„Môj život bol v detstve plný zázrakov. Tie sa mi dejú dodnes,“ zhodnotil nedávno svoju životnú púť slovenský filmársky velikán s renesančnými danosťami, filozof a tvorca výnimočných filmových diel, ako aj dlho očakávaného druhého pokračovania Perinbaby, na ktorý sa diváci môžu tešiť v roku 2023.
„Musíme veriť, že všetko dopadne dobre, že sa všetci spamätáme a zobudíme. Silnejší a rozumnejší,“ uviedol nedávno maestro s odkazom na súčasnú dobu. „Verím, že moja druhá Perinbaba sa stretne s divákmi a pohladí im dušu. Je to príbeh o hľadaní šťastia a lásky, čo dnes tak veľmi potrebujeme,“ odkázal Juraj Jakubisko s nádejou, že Slováci nájdu v sebe silu. „Na dne každého zúfalstva drieme nádej,“ vysvetlil povzbudivo.
Vo veku 84 rokov zomrel slovenský režisér Juraj Jakubisko. Slovenskej stanici RTVS to potvrdila jeho dcéra Janette Jakubisková. Jakubisko patril k najznámejším slovenským tvorcom a dostal pomenovanie „Fellini východu“.
Za svojej kariéry nakrútil niekoľko desiatok hraných i dokumentárnych filmov. K jeho najznámejším dielam patrí Tisícročná včela, Perinbaba, Nejasná správa o konci sveta či veľkofilm Bathory. Podľa vyhlásenia dcéry pre stanicu RTVS Jakubisko zomrel v piatok neskoro večer v Prahe, kde dlhodobo žil.
So svojím prvým celovečerným filmom Kristove roky debutovala absolvent pražskej FAMU v roku 1967. Filmy Zbehovia a pútnici, Vtáčkovia, siroty a blázni a Do videnia v pekle, priatelia, plné poézie, metafor a symbolov, ktorými sa vracal do rodnej východoslovenskej krajiny a k tamojším ľuďom, normalizátori v komunistickom Československu zakázali.
Jakubisko, ktorý chcel byť pôvodne výtvarníkom a kameramanom, potom mohol točiť len dokumenty. Na plátna kín sa vrátil až v roku 1979 filmom Postav dom, zasaď strom, o rok neskôr nakrútil slávny trojdielny televízny film Nevera po slovensky.
V 90. rokoch natočil snímky Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý a Nejasná správa o konci sveta, ktorý bol premietaný na viac ako 60 festivaloch sveta a získal štyri České levy, potom kritikou nie príliš dobre prijaté Post coitum (s Frankom Nerom).
Spracovanie legendy o čachtickej pani Bathory, ktoré sa s rozpočtom asi 350 miliónov korún zaradilo k najnákladnejším filmom v ČR i v strednej Európe, vynieslo Jakubiskovi Českého leva za najlepší výtvarný počin, snímka sa stala divácky najúspešnejším filmom roku 2008.
Jakubisko si za päť desiatok rokov trvajúcej kariéry vyslúžil viacero ocenení – titul najlepší slovenský režisér 20. storočia či Českého leva za dlhoročný umelecký prínos kinematografii. Zaujímavú stopu tiež zanechal vo výtvarnom umení.
Recept na šťastný a naplnený život dostal Juraj Jakubisko do vienka od svojho otca a čerpal z neho aj pri svojom najnovšom filme Perinbaba a dva svety.
