Skutočný príbeh Mníchova 1938, bohužiaľ, nie je úplne známy. Vojenský odpor proti nárokom Nemecka mohol byť pre československý národ veľmi nákladnou záležitosťou, a to z hľadiska strát na životoch aj materiálnych strát. Predstavoval však skutočne autentickú možnosť, ktorú väčšina Čechoslovákov chcela. Ak by vtedajší prezident Edvard Beneš nekapituloval a západné mocnosti by poskytli Československu výraznú vojenskú pomoc, tragédia Mníchova 1938 by sa nikdy neuskutočnila. Mníchovské udalosti stále predstavujú významnú historickú lekciu pre malé demokratické štáty, ako je napríklad Izrael, v zmysle toho, ako je vhodné postupovať voči totalitárnym silám našej doby.
Je 30. 9. 1938, na londýnskej Downing Street číslo 10 sa odohráva pokojná scéna, britský ministerský predseda Neville Chamberlain sa vracia zo svojej slávnej zahraničnej cesty do Mníchova. Svoj premiérsky apartmán nájde zasypaný tisíckami kvetov od ženských obdivovateliek z celého Anglicka. V roku 2018 profesor českého pôvodu Igor Lukeš, revizionistický historik, opísal Chamberlaina ako ľudskú bytosť s „hlbokými náboženskými základmi, ktorá sa počas svojho života stala svedkom masakrov celých generácií, […] a preto možno do určitej miery pochopiť Chamberlainovu snahu o to, aby sa tieto tragédie neopakovali“. Ja však taký zmierlivý nebudem.
„Ak by sme si len tak mohli sadnúť s ceruzkou a papierom a prejsť si všetky tie záležitosti, ktoré nás rozdeľujú, som si istý, že by sa atmosféra medzi nami vyčistila,“ informoval sovietsky veľvyslanec Ivan Majský o tom, ako Chamberlain lamentoval. Majský označoval britského ministerského predsedu výrazom „politický účtovník, ktorý vníma celý svet cez optiku finančných dividend a výmenných kurzov“.
Keď sa Arthur Greenwood, vtedajší podpredseda britskej Labour Party, Chamberlaina opýtal, či čítal Hitlerov Mein Kampf, britský premiér mu zlostne odsekol: „Áno, čítal som to, ale zároveň som sa bavil s Hitlerom, zatiaľ čo vy nie!“ Pre Chamberlaina bol Hitler „čestný muž“, ktorého nároky budú po tom, ako úspešne získa sudetské pohraničie, úplne uspokojené. Bývalý britský ministerský predseda David Lloyd George hovoril o „totálnej nepripravenosti Británie“ na novú vojnu. Tej sa malo zabrániť za akúkoľvek cenu. Táto názorová pozícia u Chamberlaina zvíťazila nad všetkými mysliteľnými politickými alternatívami.
Neville Chamberlain Zdroj: TASR
Zatiaľ čo skutočným prekliatím Spojeného kráľovstva bol Neville Chamberlain, Československo malo prezidenta Edvarda Beneša. Beneš bol zanieteným priaznivcom takzvanej mäkkej diplomatickej sily či mäkkej diplomacie. Za svoju kariéru sa tiež stal úspešným a schopným analytikom svetovej politiky. Niekdajší československý veľvyslanec pri Dvore sv. Jakuba v Londýne Jan Masaryk opísal Beneša ako „profesionála, ktorý by dokázal nájsť 27 spôsobov, ako definovať prd“. Lenže zatiaľ čo Beneš bol schopný zachovávať diplomaciu, bol na druhej strane úplne neschopný čo i len uvažovať o možnosti použitia ozbrojenej, vojenskej sily.
Ale aj tak nemal Beneš o Hitlerovej stratégii, ako zneužiť najväčšiu národnostnú menšinu v Československu v sudetskom pohraničí, žiadne ilúzie. Napokon niektoré z politických a ekonomických ťažkostí a vnímaných krívd zo strany sudetských Nemcov sa tiahli až do obdobia podpísania Versaillskej dohody na konci prvej svetovej vojny v roku 1919. Ďalšie z nich možno pripísať na vrub vlastnej necitlivosti československej vlády, ďalšie potom netrpezlivosti sudetských Nemcov vo vzťahu k snahe tieto spory vyriešiť.
