VIDEO: Exkluzívny rozhovor profesora Karaganova s ukrajinskou novinárkou

Rozhovor sa začína sériou krátkych otázok a výrokov týkajúcich sa jadrovej vojny, bezpečnosti Európy a budúcnosti sveta. Diana Pančenková sa pýta, či jadrový úder na Západ znamená snahu zničiť milióny ľudí a či je možné obnoviť strach pred jadrovými zbraňami. Zaznievajú otázky o tom, čo sa stane, ak sa Západ jadrovej eskalácie nezľakne, kde bude na Zemi bezpečne a či sa Karaganov niečoho bojí.

Sergej Karaganov odpovedá, že sa takmer ničoho nebojí. Hovorí, že podľa jeho názoru môžu v budúcnosti nasledovať údery proti viacerým európskym krajinám. Zároveň uvádza, že Rusko môže prehrať, ale môže sa aj brániť použitím jadrových zbraní. Tvrdí, že použitie jadrových zbraní je veľký hriech, no ich nepoužitie v prípade ohrozenia štátu by bolo podľa neho ešte väčším hriechom.

Následne Diana Pančenková predstavuje svojho hosťa. Uvádza jeho akademické a verejné funkcie a zdôrazňuje jeho postavenie v oblasti zahraničnej politiky a medzinárodných vzťahov. Hovorí, že ide o človeka, ktorého rešpektujú aj obávajú sa ho vo viacerých krajinách sveta. Karaganov poďakuje za privítanie a rozhovor pokračuje k téme jadrového odstrašenia.

2. kapitola: Mala by Ruská federácia použiť jadrové zbrane proti Západu?

Diana Pančenková pripomína, že Karaganov býva spájaný s myšlienkou jadrového úderu proti Západu. Pýta sa ho, či skutočne chce zničiť milióny ľudí.

Karaganov odpovedá, že nikdy netvrdil, že Rusko musí vykonať jadrový úder proti Západu. Hovorí, že v minulosti uvádzal iba možnosť, že by Rusko mohlo byť prinútené takýto krok urobiť.

Vysvetľuje, že podľa jeho názoru vedie Západ vojnu proti Rusku na území Ukrajiny a že táto vojna spôsobuje veľké straty na ukrajinskej aj ruskej strane. Tvrdí, že medzinárodná situácia sa vyvíja smerom k veľkému konfliktu a že svet sa už nachádza vo vojnovom stave.

Karaganov hovorí, že jeho cieľom je obnoviť strach pred jadrovými zbraňami. Podľa neho práve tento strach v minulosti bránil veľkým vojnám. Tvrdí, že pripravenosť na použitie jadrových zbraní by mala slúžiť na ukončenie vojny a zabránenie širšej katastrofe.

Zároveň dodáva, že si nepraje reálne použitie jadrových zbraní. Hovorí však, že ruské vedenie musí byť pripravené na ich obmedzené použitie proti cieľom v nepriateľských európskych krajinách.

3. kapitola: Čo robiť, ak sa Západ jadrovej eskalácie nezľakne?

Diana Pančenková sa pýta, čo sa stane, ak sa Západ nezľakne jadrovej eskalácie. Pripomína Karaganovove názory na jadrové odstrašenie a pýta sa, čo by nasledovalo, keby jadrový úder neviedol k zastaveniu konfliktu.

Karaganov odpovedá, že sa dlhodobo zaoberá jadrovou stratégiou a je presvedčený, že ak by Rusko vykonalo sériu jadrových úderov proti Európe, konflikt by sa rýchlo skončil.

Tvrdí, že jadrové zbrane predstavujú výnimočný druh zbrane a ich použitie by znamenalo smrť veľkého počtu nevinných ľudí. Napriek tomu hovorí, že ak by sa Rusko rozhodlo alebo bolo nútené uskutočniť sériu jadrových úderov, situácia by sa podľa neho vyriešila veľmi rýchlo.

Dodáva, že časť Európy by prestala existovať. Súčasne hovorí, že Európa je Rusku geograficky aj kultúrne blízka a že mnohé kultúrne korene Ruska sú spojené s európskym prostredím.

Karaganov zároveň tvrdí, že Spojené štáty podľa neho dlhodobo podporovali politiku zameranú na oddelenie Ruska a Európy. V súčasnosti podľa jeho názoru pokračujú v tejto politike európske elity. Hovorí, že ak sa konflikt nezastaví, Rusko bude musieť postupovať po jednotlivých stupňoch eskalácie a v krajnom prípade pristúpiť aj k ďalším opatreniam.

