Médiá v kríze:  Uniformita, názorová polícia, regulácie, doublespeak, cenzúra a blokovanie alternatívy

Včera sa mnohí mainstreamoví politici priživili na Svetovom dni slobody tlače. Dôležité je vedieť, že nehovoria o celej tlači alebo všetkých, ale len o mainstreamových, korporátnych čiže režimovo-systémových médiách. Paradxone tie názorovo iné, opačné či opozičné médiá k liberálnemu, (geo)politickému a globalistickému trendu tí istí politici, vlády, europoslanci, aj predstavitelia Európskej komisie systémovo likvidujú.

Pozriem sa preto vecne na toto farizejstvo, keďže bez slobody slova nemožno hovoriť o demokracii.

Vzhľadom na pokrytecké postoje k médiám a k slobode slova a prejavu, ktoré súčasné režimy na Slovensku, aj v únii obmedzujú, uvádzam niekoľko zásadných poznámok k téme, pretože bez slobodného toku informácií nemôže existovať ani slobodná spoločnosť a právny štát.

Názorová pluralita

Poučenie prvé. Pre demokraciu je potrebná nielen pluralita médií, ale najmä ústavou garantovaná názorová pluralita, vyjadrovaná cez právo na slobodu slova, slobodu prejavu a slobodu názoru.

Nielen slobodu slova, ale aj ústavnú garanciu názorovej plurality však súčasná informačná politika brutálne znásilňuje. Deje sa to cez neformálnu autocenzúru, cenzúru obsahu cez globálne sociálne siete, koncentráciu médií s jednostranným a uniformovaným tokom informovania, subjektívnu angažovanosť mainstreamových novinárov cez nálepky a fetiš tzv. fake news, či  doublespeak pripomínajúci bývalú totalitnú názorovú uniformitu „angažovanej žurnalistiky“.

Vrcholom útokov na slobodné, nezávislé médiá sú „regulácie“ a trestné paragrafy postihujúce tzv. nepravdivé informácie, teda tie, ktoré nie sú v súlade s aktuálnou mocou.

Nakoniec dielo skazy slobode slova a tlače dokonávajú samotní režimoví novinári bezprecedentnými zásahmi hodnotiacich súdov s pretláčaním jediného akceptovaného správneho názoru a postoja… To Sumárne, ide o nekalé totalitné  praktiky ideologickej polície.

Mainstreamové médiá ako myšlienková polícia?

Smutný je fakt, že po 30-tich rokoch od pádu totality na tieto základné piliere slobody paradoxne útočia angažovaní novinári z angažovaných, zväčša mainstreamových (liberálnych a korporátnych) médií s obrovským finančným zázemím a vplyvom na verejnú mienku.

Tieto ataky a mobbing s rôznymi formami difamačných metód a nálepkovania (ide o hoax, dezinformáciu, hybridnú hrozbu, blá blá blá…) nás publikačne vracajú do temna spred roka 1989.

Presne takéto angažované typy socialistických žurnalistov (viď aj donedávna exponovaného Mariána Leška…) zabezpečovali jeden (aj dnes opäť len ten „správny“) názor a postoj v línii vytýčenej vládnucou ideológiou.

Dnes sú to zjavne nové ideológie, ktoré mainstreamové médiá nielen chránia, ale dokonca aktívne rozširujú.

Šokujúco pred časom vyzneli ataky a výzvy portálu Aktuality.sk, aby štát (ministerstvo vnúta!) na ideologický nátlak (oficiálne akože „fake news“ hodnodiaceho súdu) prestal poskytovať finančné zdroje (povinnosť zo zákona) na vydávanie mesačníka politických väzňov SVEDECTVO.

Išlo o bizarnú aktivitu nabádania orgánu verejnej moci na porušenie domácich zákonov, ústavných článkov a aj medzinárodných noriem na ochranu slobody prejavu. A orgán verejnej moci ortieľ skutočne aj vykonal.

Poučenie z teórie a práva

■  Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948)

v čl. 19 uvádza: „Každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu; toto právo nepripúšťa, aby niekto trpel ujmu pre svoje presvedčenie, a zahŕňa právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky hocijakými prostriedkami a bez ohľadu na hranice.“

■  Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach

zo 16. decembra 1966 v čl. 19 ods. 2 ustanovil: „Každý ma právo na slobodu prejavu; toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne, alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby.“

■  Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

zo 4. novembra 1954  v čl. 10 ods. 1 ustanovuje: „Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice…“

■  Judikatúra (case law) ESĽP

je prameňom práva s potenciálnou prednosťou pred zákonmi Slovenskej republiky. V tejto súvislosti je kľúčový pohľad ESĽP aj na charakter či formu šírenej informácie z pohľadu rovnakého nároku na právnu ochranu slobody slova. V náleze rozsudku Handyside vs. Kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska:

Sloboda prejavu sa pritom uplatňuje nielen vo vzťahu k informáciám alebo myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo alebo sú považované za neútočné či neutrálne, ale aj vo vzťahu k tým, ktoré urážajú (obťažujú), šokujú či znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti

Túto myšlienku vyslovil Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v rozsudku zo 7. 12. 1976 [5493/72] v známom prípade Handyside proti Spojenému kráľovstvu.