Po piatich rokoch podvracania a tajného boja nacistický totalitný režim uspel v snahe premeniť etnické rozdiely na krvavý konflikt. Vo svojej štúdii z roku 2018 českí historici Vladimír Bružeňák a Josef Macke nazvanej Morový rok 1938 opisujú situáciu, keď po trinástom septembri 1938 a Hitlerovom výbušnom prejave na kongrese nacistickej strany situácia vyústila do utvorenia paramilitantnej, nacistickej proxy organizácie v sudetských oblastiach s názvom Freikorps.
Freikorps sa tešila podpore Wehrmachtu, ako aj organizácie SA (Sturmabteilung), a v oblasti sudetského pohraničia rozpútala otvorené vojenské akcie. Tie mierili proti československým vojenským a policajným zložkám. Ich cieľom však boli aj nemeckí sociálni demokrati a židia. Súčasne s tým, ako sa začali na verejnosti objavovať prvé protižidovské nápisy, začali tieto skupiny pociťovať oprávnené obavy o vlastnú bezpečnosť a niektorí sa uchýlili až k úteku.
Zoči-voči Hitlerovým vyhrážkam vojnou pre sudetské oblasti Beneš celé týždne podporoval britské a francúzske stanovisko, ktoré zahŕňalo plán týkajúci sa čiastočných teritoriálnych ústupkov v prospech Nemecka. Osekané československé územie zasahujúce na nemecké územie by v prípade realizácie tohto plánu pripomínalo akési bradavičnaté výrastky.
Osemnásteho septembra však prišlo britsko-francúzske ultimátum a Beneš sa rozhodol jeho požiadavkám vyhovieť. Ultimátum zahŕňalo odovzdať Nemecku všetky oblasti československého územia na sudetskom pohraničí, kde nemecká populácia presahovala 50-percentnú hranicu.
Z Benešovho pohľadu neexistovala žiadna mysliteľná alternatíva prijatia požiadavky Francúzov a Britov. Lenže 21. augusta sa na veľké prekvapenie konala v Prahe mohutná demonštrácia, ktorá prešla hlavným mestom a skončila priamo pred Benešovým úradom na Pražskom hrade. „Dajte nám zbrane,“ kričali demonštranti. Stalo sa to navzdory tomu, že Čechoslováci boli zahraničnými diplomatmi a analytikmi v tom čase hanení ako „malý národ“ neschopný vzdorovať agresorom. Demonštrujúci ľud však kapituláciu Československa ostro odmietol.
Stovky demonštrantov v ten deň vtrhli do areálu Pražského hradu a možná konfrontácia s hradnou strážou bola na spadnutie. „Chceme generála Syrového,“ dožadovala sa dav. Keď sa starý legionár konečne objavil na balkóne, zhromaždený dav búrlivo tlieskal. Svedkom tejto udalosti bol Benešov skvelý a vlastenecky založený poradca Prokop Drtina. Z jeho svedectva sa dozvedáme o tom, kto po tom, ako Syrový prehovoril k ľuďom, pomáhal bojovne naladený dav rozpustiť. Nebol to nikto iný ako populárny pesničkár Karel Hašler (neskôr zahynul v nacistickom tábore) spolu s Benešovou manželkou Hanou.
Ani náhodou to však nebol koniec. Hneď na druhý deň sa v Prahe zišlo štvrť milióna demonštrujúcich a vládu československého premiéra Hodžu vystriedal kabinet generála Syrového. Beneš prehovoril v rádiu. Rovnako ako inokedy aj tentoraz len nasledoval signály, ktoré dostával z Londýna a z Paríža. „Áno, áno, áno,“ povedal vtedy Beneš Drtinovi. „Prečítaj si to. To je vojna. Angličania nám radia, aby sme mobilizovali,“ oznámil mu. Následne vydal rozkaz na mobilizáciu československej armády.
Dňa 26. septembra prichádza správa zo Spojených štátov amerických. Odosielateľom nie je nikto iný ako samotný prezident tejto veľmoci Franklin Delano Roosevelt. A osobne musím povedať, že to nie je Rooseveltov najlepší deň. Roosevelt totiž apeloval nielen na Beneša, ale aj na Hitlera, aby podnikli nevyhnutné kroky na zachovanie mieru. Lenže to urobil bez toho, aby rozlíšil, kto z dvojice je za rozpútanie aktuálnej politickej krízy zodpovedný.