„Môj život bol v detstve plný zázrakov. Tie sa mi dejú dodnes. Obrovsky zázrak je aj to, že môžem vo svojich rokoch ešte nakrúcať a tvoriť. Z toho, že som sa dožil ,úctyhodného’ veku, už mi nikto ani deň neodpára. Môj otec mi od detstva prízvukoval: ,Ak ti niečo chutí, tak to jedz. Ak si smädný, tak sa napi. Všetko, i práca, keď ju urobíš s láskou, bude požehnané.’ Keď sme boli deti, poznávali sme svet a nebáli sme sa neznámeho. Naopak, bolo to pre nás dobrodružstvo. Na svoje okolie sme mali jednu opakovanú otázku: Prečo? Prečo je nebo modré? Prečo musím ísť do školy? Prečo si moja mama? Keď sme nedostali uspokojivú odpoveď, hľadali sme si ju sami. Môj hlavný hrdina Lukáš z filmu Perinbaba a dva svety tiež objavuje svet… Aj my dospelí by sme mali vystúpiť zo začarovaného kruhu, zamyslieť sa a pýtať sa seba i okolia: Prečo sa mám báť života? Prečo…? Prečo…? A potom, ako hovorí Perinbaba, počúvať a premýšľať…,“ uviedol v rozhovore pre Pravdu v roku 2021.
O tom, že si maestro vzal slová svojho otca k srdcu a že jeho celoživotná práca bola naozaj požehnaná, dnes asi nikto nepochybuje. Filmy ako Vtáčkovia, siroty a blázni, Tisícročná včela, Nevera po slovensky, Sedím na konári a je mi dobre, historická dráma Bathory, dodnes najnavštevovanejší slovenský film, ale najmä rozprávka Perinbaba sa stali kultovými dielami, ktoré nikdy „nezostarli“.
Juraj Jakubisko však nezaháľal ani po osemdesiatke, keď dokončil očakávaný filmový projekt Perinbaba a dva svety. V časoch karantény sa v myšlienkach s láskou prinavrátil späť k jeho natáčaniu.
„Čas sa zastavil, ale rád by som si zaspomínal… Na Spiši, kde sa film nakrúcal, som ,narazil’ na skutočných nadšencov. Pre mňa ako tvorcu bol úžasný pocit radosti, že som stretol ľudí, ktorí sa tešili, že pracujú a že sú niečoho súčasťou. Naozaj ma to v tvorbe ,oplodnilo’. Nikto z nás vtedy netušil, že čoskoro nastane doba, ktorá nám zabráni v tvorbe, práci a radosti z nej. Tvorivosť totiž nepatrí iba umelcom, ale je podstatou nášho žitia.“
Popri filmárskej práci sa ikonický režisér stíhal venovať aj ďalším kreatívnym aktivitám:
„Po vyhlásení obmedzení sa mi náhradou za kameru, ktorá pre film začala hrdzavieť, stalo maľovanie. Práca s obrazovou fantáziou ako pri tvorbe filmu udržuje moju invenciu a posmeFilmy ako Vtáčkovia, siroty a blázni, Tisícročná včela, Nevera po slovensky, Sedím na konári a je mi dobre, historická dráma Bathory, dodnes najnavštevovanejší slovenský film, ale najmä rozprávka Perinbaba sa stali kultovýmiľuje túžbu po aktivite. Zatiaľ som namaľoval štrnásť olejových obrazov a množstvo grafík. Poznámkami a kresbami som zaplnil dva objemné diáre. Okrem maľovania som čas ,čakania na zázrak’ využil na dopísanie scenára k filmu Kruh v Kruhu, ktorý reflektuje obdobie tretieho milénia. Je to úsmevná tragikomédia o nás. Súčasne som zapracoval na pokračovaní knihy Živé striebro, v ktorom mapujem svoj život v rokoch 1969 – 1989, teda v období normalizácie i perestrojky. Prekvapilo ma, že veľa z toho, čo som vtedy prežil, zažívame aj teraz a nielen u nás. Dnes je celý svet obmedzený aj v pohybe a politicky korektná musí byť i predpoveď počasia,“ hodnotil multitalentovaný umelec rok 2020 poznamenaný brutálnymi covidovými opatreniami, ktoré veľmi negatívnym spôsobom zasiahli našu kultúru, keď mocipáni zatvorili kiná, divadlá, kultúrne domy a ďalšie kultúrno-spoločenské akcie.