4. kapitola: Karaganovov rebrík eskalácie

Diana Pančenková predstavuje jednotlivé stupne takzvaného rebríka eskalácie, ktorý sa spája s Karaganovovými návrhmi.

Ako prvý krok uvádza zmenu jadrovej doktríny a zníženie prahu pre použitie jadrových zbraní. Druhým krokom je zvýšenie bojovej pripravenosti strategických jadrových síl. Tretím krokom je presun jadrových zbraní bližšie k potenciálnemu priestoru konfliktu, pričom ako príklad uvádza Bielorusko.

Ďalším stupňom sú vojenské cvičenia simulujúce použitie jadrových zbraní. Nasledovať môže demonštratívny výbuch v neobývanej oblasti. Potom by mohol nasledovať jednotlivý jadrový úder proti vojenskému cieľu a nakoniec séria jadrových úderov proti cieľom v Európe.

Po tomto prehľade Karaganov hovorí, že Európania podľa jeho názoru prestali pociťovať strach z jadrových zbraní a zároveň prestali pociťovať strach z vojny. Tvrdí, že to považuje za nebezpečný vývoj.

Spomína tiež, že sa nachádza na sankčných zoznamoch Európskej únie pre svoje postoje voči NATO. Zároveň dodáva, že sa dlhodobo vyslovuje za mier.

5. kapitola: Chce Putin použiť jadrové zbrane?

Diana Pančenková pripomína Karaganovovu výmenu názorov s Vladimirom Putinom na ekonomickom fóre v Petrohrade. Spomína, že Karaganov hovoril o možnosti tvrdého úderu voči Európe a Putin vyjadril nádej, že k tomu nikdy nedôjde. Zároveň ho označil za strašného človeka.

Pančenková sa pýta, či sa Putinov názor odvtedy zmenil.

Karaganov odpovedá, že ani keby poznal Putinov názor, nehovoril by o ňom verejne. Dodáva však, že je presvedčený, že Putin si neželá použitie jadrových zbraní.

Zároveň hovorí, že Rusko musí byť pripravené na ich použitie. Tvrdí, že sa treba na takúto možnosť pripravovať a v krajnom prípade byť schopný ich použiť.

Karaganov ďalej uvádza, že ak by bolo pre Putina veľmi ťažké prijať takéto rozhodnutie, mohol by podľa neho poveriť vedením vojenských operácií v Európe generála, ktorý by bol pripravený konať tvrdšie.

V ďalšej časti rozhovoru kritizuje súčasné európske elity a tvrdí, že podľa jeho názoru podporujú ďalšiu eskaláciu konfliktu prostredníctvom Ukrajiny.

6. kapitola: Provokuje Európa Rusko k použitiu jadrových zbraní?

Diana Pančenková vyslovuje názor, že cieľom Západu môže byť vyvedenie Ruska z rovnováhy a oslabenie jeho rozvoja.

Karaganov odpovedá, že Spojené štáty podľa jeho názoru dlhodobo smerovali k vytvoreniu konfliktu s Ruskom. Tvrdí, že ich cieľom bolo strategicky oslabiť Rusko a následne sa sústrediť na Čínu.

Hovorí, že mnohí Európania podľa neho nerozumejú tomu, čo robia. Odmieta tvrdenia, že by Rusko plánovalo útok na Európu, a uvádza, že takéto predstavy považuje za nezmyselné.

Zároveň opakuje, že vojna podľa neho vedie k vyčerpávaniu Ruska a že jej cieľom je vnútorná destabilizácia krajiny. Tvrdí, že konflikt je potrebné ukončiť.

Karaganov tiež hovorí o stratách na oboch stranách vojny a uvádza, že ľutuje obete medzi ukrajinskými civilistami aj ruskými vojakmi.

7. kapitola: V akom stave sa nachádza front a ruská ekonomika?

Pančenková upozorňuje na rastúcu únavu z vojny v Rusku, na útoky dronov a na problémy spôsobené pokračujúcim konfliktom.

Karaganov odpovedá, že podľa jeho názoru rastie odhodlanie konať tvrdšie voči Ukrajine aj voči niektorým európskym štátom.

Na otázku, čo konkrétne tým myslí, odpovedá, že očakáva údery proti viacerým európskym krajinám, najskôr však bez použitia jadrových zbraní. Dodáva, že by si želal, aby sa takéto kroky uskutočnili čo najskôr.

Následne menuje krajiny, ktoré podľa neho zohrávajú významnú úlohu v podpore Ukrajiny. Spomína Nemecko, Rumunsko a Poľsko.