„Rusko,“ písal lord Edward Whitenton, vtedajší člen Chamberlainovho kabinetu, „nám neponúklo žiadnu formu pomoci počas krízy v Československu a obmedzilo ponuky zo svojej strany len na sľuby vágnej a všeobecnej povahy.“ V skutočnosti však Stalin nemohol vyslať Červenú armádu na pomoc Československu, a to už len z geografických dôvodov. Ak by chcel v mene Československa vojensky intervenovať, museli by jeho vojská prekročiť poľské alebo rumunské územie a Varšava ani Bukurešť neboli ochotné s tým súhlasiť. Oba štáty totiž vedeli, že Stalinovo objatie, keď k nemu už raz dôjde, nie je veľmi „láskyplné“.
Diabolský ruský diktátor však vedel o Poľsku jednu zásadnú vec a to, že sa nemôže dočkať, kedy vykoná vlastnú vojenskú intervenciu na československé územie, konkrétne v oblasti južného Sliezska. Kremeľ vyslal 24. septembra varovanie, v ktorom sovietska vláda vyjadruje stanovisko, že takýto akt zo strany Poľska sa bude posudzovať jednoznačne ako agresia a povedie k okamžitému vypovedaniu sovietsko-poľskej dohody o neútočení z roku 1932. Kremeľ zároveň pripravoval aj možný scenár, ako Čechoslovákom vojensky pomôcť v prípade, že by sa postoj západných veľmocí zmenil. Lenže zmena nikdy neprišla.
Obklopený rôznymi diplomatickými delegáciami Beneš ignoroval ústavnú požiadavku, ktorá ho zaväzovala, aby o posúdení Hitlerových požiadaviek a o československých možnostiach, ako na ne reagovať, požiadal parlament. Opäť sa primárne zameriaval na diplomatické signály, ktoré vysielali lídri západných veľmocí v Paríži a v Londýne. Jeho pozornosť pútali aj prebiehajúce stretnutia v sudetskom pohraničí. Lenže Beneš sa nezameriaval na to, čo by sa dalo považovať vo vzťahu k situácii za to najpodstatnejšie, teda na to, čo sa v tom čase odohrávalo v samotnom Nemecku. Keby bol na Benešovom mieste jeho predchodca Tomáš Masaryk, celkom určite by týmto záležitostiam venoval pozornosť. Aj tak však Beneš situáciu konzultoval s trojicou svojich predných generálov. Dvaja z nich, jeho najbližší spolupracovníci, súhlasili so stanoviskom, že je nutné, aby Praha kapitulovala. Tretí, Drtina, rovnako ako väčšina národa, hájil myšlienku ozbrojeného odporu.
Všetci československí generáli v čase mníchovskej krízy vedeli, že ak Nemecko zaútočí, nebude sa môcť tešiť zo strategickej výhody, ktorú v prípade ozbrojeného konfliktu predstavuje moment prekvapenia. Hlavné cezhraničné komunikácie boli v tom čase už zablokované. Prebúrať sa s buldozérmi cez ťažké zátarasy by nemeckej armáde trvalo v prípade konfliktu niekoľko dní. Celý ten čas by pritom čelili paľbe odhodlaných československých vojakov z malých a starostlivo ukrytých pohraničných bunkrov. Ďalším prvkom československej obrany bol aj nedokončený variant francúzskej Maginotovej línie, teda línie ťažkého opevnenia, ktorá sa tiahla niektorými oblasťami Čiech a Moravy. Československá vojenská stratégia, ak by došlo k jej aplikácii, bola založená na predpoklade, že ako bude konflikt pokračovať, budú sa brániace sa jednotky časom musieť stiahnuť do hornatých oblastí Slovenska, prípadne Podkarpatskej Rusi. Z týchto oblastí potom mali obrancovia v ozbrojenom odpore proti Nemcom pokračovať, a to prostredníctvom partizánskeho boja.