V súvislosti s aktuálnym dianím sa Juraj Jakubisko otvorene vyjadruje aj k dnešnému stavu kultúry, ktorá podľa neho stráca svoju silu a nenastavuje zrkadlo súčasnosti: „Ja rád balansujem na hranici medzi realitou a víziou, umením a skutočnosťou a verejne hlásam, že film bez divákov je mŕtvy. A to sa týka všetkého. Myšlienka dostáva zmysel, keď je dostupná ľudom. Možno aj preto boli moje filmy Vtáčkovia, siroty a blázni či Dovidenia v pekle, priatelia, ktoré sú polemikou o absolútnej slobode jedinca, 23 rokov v trezore. A ideológovia umenia ma zaradili do tábora nespoľahlivých. Umenie je dôležité pre každého človeka, či už s ním súhlasí, alebo nie. Má vyvolať polemiku, nie slúžiť. To je jeho poslanie.“
Na nezmyselné a šielené covid opatrenia doplatil aj najnovší film Juraja Jakubiska – rozprávka Perinbaba a dva svety, ktorá mala byť pôvodne uvedená do kín v roku 2020. Neskôr bola presunutá na december 2021 a potom január 2023, čo sa však tiež nezrealizovalo a slovenský filmový velikán sa jej nedožil. Na premiéru sa diváci môžu tešiť na sklonku roku 2023. Pre všetkých fanúšikov, ktorí sa už pokračovania kultovej Perinbaby nevedia dočkať, má pán režisér povzbudivý odkaz: „Ak sa nám podarí, aby tí, ktorí chránia naše zdravie, túto starostlivosť nechali na nás a na našich lekároch, ako to bolo vždy, tak verím, že sa moja druhá Perinbaba stretne s divákmi a pohladí im dušu. Lebo môj film je o hľadaní šťastia a lásky, čo dnes veľmi potrebujeme. Rád by som všetkých divákov povzbudil jej mottom: ,Keď veríš snom, splnia sa ti, keď veríš láske, nájde si ťa.’ Dovidenia v kine, priatelia…“ povedal maestro pre Pravdu v roku 2021.
„Všetko, čo prežívam sa mi odráža v tvorbe. Pred pár rokmi vyšla moja kniha „Živé striebro“, teraz som napísal druhý diel, a chcem napísať aj tretí. Namiesto filmovania maľujem. Od roku 2000 som mal veľa výstav, aj v zahraničí. Skoro 60 rokov kráčam vedľa filmu, a snažím sa držať s ním krok. Kedysi sa písali knihy, aby zbavovali ľudí strachu zo smrti. Teraz musíme krútiť filmy, ktoré budú zbavovať ľudí strachu zo života. Pretože ten je dlhší ako smrť. Keď som nakrúcal film Vtáčkovia, siroty a blázni, už vtedy som v jednom interview povedal, že doba, v ktorej žijeme, je šialená. Ale po nej príde ešte šialenejšia Zažartoval som, a mal som pravdu. Dnešnú dobu považujem za ešte šialenejšiu,“ uviedol Jakubisko v rozhovore pre Nový čas v roku 2021.
„Hovoriť o tom, že by deti nemali byť vychovávané matkou a otcom, ani dostávať informácie o ďalšom živote od rodičov, považujem za šialenstvo. Považujem za šialené, aby sa 14-ročný človiečik mohol rozhodnúť, aké bude jeho pohlavie, keď o tom ešte nič nevie. Považujem za šialenstvo, keď deti učíme, aby premýšľali o sexe už v materskej škole, pretože ich zbavujeme krásy z objavovania lásky a tajomstva života. Považujem za šialenstvo v ľuďoch pestovať strach,“dodal Maestro.