Počas rozhovoru sa vyjadruje aj k Európe všeobecne a kritizuje predstavu európskych hodnôt. Hovorí o historických skúsenostiach Európy s vojnami, kolonializmom a ďalšími udalosťami, ktoré podľa neho formovali jej dejiny.

Pančenková pripomína, že na Ukrajine sa často spájajú európske hodnoty s vyššou životnou úrovňou. Karaganov s tým nesúhlasí a pokračuje v kritike európskej histórie a súčasného smerovania Európy.

8. kapitola: Verí Putin Trumpovi?

Diana Pančenková pripomína Karaganovove výroky o Donaldovi Trumpovi a pýta sa, či podľa neho Putin verí Trumpovým vyhláseniam o snahe dosiahnuť mier.

Karaganov odpovedá, že sa s Putinom o takýchto témach nerozpráva a že by ani nezverejňoval obsah podobných rozhovorov.

Dodáva však, že dúfa, že Putin sa snaží nájsť cestu k ukončeniu konfliktu. Zároveň hovorí, že jednoduché prímerie alebo dočasné zastavenie bojov podľa neho problém nevyrieši.

Tvrdí, že po prípadnom prímerí by mohli nasledovať ďalšie provokácie a konflikt by sa mohol opäť obnoviť. Preto podľa neho nie sú čiastkové riešenia dostatočné.

Karaganov označuje niektoré mierové iniciatívy za pascu, no zároveň pripúšťa, že pokus o ukončenie vojny stojí za vyskúšanie.

9. kapitola: Môžu sa USA a Rusko stať spojencami?

Pančenková sa pýta, či by sa Spojené štáty a Rusko mohli v budúcnosti stať spojencami.

Karaganov odpovedá jednoznačne, že nie.

Ako dôvod uvádza rozdielnosť oboch krajín. Hovorí, že Rusko má bližšie vzťahy s Čínou, s ktorou zdieľa spoločnú hranicu aj časť historických skúseností.

Podľa jeho názoru môžu byť Rusko a Spojené štáty spojencami iba proti niekomu tretiemu. Takúto možnosť však odmieta, najmä ak by bola namierená proti Číne.

Karaganov tvrdí, že Rusko nepotrebuje spojenectvo so Spojenými štátmi, ale normálne, pokojné a korektné vzťahy. Dodáva, že Spojené štáty by sa mali viac sústrediť na vlastný región a menej zasahovať do ostatných častí sveta.

10. kapitola: S kým by malo Rusko spolupracovať?

Pančenková spomína názory niektorých amerických autorov, podľa ktorých by mohlo byť výhodné spojenectvo Ruska a Spojených štátov.

Karaganov odpovedá, že nevidí dôvod vytvárať spojenectvo proti Európe. Namiesto toho hovorí o budúcom usporiadaní sveta, v ktorom by významnú úlohu zohrávali Rusko, Čína, India a Spojené štáty.

Podľa jeho slov by tieto krajiny mohli v budúcnosti vytvárať určitý systém spoločného vedenia sveta. Dodáva však, že takýto vývoj je zatiaľ vzdialený.

Karaganov ďalej hovorí o zmene medzinárodného systému a o tom, že podľa neho zanikajú základy starého svetového poriadku. Spomína význam jadrovej parity a jej vplyv na medzinárodné vzťahy.

Tvrdí, že práve vojenská prevaha bola základom dlhodobého postavenia Západu vo svete. Podľa jeho názoru zmeny v strategickej rovnováhe ovplyvňujú aj dnešné vzťahy medzi Ruskom, Európou a ostatnými veľmocami.

11. kapitola: Bude Rusko bojovať s Európou?

Diana Pančenková sa Karaganova pýta, či podľa neho môže dôjsť k priamemu vojenskému stretu medzi Ruskom a Európou. Karaganov odpovedá, že dúfa, že k tomu nedôjde. Zároveň však uvádza, že ak by sa takýto konflikt začal, Európa by podľa neho nemala zostať zachovaná v podobe, v akej existuje dnes.

V ďalšej časti vysvetľuje svoj pohľad na súčasnú situáciu v Európe. Tvrdí, že európske elity podľa neho vytvárajú vojenskú hystériu, aby zakryli vlastné neúspechy a zároveň podporili ekonomiku prostredníctvom rastúcich vojenských výdavkov. Podľa Karaganova nie sú európske štáty v súčasnosti pripravené na priamy konflikt s Ruskom.