Nemecké sily mali oproti tým československým početnú prevahu v pomere šesť k jednej. Československá armáda však bola šiesta najpočetnejšia v Európe, bola dobre vybavená zbraňami a technikou vlastnej, československej výroby. Všeobecná mobilizácia bola schopná povolať do zbrane asi 1,2 miliónov mužov.
Ako ukázal ďalší vývoj, celé tucty výnimočných československých pilotov neskôr skončili v britských RAF a pomohli zachrániť Spojené kráľovstvo. Zástancovia myšlienky, že by sa Československo malo vojensky brániť, takisto argumentovali tým, že ak by došlo k ozbrojeným stretom s Nemcami, verejná mienka na Západe by sa časom obrátila v prospech obrancov Československa.
Prekvapivo to, čo spravodajským službám západných mocností vo vzťahu k situácii v Nemecku unikalo, bola skutočná nálada panujúca medzi obyvateľmi Berlína. Možno ju ilustrovať na opise nasledujúcej udalosti. Hitler nechal 27. septembra usporiadať prehliadku motorizovanej divízie na jednej z berlínskych tried, Wilhelmstrasse. Nemecký diktátor stál na balkóne a prezeral si prechádzajúce jednotky. Celú scénu sledovali v tichosti aj tisíce Berlínčanov. Nikto z nich nejasal, nikto nevykrikoval charakteristické Sieg Heil, nacistické pozdravy a ovácie „vodcovi“ sa nekonali. Hitler bol prístupom svojich spoluobčanov hlboko zdesený. Erich Kordt, nacistický diplomat, spomína na to, ako sa Hitler po prehliadke vrátil v noci do svojho apartmánu. „S takým národom nemôžem ísť do vojny,“ sťažoval sa smutne v miestnosti so zhasnutými svetlami.
Berlínčania skrátka neboli presvedčení o tom, že Čechoslováci a zároveň aj Západ akceptujú Hitlerove požiadavky a nebudú bojovať. Existujú zároveň aj správy, ako sa proti Hitlerovmu nápadu podniknúť inváziu do Československa stavali významní nemeckí generáli. Generálplukovník Ludwig Beck, šéf generálneho veliteľstva pozemných síl, dokonca zaslal tajný odkaz britskej vláde. „Dajte mi dôkaz, že budú Angličania v prípade napadnutia Československa bojovať, a Hitlerov režim ukončím,“ uviedol v tajnej nóte.
Neskôr, v máji 1938, napísal Beck prorocké memorandum. Zmieňuje sa v ňom o reťazci udalostí, ktorý časom povedie k prepuknutiu vojny na dvoch frontoch a novej porážke Nemecka obdobne ako v prípade prvého svetového konfliktu. Deň pred podpisom Mníchovskej dohody, 28. septembra, sa konšpirátori proti Hitlerovi stretli na vojenskom veliteľstve v Berlíne. V ich radoch však prevládol názor, že je vhodné počkať na to, na čom sa veľmoci dohodnú nasledujúci deň v Mníchove.
Udalosti Mníchovskej dohody už poznáme. Chamberlain a Daladier boli opätovne oklamaní Hitlerom. Ako spomína český historik Karel Richter, Benešovi sa roztriasli kolená. Puč nemeckých sprisahancov proti Hitlerovi sa tak odsunul na neurčito. Podľa Richtera pritom existovala šanca, že ak by Čechoslováci odpovedali okamžite a vojensky, Anglicko a Francúzsko by zoči-voči vojnovému besneniu v strednej Európe a masakrom mohli neskôr prísť Prahe na pomoc.
Britskí a francúzski lídri sa 29. septembra zišli v Mníchove s Hitlerom a skvelá príležitosť prekaziť Hitlerovo vojenské dobrodružstvo bola ich konaním zmarená. Teraz mal konečne Chamberlain to, po čom tak dlho túžil, ceruzku, papier a hodinový rozhovor s diktátorom, a takisto vybojoval svoje „víťazstvo“, teda že k odovzdaniu sudetských oblastí Hitlerovi nedôjde 1. októbra, ale až desiateho. „Aký úžasný úspech,“ uťahoval si z Chamberlainovho „víťazstva“ sovietsky ambasádor Majský.