Spôsoby, akým sa vlády po celom svete chceli vysporiadať s infekciou koronavírusu označil za zlý sen.„Svet sa zúžil na príkazy a nariadenia. Vytratil sa dialóg. Myslím si, že keď začneme hovoriť pravdu, pomenujeme si naše pochybenia, všetko sa zmení. A múdrosť, ktorú sme zdedili po predkoch, sa v nás zobudí a uspeje.“
„Kultúra a umenie sú potrebné nielen pre umelca, ale pre každého človeka. Nie nadarmo sa vraví, že je to naša duševná potrava. Už tisícročia podáva o nás svedectvá. Kedysi umenie malo veľkú váhu a bolo súčasťou vzdelania. A kam sa to dnes všetko podelo… Kamery nám hrdzavejú, kiná, divadlá a výstavné siene sú zavreté, ľudia sa nemôžu stretávať a deti nechodia rok do školy. A tak sa pýtam ako v detstve: Prečo sa máme báť života? Prečo, prečo… V Tisícročnej včele je veta: Keď zbrane rinčia, múzy mlčia. Pred II. svetovou vojnou sa v jednom interview pýtali Wericha, čo sa to deje s českým národom, že všetci sú nejakí nervózni. A on odpovedal: Ľudia sú nervózni, ako keď má prísť vojna. A vojna prišla. Keď sa skončila, ľudia boli boli odrazu na seba milí. Pochopili, že všetko musia znovu obnoviť, vystavať, a že si musia vzájomne pomáhať. Mali sa radi a znovu si začali vážiť život. Keď sa nad týmto zamyslíme, môžeme naše uzdravenie urýchliť,“ zhodnotil dopady „nekultúrnosti“ covid-opatrení na budúcnosť spoločnosti.
„Keď som išiel krútiť Tisícročnú včelu, mnohí kolegovia ma varovali, že tak zložitý scenár sa nedá nakrútiť. Že je to monumentálny príbeh, cez tri generácie, veľa malých postáv, a že sa v tom divák stratí. Každým rokom sa mi potvrdzuje, že za podmienok, ktoré sú dnes vo fonde nastavené, by nevzniklo veľa mojich filmov. Tak ako nevznikli moji Slovania, lebo členovia komisie audiovizuálneho fondu si jeho realizáciu nevedeli predstaviť. A tak sa nakrútili iní Slovania tak, ako si to táto generácia filmárov predstaviť vie,“ vysvetlil Juraj Jakubisko.
„Jedno však musím priznať, že našu generáciu predbehli mladí v tom, že majú guráž a nekonečné sebavedomie. Bez zaváhania si sadnú do komisií a hodnotia scenáre iných tvorcov. A pritom všetko, čo film robí filmom, čo v ňom bude zaujímavé pre diváka, nevedia v scenári odčítať. A dajú palec hore, alebo dolu. Len tak. Čo sa im za tie roky však podarilo, je, že úroveň kinematografie a kultúry dosiahla svoj vrchol v priemere,“ okomentoval súčasnú podobu „kultúry“ .
„Slovenskí, ale i český filmári akosi spohodlneli. Kvôli peniazom, sú bez názoru a rebélie. Zatiaľ sú v prevahe agitky a jednoduché komédie. Umelecky ani myšlienkovo prevratné som na plátne kín z domácej tvorby veľa nezaznamenal. Myslím si, že umenie nemá slúžiť politike, má slúžiť ľuďom. Chápem, že je jednoduchšie a istejšie ísť s prúdom politickej korektnosti, ale zabúdajú, že objednávky trvajú iba počas daného režimu,“ skonštatoval Jakubisko.
