Mindráky a povýšenecká debata v Českej televízii

Vo štvrtok  4. apríla vo večerných hodinách prebiehala v Českej televízii pravidelná debata v relácii Máte slovo redaktorky M. Jílkovej. Ako ináč, témou bolo Slovensko,

začína svoj kritický komentár Anton Hrnko, ktorý zdôraznil, že na kanál ČT zavítal náhodne, takže zachytil len záver relácie.

Aj to mu však dovolilo urobiť určité závery, ktoré sa mu javia, že boli asi jadrom celej debaty. Jeho status uverejňujeme v plnom znení.

V „kotle“ boli na jednej strane bývalý minister zahraničných vecí L. Zaorálek a slovenský politológ E. Chmelár a na druhej strane aktívny český minister pre európske záležitosti M. Dvořák a politológ J. Mlejnek.

Čo ma hneď znepokojilo, bol neuveriteľný čechoslovakizmus väčšiny debatujúcich vrátane redaktorky Jílkovej. To, že chodila k babičke pred rozdelením federácie na Slovensko a mala tam pekné zážitky, ešte neznamená, že všetko v slovensko-českých vzťahoch bolo v poriadku. Nebolo a rozdelenie bolo správne.

Nie vo vzťahoch Slovákov a Čechov (rovnako ako Slovákov a Maďarov) na osobnej úrovni neboli problémy. Problémy boli vo vzťahu českej politickej reprezentácie k slovenským partnerom, ktorých nikdy pred rozdelení nepovažovali za rovnocenných a zdá sa, že v určitom segmente (napr. vo Fialovej vláde), to pretrváva dodnes. A ešte jednu poznámku na adresu pani Jílkovej.

Určite si pamätá, že ma raz pozvala do svojej relácie diskutovať o rozdelení Česko-Slovenska. Tesne pred tým, keď sa mala relácia konať, mi zavolala, že nemusím prísť, že ma lepšieho hosťa a menovala veľvyslanca J. Kubiša. Keď som sa však na reláciu pozrel, tak tam žiaden Kubiš nebol.

Zúčastnil sa v nej jeden občan zo Skalice, ktorý o slovensko-českých vzťahoch vedel asi to, čo ja viem o fungovaní výskumného pracoviska vo švajčiarskom Zerne. Teda viem, že existuje, ale ináč nič. Preto som sa čudoval, že tak vehementne útočila na pokusy v RTVS urobiť poriadok s redaktormi, ktorí sa utrhli z reťaze. Veď aj z cenzúrneho zásahu voči mojej osobe, vie ako to v týchto „verejnoprávnych“ prostriedkoch chodí.

Niekedy som E. Chmelára úplne ľutoval, keď som videl, ako musí českému publiku vysvetľovať elementárne veci ohľadom rozdelenia federácie. Veď diskutujúci presne vedeli, čo sa dialo vo vzťahoch medzi Slovákmi a Čechmi v čase rozdelenia, veď oni vtedy žili a často chodili na Slovensko.

Musím povedať, že historici tomu hovoria preceňovanie vlastne pamäte. Pretože nikto zo zúčastnených nevidel deje komplexne, len ich výsek, v ktorom sa pohyboval. Skutočnú pravdu o dianí môže povedať len historik, ale aj ten na to potrebuje cca 50-ročný odstup. E. Chmelár správne poznamenal, že keby bolo roku 1918 na Slovensku referendum, tak by sa určite veľká väčšina obyvateľov vyslovila za zachovanie Uhorska.

Rovnako by to bolo však aj roku 1938 a 1939, keby ľudia hlasovali o osude Česko-Slovenska. Roku 1945 by rovnako väčšina hlasovala za zachovanie slovenského štátu. Dokonca vieme, aká bola veľká! Áno, tie hlasy vo voľbách roku 1946 by v skutočných slobodných voľbách dostala Slovenská ľudová strana, teda samostatné Slovensko!

Aj v Prahe, aj komunisti to veľmi dobre pochopili. Preto musel J. Tiso odvisnúť. Nie preto, žeby spáchal nejaký hrdelný trestný čin, ale preto, že Praha a komunisti museli Slovákom ukázať, že ich vôľa nič neznamená.

Ale vráťme sa ešte k jednej veci, ktorá tam zarezonovala. Na tvrdenie E. Chmelára, že na Ukrajine panuje banderovský fašizmus, minister M. Dvořák toto tvrdenie spochybnil, vyhlásil ho za nepodstatné a poznamenal, že aj na Slovensku sú stúpenci J. Tisa. Omyl, pán minister, „stúpenci“ J. Tisa neinštrumentalizujú politické praktiky režimu slovenského štátu, ako to robia pohrobkovia Banderu a Šucheviča na Ukrajine, resp. ospevovatelia divízií SS zložených z príslušníkov baltských štátov. Oni len tvrdia, že J. Tiso robil politiku menšieho zla, aby zabránil zlu väčšiemu.

Všetci vedia, že nadväzovať na politickú prax z rokov slovenského štátu nie je možné. Len nie som si istý, či takto uvažujú aj českí „vlastenci“, ktorí adorujú E. Háchu. Lebo protektorátna mentalita priam srší z konanie Fialovej vlády. Na Slovensku by taký ospevný film o J. Tisovi, aký v poslednej dobe uviedla ČT, nebol možný a nikto sa ani nechystá vydať mu známku podobne, ako to urobila Česká pošta E. Háchovi. A o tom, ktorý z týchto dvoch osobností bol väčší kolaborant s Berlínom, by sme mohli dlho diskutovať.

Z postoja Fialovej vlády vo vzťahu k Slovenskej republike vyplýva, že aspoň v časti českej politickej elity stále pretrváva povýšenecký postoj vo vzťahu k občanom Slovenska, nerešpektujúci autonómnu podstatu slovenského bytia a právo slobodne sa rozhodnúť v záležitostiach, ktoré sú vo výlučnej kompetencii slovenských orgánov.

Slovenský občan by si mal pri každom svojom konaní uvedomovať, že jeho vôľa, jeho rozhodnutie je posledná inštancia, ktorá dáva orgánom SR právo konať suverénne a bez vonkajšieho vplyvu. Česká politická elita, ktorá sa už cez storočia ukazovala ako neúprimná vo vzťahu k Slovensku a slovenskému národu, nemá morálne právo zasahovať do suverénneho rozhodnutia slovenských voličov a ich politických reprezentantov. Preto si myslím, že na medzivládne rokovania by si slovenská vláda mala počkať až do nasledujúcich volieb v ČR, keď bude jasné, či postoje Fialovej vlády sú aj postojmi českých občanov.

Anton Hrnko/skspravy.sk