V angličtine: „Freedom of expression constitutes one of the essential foundations of such a society, one of the basic conditions for its progress and for the development of every man. Subject to paragraph 2 of Article 10 (art. 10-2), it is applicable not only to ‚information‘ or ‚ideas‘ that are favourably received or regarded as inoffensive or as a matter of indifference, but also to those that offend, shock or disturb the State or any sector of the population. Such are the demands of that pluralism, tolerance and broadmindedness without which there is no ‚democratic society‘.

Podľa tohto verdiktu súdu by sa slobode prejavu nemali v skutočne demokratickej spoločnosti klásť nijaké prekážky.  Realita je dnes, žiaľ, úplne inde.

■  Charta základných práv Európskej únie

ktorú 12. decembra 2007 opätovne slávnostne vyhlásili Európsky parlament, Rada Európskej únie a Európska komisia obsahuje Článok 11 nazvaný „Sloboda prejavu a právo na informácie“ ustanovuje: „Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky bez zasahovania orgánov verejnej moci a bez ohľadu na hranice. Rešpektuje sa sloboda a pluralita médií.“

■  Ústava Slovenskej republiky

zaručuje právo na slobodu prejavu spolu s právom na informácie v čl. 26 ods. 1, ktorý ustanovuje: „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.“ Odseky 2 a 3 označeného článku ústavy vymedzujú bližšie obsah uvedených základných práv. Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy má každý právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.

■  V zmysle judikatúry Ústavného súdu

sa sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie zaručuje každému jednotlivcovi ako jeho základné právo. Slobodou prejavu sa človeku umožňuje vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky a názory. [nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 28/96 z 12. mája 1996]

Sloboda prejavu je nevyhnutná pre demokraciu a pre tvorbu slobodnej verejnej mienky v otvorenej spoločnosti. Sloboda prejavu je taktiež nástrojom hľadania pravdy, nástrojom súťaže a konfrontácie rôznych myšlienok a názorov. [Iveta Macejková, predsedníčka Ústavného súdu: TU]

Potláčanie konfrontačných názorov

V demokratickej spoločnosti založenej na princípe suverenity ľudu je slobodná diskusia a konfrontácia názorov vo veciach všeobecného či verejného záujmu nevyhnutnou súčasťou slobody a tvorby politickej vôle.

V tomto kontexte musí maž každý neobmedzené právo vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy [nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. decembra 2009]

Nakoniec citát spisovateľa George Orwella, autora známeho románu o dystopickej budúcnosti novej totality „1984“ o tom, že „Ak sloboda vôbec znamená niečo, znamená povedať ľuďom to, čo nechcú počuť“. [„If liberty means anything at all it menas the right to tell people what they do not want to hear“.]

Čo z tohto vyplýva pre politické elity a s nimi spriaznený mediálny mainstream?

Že ak sloboda slova a sloboda tlače (médií) nie je pre všetkých rovnako zabezpečená, vrátane slobody názoru na platformách sociálnych sietí, potom o nijakej slobode médií nemôžeme hovoriť. Najmä nie na Slovensku, kde sa médiá kvôli slobodnému obsahu rovno orgánom verejnej moci vypnú.

Najväčšiu hmlu však vypúšťajú tí, ktorí sa jednostranne líškajú len médiám a novinárom, pričom obchádzajú podstatný fakt, že právo na informácie a informovanie patrí verejnosti, nie médiám. Tým má spoločnosť len vytvoriť voľné podmienky na šírenie obsahu. Glorifikovanie novinárov a médií tak zaváňa vtieraním sa politikov do ich priazne, očakávajúc informačné benefity.

Preto nad nad slobodou tlače a médií musí stáť verejná služba s právom verejnosti na pluralitné, objektívne, vyvážené a nestranné informácie a informovanie.

Včera si paradoxne chcel populisticky prihriať takto polievočku k Svetovému dňu slobody tlače aj premiér Eduard Heger. Prehnal to však drsnou propagandou vyjadrením, že prácou médií a novinárov je „vytvárať verejnú mienku“. Nie pán premiér. Úlohou médií je len objektívne, vyvážene, pravdivo, včas, komplexne a najmä nestranne a pluralitne informovať verejnosť. Tá má dosť filipa na to, aby si z takýchto informácií dokázala sama spraviť verejnú mienku. Napríklad aj na vás a na všetkých farizejov.

Rafael E. Rafaj

sk správy