„Kedysi sa o nás hovorilo, že Slováci sú taký národ, že prídu, buchnú rukou po stole a všetko sa zmení. Neviem, čo sa stalo. Dnes každý čaká, že všetko vyrieši Ježiš Kristus, politici, cirkev, alebo že nás zachráni niečo v zahraničí… Je mi z toho smutno, ale stále verím, že Slováci nájdu v sebe silu. Ako by povedala moja babička, na dne každého zúfalstva drieme nádej. Musíme veriť, že všetko dopadne dobre, že sa všetci spamätáme a zobudíme. Silnejší a rozumnejší. Verím, že moja druhá Perinbaba sa stretne s divákmi a pohladí im dušu. Je to príbeh o hľadaní šťastia a lásky, čo dnes tak veľmi potrebujeme. Rád by som všetkých povzbudil jej mottom: Keď veríš snom, splnia sa ti, keď veríš láske, nájde si ťa. Dovidenia v kinách, milí priatelia…,“ odkázal prorocky slovenský filmársky velikán.
Dobrý film je ako víno, hovorí Juraj Jakubisko v rozhovore pre Pravdu v auguste 2020:
Juraj Jakubisko ovláda zázraky (rozhovor pre Pravdu, august 2020)
Upútavka na film Bathory:
Videoklip k filmu Juraja Jakubiska “Perinbaba a dva svety” so zábermi z filmu. Pieseň Mira Žbirku sa volá Slovenská
Ako režisér sa Jakubisko vyznačoval aj výrazným výtvarným cítením, ktoré je prítomné vo všetkých jeho filmoch a tvorí jednu zo základných charakteristík jeho filmovej tvorby.
Juraj Jakubisko sa narodil 30. apríla 1938 vo východoslovenskej obci Kojšov. V roku 1957 absolvoval štúdium fotografie na Strednej umelecko-priemyslovej škole v Bratislave a v rokoch 1959–1966 študoval v Česku na pražskej Filmovej a televíznej fakulte Akademie múzických umení (FAMU).
Po absolutóriu režijne debutoval filmom Kristove roky (1967). Nasledovali filmy Zbehovia a pútnici (1968), Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) a tragikomédia Dovidenia v pekle, priatelia (1970, dokončená 1990), ktoré zakázali v 70. rokoch minulého storočia a Jakubisko sa mohol venovať len dokumentárnej tvorbe.
Jeho film Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil po niekoľkoročnej odmlke bol majstrovským dielom. Nasledovala komédia Nevera po slovensky (1980). Vrcholom jeho tvorby 80. rokov 20. storočia je historická sága Tisícročná včela (1983), ktorá získala množstvo ocenení, podobne ako filmová rozprávka Perinbaba (1985). Predrevolučné obdobie uzavrel filmom Sedím na konári a je mi dobre (1989), v ktorom si jednu z hlavných úloh zahral Bolek Polívka.
V roku 1990 natočil pre televíziu film Takmer ružový príbeh, dokončil a uviedol do kín tragikomédiu Dovidenia v pekle, priatelia a začal pracovať na filme Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, ktorý mal premiéru v roku 1992.
Od roku 1993 žil Juraj Jakubisko spolu s manželkou, herečkou a producentkou Deanou Horváthovou a rodinou v českej metropole Prahe.
Z roku 1997 je jeho film Nejasná správa o konci světa a z roku 2004 film Post coitum v hlavnej úlohe s talianskym hercom Francom Nerom. Veľmi úspešným projektom Jakubiska bol film Bathory, historický veľkofilm o čachtickej pani, ktorá sa podľa legendy kúpala v krvi panien a ktorú prezentujú ako najväčšiu vrahyňu všetkých čias. Film vo svetovej premiére uviedli na Medzinárodnom filmovom festivale (MFF) v českých Karlových Varoch v roku 2008. Slovenská speváčka Katarína Knechtová k nemu naspievala hit Môj Bože, ktorý sa stal najhranejšou skladbou na Slovensku v roku 2008.
V roku 2012 sa Jakubisko stal zrejme najstarším pacientom, ktorému v Česku lekári dali nové srdce.
V roku 2013 sa rámci projektu Košice 2013 – EHMK Juraj Jakubisko predstavil na festivale Jakubiskove dni, a to nielen cez svoje filmy, ale aj výtvarnou tvorbou. Jakubisko vtedy v Košiciach vystavoval cyklus serigrafií, autorské filmové plagáty a olejomaľby. Pri tejto príležitosti mu vtedajší primátor Košíc Richard Raši odovzdal Plaketu mesta Košice.