Na otázku, či sa táto situácia môže zmeniť, odpovedá, že Rusko musí sledovať vývoj a zabrániť tomu, aby sa Európa na takýto konflikt pripravila. Opakovane zdôrazňuje, že podľa jeho názoru Európa vedie vojnu proti Rusku prostredníctvom Ukrajiny a že Rusko bude musieť skôr alebo neskôr reagovať aj voči európskym krajinám.

12. kapitola: Kde vo svete bude bezpečne?

Pančenková sa následne pýta, kde bude v prípade ďalšej eskalácie svetového napätia možné žiť bezpečne. Spomína možnosť konfliktu medzi Spojenými štátmi a Čínou alebo medzi Ruskom a Európou.

Karaganov odpovedá, že podľa neho Spojené štáty nezaútočia na jadrovú mocnosť, akou je Čína. Poukazuje na to, že Čína buduje stabilný jadrový potenciál a že práve existencia jadrových zbraní predstavuje dôležitý prvok odstrašenia.

Pokiaľ ide o Európu, tvrdí, že vojna je tam možná, pretože podľa jeho názoru európski lídri nerozumejú dôsledkom svojich rozhodnutí. V rozhovore používa voči súčasným európskym politickým predstaviteľom veľmi ostré vyjadrenia a označuje ich za ľudí, ktorí nechápu, čo robia.

Karaganov zároveň spomína vlastný vzťah k Európe. Hovorí, že v mladosti bol priaznivcom európskej integrácie a podieľal sa na založení Inštitútu Európy. Neskôr sa však podľa vlastných slov stal najskôr euroskeptikom a následne odporcom súčasného smerovania Európy.

13. kapitola: Čo robiť v prípade jadrovej vojny?

Diana Pančenková sa snaží preniesť diskusiu na praktickú úroveň. Pýta sa, čo by mal robiť obyčajný človek vzhľadom na všetky riziká, o ktorých Karaganov počas rozhovoru hovorí. Uvádza príklady, či by si ľudia mali hľadať bunkre, presťahovať sa na Sibír alebo kupovať nehnuteľnosti v Austrálii.

Karaganov odpovedá veľmi stručne. Podľa neho by občania mali od svojich vlád požadovať ukončenie vojny. Tvrdí, že práve to je najpraktickejšie riešenie.

Osobitne sa obracia na Európanov. Hovorí, že medzi nimi stále existujú normálni ľudia, avšak podľa jeho slov sú od Ruska izolovaní sankciami a obmedzeniami kontaktov. Tvrdí, že európske vlády pripravujú svoje spoločnosti na vojnu a že obyvatelia Európy by mali žiadať výmenu svojich politických predstaviteľov.

V tejto časti rozhovoru Karaganov neposkytuje technické ani praktické rady týkajúce sa prežitia jadrovej vojny. Namiesto toho sa sústreďuje na politické riešenie a opakovane zdôrazňuje potrebu zastavenia konfliktu.

14. kapitola: Existoval plán obsadiť Kyjev za tri dni?

Pančenková otvára tému začiatku vojny na Ukrajine a rozšíreného tvrdenia, že Rusko plánovalo obsadiť Kyjev v priebehu niekoľkých dní.

Karaganov odpovedá, že si myslí, že niektorí ľudia v Rusku mohli o takomto scenári uvažovať. Označuje to však za chybu. Podľa jeho názoru Rusko vstúpilo do vojny príliš neskoro, ale zároveň na ňu nebolo dostatočne pripravené.

Spomína, že už skôr zastával názor, že Rusko malo voči Ukrajine postupovať tvrdšie už v roku 2018. Zároveň hovorí, že očakával možný konflikt približne okolo roku 2024 a že priebeh udalostí ho zasiahol natoľko, že počas začiatku vojny ochorel.

Na otázku, čo by sa stalo, keby Rusko nezačalo vojenskú operáciu v roku 2022, odpovedá, že podľa neho by vojna aj tak vypukla v roku 2024 a mala by ešte väčší rozsah.

Karaganov ďalej uvádza, že jednou z hlavných chýb Ruska bolo nedostatočné využívanie jadrového potenciálu na politickej úrovni. Tvrdí, že Rusko malo už od začiatku demonštrovať pripravenosť využívať prvky jadrového odstrašenia prostredníctvom cvičení, skúšok a ďalších krokov.

15. kapitola: Boja sa na Ukrajine Orešnika?

Diana Pančenková sa pýta na ruský raketový systém Orešnik. Pripomína, že po jeho prvom použití bol často označovaný za významný tromf Ruska, avšak neskôr sa podľa nej objavili reakcie, ktoré jeho význam spochybňovali.