Na záver konferencie Hitler veselo poskakoval okolo stola. „Naši protivníci sú malé červy. Videl som ich v Mníchove,“ chvastal sa nemecký vodca. Úspešné zabratie sudetských oblastí bez jediného výstrelu bolo v hlavnom meste Nemecka prijaté veľmi pozitívne a Hitlerovi poskytlo aj krytie pre jeho ďalšie plány.
Hitlerov obľúbený generál Wilhelm Keitel, šéf veliteľstva Wehrmachtu, teraz mohol svojim veliteľom zaslať nasledujúce rozkazy. Ich prvá fáza zahŕňala obsadenie sudetských oblastí, ktoré malo byť naplánované tak, aby sa mohlo čo najjednoduchšie premeniť na zabratie a následnú okupáciu celého Československa, tzv. operáciu Grün. Pokyn na likvidáciu celého Československa vydal Hitler 21. októbra.
„Pred rozhodujúcim úderom na Západ,“ spomína Winston Churchill, „musel Hitler zaistiť zadnú časť, teda zlikvidovať československú armádu, československé letectvo atď., zatiaľ čo v rovnakom okamihu posilnil vlastné sily o československé zbrane, lietadlá, muníciu a výborné zbrojovky.“ Až potom sa Hitlerove myšlienky rozvinuté v jeho diele Mein Kampf mohli skutočne rozvinúť vo všetkej svojej hrôze.
V novembri prebehli v Nemecku a v Rakúsku pogromy proti židovskému obyvateľstvu počas tzv. Krištáľovej noci. Presunuli sa až do Karlových Varov, kde oddiely sudetských SA vypálili prekrásnu karlovarskú synagógu. Väčšinu židovských obchodov zhabali Nemci a židia, ktorým sa nepodarilo dostať na Západ alebo do Palestíny, časom skončili v plynových komorách. Po vojne sa do Karlových Varov vrátilo len 26 židov. Ako uviedol britský kráľ Juraj počas svojho posledného stretnutia s Janom Masarykom: „Všetko, čo teraz robia (Hitler a Mussolini), je namierené proti nám a proti civilizovanému svetu.“
Mníchovský syndróm je termín, ktorý v roku 1973 vytvorila Golda Meirová. Je výrazom pre hlúposť západných krajín, ktoré nepodporili obliehané demokratické štáty zoči-voči totalitnému nepriateľovi. Takým štátom bolo napríklad Československo v roku 1938 alebo Izrael v roku 1973 počas Jomkipurskej vojny. Zoči-voči útoku agresívneho a totalitného štátu je najväčšou chybou vodcov demokratického národa mať obavy v nevyhnutnom prípade odpovedať vojenskou silou. Vidina toho, že úspech pri rokovaní možno dosiahnuť prostredníctvom jednostranných ústupkov, je len ilúziou. Ústupky v takýchto prípadoch len zvyšujú apetít.
Dr. Ing. Jiří Valenta je autorom publikácie Sovětská intervence v Československu 1968: anatomie rozhodnutí, s predslovom zosnulého Alexandra Dubčeka. Valenta je bývalý profesor na armádnej postgraduálnej škole amerického námorníctva v Monterey, v súčasnosti spolupracuje s izraelským Centrom BESA Bar Ilanskej univerzity v Tel Avive. Valenta je autorom a knižným editorom mnohých publikácií. Je dlhodobým členom prestížnej Rady pre medzinárodné vzťahy (Council on Foreign Relations).
Autor: Dr. Ing. Jiří Valenta
Preložil a redakčne upravil: Jonáš Kríž
Při pietním aktu na Vítkově podle publicisty a novináře Petra Žantovského prezident Petr Pavel zapomenul…
Zväz aktivistov v Poľsku usporiadal protest proti prideleniu finančných prostriedkov Kyjevu a požadoval realizáciu prezidentského…
Prezident Čínské lidové republiky Si Ťin-pching během své návštěvy Francie neudělal žádné strategické ústupky.Výsledky dvoudenní…
Síce tam nie sú - aspoň podľa vyhlásení ctených predstaviteľov "Západu" a NATO, ale ich…
Ruské jednotky zaútočili na Charkov. Zelenskyj povedal, že Ukrajina to čakala. Ruské ozbrojené sily vedú…
Deň matiek je sviatok venovaný oslavám matiek a materstva, počas ktorého vyjadrujeme lásku a úctu…