V nakladateľstve XYZ vyšla 20. júna 2013 pri príležitosti 75. narodenín Juraja Jakubiska jeho autobiografia Živé striebro, v ktorej zachytil prvých tridsaťtri rokov svojho života.
Za svoju tvorbu získal Jakubisko množstvo domácich i zahraničných ocenení. Získal napríklad cenu československej kritiky za najlepší československý film roku 1967. V júni 2002 si prevzal cenu Zlatá kamera, ktorú tradične udeľujú osobnostiam domácej i zahraničnej kinematografie za podiel na rozvoji filmového umenia na festivale Art Film v Trenčianskych Tepliciach. Od januára 2003 bol tiež nositeľom najvyššieho štátneho vyznamenania Pribinov kríž II. triedy za zásluhy v oblasti slovenskej kinematografie.
Národnú filmovú cenu Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii si Jakubisko prevzal 16. apríla 2016.
Jeho filmy ocenili aj na Grand Prix Unicef a na MFF v Moskve a na MFF v Karlových Varoch. Výročnú cenu Českej filmovej a televíznej akadémie Český lev mu udelili 1. marca 2003. Sošku leva získal za dlhodobý umelecký prínos pre český film. Českého leva získal aj v roku 2008 za divácky najúspešnejší film Bathory a tiež za výtvarný počin filmu Bathory. Dňa 9. júna 2009 si prevzal Cenu Elsy Morante pre zahraničného režiséra. Za účasti talianskej veľvyslankyne na Slovensku Brunelly Borzi Cornacchia mu ju odovzdala Teresa Triscani, riaditeľka Talianskeho kultúrneho inštitútu v Bratislave. Medailu za zásluhy I. stupňa v oblasti v umenia mu v roku 2016 udelil aj vtedajší český prezident Miloš Zeman.
Juraj Jakubisko bol známy dlhoročnou spoluprácou s talianskou kinematografiou a jej predstaviteľmi, aj preto si vyslúžil pomenovanie „slovenský Fellini“, čo on sám považoval za poctu.
Posledným Jakubiskovým filmom je pokračovanie kultovej filmovej rozprávky Perinbaba s názvom Peribnbaba a dva svety, ktorej premiéra bola pôvodne plánovaná ešte pred Vianocami v roku 2019, no pre odklady z dôvodu pandémie koronavírusu sa dosiaľ do kín ešte nedostala. Dej novej Perinbaby nadväzuje na pôvodnú rozprávku.
Ako režisér spolupracoval Jakubisko vo veľkej miere aj s divadlom. Úspech malo v roku 2018 napríklad nové naštudovanie opery – Suchoňovho Svätopluka – pod jeho vedením.
Ďakujeme za všetko, Maestro a pozdravujeme do neba, na vašej púti späť do Svetla!
Maďarsko vetovalo ( a tým aj zablokovalo) rezolúciu Rady Európy o Ukrajine, pretože návrh dokumentu…
Stav premiéra Roberta Fica je stabilizovaný a ostáva vážny, no je pri vedomí. O návrhu…
Vyšetrovateľ Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) obvinil z nebezpečného vyhrážania jednu osobu, ktorá mala poslať výhražnú…
Dve z nich boli ľahkého charakteru, jedno stredné a jedno veľmi ťažké,“ informoval vicepremiér Kaliňák o aktuálnom…
Vysoký predstaviteľ EÚ Josep Borrell urobil v rozhovore pre „Foreign Policy“ niekoľko zaujímavých vyhlásení. Potvrdil nedostatok jednoty…
O rozdelenej spoločnosti, ktorej sfanatizovaná časť, hecovaná progresívno-liberálnou opozíciou, ideologickými úderkami v systémových médiách, mimovládkami,…