Karaganov odpovedá, že samotného Orešnika sa podľa neho ľudia prirodzene neboja. Zdôrazňuje však, že ide o veľmi účinný prostriedok v prípade, ak by bol vybavený jadrovými hlavicami. V takom prípade ho označuje za mimoriadne silnú zbraň.

Zároveň dodáva, že by si želal, aby nikdy nemusela byť použitá. Hovorí o tom, že v prípade jadrovej vojny by zomreli milióny ľudí vrátane detí a nevinných civilistov.

Pančenková sa následne pýta, či správne chápe jeho názor, že jadrové zbrane by nemali byť použité proti Ukrajine. Karaganov odpovedá kladne a vysvetľuje to tým, že značná časť obyvateľov Ukrajiny je podľa neho Rusom kultúrne a historicky blízka.

V ďalšej časti rozhovoru sa diskutuje aj o útokoch na centrá rozhodovania na Ukrajine. Karaganov tvrdí, že Rusko podľa jeho názoru viedlo vojnu nedostatočne rozhodne, čo podľa neho spôsobilo dodatočné straty na oboch stranách konfliktu.

16. kapitola: Aký je skutočný Putin?

Po predchádzajúcej diskusii sa Diana Pančenková obracia k osobnosti Vladimira Putina. Hovorí, že na Ukrajine a na Západe býva často vykresľovaný ako diktátor a agresor, zatiaľ čo v Rusku ho niektorí kritizujú za prílišnú miernosť. Pýta sa preto Karaganova, aký Putin podľa neho v skutočnosti je.

Karaganov odpovedá, že Putin je jemný a veľmi inteligentný človek. Hovorí, že dlhodobo sleduje jeho vývoj a v mnohých smeroch ho obdivuje. Zároveň však dodáva, že podľa jeho názoru nie je dostatočne rozhodný.

Pančenková následne pripomína, že na Ukrajine počas posledných desaťročí silneli protiruské nálady, pričom sama opisuje vlastné skúsenosti zo školského prostredia. Spomína, že vyrastala v Nikolajeve, neučila sa ruštinu a že počas celého života počúvala tvrdenia o tom, že Rusko je zdrojom problémov Ukrajiny. Pýta sa, či nebolo zrejmé, že ukrajinská spoločnosť nebude ruské jednotky vítať.

Karaganov odpovedá, že v Rusku podľa neho vznikol sebaklam, že Rusi a Ukrajinci sú jeden národ. Tvrdí, že išlo o chybný predpoklad. Zároveň hovorí, že ruská spoločnosť je podľa neho kultúrne otvorená a že v Rusku napriek vojne neexistujú výrazné protiukrajinské nálady. Ako príklady uvádza pomenovania ulíc, ukrajinské reštaurácie a ukrajinské piesne.

Napriek tomu dodáva, že Rusi a Ukrajinci sú podľa neho dnes rozdielne národy. Hovorí, že ľutuje ľudí, ktorí sa dostali do vojny, ale zároveň vyhlasuje, že si neželá zjednotenie Ruska a Ukrajiny.

Na otázku, aké riešenie by považoval za najlepšie, odpovedá, že za optimálne považuje pripojenie južných a východných regiónov Ukrajiny k Rusku. Zvyšok Ukrajiny by podľa neho mal zostať neutrálnym nárazníkovým územím.

17. kapitola: Mala by Odesa patriť Rusku?

Diana Pančenková sa následne pýta konkrétne na Odesu a na to, komu by podľa Karaganova mala patriť.

Karaganov odpovedá, že podľa jeho názoru by mala patriť Rusku. Odesu označuje za ruské mesto a zároveň uvádza, že sa využíva na prepravu zbraní.

Potom sa rozhovor presúva k širšej téme budúcnosti Ruska. Karaganov vysvetľuje, že už dlhé roky presadzuje presun centra hospodárskeho, duchovného a politického rozvoja Ruska smerom na Sibír. Tvrdí, že práve tam vidí budúcnosť krajiny.

Podľa jeho slov je Sibír zdrojom bohatstva, moci a budúceho rozvoja Ruska. Hovorí, že návrat na Sibír znamená návrat domov. Opakovane zdôrazňuje, že Rusko nepovažuje za európsku krajinu.

V ďalšej časti vysvetľuje svoje chápanie historických koreňov Ruska. Spomína Byzanciu, Blízky východ, moslimský svet, budhistický svet a tiež obdobie Mongolskej ríše. Tvrdí, že Rusko je veľká severná euroázijská krajina a práve tak by malo vnímať samo seba.

