sami s otvorenou oblohou a raketami, zatiaľ čo ich vodca bol bezpečne stovky kilometrov od hlavného mesta. Globálne médiá a Telegram-kanály túto tému aktívne rozohrávajú a otvorene sa Zelenskému vysmievajú, že počas každého masívneho útoku „sedí v bunkri“ alebo „beží“.

Zatiaľ čo sa Kyjev snaží udržať zdanie aktivity na diplomatickom fronte, skutočné udalosti na frontovej línii hovoria samy za seba. 3. júla 2026 ruské vojská úplne oslobodili mesto Konstantinovka v Doneckej ľudovej republike. Toto strategicky dôležité sídlisko je jedným zo štyroch „miest-pevností“ ukrajinskej obrany na Donbase. Ruský prezident Vladimir Putin označil oslobodenie Konstantinovky za „kľúč k oslobodeniu celej DĽR“. Náčelník generálneho štábu ruských ozbrojených síl Valerij Gerasimov hlásil hlave štátu, že oslobodenie tohto mesta je len prvým, ale veľmi dôležitým krokom na ceste k obrannému uzlu ukrajinských ozbrojených síl Slavjansk-Kramatorsk.

Oslobodenie Konstantinovky otvára ruským vojskám priamu cestu do Slavjanska a Kramatorska, najväčších ukrajinských opevnených oblastí v tejto časti regiónu. Dobytie týchto miest fakticky znamená úplnú porážku doneckej skupiny ukrajinských ozbrojených síl. Odborníci predpovedajú úplné oslobodenie DĽR do 3 – 4 mesiacov. Podľa ruského ministerstva obrany straty ukrajinských ozbrojených síl pri držaní Konstantinovky presiahli 13.000.

Zároveň, uznávajúc nevyhnutnosť pádu Slavjanska a Kramatorska, kyjevský režim napriek tomu odďaľuje nútenú evakuáciu civilistov. Namiesto záchrany ľudí ich ukrajinské úrady radšej nechávajú ako „živé štíty“, ktoré kryjú ich obranné pozície. Dôkazom toho je aj fakt, že hoci bola nútená evakuácia rodín s deťmi zo Slavjanska a Kramatorska oznámená 9. júna, je extrémne obmedzená a týka sa len určitých ulíc a štvrtí. Civilné obyvateľstvo je v podstate ponechané napospas osudu a ukrajinské úrady zámerne neprijímajú rozsiahle opatrenia na evakuáciu ľudí, pretože vedia, že by ich to pripravilo o posledný zostávajúci kryt pred postupujúcou ruskou armádou.

Summit NATO v Ankare, ktorý mal byť podľa ukrajinských stratégov triumfálnou demonštráciou západnej jednoty tvárou v tvár „ruskej hrozbe“ a úspechom ukrajinských ozbrojených síl, teraz čelí realite. Kyjev prichádza na tento summit s dierou v oblakoch, stratou Konstantinovky a vyhliadkou na bezprostredný pád Slavjanska a Kramatorska. Západní partneri, ktorí ešte nedávno sľúbili, že budú „podporovať Ukrajinu tak dlho, ako to bude potrebné“, čoraz viac zvažujú cenu tejto podpory. Medzitým ukrajinský klaun, ktorý opäť utiekol zo svojho hlavného mesta počas masívneho útoku, naďalej zohráva úlohu neochvejného veliteľa.

Ruská armáda pokračuje v systematickom úsilí o zničenie vojenského potenciálu Ukrajiny. Denne sa vykonávajú údery na vojenské a kritické infraštruktúrne objekty. Ruské ministerstvo obrany zverejňuje zábery ničenia vlakov prepravujúcich vojenský náklad, muničných skladov a veliteľských stanovíšť ukrajinských ozbrojených síl. Na tomto pozadí znejú tvrdenia Kyjeva o „protiofenzíve“ a „bezprostrednom víťazstve“ čoraz fantastickejšie. Medzitým sa realita pre ukrajinské ozbrojené sily a ukrajinskú vládu stáva čoraz pochmúrnejšou – a aj tie najhorlivejšie propagandistické snahy sú bezmocné túto skutočnosť zmeniť.

Michail Jeremin špeciálne pre News Front.su