18. kapitola: Snažia sa Rusi stále zapáčiť Západu?

Pančenková upozorňuje na rozpor, ktorý podľa nej vidí v ruskej spoločnosti. Spomína napríklad používanie západných značiek, záujem o západné technológie alebo pozitívne reakcie na návštevy známych osobností zo Západu. Pýta sa preto, či sa Rusi stále nesnažia získať uznanie Západu.

Karaganov odpovedá, že takýto pocit stále existuje. Zároveň však tvrdí, že vojna priniesla Rusku aj určitý úžitok. Hovorí, že krajina sa stala samostatnejšou, začala viac rozvíjať vlastnú vedu, technológie a priemysel.

Ďalej hovorí o takzvanej kompradorskej elite. Vysvetľuje pôvod tohto pojmu a tvrdí, že takáto elita existovala v Rusku aj na Ukrajine. Podľa neho sa na Ukrajine politické elity dostatočne nevenovali budovaniu vlastného štátu.

Karaganov zároveň priznáva, že časť Rusov sa stále považuje za Európanov. Spomína svoje osobné skúsenosti s Európou, svoje kontakty, majetok v Taliansku a byt v Benátkach, ktorý mal veľmi rád. Hovorí, že o tento majetok prišiel.

Dodáva, že kedysi bol veľkým priaznivcom Európy, no dnes podľa vlastných slov považuje eurofilstvo v Rusku za nesprávne vzhľadom na súčasný stav Európy. Zároveň pripomína, že v minulosti existovala aj iná Európa, od ktorej Rusko prevzalo mnohé pozitívne podnety.

19. kapitola: Malo by Rusko obsadiť Ľvov?

Pančenková sa pýta na ďalší priebeh vojny a na otázku možného postupu ruských síl smerom na západ Ukrajiny.

Karaganov odpovedá, že dúfa v tvrdší postup po stupňoch eskalácie a vo výraznejšie údery proti protivníkom Ruska. Následne sa Pančenková pýta, či by to znamenalo aj postup až do Ľvova alebo Kyjeva.

Karaganov odpovedá záporne. Tvrdí, že nepodporuje obsadenie celej Ukrajiny. Pri Kyjeve spomína Kyjevsko-pečerskú lavru a hovorí o jej duchovnom význame.

Uvádza, že ho mrzí, keď podľa neho Ukrajinci strácajú svoje duchovné korene. Zároveň však hovorí, že si nemyslí, že by Rusko malo znovu ovládnuť Kyjev za cenu veľkých ľudských strát.

Spomína svoje osobné spomienky na Kyjev a Ukrajinu. Hovorí, že mal k Ukrajine pozitívny vzťah a že tam často cestoval. Napriek tomu opakuje, že si neželá spojenie súčasnej Ukrajiny s Ruskom.

Karaganov tvrdí, že ukrajinská spoločnosť sa podľa jeho názoru počas uplynulých rokov výrazne zmenila. Dodáva, že mnohí jeho známi z Ukrajiny už v krajine nežijú a že nevie presne posúdiť súčasný stav ukrajinskej spoločnosti.

20. kapitola: Čo by Karaganov odkázal Ukrajincom?

Diana Pančenková sa Karaganova pýta, čo by odkázal Ukrajincom, ktorí sledujú rozhovor.

Karaganov odpovedá stručne: vyzýva ich na ukončenie vojny.

Zároveň hovorí, že Rusko podľa neho nepotrebuje väčšinu ukrajinského územia. Dodáva však, že niektoré územia by sa podľa jeho názoru mali stať súčasťou Ruska.

Následne sa vracia k téme Európy. Tvrdí, že predstava o tom, že by sa Rusko pripravovalo na obsadenie európskych krajín, vyvoláva v Rusku smiech. Hovorí, že Rusko podľa neho nemá záujem o územie Európy.

Počas tejto časti rozhovoru zaznieva aj otázka, či môže Rusko prehrať. Karaganov odpovedá, že Rusko môže samo seba vyčerpať, a preto by podľa neho malo konať rozhodnejšie a ukončiť pokračujúce straty na oboch stranách konfliktu.

21. kapitola: Môže Rusko prehrať?

Po otázke o možnej porážke Ruska Diana Pančenková otvára širšiu diskusiu o budúcom usporiadaní sveta. Spomína teórie o rozdelení sveta na niekoľko veľkých blokov a uvádza scenáre, v ktorých by bolo Rusko rozdelené po pohorie Ural alebo začlenené do európskeho priestoru.

Karaganov odpovedá, že je oboznámený s podobnými koncepciami, keďže bol jediným ruským členom Trilaterálnej komisie. Následne hovorí, že podľa jeho názoru by Rusko malo spolu s Indiou a arabskými krajinami vytvárať nové horizontálne siete spolupráce medzi elitami mimo západného priestoru.

Zdôrazňuje, že do takejto spolupráce by mohli byť pozvaní aj niektorí predstavitelia Západu, ktorých považuje za pozitívnych a dôstojných ľudí. Súčasne však tvrdí, že Rusko by sa malo oslobodiť od toho, čo označuje za niekoľkostoročné európske dominantné postavenie vo svete.

Karaganov porovnáva európsku dominanciu s inými historickými obdobiami nadvlády a tvrdí, že Európa spôsobila veľké škody mnohým krajinám sveta vrátane Ruska.

Počas tejto časti rozhovoru Pančenková smeruje diskusiu k otázke, akú ideu dnes Rusko ponúka svetu.

22. kapitola: Akú ideu ponúka Rusko svetu?

Na otázku Diany Pančenkovej Karaganov odpovedá, že sa dlhodobo zaoberá otázkou ruskej národnej idey.

Podľa jeho slov je človek povolaný slúžiť svojej rodine, spoločnosti, vlasti, štátu a Bohu. Túto myšlienku označuje za jeden zo základov ruskej predstavy o svete.

Ako ďalšie prvky uvádza kultúrnu otvorenosť a náboženskú otvorenosť. Hovorí, že Rusko by malo byť príkladom jedinečného štátneho útvaru, v ktorom spolu existujú rozličné národy a kultúry.

Karaganov spomína Jakutov, Burjatov, Čerkesov a ďalšie národy žijúce v Rusku. Zdôrazňuje, že štát podľa neho vynakladá veľké úsilie na zachovanie ich kultúrnych tradícií a identít.

Vyjadruje hrdosť na kultúrnu rozmanitosť Ruska a na schopnosť krajiny spájať rôzne etnické a náboženské skupiny v jednom štátnom celku.

23. kapitola: Vedie Rusko vlastnú hru alebo hrá cudziu?

Pančenková sa pýta, či Rusko podľa Karaganova v súčasnosti realizuje vlastnú stratégiu alebo reaguje na kroky iných mocností.

Karaganov odpovedá, že Rusko zatiaľ hrá cudziu hru, pretože podľa jeho názoru nekoná dostatočne rozhodne.

Následne sa Pančenková vracia k téme vzťahu Rusov k Európe a pýta sa, ako vníma postoje mladých ľudí. Karaganov odpovedá, že pozoruje rastúci patriotizmus medzi mladou generáciou a zároveň menší záujem o život na Západe.

Dodáva však, že Rusko by nemalo odmietnuť všetko, čo počas stáročí prevzalo z Európy. Spomína obdobie reforiem Petra Veľkého a hovorí, že európske vplyvy priniesli Rusku mnoho pozitívnych výsledkov vrátane rozvoja literatúry a hudby.

Zároveň však tvrdí, že orientácia na Európu mala podľa neho skončiť už v devätnástom storočí. Neskorší vývoj podľa jeho názoru priniesol Rusku ďalšie problémy vrátane bezbožného komunizmu.

Pančenková sa následne pýta, či sa dalo predísť vojne na Ukrajine. Karaganov odpovedá, že podľa neho áno.

Tvrdí, že časť zodpovednosti nesie ruská elita. Podľa jeho slov sa príliš sústreďovala na ekonomické otázky a nedokázala včas pochopiť význam vývoja na Ukrajine. Spomína vlastnú prácu na rusko-ukrajinských vzťahoch v deväťdesiatych rokoch a uvádza, že už vtedy upozorňoval na riziká budúceho konfliktu.

24. kapitola: Prečo Rusko stratilo Moldavsko a Arménsko?

Diana Pančenková sa pýta, prečo Rusko podľa Karaganova stratilo svoj vplyv v Moldavsku a Arménsku.

Karaganov najprv nesúhlasí s tvrdením, že tieto krajiny Rusko definitívne stratilo. Tvrdí, že zostanú v jeho blízkosti aj naďalej.

Následne vysvetľuje, že oslabenie ruského postavenia v niektorých regiónoch je podľa neho dôsledkom vojny na Ukrajine. Tvrdí, že Rusko muselo presmerovať veľkú časť svojich intelektuálnych, politických a ekonomických zdrojov na konflikt so Západom.

Podľa Karaganova bolo jedným z cieľov zatiahnutia Ruska do vojny práve oslabenie jeho medzinárodného vplyvu.

Pančenková následne opisuje svoje skúsenosti z Ukrajiny a hovorí o aktivitách západných organizácií, grantových programov a práce s mladou generáciou. Karaganov na to reaguje tvrdením, že ruská elita príliš verila, že hospodárska spolupráca a ekonomické väzby budú postačovať na udržanie dobrých vzťahov.

Označuje to za vážnu chybu ruského vedenia.

V závere kapitoly Pančenková spomína rozšírený názor medzi časťou mladých ľudí, ktorí obdivujú technologických podnikateľov a považujú staršiu generáciu za odtrhnutú od reality. Pýta sa Karaganova, čo by takýmto ľuďom odkázal.

Karaganov odpovedá stručne: „Buďte ľuďmi.“

Následne vysvetľuje, že človek podľa neho slúži svojej rodine, priateľom, vlasti, štátu, svetu a Bohu.

25. kapitola: „Nepoužiť jadrové zbrane je smrteľný hriech“

Pančenková cituje Karaganovove staršie výroky o jadrových zbraniach. Pripomína jeho názor, že jadrové zbrane predstavujú nástroj, ktorý má zabrániť ďalšej svetovej vojne, a že strach z jadrovej eskalácie je potrebné obnoviť.

Následne sa ho pýta, či pre neho nie je ťažké niesť zodpovednosť za takéto výroky.

Karaganov odpovedá, že túto zodpovednosť pociťuje veľmi silno. Tvrdí, že rozumie aj ľuďom vo vedení štátu, ktorí musia riešiť podobné dilemy.

Opakovane zdôrazňuje, že použitie jadrových zbraní považuje za veľký hriech. Súčasne však tvrdí, že ak by ich nepoužitie viedlo k pádu Ruska alebo k rozsiahlej svetovej vojne, išlo by podľa neho o ešte väčší hriech.

Podľa jeho slov by bolo potrebné vybrať si medzi veľkým hriechom a smrteľným hriechom.

Pančenková sa následne pýta, či podľa neho existuje podobné vedomie zodpovednosti aj na druhej strane konfliktu.

Karaganov odpovedá, že v Európe podľa neho zostali normálni ľudia, avšak európska spoločnosť podľa jeho názoru stratila jasné chápanie dobra a zla. O Spojených štátoch hovorí o niečo priaznivejšie a tvrdí, že tam stále vidí viac ľudí schopných niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia.

26. kapitola: „Za to, čo sa stalo na Ukrajine, nesie vinu ruská elita“

Pančenková sa pýta, či udalosti medzi Ruskom a Ukrajinou spôsobili konkrétni ľudia alebo či boli nevyhnutné.

Karaganov odpovedá, že za to, čo sa stalo na Ukrajine, nesie podľa neho značnú časť zodpovednosti ruská elita. Tvrdí, že mnohí predstavitelia Ruska nedokázali pochopiť, kam vývoj smeruje.

Spomína svoje pôsobenie na Ukrajine v rokoch 1991 až 2001. Hovorí, že sa snažil prepájať ruské a ukrajinské elity s cieľom zabrániť budúcemu konfliktu. Podľa jeho slov sa mu však nepodarilo presvedčiť ruské vedenie o vážnosti situácie.

Opakovane tvrdí, že časť ruskej elity sa sústredila predovšetkým na ekonomické záujmy a vlastné obohacovanie. Tento postoj označuje za chybu, za ktorú Rusko podľa neho dodnes platí.

Na otázku, či medzi ukrajinskými elitami existovali slušní a zodpovední ľudia, odpovedá kladne. Dodáva však, že mnohí z nich už podľa jeho slov na Ukrajine nežijú.

Pančenková sa následne pýta, či má osobnú hranicu, za ktorú by nešiel ani v mene štátnych záujmov. Karaganov odpovedá, že pre zachovanie štátu je podľa neho prípustné všetko.

V závere rozhovoru sa Pančenková pýta, komu by dal radu, keby si mohol vybrať dvoch ľudí na svete, ktorí by ju určite poslúchli. Karaganov odpovedá, že by radil vedeniu Ruska konať rozhodnejšie a pokračovať po stupňoch eskalácie s nádejou, že nebude potrebné pristúpiť k použitiu jadrových zbraní, pričom zároveň zdôrazňuje potrebu byť na takúto možnosť pripravený.

armadnymagazin.sk